Príspevky užívateľa


< návrat spät

Strana:  1 2 3 4 5 6 7 8 9   ďalej »

Tak nejak zas sa tu ocitol. Páčilo sa mu toto územie, len čo bola pravda. Bol tu pokoj, mier a hlavne široko ďaleko sa nenachádzala žiadna vlčia svorka, ktorá by im otravovala život. Áno, strašne ho škrela tá zdieľaná hranica so svorkou Prízračných. Nedávalo to Ignisu dýchať a oheň potreboval vzduch, ak chcel horieť. Preto rozmýšľal nad všeličím. Nikdy o tom ale nehovoril nahlas.
Jeho pozornosť zaujal bledý fľak, ktorý periférne zazrel. Obrátil teda hlavu tým smerom a a zaostril. Očividne šlo o vlka. Čo nebolo prekvapením, keďže sa nachádzali na vlčom území, že ano. No po istých skúsenostiach sa už veľmi nebránil ďalším kontaktom s ostatnými vlkmi. Hlavne s vlčicami, ak mal byť úprimný. Hoci na tú jednu nevedel zabudnúť. Vybral sa teda smerom k vlkovi alebo vlčici, kým neboli na rozdiel pár metrov.

Mokrý kožuch a chlad na pokožke. To bolo všetko, čo teraz cítil a nebolo to práve komfortné. Preto mu nemožno mať za zlé, že si prítomnosť čierneho vlka, hoci podobnej veľkosti ako on, vôbec nevšimol. Čumák mal plný chladnej vody. Poobzeral sa okolo seba a snažil sa nájsť správny smerom domov. Od rieky to bolo ešte stále dosť ďaleko, no znamenalo to, že je už v polovici cesty. Už len pár hodín a bude môcť ležať v teplej nore, chránený od všetkých poveternostných vplyvov. Čakalo ho ešte veľa práce. Postaviť svorku na nohy nebolo len tak a on si to veľmi dobre uvedomoval. Oveľa radšej by bol celý deň behal po lúkach a horách, lenže uvedomoval si, že nemôže. Bol by zbabelec, ktorý by nechal svorku napospas osudu. A nech bol Nero akokoľvek zlý, zbabelcom určite nebol. I preto sa k svojim problémom staval tak ako sa staval. Čelom. A tak sa postaví i neznámemu cudzincovi, ak sa pretnú ich cesty.

Neodpovedala mu. Aspoň teda nie slovne, čo ho sprvu mierne zarmútilo. Čakal, že bude cítiť tú chémiu medzi nimi. To, čo nasledovalo potom malo dosť rýchly spád. Amaya sa k nemu priblížila a jemu naplo každý jeden sval na tele. Jej vôňa mu udrela do nosa a jediné, čo mu bránilo aby jej zubami neprešiel po krku bol jeho biedny pud sebazáchovy. Ak ho týmto chcela trestať, bola na najlepšej ceste. Udržať čistú myseľ bolo takmer nemožné a čím ďalej tým viac mu žilami prechádzal hotový oheň. Hruď sa mu dvíhala a klesala v plytkých nádychoch. Odkiaľ sa nabrala tá chuť, živočíšna potreba, ktorá ho teraz ovládala?
Ich oči sa opäť raz spojili. V tých jeho mohla vidieť oheň spaľujúci jeho vnútro. Vášeň, ktorá patrila len jej. Anjelovi s diabolskými úmyslami. Nemohol povedať, že sa mu to nepáčilo. Ich tváre sa začali približovať a to bola posledná kvapka. Nero už nedokázal kontrolovať svoje emócie. Dúhovky mu stmavli. Nebolo cesty späť. Jazykom jej prešiel po spodnej čeľusti a následne veľmi vrelo prijal pozvanie, ktoré mu pootvorenou papuľkou ponúkala. V jeho vnútri vybuchovali ohňostroje, no to bolo teraz vedľajšie. Pritiahol si ju bližšie k sebe a jazykom stále skúmal ten jej. Nevedel čo robí, no podvedome ho navádzal inštinkt. Vedel kedy pritlačiť, kedy ubrať a nechať priestor jej. Bol by tak zotrval snáď naveky, keby nemusel prijmať kyslík, ktorý mu závratne dochádzal. Odtiahol sa. Cítil tep jej srdca na svojej hrudi, ako blízko boli pri sebe. Hlasno vydychoval. Bol rozhodnutý, že ju nepustí. Nie dnes. Naklonil teda hlavu k jej uchu a zapriadol:,,Moja sladká Amaya!" Nesmel chýbať povestný úškrn, cez ktorý si oblizol pysky. Potrebovali viac súkromia.

Tréning. To bol dôvod, prečo sa tu ocitol. Rozhodol sa dať si šprint od hraníc Ignisu až tu. Stále sa trebalo udržiavať v kondícii a úprimne? Mal rád ten pocit adrenalínu a napätých svalov, keď mu to pod kožou pulzovalo. Bol to neuveriteľný pocit blaženosti. Teraz si doprial chvíľku na vydýchanie. Zabehol neuveriteľnú vzdialenosť a veľmi dobre si to uvedomoval. Bol na seba patrične hrdý, samozrejme ako vždy. Jeho súkromie však narušil hlas. Samozrejme sa inštinktívne obrátil a pohľadom skĺzol po vlčici. Nie práve jeho typ, ale dajme tomu. Pozdrav jej neutrálne opätoval. Keďže mal dobrú náladu, nebol dôvod byť mrzutý a hlavne teraz, keď si povedal, že objaví nocú oblasť svojej úžasnej povahy. Dobrá nálada ho však prešla, keď si ho vlčica chladne premerala, akoby byť Ignisanom znamenalo byť niečo zlé. Očividne ich až tak dobre nepozná. ,,Tulák," tituloval ju, pričom nepriamo potvrdil jej odhad. Jeho hlas znel síce neutrálne, no slovo tulák znelo nanajvýš znechutene. Nepociťoval proti týmto vlkom žiadnu zášť, no ak to chce takto, tak kľudne.

Vracal sa domov. Pobláznení, mierne zahabený, no stále neuveriteľne hrdý na seba. Ostatne ako vždy. To čo z neho vypadlo pri stretnutí s Amayou mu bolo cudzie, no v tej chvíli nedokázal myslieť na nič iné než na ňu. Hanbil sa, že svoje pocity dal tak okato najavo a obával sa toho citu, ktorý mu bol doteraz dosť cudzí. Láska. Nástroj hromadného ničenia. Povzdychol si a kráčal domov. Bola to dlhá cesta, iste mu zaberie viac než pár hodín, no bol najvyšší čas ukázať sa doma.
Bol už pri rieke. Nie pri tej, ktorá pramenila na území ich svorky, ale tej druhej. Väčšej a hlbšej. Preplávať ju v tomto nečase nebolo veľmi príjemné. Keď tade šiel prvý raz, voda bola zamrznutá natoľko, že po nej dokázal prejsťm no teraz sa ľad topil , miestami až tak, že bolo vidieť pomalý tok rieky. Nuž Nereus vykročil po tenkom ľade na druhú stranu a potom to šlo rýchlo. Ak si chcel udržať suchý kožuch, musel byť rýchly a obratný, aby sa pod ním neprepadol ľad. Jeho váha bola teraz skor na škodu. Ľad pod ním praskal, rozostupoval sa. Bolo len otázkou času, kedy sa prepadne do vody a aj tak sa tak stalo. Studená voda ho pálila na koži, no ďakoval, že má tak hrubý kožuch a necíti to až tak. Čoskoro sa vytiahol na druhom brehu a vytriasol si vodu z kožucha. Nepríjemné.

Netrvalo dlho a Amaya opäť stála po jeho boku. Divne mu stislo vnútro, pravdepodobne od radosti, že ho nenechala samého. Možno i ona mala podobný osud ako on a teraz stráca hlavu kvôli niekomu. No nechcel si priznať, že by to mohol byť niekto iný ako on. Pri tej predstave sa mu napli svaly a motýlie krídla v bruchu začínal zapaľovať oheň. Pustil z hlavy takéto myšlienky. Obaja boli slobodní a keby aj cítila niečo k niekomu druhému, nemohol by s tým veľa urobiť. Pocit istoty, keď cítil jej vôňu ho ale úplne opantával a on sa nechával unášať krásou tohto momentu. ,,Za pravdu mi nemusíš byť vďačná," pokrútil záporne hlavou a odolal pokušeniu otrieť sa jej o krk. ,,Si veľmi krásna vlčica, len čo je pravda. To, že som to nepovedal skôr neznamená, že si to nemyslím," mykol plecom. Iste, považoval ju za zaujímavú, no až doteraz o nej nikdy nepremýšľal v tomto smere. Všetko je raz prvýkrát. ,,Ak sú ti tie slová nepríjemné, prestanem a ..." a odídeš? To by nedokázal. Musela by ho od seba odohnať a zatiaľ robila presný opak, čo sa mu páčilo viac než by bol ochotný priznať.

Bohvie, čo si o jeho správaní musela myslieť. Vždy bol odťažitý, rezervovaný a svoje pocity skrýval pred ostatnými. Aj tak sa jej ale zveril so svojimi problémami, keď na neho všetci zazerali a vyhýbali sa mu oblúkom. Možno preto to bola práve ona, ku ktorej teraz začal pociťovať takéto neznáme, no aj celkom príjemné pocity. Láska mu ale bola neznáma. Nepoznal ju, pretože si ju nikdy nedovolil cítiť k nikomu inému, než k jeho sestrám. Vlastne ani nemal šancu nikoho takého stretnúť, ku komu by ju cítil.
Pokýval hlavou na jej slová. Aj on je rád, že to dalo do poriadku. Že tu môžu byť len oni dvaja a užívať si prítomnosť jeden druhého. Vibrovalo mu od toho celé vnútro. Na jeho telesnú blízkosť zatiaľ nepovedala nič, čo ho mierne potešilo. Hoci by si najradšej zaboril hlavu do jej srsti, držal si odstup. Je možné,že cíti Amaya to čo on? Či už nadobro potratil rozum? Naklonil hlavu na bok a ofina mu padla do čela. Vytiahlo mu kútiky nahor pri jej ďalších slovách. No nebol to ten roztomilý úsmev. Ako za všetkým, čo sa týkalo jeho osoby, aj za týmto bolo skryté niečo dravé, živočíšne.
,,Máš nádherné krídla," vypadlo z neho po chvíli. ,,Celá si ako anjel," povzdychol si. Keď mu pozrela do očí, len sťažka sa ovládal, aby ju nestiahol k sebe a už nikdy nepustil. Jej oči ho neuveriteľne rozpaľovali a hoci bola zima, on vôbec necítil chlad. Pomaly si oblízal pysky, odhaľujúc tak biele zuby. Musí prestať! Odtrhol od nej oči a po prvý raz od ich stretnutia sa pozrel inam. Zhlboka sa nadýchol a snažil sa prečistiť si hlavu, upokojiť tep. Nesmie urobiť nič bez jej dovolenia, pretože ho bude mať za takého, za akého ho považujú všetci. Za monštrum. Obišiel teda šedú vlčicu a zadíval sa dolu do kotliny. Krásou sa to síce nedalo porovnať s jej anjelskou tvárou, no pomáhalo mu to upokojiť sa. ,,Neuveriteľný výhľad," povedal mimochodom. Bolestne si však uvedomoval, ako ďaleko je, že už necíti jej vôňu ani teplo jej tela. Zbláznil sa.

Po udalostiach s Amayou sa v ňom niečo zmenilo. Stalo sa to síce všetko pod nejakým vplyvom, no bol si celkom istý, že akékoľvek kúzlo nedokázala vydolovať toľko, čo zo seba vydal práve tam. Objavil v sebe stránku, ktorú vlastne ani nenechal rozvíjať. Predsa len mal na starosti svorku už v dosť mladom veku, bez akýchkoľvek skúseností. Musel čeliť novým situáciám sám a občas ani nevedel, čo robí. Nepoznal ani samého seba, tak ako mohol dobre viesť ostatných. Ktorí mu to mimochodom vôbec neuľahčovali, keďže igniské povahy boli tvrdé sťa diamant a nedokázalo ich obrúsiť takmer nič. Nu aspoň sa na neho nehnevali tak veľmi ako doteraz. To čo mal teraz v pláne by sa ale nepáčilo žiadnemu z jeho členov. A on im to nezazlieval. Práve preto bol tak ďaleko hraníc svorky, aby tu náhodou nikoho nestretol. To, čo hľadal. Alebo lepšie povedané ten koho hľadal mohol byť naozaj hocikde a on tak nejak dúfal, že bude mať šťastie a nechodí si dovtedy laby.
Čoskoro sa jeho želania vyplnili, keď zbadal vlčicu. Bol si istý, že to bola vlčica. Tak nejak mal na to dobrý odhad, čo mu všetko značne uľahčovalo. Nepokúšal sa skryť, dokonca ani maskovať svoj pach. Práve naopak. Vypäl sa do vyšky ešte viac, vystrel chrbát a narovnal chvost do úrovne chrbta. Presne tak, ako ho to učili. Hrdo, majestátne. ,,Zdravím," tlmene zachrapčal, keď bol blízko. Na tvári mal neutrálny výraz a tón jeho hlasu bol nenútený. Naklonil hlavu na bok a ofina mu padla do čela.

Bál sa k nej pristúpiť bližšie. Teda, bál sa, že sa ho ona bude báť. Nechcel nič urýchliť, no v týcho veciach nebol príliš zbehlý. Nevedel, ako má narábať s vlčicami citmi. Jeho otec bol v tomto iste lepší. Bol si istý, že takmer každý v tomto bol lepší než on. Spoliehal sa však na svoje inštinkty, že mu pomôžu aspoň trochu. Toto bola jeho prvá vážnejšia skúsenosť, no rozhodol sa, že to nepokašle. Bol predsa Nereus Lucas Heltyr de Zereas. Svojimi myšlienkami mierne utiekol, no stihol sa vrátiť práve včas, aby zachytil podstatu jej slov. Melodický hlas, ktorý z nej vychádzal pôsobil ako balzam na dušu a keby mohol, iste by ju počúval celý deň.
,,Neviem. Asi som zatúžil po... prechádzke," dodal rozvážne a urobil krok k vlčici. Jej vôňa. Mal chuť zaboriť jej ňufák do srsti a nikdy ju nepustiť. Nikomu inému ju nepožičať. Ďalší krok. ,,Netrápi," povedal zachrípnuto. Na svoje trápenia práve teraz úplne zabudol. Na celú svorku, hoc by ju teraz masakrovali. Neexistovalo nič iné len oni dvaja spojený v tomto zaujímavom okamihu. ,,A čo tu zaviedlo teba?" zapriadol nežne, keď bol celkom blízko nej. Stále však nie úplne pri nej. Delilo ich možno pár desiatok centimetrov, ktoré jej nechával, síce strašne nerád, ako osobný priestor. Takto zblízka bola snáď ešte krajšia. Mohol skúmať detaily jej tváre tak precízne. Hruď sa mu zdvíhala pri hlbokom nádychu. Konečne sa začínal poriadne nasvaľovať a nevyzeral ako špáradlo. Chýbal jej snáď? Prebeslo mu hlavou. Možno už teraz prekračoval pomyselné hranice dovoleného. Lenže to bol on, Nereus Lucas Heltyr de Zereas, ktorý bol stvorený na testovanie všetkých hraníc.

Blesk z jasného neba. Presne tak by sa dal opísať príchod vlčice, ktorá sa odrazu zhmotnila pred ním. Zabudol, že Amaya má krídla a teda hocikedy mohla len tak odletieť a priletieť ako sa jej páčilo. Muselo to byť skvelé. No s jej príchodom sa pojila aj iné, veľmi čudná vec. Pocítil v bruchu divné pocity. Akoby sa mu orgány samy od seba presúvali a šteklili ho. Nikdy pred tým taký pocit necítil a preto sa mierne vydesil. Racionálna časť jeho mozgu bola pre dnes ale potlačená. Jediné, čo vnímal bola jej krása, ktorú si nikdy nepripustil. Naozaj to bola krásna vlčica. Tie črty tváre, ten kožuch a celková aura. Párkrát zažmurkal, aby si vyčistil hlavu, no bezúspešne. ,,Ahoj," povedal jej zasnene, takmer akoby sa jeho laby nedotýkali zeme, ale voľne lietali po oblohe. Z pamäti mu úplne vyfučal ten divný kvet, ktorý ho sem dostal. Vlastne mu v hlave neostalo nič iné iba Amaya.
Nechcel na ňu zízať. Bolo to neslušné, no nejako si nevedel pomôcť. Divný pocit v bruchu narastal a on ho proste nedokázal ovládať. ,,Dnes ti to veľmi pristane," zachrapčal a mierne zdvihol kútiky úst. Už ho predsa videla smiať sa. Nebolo na tom nič zlé. A zrovna pri nej mu to ani nevadilo.

Cítil medzi nimi napätie, ktoré nech sa snažil ako chcel, jednoducho nevedel zlomiť. Bol to mučivý pocit, no vedel, že si za to môže sám. Pretože bojoval za to, čo mu prišlo správne. Bojoval za svoju rodnú svorku, ktorá sa vplyvom jeho matky zmenila na niečo iné. No nakoniec sa predsa len vyhýbali násiliu, takže teoreticky ešte aj toto vyhrala. Nepáčilo sa mu to, no nemohol sa pravde otáčať chrbtom. To proste nebol jeho štýl.
Keď sa vĺčik rozhovoril o šteňati Freyi, Nero stuhol. Roo totiž vôbec nepokladal za roztomilú. Možno tak nanajvýš za otravnú a nevychovanú a preto sa len nútene usmial a s mumlaním pokýval hlavou. Oni dvaja proste nemohli byť viac rozdielny. Tu sa ukázala výchova ich otcov. Nereusa viedla pevná ruka vodcu, ktorý si prešiel niečím ťažkým. Raymondov otec Darach bol naopak ústretový, hoci zásadový. Aspoň tak vypozoroval, keďže sa s ním naživo stretol len pri udalostiach svorky. ,,Mám ešte nejaké povinnosti v nore, no moja ponuka platí stále," povedal a pozrel Rayovi do očí. Nemusel sa viac snažiť. Oni dvaja proste nikdy nebudú niečo, čo mal on so svojimi sestrami. Tichým pozdravom sa s ním rozlúčil a následne odišiel hľadať si inú prácu niekam inam.

Čo robil mimo svorky, ktorú viedol v týchto ťažkých časoch? Nevedel. Prečo sa ocitol práve tu, na kilometre vzdialenom mieste mimo všetku vlčiu civilizáciu? Absolútne netušil, no z nejakého dôvodu sa tu ocitol. Posledné, čo si pamätal bola nejaká fakt divná rastlina, ktorej vôňa sa mu dostala do ňufáka a potom, potom prišiel k sebe až tu. Bude sa musieť Shiry opýtať, čo to má znamenať. Ak to bol jej ďalší pokus o vypakovanie ho zo svorky, tak ju stiahne z kože bez ohľadu na to, ako vážená členka svorky to je.
No keď už bol tu, zrejme sa mu neoplatí ísť späť. Zabralo by mu to celý deň a v tejto zime. Nech si svorka užije jeho neprítomnosť. Hoci, aj tak sa v nej zdržiaval viac než minimálne a to hlavne z dôvodu, že mu tieto hranice pripadali skôr ako väzenie, než ako domov. Povzdychol si a poobzeral sa okolo seba. Z hrbov mal celkom dobrý výhľad na kotlinu, ktorá sa rozprestierala pod nimi. Bola krásna, čistá a nedotknutá. Jednoducho skvelé miesto na bytie. Konečne voľný.

Vlastne mu bolo jedno, prečo tá krpatá odišla z nory. Nemala sa čo rozliezať po území svorky. Ešte by sa jej naozaj mohlo niečo stať a on by musel vyhlásiť nejakú krvnú pomstu inej svorke, čo by pri týchto stratách zrejme bolo devastačné pre celý ignis. Museli si dávať pozor, lenže to také rozmaznané štaňa nepochopí. Jediným jej problémom boli jej bratia a to, že kľudne mohla ohroziť celú svorku, to jej bolo zrejme ukradnuté. Nero si zavrčal popod nos. Nemal sa už o čom s tým deckom rozprávať, ešte by ho vytočila do nepríčetnosti a musel by jej matke vysvetľovať, prečo jej nesie rozpolené decko a na to teraz nemal náladu. Kráčal teda smerom k nore, samozrejme sledoval, či ide krpatá za ním a keď sa vychýlila z kurzu, dôrazne jej naznačil, že to nie je dobrý nápad, hrať sa s jeho nervami. Nenávidím vĺčatá. Prebleslo mu hlavou a dúfal, že sa nikdy nedožije svojich vlastných.

Ray vyzeral byť nie tak úplne v pohode s týmto rozhovorom. Nezazlieval mu to, ani on sa predsa len necítil najlepšie, ale asi to bolo potrebné. Pred tým, než mu odpovedal na otázku si odkašľal. Nuž zdalo sa, že ani jeden z nich príliš nevynikal v týchto trápnych situačných rozhovoroch. Však táto otázka, ktorá visela vo vzduchu bola.... divná.
,,No vieš, bolo aj lepšie, ale zatiaľ to ide. Čo ty?" Povedal pred chvíľou, že to bolo hlúpe pýtať sa? Nuž mozog mu zrejme vynechal nejaký kontakt práve v tejto dôležitej situácii. Ako by sa asi mohol mať, keď ho opustila celá rodina a ostal tu s niekým, s kým tu byť ani nechcel? Keby mohol, Nero by si iste dal riadny facepalm, lenže musíme držať formu, že ano. ,,Freya mala vĺčatá pred časom," snažil sa zahovoriť ich trapas na asi jedinú príjemnú tému, ktorú vo svorke za posledný čas mali.

Zdalo sa, že ju jeho návrh mierne zarazil. Pravdepodobne by to zarazilo aj jeho, ak by rozmýšľal pred tým, než by to povedal, no teraz bolo už neskoro vziať to späť. ,,Popravde, nebol som takmer nikde mimo svorky. Len v tých priľahlých oblastiach tu a raz som bol pri meste, no bol som príliš zaneprázdnený na spoznávanie krajiny," mykol plecami. Mal príliš veľa povinností, aby sa naučil ako sa stať alfou a ako viesť svorku. No keď sa na to tak spätne pozrel, vlastne to bol len premrhaný čas. Pochyboval, že by ho svorka niekedy uznala ako vodcu, hlavne po tom, čo zabil ich milovanú vodkyňu. Navyše k tejto svorke začínal cítiť odpor. Pripravila ho o všetko, o rodinu, jeho detstvo, o možnosť spoznať svet, lenže nemal ju komu odovzať. Určite by nechcel otcovo dielo nechať pustnúť a zapadnúť prachom a tiež sa určite nechystal v najbližšej dobe rozmnožovať.
,,Takmer všetko, čo mu povieš, bude pre mňa novinkou," dodal po tom, čo sa nachvíľu zahĺbil do svojich myšlienok.


Strana:  1 2 3 4 5 6 7 8 9   ďalej »