Príspevky užívateľa


< návrat spät

Strana:  1 2 3 4 5 6 7 8 9   ďalej » ... 10

Tento raz som sa rozhodla nominovať Amayu. Je to skvelá postava so super príbehom a momentálne zastáva aj post lámačky vlčích sŕdc. Pomohla Nerovi postaviť sa na nohy a celkovo pomáha kde sa dá.

Zaskočilo ju vyjdrenie tohto vlka. Ako by si niekto nemohol pamätať vlastné dieťa? Muselo to byť predsa strašné a ona sama by radšej zomrela, než niekedy zabudla na svoje, hoci teraz ešte nenarodené deti. Matne si na toho mladíka spomínala. Snáď sa s ním párkrát stretla, no stretla aj kopu iných vlkov a tak nemohla s istotou tvrdiť, že s ním mala tú česť. ,,To mi je veľmi ľúto," súcitne sa zatvárila. Ako členka kráľovskej rodiny však nechcela byť netaktná a pýtať sa na detaily, hoc ju osobne by to veľmi zaujímalo. Jatriť staré rany ale nebolo nič príjemné a ona toho bola živým dôkazom.
,,Je naozaj zvláštne, ako dokáže pár minút zmeniť život," povzdychla si a narovnala sa. Chrbát ju bolel od toľkej ťarchy a najradšej by sa bola vyvalila niekde tu, lenže to si nemohla dovoliť. Čo tým svojim výrokom myslela? Dalo sa na to pozrieť z rôznych strán a preto nechala túto vetu len tak doznieť.

Dnes nemala silu na učenie ani na iné, naozaj veľmi nudné aktivity. Zastala preto pri prameni rieky a otočila hlavu smerom k obom princeznám. ,,Teraz sa môžete hrať, ale dávajte si pozor na vodu, dobre?" potrebovala aspoň chvíľku pokoja. Oblizla teda obe dcérky po drobných hlavičkách a ľahla si niekde, kde jej mágii nič neprekážalo. Jej používanie ju však stálo celkom dosť energie. Lenže čo mohla robiť, keď nechcela deti zavrieť v nore? Musela sa obetovať a na úkor svojich síl im dopriať slobodu. No bolo jej jasné, že vĺčatá využívali každú príležitosť, aby mohli utiecť. Možno by bolo fajn zriadiť pre nich niekoľko vlkov na stráženie. Predsa len z rytierov by sa našlo zopár schopných a ona by si mohla v pokoji robiť svoje. Keby si tu tak bol a videl ich. Mohli sme byť teraz šťastná rodina, presne ako má tvoj brat. Pomyslela si a pri týchto myšlienkach sa jej urobilo clivo. Nie žeby mala s Makim poslednou dobou nejaký lepší vzťah, no stále to bol niekto, koho ľúbila celým svojim srdcom.

Povzdychla si, keď sa jej za zadkom objavil Azueén. Nemohla mať chvíľu pre seba na oddych, proste musela mať stále niekoho za zadkom. ,,Teraz, keď mám vĺčatá alebo kým vediem svorku?" opýtala sa ho ostro, hoci to neplánovala. Nechcela byť na nikoho zlá. Nebolo to v jej povahe. Lenže on jej tak ukrutne chýbal. Nebol tu pre ňu, nepomáhal jej s vĺčatami, nemala sa o koho oprieť a proste toho na ňu bolo veľa. Navyše vĺčatá boli stále niekde rozlezené a ona na nich nevedela dávať pozor. ,,Mal by si ísť za svojou rodinou," povedala mu bez emócií. Nepotrebovala kontrolu. Bola natoľko sebestačná, že dokázala vyliezť na ten poondiaty kopec až sem, bez pomoci. Dokázala vo svojom hedikepe prežiť väčšinu svojho života a nikto jej nebehal za zadkom. A keď sa všetko zdalo perfektné, naraz jej život uštedril ďalšiu ranu. Takú, ktorú vôbec nečakala, no zmietla ju z jej vratkých láb.

Išla sa prejsť. Samozrejme aj s drobcami za chrbtom a s mágiou, ktorá ju síce vyčerpávala, no aspoň čo to videla. Modré obrysy v svete plnom temnoty a čierňavi. Nič iné jej mágia nedovolila vidieť, no bola rada aspoň za to málo. Nikdy si nesťažovala, hoci k nej život bol krutý a nespravodlivý. Zobral jej všetko, čo mala. No aj tak tu teraz hrdo kráčala s dvoma pokladmi za chrbtom nastavená slnku, takže všetky tiene jej dopadali za chrbát.
Mladú vlčicu cítila už z diaľky. Vedela, čia je to dcéra a o to viac jej bolo ľúto osudu jej rodiny. Možno aj to bol dôvod, prečo sa bez rozmyslu rozhodla nasledovať jej pach. Očividne mala niečo na práci, no jediné čo stihla Nudita "vidieť" bol jej škaredý pád. ,,A prečo nie ty?" odpovedala jej otázkou, hoci vedela, že odpoveď nepotrebovala. ,,Nabudúce to výjde," pousmiala sa na ňu keď sa pach zajaca strácal v diaľke. Nuž čo, nie každý deň je nedeľa. Vĺčatá zatiaľ nechala hrať sa pri nich. Bola si istá, že jej asistenciu potrebovať nebudú. Zatiaľčo si ona sadla k modravej slečne a otočila hlavu jej smerom. ,,Vstávaj zlatko," pohodila chvostom a prikryla si ním labky. Predsa len, bolo už chladnejšie, hoci tu na juhu to až tak nepociťovali.

Nevedela čo ďalej. Ako koncil sa musela postarať o svorku v neprítomnosti panovníka, no pritom sa musela starať o vlastné šteňatá. Bolo náročné to skĺbiť dokopy. Preto bola tu. Toto miesto bolo výnimočné pre celú svorku a ona potrebovala silu na to, aby pokračovala ďalej. Vydýchla a chladný vzduch sa jej zrážal na paru hneď pred ňufákom. Únava ju trápila už nejaký ten piatok a jej telesná schránka bola dosť vyčerpaná. Držala ju na nohách len sila vôle a bylinky, ktoré si poprosila od liečiteľov, pretože na jedlo nebol čas ani chuť. Opäť raz prišla o istoty vo svojom živote. O niekoho, o kom si myslela, že bude stále stáť po jej boku a spoločne budú vládnuť, kto heh pomôže vychovať ich deti a bude jej očami. Neodsudzovala ho, že sa stiahol do úzadia, no nevedela si predstaviť nikoho iného na jeho mieste. Svorka bola oslabená a jej dcérky príliš malé a príliš pochabé na to, aby zasadli na urodzený a starobilý nihilský trón. Potrebovala čas všetko zariadiť a zoskupiť sily. Potrebovala čas a silu. No tej teraz veľa nemala.

Nuž situácia bola teraz viac než zložitá. Machiavelli sa rozhodol stiahnuť do úzadia a nechať jej na krku malé šteňatá aj svorku. Bolo to najhoršie načasovanie, ale chápala ho a cítila jeho bolesť. Nuž byť vodcom svorky bolo naozaj obtiažne, ale nemusel ju v tom nechať samú. Navyše s jej hendikepom, kedy nebola schopná niekedy ustrážiť ani sama seba. Nie to ešte rastúce vĺčatá, ktoré všade liezli.
Aj to bol dôvod, prečo sa teraz vybrala na prechádzku. Svorka o nich musela vedieť a vidieť ich a navyše, keď ich teraz unaví, aspoň bude mať viac času pre seba a pre svorku. Posledné dni však nevedela, čo je to spánok a jedla naozaj striedmo. Ale stále to za to. Nuž priala by si aspoň raz vidieť svoje deti, chcela vedieť, na koho sa podobajú, či sú aspoň trochu po nej. Chcela vidieť ako rastú, ako silnejú a robia jej radosť. Bolo to ale prekliatie osudu, že ju o tie krásne chvíle pripravil. S o to väčšou láskou sa o nich starala. ,,Poďte drobci," pobádala ich a využila svoju mágiu, aby zistila, či jej stačia. Aspoň že v tomto bola samostatná.

Zmysli pod takým tlakom boli značne oslebené a preto si prítomnosť vlčice všimla až keď sa k nej ozvala. Nemohla si však dovoliť ukázať slabosť takto na verejnosti. Potriasla hlavou a snažila sa tváriť, že sa nič nestalo, no nebola hlúpa. Vedela, že to drahá členka, ktorej meno si pamätala len tak zbežne, určite videla. ,,Zdravím," potiahla nosom a zodvihla hlavu hrdo hore. Bola predsa členom kráľovskej rodiny. ,,Všetko je v poriadku drahá, to sú len stresy z pôrodu," zhlboka sa nadýchla. Jej pocity museli ísť na druhé miesto, kvôli monarchii. Ale to nevadilo. Keď tu ona bola pre nich, oni tú budú pre ňu!
,,Ako sa máte? Všetko v poriadku?" jej hlas znel stále škrípavo. Občas sa jej zlomil, no statočne sa držala. Počúvala jej rozprávanie a prikyvovala jej slovám.

Pocítila Dinov pach pri sebe oveľa intenzívnejšie, to znamenalo, že prišiel bližšie. Bolo príjemné sa s niekým rozprávať. ,,Ide to dosť pomaly," pousmiala sa na jeho otázku a povzdychla si. Ah ako sa tešila, keď konečne porodí a bude sa môcť starať o malé guličky v reálnom svete a nebudú jej drtiť vnútornosti. ,,Neviem sa dočkať, kedy ich tu budem konečne mať. Nečakal som, že to bude takéto..." vlastne nečakala nič. Nevedela, aké to je, veď jej o tom ani nikto nepovedal. Ani nemal kto. Luna zomrela skôr, než sa o tom stihli porozprávať, jej mama o tom hovoriť nechcela nuž a ostatní, s nimi sa o takýchto chúlostivých veciach ani baviť nechcela.
,,Vy máte deti?" otočila sa smerom, kde sa nachádzal jej spoločník a hlavu naklonila jemne na bok. Zatiaľ nemali veľa šteniat vo svorke. Pár ich ostalo, no veľa ich odišlo a to nebolo pre svorku práve perspektívne. Nemohla s tým ale nič urobiť. Nanešťastie.

,,Kedysi ich tu bolo viac, nuž..." povzdychla si. Všetci pomreli alebo poodchádzali, však to novej členke povedať nemohla. Nechcela ju vystrašiť. Spokojnosť členov vždy ovplyvňovala spokojnosť celej svorky, preto bola rada, že sa tu cíti dobre. Pousmiala sa, no vĺča ju dobre silno koplo a tak sa jej úsmev premenil na bolestný kŕč. ,,Tak trochu," odpovedala jej a ešte stále rozdýchavala náhly príval bolesti. Ah bože nech má už toto za sebou. Tešila sa na to, no nedokázala už ďalej takto fungovať. ,,Myslíš, že by si ma mohla odprevadiť späť do nory?" potrebovala si už nachvíľu oddýchnuť a toto nebolo práve najlepšie miesto na kľudný a ničím nerušený odpočinok.

Odľahlo jej, že sa nemusí báť a vlčica je jednou z nich. Ale to meno, nuž to meno jej znelo celkom povedome. Akoby ho už niekto niekedy spomínal. Možno Maki? Nuž na tom až tak nezáležalo, ale vŕtalo jej to v hlave. ,,Rada ťa spoznáva, Delailah, je úžasné konečne spoznať vlčicu," pousmiala sa. Zatiaľ sa jej podarilo naraziť len na vlkov a jej drahú priateľku Lunu, ktorá už však nebola medzi nami. Ony dve boli približne v rovnakom veku, mohli si navzájom poradiť, nuž chýbal jej tu niekto, komu by sa mohla zveriť, nejaká priateľka.
,,Snáď sa ti svorka páči a si s ňou spokojná," pokývala hlavou doplomaticky. Stále jej vŕtalo hlavou, odkiaľ túto vlčicu pozná. Nemohla si totiž spomenúť, v akej súvislosti začula jej meno. Alebo si to všetko nahovárala? Možno jej Maki spomenul, že sa nejaká vlčica k svorke pridala. Áno, to bude asi ono.

Pokoj a harmónia presne tak, ako to mala rada. Žiadne starosti a povinnosti. Len ona, jej deti, šum mora a ... niekto, kto sa očividne zaplietol so zemskou príťažlivosťou. Podľa pachu absolútne nevedela, o koho šlo a tak mohla len dúfať, že to je niekto zo svorky a nebude jej chcieť ublížiť. Veľmi ťažko by sa v tomto stave bránila, ak by sa vôbec bránila. ,,Prosím, kto ste?" ozvala sa a hoci sa snažila v hlase zamaskovať znepokojenie, veľmi sa jej nedarilo. Silno rozmýšľala, kto by mohol byť tou osobou, no keďže svorku poznala skôr z počutia, netrúfala si to ani odhadnúť. ,,Som koncilom Nihilskej svorky," snažila sa vystrieť, no nech robila čo robila, stále vyzerala ako veľká guľa na štyroch paličkách a teda rešpekt ju obchádzal kilometrovým oblúkom. Nuž dúfala, že aspoň jej slová niečo budú znamenať a neocitne sa pod útokom divých tulákov, ktorí sa rozhodli skrátiť si dlhé chvíle na ich území.

Dnes mala naozaj zlý deň. Od rána jej bolo zle. Cítila vo vnútri také divné napätie, ktoré nevedela potlačiť a tak bola na všetkých, čo sa jej dnes prihovorili dosť nepríjemná. Čo ju štvalo ešte viac, pretože ona nechcela byť nepríjemná. Navyše v nore bolo tesno, pretože tam nocoval Makiho brat aj s jeho tehotnou bohvie čo a jej to išlo neuveriteľne na nervy. Najradšej by sa ukryla niekam, kde by ju nikto nenašiel a mala svätý pokoj. To bol hlavný dôvod, prečo sa vybrala trochu sa poprechádzať. Na miesto, ktoré bolo celkom ťažké nájsť, no ona ho dokázala vycítiť. Skryté pred zrakmi ostatných, tesne pod horami. Myslela si, že jej pohyb urobí dobre a prestane myslieť na to, čo ju čaká a neminie. Predsa len také drobné napätie cítila už aj dni predtým, ale vždy to prešlo. No teraz to akosi vôbec neprechádzalo a čím viac sa hýbala, tým horšie jej bolo. Bola nútená sa zastaviť a posadiť, no vratké nohy nedokázali niesť jej veľké telo a tak klesla k zemi v návale bolesti. Nečakala, že to bude také intenzívne a že nebude vedieť vydať ani hláska. Jej telo zvieral obrovský kŕč, z ktorého sa nevedela uvoľniť. Nedokázala dokonca ani premýšľať.
Trvalo to hodiny, no jej to pripadalo ako roky. Slzy jej tiekli po lícach a ona už nevládala znášať toto všetko naďalej. Modlila sa, nech to skončí, hoc nech aj zomrie, len aby sa jej uľavilo. Navyše tu bola sama. Nemala sa o koho oprieť, nikto, kto by ju ubezpečil, že to zvládne a všetko bude v poriadku. Nič nebolo v poriadku. Svet sa jej krútil, jej vnútornosti, ak ešte nejaké mala, sa snažili dostať sa von. Aspoň tak to cítila. A bolesť sa len stupňovala. Čas plynul a pocit beznádeje sa stále stupňoval. Niečo nebolo v poriadku. Cítila to, no nemohla s tým nič urobiť. Prešlo ďalších pár hodín, kým sa na svet vypýtalo prvé vĺča. Bol to úžasný pocit a zároveň veľká úľava, pretože bolesť nachvíľu ustúpila a Dita si mohla aspoň na chvíľu vydýchnuť. Padla do trávy a hlasno odfukovala. Prvý pocit, ktorý nadobudla ako novopečená matka nebol práve pozitívny. Nechcela sa tej gule, čo jej spôsobila toľko bolesti ani dotknúť. Cítila odpor a keby nebola úplne vyčerpaná, postavila by sa a odišla by. Je to tvoje dieťa Dita. Časť teba, hviezdička. Počula hlas svojho otca, takmer ako keby tu s ňou bol. Musíš sa o neho postarať. Chlácholil ju ďalej. A ona vedela, že tomu tak musí byť. Aj ona bola predsa dieťaťom, aj ju musela matka porodiť a možno sa tiež takto rozhodovala nad jej osudom. Nemohla svoje dieťa nechať len tak. Zhlboka sa nadýchla a aj cez odpor, ktorý cítila sa nechala viesť svojimi inšinktmi. Vĺča bolo už trochu studené, no ona ho pritúlila k sebe. Netrvalo dlho a svetlo sveta uzrelo i druhé šteňa, ktorého príchod na svet bol o čosi menej bolestivý alebo si len ona na tú bolesť už zvykla.
Teraz už mohla oddychovať. Teraz mohla pokojne aj zomrieť. Od toľkej námahy a vyčerpania zaspala s pískajúcimi guličkami vo svojom kožuchu.

Prítomnosť iného vlka zaregistrovala celkom skoro. Predsa len jej zmysly boli o niečo ostrejšie. Zhodou okolností to bol vlk, ktorého tu už Dita prákrát stretla a teda nebol dôvod k obavám. Preto keď ju oslovil, pootočila hlavu jeho smerom na znak toho, že ho vníma. Kútik úst sa jej povytiahol do širokého úsmevu. ,,Zdravím lord Dino," spolu s týmito slovami sa jemne uklonila hlavou. Stále jej oslovovanie veľmi nešlo, hlavne si nevedela zapamätať, koho ako oslovovať, keďže sa postavenia menili na ňu príliš závratnou rýchlosťou. Tak dúfala, že ho nepretitulovala na niečo, čím nebol.
,,Chceš sa ku mne pridať?" V podstate nerobila nič, iba poslúchala zvuky prírody naokolo a rozmýšľala o veciach, ktoré ju ťažili na srdci. Spoločnosti by sa iste potešila. Aspoň by prišla na iné myšlienky a možno by sa dozvedela i niečo nové, niečo zo svorky, keďže ako koncil svorky bolo ťažké byť v kontakte so všetkými.

Morský vzduch jej robil dobre na jej nevoľnosti, no nič to nemenilo na fakte, že jej stále bolo dosť zlé. Celé tehotenstvo bolo v poriadku, no tých posledných pár dní bol fakt masaker. Hlavne bola dvakrát tak veľka ako doteraz, čo bolo pre jej drobnú postavu takmer deštruktívne. Vyzerala ako veľká chlpatá guľa s krátkymi nohami. Tak nejak bojovala sama so sebou, či je šťastná alebo nie. Na jednu stranu milovala ten pocit, že bude maminkou, no tento stav, v ktorom teraz bola, to bolo niečo strašné. A najhoršie na tom bolo, že sa nemala ani komu zveriť či posťažovať alebo len opýtať sa na niektoré veci. Maminka jej už nežila, otecko tiež nie, Maki bol nepoužiteľný v týchto veciach a o jeho bratovi toho síce veľa nevedela, ale určite na tom nebol o nič lepšie. Luna bola mŕtva a ostatné vlčice ešte nemali deti a neboli ani v jej veku. Vlastne bola dosť stará, keď sa to tak vezme. Čo tiež nebolo ideálne z hľadiska, že mala mať prvý raz potomkov.


Strana:  1 2 3 4 5 6 7 8 9   ďalej » ... 10