Príspevky užívateľa

Na šťastie pre Ossiana bol teraz Abraxas príliš zaneprázdnený vlastnými starosťami, než aby si všímal veštcov podtón, keď spomenul mesiáša. Vlastne bolo otázne, či by mu docvaklo, že bol Ossian s Nirixom nespokojný. To jediné, čo si z toho v tejto chvíli mladík bral bolo, že po Sabrine zatiaľ nik nešiel s nabrúsenými vidlami, alebo si to aspoň starší vlk myslel.
"Nirixa sa nebojím, to je týpek," namietol a zavrtel hlavou. To, že by mal jeho sestru niekto fyzicky trestať mu vlastne doteraz ani nenapadlo, jednak bol presvedčený o tom, že nič protizákonné nespravila pretože ujsť sa celkom iste nesnažila a hlavne preto, že ho najviac trápil ten Hati. "A jak vieš, že Hati jej nič nespraví? Ty máš tiež sestru jak s tým žiješ, že...že nemusí-" zalapal po dychu. Bolo však poznať, čo mal na mysli.

Dosiaľ Abraxas venoval väčšinu svojej pozornosti nespokojnému potriesnenému týpkovi na zemi, akokoľvek vediac, že tu niekde bol aj ten dvanásty sokol, čo to nakládol. A tomu sa zrejme nepáčilo, že sa mu za tento počin od krkavca nedostalo nijakého kreditu, keď to v húští pred ním zrazu zašušťalo a prv než by chudák zbadal čokoľvek iné, zbadal pár roztiahnutých behákov, odhodlaných si ho postískať. Krkavec zaškriekal znova, teraz už neveľmi s humorom ak to šlo spoznať a trhol svojím telom dozadu. Dosť na to, aby ho dravec neschytil pod krk, no nie dosť, aby mu celý unikol. Jeho vlastné nôžky krivuľky vyleteli do vzduchu, snažiac sa lapiť sokola naspäť. Nech sa mu to aj na zlomok sekundy podarilo, jeho pazúre neboli až také silné, hoci bol od dravca väčší. Sokol ho s hysterickým jačaním chňapol za stehno a bolestivo stlačil.
A sokoliar tam mohol len stáť pod stromom v nemom úžase. Prvé, čo by videl bolo zopár čiernych pierok a listov, ladne sa spúšťajúcich z koruny stromu, no vo chvíli, ako pazúre preťali Abraxasovi kožu, šaráda sa skončila a sokol tak bol svedkom niečoho, vďaka čomu sa k nejakému krkavcovi tak skoro nepriblíži. Teraz už zo stromu neleteli len listy, ale celý konár. A na konári, ani dívka na koštěti zletel aj Abraxas a s charakteristickým zahrešením sa rozpleštil v tráve na lopatkách.

So záujmom a nie až tak ostražito postupoval ďalej, našľapujúc do snehom rozmáčanej zeme. Ani si pod nohy príliš nehľadel, jeho pozornosť bola teraz fixovaná na kamennej hradbe nad stromami, potom za stromami ako sa blížil a nakoniec aj trošku pod stromami, keď cez húštie začali presvitať naskladané kamene. Abraxas necítil strach, ako by sa možno patrilo, cítil len tú svoju vrodenú zvedavosť, ba dokonca sa tomu aj trochu usmieval. Možno už to vedomie, že ešte nebol zase v meste mu k úsmevu stačilo.
Zakrátko sa jeho nemalý, no v tejto chvíli ani neveľký rámec tela vynoril spoza najhustších kríkov na čistinku, kde ho už od hrádku nič nedelilo. Aspoň si to tak dosiaľ maľoval. Až do chvíle, čo mu do nosa udrel čerstvý pach. Mladá dáma zbystrila, no nezastavovala sa - vari by sa ten, čo tu už bol prvý neulakomil na celú stavbu, že?
S nosom natrčeným dohora nasával dalšie pachy, prezeral si machom obrastené múry, očami prebehol po brečtane obopínajúcom jeden zo stĺpov, po vlčici na rímse a potom...počkať aha? Vlčica. Abraxas zbrklo trhol hlavou a fakt sa mu to nezdalo, niekto tam bol rozvalený. Dokorán sa nadýchol, že niečo vypotí, no keď mu vo vlastnom hrdle zavŕzgal dievčenský hlások, celkom zamrzol. Sadol si na zadok a iba sa na dámu usmial ako slniečko na hnoji.

Nevoľnosť, ktorá u Abraxasa začínala po troškách ustupovať, presedlala pre zmenu na Ossiana, hoci z iného dôvodu. Mladému vlkovi bolo stále pomerne zle, cítil sa nešťastne a vyčerpane, no už nemal pocit, že mu praskne hlava. Prerývane zalapal po dychu, keď do jeho periférneho videnia Ossian zavrávoral a Abraxas sa, nehľadiac na to, že mu samému bolo zle, prikrčil a oprel sa mu o krk, aby nespadol. Pomáhal tým koniec-koncov tak trochu aj sebe. Pohľad mu ešte raz klesol ku Zan a po líci mu stiekla snáď pre túto chvíľu už posledná slza, než oči znovu privrel. Stále ju počul, no miestami sa mu akosi vzďaľovala, možno sa chystala vydať na prieskum, koho ešte nájde. A za iných okolností by pri tom pomyslení Abraxas radšej skolaboval znova, len aby ju nenechal samú, pretože vedel, že len čo ho opustí, tak sama bude. On však teraz aj k vlastnému údivu narazil na okraj svojich možností. Nedalo sa už nič robiť.
Nebyť znalosti kontextu, pohľad na dvoch fučiacich veriacich, ako sa na seba tlačia by nepochybne zacukal niečími kútikmi.
"Prosím, môžem odísť?" zakňučal slabo.

Jeho polopatiskická odpoveď mu veľkú utechu tak isto nepriniesla. Aj v meste sa mohlo stať čokoľvek a nič nezaručovalo, že by potom bola spôsobilá na volanie o pomoc. Mohla niekam spadnúť, niečo mohlo spadnúť na ňu, mohla byť v bezvedomí, mohla byť-!! Vtedy Abraxasa premkla predstava, že by v meste našiel iba jej hlas, že by ju hľadal a našiel uväzenú v očistci, spolu s ostatnými. Tú myšlienku nedokázal uniesť, až sa mu pri nej zatočila hlava. "Prečo by utekala? Sabi je dobrá, je lepšia než ja..." skľúčene uvažoval, snažiac sa poprieť akúkoľvek možnosť, že by svojím konaním spečatila svoj osud po smrti.
"Padre ak...ak vyšla von, čo s ňou bude? Jak to bude s ňou a s Hatim?" skučal, už sa ani príliš nesústredil na samotné hľadanie a vetrenie, lebo sa opäť raz octiol nad priepasťou paniky. Takto mu tá triezvosť škodila!

Tento byt už pre neho dlho nepredstavoval bezpečné útočisko, akým nebol ani vtedy, kedy to ako vĺča najviac potreboval. Otrhnané tapety boli priam nasiaknuté napätím a pokiaľ práve nebol svedkom jedného z mnohých rodinných konfliktov, jeho prekliatie sa mu o zábavu vždy postaralo.
Nebyť Sabriny, nebol by tu ani dnes. Sestrička sem na rozdiel od neho ešte vždy zvykla zavítať a práve teraz dospávala, zababušená pod starou dekou, ukrytá pred prísnym pohľadom rodičov za veľkým periňákom. Abraxas nespal, nebol tu preto. Poznal to riziko, že sa doma bez varovania mohol objaviť otec, s ktorým nebol ochotný nechať sestru osamote a tak tomu bolo aj dnes. Počul jeho mrzuté hrmenie z opačnej strany miestnosti, len čušal pritisnutý k sestre v tichej nádeji, že o nich starý vlk nevedel. Krv mu ztuhla v žilách, keď začul prichádzať matku, predzvesť ďalšej noci plnej kriku alebo niečoho horšieho- !
Z celej svojej duše tu nechcel byť, no zvyšné články rodiny, na ktorých mu ešte záležalo ho pútali k tomuto miestu. Opatrne sa pohol, strkajúc svoju papuľu Sabrine pod čeľusť. Nech sa zobudí. Nech vypadnú, možno si ich ani nevšimnú.

Keď sa v Giuseppiných očiach zračil záchvev skutočných obáv a prešliapla, Abraxas jej reakcii nehodlal ostať slepý. Veľa vecí mu nešlo, i právom by ho kdekto mohol mať za blbého, avšak emóciám dobre rozumel a starostlivo si všímal, ako naňho vlčka reagovala. Nechcel to prepáliť. Preto v závese zmierlivo sklopil uši, jeho pohľad v nemom ospravedlnení, že ju zneistil. Neublížim ti, Pepe. Ostatne, keby chcel, už by tak učinil dávno a princezná by ho možno ani nevidela prichádzať. Také zverstvá mu však okolo mysle ani neprešli, násilie do jeho hlavy nepatrilo.
Hneď na to však princezná pookriala a na tej obrázkovej tváričke sa zase vykreslil hravý úškrn, ktorý tmavý vlk podvedome kopíroval. "Tak to aby som dával bacha na prudké pohyby, ešte mi tu niekde zamdlieš a čo potom z toho? Ten tvoj bráško by sa asi nezbláznil od radosti kebyže ťa donesem na chrbte celú hotovú."
Teraz už sa však pred ňou ocital v koži krkavca a našťastie sa do nej stihol vpratať prv, než vypustila vtip o panicoch, pretože jeho odpoveď by pravdepodobne nebola o nič mravnejšia.
Korvid trpezlivo zotrval na mieste, čo mimo jeho identicky bielych očí tiež mohlo svedčiť o tom, že to bol stále on, nie nejaký náhodný divý vták. Dokonca hviezdičkám, i Giuseppe porozprestrel krídla, ktoré sa mu na mesačnom svetle pekne kovovo leskli. Sám spokojne pohopkal, keď sa tomuto zjavu princezná potešila a ako rozprávala, zas ku nej trošku priskočil - mile rád by sa jej usadil na chrbte, či na labke ak by mu ju dala, no len ak by mu ju nastavila.

Cez Abraxasa všetka tá vrava, hlavne v blízkosti Ciela prechádzala ako dym, smradľavý dym, na ktorý sa netúžil nijako sústrediť. Vedel o čo išlo, mohol si vypočuť názor toho aj onoho, dokonca aj názor Duinyho, pod ktorým si nepredstavoval niečo, čo by ho malo rozhodiť. Ani nerozhodilo, vlastne mu bolo skoro jedno čo si kto myslel o danej situácii, vediac, že každý mal svoje vlastné dôvody pre to, ako zmýšľal. Nebolo jeho miestom sa tým zaoberať, necítil sa na to. Ostatne on by možno aj chcel byť toho súčasťou, chcel by byť schopný normálne sa vyjadriť, zaujať stanovisko a byť jedným z nich, no jeho perspektíva na veci už bola permanentne zmenená, azda priveľmi na to, aby mohol racionálne uvažovať. Možno časom ale teraz? Teraz bol skrátka vyčerpaný, nemal na to postaviť sa tejto realite čelom. Zbabelec. Vedel to a mrzelo ho to, chcel žiť v blaženej nevedomosti ako ostatní. Chabo sa pousmial, keď mu sestra vtisla jednu na líce a zmorene sa jej obtrel o krk, snáď ju pritom ešte trochu potlačil aj na Duinyho.
"Ideme niekam po tomto?" potichu zamrmlal.

Abraxas dorazil na scénu práve v najlepšom, nepremeškajúc tento zbližujúci moment sokola a Dannyho. Samozrejme pod rúškou vlastného lesklého peria, vediac, že klopal na brány Nihilské a tentoraz to robil celkom vedome. Avšak na jeho ohromné prekvapenie Giuseppe nebola jednou jedinou členkou tejto svorky a aj keby bola, nemohol ju očakávať vždy tam, kde sa práve náhodne objavil. Niežeby to robil príliš často, princezná predsa nesmela nadobudnúť pocit, že si ho mohla len tak ochočiť, hejže? A Dannyho sokol to očividne cítil rovnako.
Čo sa nespokojnému ryšavcovi nedostalo od jedného vtáka, počul od druhého - satanský škrek pripomínajúci smiech z nízkeho konára, na ktorý ešte dokázal vyskočiť aj bez poriadneho letu, keďže ho ešte stále nebol celkom schopný. Nanajvýš len ako bažant.

Zamyslene šibol chvostom, obzerajúc sa po oblohe, hľadajúc ako ďaleko bol ešte mesiac od horizontu. Nestávalo sa, že by mal o čase aspoň nejaký pojem, no kým sa ponevieral kdesi medzi budovami, predsa to nemal za potreby. Ale tu? Chcelo to všetko jeho sústredenie, a toho veľa nemal, aby si správne vyrátal, dokedy sa ešte bude môcť zdržať bez toho, aby ho opakovane nepokrstilo slnko. To samo o sebe pre Abraxasa nepredstavovalo koniec sveta - zato nešťastná, osamelá Sabrina áno. Nech mal pohnútky aké chcel, nebol bez záväzkov a to posledné čo by kedy chcel spôsobiť bolo, aby sa pri ňom sestrička cítila na príťaž.
"Tomu ver," zresetoval svoj mozog, upúšťajúc od záblesku zodpovednejších myšlienok vo chvíli, čo Giuseppe vyslovila slovo 'spolu'. Skutočne za jeho prítomnosť nemusela platiť ničím, snáď ani keby tu sama nebola, ešte by na chvílu ostal už len preto, že tie najhoršie postmortálne výkriky mu boli v tejto oáze na míle vzdialené. Aspoň zatiaľ.
"Tak ja ich straším, hej?" podvihol prezieravo obočie a pomaly si princeznú obišiel, ba až sa zakrádal. "To si práve zaťala z vlastnej skúsenosti, Pepe? Bojíš sa ma?" uprel na ňu mliečne oči, o trochu zbližšia než predtým a hlas mu pri otázke padol o oktávu nižšie. Než by si ten tón dievka stihla riadne uvedomiť, zase sa umravnil a vrátil sa na svoje miesto, akoby sa nechumelilo.
"Radšej sa na to nespolieham," uvoľnene sa zasmial, jeho bezstarostná fasáda obstojná, no dlhšiu odpoveď by už takto narýchlo nevypotil. Zato hviezdičky za efektívne starali o to, aby sa k tomu ani jeden z vlkov nemuseli vracať, zvlášť tá jedna, čo sa mu pratala na hlavu a dobre že mu tie negatívne záchvevy nevytiahla von uchom.
Pri prezývke, ktorú naňho náhle vytasila, a ktorá sa mu instatne ohromne zapáčila, zbystril, oplácajúc jej hravú grimasu. "S tým by som snáď dačo zrobiť vedel-" s očakávaním v hlase sa zamyslel, než náhle zažmúril oči a trochu sebou cukol. No keď ich otvoril, nič sa nestalo, stále to bol vlk na štyroch nohách. Dofrasa. Prečo to nejde? Nervózne sa ošil, obrátiac sa k vlčici a nevinne sa zazubil. "Toto sa mi inak jako nestáva, sekundu-" Než by mu na to hocičo povedala, zobral sa a zašil sa za najbližší skalný výklenok, ktorý ho dokázal ukryť. Teda Abraxas pochyboval, že by ho len tak niečo dokázalo zahanbiť, no teraz mal k tomu asi bližšie než inokedy. Našťastie akonáhle si od princezninho prenikavého pohľadu vydýchol, spoza skaly vyskočil našuchorený krkavec, zatrepotal krídlami a pristál v machu pred ňou.

Abraxas sa stískal rád a s každým, ako už teraz iste zistila. Kompenzoval si lásku, kde len mohol. Aj teraz mu srdiečko začínalo opäť biť o čosi kľudnejšie, uvoľnil sa opretý o dospeláčku a po chvíli sa spokojne pousmial. Keď prehovorila, pozmetal veselo chvostom po zemi a ešte vždy pri nej, zdvihol hlavu, aby jej pozrel do očí. "No to musíš," zazubil sa, no pri jej ďalších slovách mu čosi nedalo a znova sa zamyslel. "Ale keď spí, chceme ju budiť? Ja by som nechcel byť budený," neprestával sa škeriť, ako nad tým špekuloval. Teraz mu jeho prchavá pozornosť rozhodne prišla vhod a myšlienky atraktívnejšie než tie na bolesť a smrť ho nežne odvádzali od smutnej nálady. Robil to ostatne aj trochu vedome, ako pre svoje dobro, tak aj pre Erorine. "Ale vlastne šak hu nemusíme budiť, len sa kukneme-" znova sa toho zhostil a konečne sa od nej odlepil, mávajúc strapatým chvostom, obzerajúc sa po okolí, akoby zabudol, kde je. Už-už by nástojil, aby vyrazili do botanickej, keď Eroru náhle zachránilo vzdialené zavytie, pozornému poslucháčovi by neušlo že celkom otráveným tónom. Vĺčik sa pritom nezatváril o moc odlišne a nasupene zvesil uši. Matka. "Bohaaa," zamrnčal a pretočil očami, hoci to s jeho bielymi buľvami asi nebolo moc vidieť. "To mama volá. Musím futášiť ale ja sa vrátim!" s úsmevom na ňu mrkol, než sa rozbehol za zvukom. "Vrátim sa a so mnou príde zákon!"

Neprestával sa zubiť keď mu to spotvorené meno oplatila. Boli si kvit, nemusel sa obávať, že ak ten vtip zopakuje, udrie na citlivú strunu, hoci on si plné znenie jej mena skutočne nepamätal. Ostatne Abraxas veril, že Giuseppe v skutočnosti taká háklivá nebola. Budila dojem, že keby niečo prepálil, už by mu skôr jednu fukla, než aby sa urazila a rozfňukala. Aj s tým by sa vedel vysporiadať, nebolo by to prvý raz, čo sa pri ňom nejaké dievča rozcítilo, no chcel by jej snáď vidieť na čele mráčik? To isto nie, kde v tom bola sranda? No keď sa rozčertila-!
Nad jej otázkou zažmúril oči a dramaticky pokrútil hlavou, akoby mu snáď dačo do ucha vliezlo. "Mmmm! Vždy jak som zavrel ľavého oka, videl som jedine teba!" No, nebolo tomu celkom tak, čomu nasvedčoval aj jeho teatrálny pátos, avšak v kontraste s tým, čo ho zvyčajne v skutočnosti sprevádzalo v "snoch", jej podobizeň by určite privítal. A ktovie, možno sa mu o nej už niekedy snívalo, to by si však zrejme len ťažko zapamätal. "Duch?" zvedavo naklonil hlavu. "A možno som, čo ty vieš, možno preto som sem tak rýchlo doletel. Do neba ma predsa nepustia, tak mi trebalo prvej alternatívy-" Ako dlho mu trvalo, než toto vytiahol? Päť minút? Ako väčšina vecí, čo kedy povedal, ani toto mu pod rúškou vtipu v skutočnosti nebolo ukradnuté. On už vedel ako skončí, nebolo tomu návratu a už istý čas si myslel, že sa s tým vyrovnal. Mohla byť táto poznámka príznakom, že ešte nie? Blbče, na toto teraz myslíš? To môžeš robiť aj doma, v duchu sa zahriakol.
Nech ona ten spôsob, akým ho opísala myslela ako žart alebo nie, polichotene nad tým sklopil uši. "Awww tak toto je tvoja predstava o duchoch? To máš dobré," zazubil sa. "Ty stále vypadáš jak niečo, čo by padre nechcel, aby som videl." Prišiel ju sem snáď zbaliť? Už ani sám nevedel, príliš to neriešil ale keď jej už napadlo niečo pekné povedať, predsa by takú kočku neposlal do kelu.
To už sa k nemu ale vyrútili jeho milované hviezdičky, ktoré zdá sa, tiež nezabudli. To bol výkon, súdiac podľa toho, že možno ani nemali mozog. Abraxas sa k nim s atypickým chichotom prikrčil, stále mávajúc chvostom, aby si ho mohli prelašovať. Prečo nemohli byť mŕtvi tiež takto prítulní? Minimálne jeho dedka by to urobilo o toľko znesiteľnejším spoločníkom. "Nemám šajnu. Teda no - pre zmenu po tme vidím ale to mi je tak platné keď neviem, de som. Ale náhodou som ťa tu zavoňal. Teraz už budem vedieť, sa ma nezbavíš," lišiacky na ňu podvihol obočie.

Poslušne sedel ako päť peňazí a čakal, napriamené uši sa mu pritom otáčali za každučkým zvukom ako satelity, akoby si žily vlastným životom. Zanedlho aj skutočne zachytili kroky, tak ľahučké, že ich inak vlkovi ani nepripísal, iba ak srnke a prišlo mu úsmevné, že na jeho majestátne volanie skutočne prišla. Totiž, že tým akurát tak rušil nočný kľud mu buď nedochádzalo alebo ho to vonkoncom netrápilo.
Keď vykročila spoza skalného hrebienka, chytro sa dal na nohy a navzdory jej výhražnému tónu veselo mával chvostom a usmieval sa ako mesiačik na hnoji. "Geppetto!" zajasal, nedokčavo prešľapujúc na mieste. Že jej z jeho maličkosti mohla čochvíľa prasknúť žilka v oku nebolo príliš vzdialené ich prvému stretnutiu a popravde to Abraxas vítal, pravdaže vediac, že nebola skutočne rozrušená. Bola vtedy tak agresívne strojená, že sa jej len ťažko dalo postaviť stretnutiu s mladým neohrabaným Kulťanom, všetko ju tak udivovalo a pohoršovalo, až nechápal, kde na to brala energiu. V každom prípade to bolo rozkošné.
Teraz ale videl, ako jej nedobrovoľne cukali kútiky dohora a tak jej to oplácal podobným provokačným úškrnom. Už aj vyrazil ju privítať, klusal, vetril, švihal chvostom - ako sa asi mala za ten čas? Obaja už sa vytiahli, hoci Abraxas mal za sebou toho rastu podstatne viac. "Boha, furt ich máš!" zasmial sa pri pohľade na hviezdičky, ktoré mu utkveli v pamäti možno ešte lepšie než ona samotná, aspoň teraz, keď ich znova videl.

Bolo by slabým slovom tvrdiť, že Abraxas bol nepokojný. Nervózne švihal chvostom a jeho krok v snahe prispôsobiť sa Ossianovmu tempu sa podobal skôr na pasáž. Mal ohromnú chuť sa niekam rozletieť, snáď aby sestričku našli čo najskôr lenže vedel, že bez správneho smeru to nemalo nijakú cenu.
Pri jeho otázke zúfalo zaskučal, tuho žmúriac oči akoby mu ktosi vyťal. V hlave mal hlučno, výnimočne to však nepokladal za výsledok svojej mágie. Boli to jeho vlastné myšlienky a čo to robilo horším, pred nimi sa nedalo nikam ujsť. Tak strašne rád by im dal dôkladný opis toho, kde, kedy a ako Sabrinu videl naposledy, jeho myseľ akoby sa ale snažila pred ním tieto spomienky ukryť a panika mu v tom nijako nepomáhala. "Asi pred...boha jeho ja neviem, tú noc ešte...ešte pred tou poslednou, odchádzala z bytovky," súkal zo seba, no bolo počuť, že ani jedným slovom si nebol istý. "Prečo myslíš že je vonku? Ani celé mesto nejde prešacovať," spýtal sa s obavou.

Srdce mu bubnovalo v hlave ako celý orchester, ledva sa prednými podopieral, aby sa udržal v sede. Jej hlas neustával, rožčuľovala sa, lamentovala nad svojím životom a nad smrťou, nad božou krutosťou, ktorá ju tu nechala a čo bolo horšie, Abraxas vedel, že toto je konečná. Že niet nijakého očistca, nijakých mŕtvych kamarátov či rodinných príslušníkov, s ktorými by sa tu zvítala, aj keby upadli do nemilosti, tak ako Zaniyah. Bude to už len horšie, bude sama, bude vystrašená snáď ďalších tisíc rokov, až kým sa jej duša samou bolesťou nesvrkne na nič viac, než skučiaci kúdoľ dymu. Svet na ňu zabudne, počnúc jeho posledným výdychom, pretože kým tu bude on, bude si musieť vypočuť všetku bolesť a zášť, ktorú ešte dokázala vyjadriť.
Pred očami sa mu tmilo a zahmlievalo. Už veľakrát bol vystrašený aj nešťastný, veľakrát mal pocit, akoby mu tento šepot zatĺkal klince do uší a bežal pred ním preč - toto bolo iné. Nikdy mu nebolo horšie. Hoci možno jeho ceremoniál mal k tomu dosť blízko. A hoci o tom vtedy Abraxas netušil, pomocná ruka formou niečej mágie si poňho prišla aj teraz. Sťažka dychčal, hlava sa mu pritom rytmicky knísala zdola nahor a cítil, že už to takto o moc dlhšie nevydrží. Zrazu ho sluch celkom opustil - aspoň si to myslel. Nazdal sa, že mu zaľahlo v ušiach a tak si so zaťatými zubami prečesol šiju až k nosu, aby sa pocitu zbavil. Až vtedy si uvedomil, že ho táto zmena obdarila ako nepokojom z toho, že azda ohluchol, tak nepopierateľnou úľavou, lebo viac nedokázal počuť ani Zan. Čo sa stalo? Odišla? Opatrne pootvoril oči, sediac stále tam, kde bol. Potiahol nosom a trochu sa narovnal, keď mu do periférie vrazil pár Ossianových žeravých uhlíkov, ktoré doňho zarezávali spôsobom, že mladý vlk skoro pustil do gatí. Cukol sebou, ale ostal sedieť. Nebolo mu príjemne, to ani náhodou, ba po prvý raz by priznal, že mu padre naháňal svojím kukučom trochu strach. Nervózne od neho odvracal hlavu a jeho dych, aj keď stále dobiehal kyslíkový dlh sa začínal spomaľovať.