Príspevky užívateľa

Keď to vyzeralo, že to s týmto maníkom stvrdne na nejakú chvíľu, uvoľnene si sadol a hľadel naňho prázdnymi očami ako výr. Keď sa aj u Ossiana zračil úsmev, spokojne pobúchal chvostom po zemi. Ťažko povedať, či ten sarkazmus nevedel rozoznať alebo sa náročky hral na blbého. Obe verzie sa miestami zlievali do seba, čo platilo v konečnom dôsledku bolo, že si z neho ťažkú hlavu nerobil. Ako ho počúval, opäť v sústredení spomalene mľaskol, než v precitnutí vytreštil oči. "Jáj anooo jasné. Šak aj zlá popularita je popularitou," zazubil sa. Nechcel mu zle, ale čo si budeme - ten pocit, že mal azda istým spôsobom navrch mu vtipne šteklil mozog. "No moja segra sa na tom bavila. Vlastne ani zosnulí mi na to nič nepovedali, o tom by som vedel," potmehútksy mu zablysli oči, no krátko na to jeho výraz zase zvoľnil do kamarátskeho úsmevu. "Hej, hej- Nemaj boja padre, mama ma už zdrbala jak halušku."

Ak sa vlčica obávala, že by sa jej odrastené vĺča bálo, bola tu na zlej adrese. Abraxas pristál doslova na lopatkách, zadné nohy mu komicky krčali z lístia ako prevrátenej lienke. Rýchlo sa zvalil na bok a skočil na rovné nohy, ešte vždy v pohodlí mäkkého lístia. "Pohoda, jasne," odvetil a ošil sa za listom, ktorý sa mu zachytil za uchom. Hneď na to sa mu oči rozlepili dokorán, sledujúc vlčicu pred ním. Ešte v tom údive trochu aj hubu pootvoril.
Vykročil jej zvedavo v ústrety, vetriac čo bola asi zač. Dlho mu tá ostražitosť nevydržala a podišiel ešte bližšie, aby si ju vedel z každej strany dobre poobzerať. "To je husté! Čo ti dáva, ty máš toho nejak navyše, aj ja chcem také!" žasol nad ňou, mávajúc veselo chvostom.

Ešte naposledy sa s nádejou obzrel za smetiakom, v duchu sa lúčiac s čímkoľvek dobrým, čo tam možno práve zanechal, výmenou za tento rozhovor. To ešte nevedel, ako draho za túto premeškanú príležitosť zaplatí. "Tomu ver," prehodil s intelektuálne vytočenou hlavou, než sa konečne s úsmevom pozrel zase na vlka. "Ta každý raz zahučí do hliny, hejže?" opäť sa uchechtol a mimovoľne sa poškrabal za uchom. Napadlo mu aj, že on už asi nad smrťou ako takou nikdy nebude premýšľať, ako iní vlci. Na jednej strane by si bol myslel, že nechcel skončiť medzi tými nešťastníkmi, ako bol Morgan ale...však on už medzi nimi žil tak či tak. Čoho by sa bál, keď už teraz prakticky vedel, do čoho ide? A možno by sa mu tento budhistický prístup k smrti zišiel, keby si bol chudák uvedomoval, že práve teraz dráždil štrkáča posou labkou po hlave. A že tento štrkáč, aby neponechal nič na Abraxasovej predstavivosti, štrkal, syčal a mykalo mu kútikom. To by si však najprv musel všimnúť a potom by ho to ešte muselo začať aj trápiť. To bolo na neho priveľa práce.
Keď sa mu týpek predstavil-nepredstavil, s pekelným sústredením privrel oči a zamyslene si oblizol pysky, tak že mu konček jazyka ostal trčať spod nosa. Ešte aj k Ossianovi ponatiahol krk ako sup, akoby mu to malo v niečom pomôcť. Vlastne sa správal, ako by bol slepý. A to bolo pri niekom, kto mal oči ako on dôvodným predpokladom. "Očkaj, spomeniem si na meno-!" zhlboka sa nadýchol a dramatickú pauzu podržal dobrých desať sekúnd. "Nespomeniem si," porazenecky zvesil plecia. "Ale brutálne mi lichotí, že ty poznáš mňa," veselo šibol chvostom.

Už pár hodín sa pofľakoval po uliciach s nosom nalepeným pri zemi a čosi hľadal, ešte nevedel konkrétne čo. Hlasy sa ozývali približne tak ako obyčajne, no dnes v noci viac než inokedy pociťoval akúsi úzkosť. Nevedel, čo to bolo, nechcel do toho zaťahovať ani Sabrinu. Azda by mu najlepšie padlo ísť sa zase prebehnúť niekam mimo mesta, hoci slovo 'behať' by bol asi pre Abraxa priveľmi ambiciózny výraz. Teraz bol však v stave relatívnej triezvosti schopný usúdiť, že na to bolo prineskoro. Noc už nebola tak mladá a nemusel by byť schopný vrátiť sa na čas domov. A nie že by mu to nejako trhalo žily, ale netúžil stráviť ďalšiu noc tým, že mu ktosi bude dvíhať mandle.
Teraz mal hlavu zaborenú až po plecia v hrdzavom smetiaku, čím zahadzoval do diaľky všetok pud sebazáchovy, ak mu ešte nejaký ostával. Do tváre mu vrážalo všeličo, veci mäkké i tvrdé, dokonca svojím kutraním vyrušil rodinku myší, o ktorú však záujem nemal. S piskotom presvišťali naprieč smetím a zbehli mu po chrbte na ulicu. Ani sa len neošil. Hľadal niečo zaujímavejšie, niečo voňavejšie, čo by mu spríjemnilo noc a ani chudák netušil, že sa za ním z tieňov prikrádal presne ten typ spoločnosti, aký by tentoraz rád oželel.
Keď pohodlné ticho preťal chladný hlas, Abraxas sebou šklbol a zahrešil do útrob smetiaka ako do ampliónu. Vzápätí vytrhol hlavu von, čím okolo seba kvalitne rozhádzal, čokoľvek to bolo, v čom sa doteraz hrabal. Vypleštil oči na Ossiana, no napriek jeho prísnemu výrazu Abraxovi automaticky cukli pysky do nedbalého úsmevu. "Ale si ma vymákol, skoro ma smrtka preskočila-" zadychčane sa zasmial.

Odrazu mu nohy tak neohrabane prepletali, že sa na starej mramorovej dlažbe šmýkali každá iným smerom, akoby sa žriebä prvý raz po narodení učilo stáť. Bleskovo sa zvrtol, keď mu už v ústrety trielila Sabrina a náramne chlapsky sa za ňu schoval. Až keď do toho štuchla, pomaličky sa aj on osmelil vyliezol spoza nej. Ani sa toho sám nechytil, no keď vyskočila Sabrina, automaticky vyletel do vzduchu aj on.
"Neviem...pamätáš si od nás niekoho takého ryšavého?" šepol ako bez dychu a po krátkom zamyslení pokrútil rozhodne hlavou. "Ako si môžeš nezapamätať ryšavého vlka? Nepoznáme ho," vyhlásil. Prikročil o kúsoček bližšie a zavetril. "Krv necítiť. Vlastne ani toho vlka, či?" pozrel na ňu, či sa to iba jemu tak zdalo. Potom mu v hlave cinkol ďalší ohromný nápad a stále trochu čaptavé uši mu vystrelili dohora. "Ty počúvaj možno ho nezodrali. Možno sa len sám...vyzliekol. Vieš, čo to znamená?" so zdesením vypleštil oči a rovno sa radšej poobzeral. "Niekde sa tu môže potulovať naháč."

"Tu sa to stalo. Tu sme sa spoznali..."
Morganov hlas už poznal. Nedalo sa úplne povedať, že ho počúval rád. Mal ho rád. Teda 'rád' bol pojem relatívny, na to, že sa jednalo o nejakú stratenú dušu, ktorú občas počul kdesi nariekať, a ktorá ho za detstva párkrát vystrašila na smrť...mal ho celkom rád, hej. Bolo mu ho ľúto, veď komu by aj nie. A Abraxas sa nádejal, že mu robilo dobre, keď mu o svojich boľačkách mohol rozprávať, tak sa s tým snažil naučiť fungovať. "S dedom, či s tou tvojou čajkou?" zaujímal sa, kým sa nosom prehrabával v húští. Asi hľadal čosi, čo by mu zjednodušilo tento pesimistický rozhovor. Pravda, mohol tiež vziať nohy na plecia a nechať ducha tu, lenže to nechcel. Neodpovedal mu. Vlastne sa veľmi zriedka stalo, že by mu povedal niečo k veci a mladý sa pomaly ale isto začínal nazdávať, že jeho otázky Morgan nepočul. Divné.

Pre Abraxasa na chvíľu zmizol celý svet, ako ho poznal. V tomto novom svete existovala len rozostrená špirála tmy a ešte väčšej tmy, ktoré sa do seba vpíjali ako točená zmrzlina. A nárazy - jeden, druhý, zľava, sprava...nikdy nedokázal predvídať, skadiaľ sa obúcha najbližšie, no na druhej strane by mu to aj tak bolo na dve veci. V rúre sa totiž zmietal ako ponožka v práčke a aj tá práčka by bola teraz stokrát lepšia, aspoň by bol čistý. A samozrejme, hluk, nezabudnime naň. To, čo Aiduinovi rozpľasnutom na streche prišlo hlasné bolo nežnou uspávankou v porovnaní s tým, čo zažívali Abraxasove uši. Div mu z toho neroztrhlo hlavu.
S posledným nárazom sa zo zeme dvihol mocný oblak prachu. Kovové zvuky sa ešte celkom hodnú chvíľu ozývali a rezonovali v železnej konštrukcii. A tam, celkom naspodu ležal horeznačky Abraxas. "Au," doľahlo na strechu čisto informatívnym tónom, intonácia bola klesavá. Vĺčik chvíľu uvažoval, či náhodou proste nezomrel, ba možno v to aj trošičku dúfal. Natiahol pred seba jednu labku, potom druhú, potom sa opatrne otočil doluznačky a spoznal tak, kde všade bol otlčený. Bolo mu ťažko, no už v tejto deravej potvore nechcel stráviť ani minútu a tak sa bolestiho vyplazil von. Uvedomil si však ešte niečo. Keď prvý raz prehovoril...nič nepočul. Nepovedal som to poriadne? Zamračil sa, kým vykúkal z potrubia, až nakoniec zbadal svojho zachráncu. "Ahoj," vyslovil, no zas sa nepočul. Srdce sa mu v panike rozbúšilo. "AHOJ AOJ AOOOJ!!" zvreskol, každým pozdravom naliehavejšie a hlasnejšie. Pri poslednom už sa mu čosi zazdalo.

Abraxas len znudene hompáľal visiacimi labami, s pohľadom upretým do blba. Cítil, ako sa mu do prstov nahŕňa krv a packy mu začínajú tŕpnuť. Nechcel na nič myslieť, a tak nechal svoju myseľ, nech mu niečo namaľuje sama. Než by k tomu došlo, ešte skôr ho nuda začala zmáhať natoľko, že sa pomaly menila na únavu. Vĺčikovi zaklipkali oči a trup sa mu nepatrne naklonil do strany, len-len že sa neskydal na zem. Oči rozlepil dokorán a spanikáril, veslujúc nohami vzduchom, aby sa chytro znova zachytil. Tentoraz sa ku kovovej konštrukcii prichytil ako kliešť, stískajúc ju všetkými štyrmi.
Až vtedy mu do oka padla približujúca sa silueta vlka, nie...dvoch vlkov? Čo išli tak tesne za sebou? Vyzeralo to, ako dve siluety vtlačené do jednej, akosi mu toho z tela vytŕčalo viac. Vo vzduchu cítil pach akejsi vlčice, no osobne ju nepoznal. To sa však momentálne dalo povedať o väčšine členov Kultu. "Do-dobrý tetaaAAA-!" vyhŕkol, keď mu zovretie povolilo a on sa navzdory svojej snahe zrútil na zem. Našťastie dopadol relatívne bezpečne do hromady suchého lístia.

Pri pohľade na Abraxasa bolo jasné, že s ideou "moje telo, môj chrám" narábal čisto po svojom. Aj toto bol chrám, ibaže sa po kúskoch rozpadával a strašilo v ňom - a to doslova. Keď sa naňho Giuseppe usmiala, so zamávaním chvosta jej úsmev opätoval. Však keď sa tak pekne usmievala, muselo byť všetko v poriadku. Určite si o ňom nemyslela nič zlé, že? "Tak ja mám šlofíka cez deň, no. To máš jedno, kedy spím, stačí že spím aby som sa...počal." Hoci to bolo pravdou, že podľa miestneho poriadku spával zvyčajne za dňa, kúsok pravdy v tej vete ešte chýbal. A to, že on občas nespal ani cez ten deň. Jednoducho na to niekedy zabudol, potom inokedy bol schopný zadriemať posediačky uprostred rozhovoru. "Tak ty si taká, že aj po svetle chodíš, ha? Za to by ti v meste inak natrhli...tebe doma nenatrhnú?" s čistým, temer šteňacím údivom naklonil hlavu v otázke. On už to predsa skúšal - potom jeho mama chytila taký rapel, akoby snáď bol niekoho zavraždil. Ako pomaly z neho začínala unikať každým slovkom krutá realita, ktorá bola preňho práve tým normálnym.
Nejedna starostlivá matka by zbledla od strachu pri pohľade na to, ako blízko sa hviezdičky obšmietali okolo Abraxasa, a to nie len okolo jeho nemotorného tela, ktoré ich mohlo svojou očividnou neohrabanosťou kedykoľvek privaliť, ale dokonca okolo jeho tesákov, ktoré boli jednou z mála vecí, ktorými predčil bežného vlka. Mal ich totiž hrubé a mocné ako hyena. Napriek svojmu rozpoloženiu sa však okolo drobcov pohyboval s prekvapujúcou nehou, ani pes na canisterapii, čo si všetko nechal. Ak sa pohol, tak pomaly, zložený pokorne sa zemi, aby každé dosiahlo, aby sa každé pohralo, ešte im tú papuľu aj otvoril, keď o ňu prejavili záujem. Pravda, našiel sa aj taký dobrodruh, ktorého zaujímalo kam až tá huba viedla, čo musel jej vlastník jemne zaraziť odtlačením vlastným jazykom, než by ho stihlo napnúť.
Keby sa chúďa dievča v priebehu tejto zábavky rozhodlo odísť, asi by si to najprv ani nevšimol. A to by ho samozrejme mrzelo. Kým sa dala znova do reči, postupne sa jej podarilo opäť si získať jeho pozornosť. S úsmevom k nej dvihol oči, no akosi to dlho netrvalo. Nie pri slovách o tom, že ho nikto nechcel, to navzdory zamútenej mysli Abraxasa bodlo pri srdiečku a jeho uvoľnený výraz na pár sekúnd vystriedala akási boľavá zraniteľnosť. Na vlčicu sa však za to nehneval, nevidel dôvod. Skutočne nechýbalo veľa, aby sa týchto slov stihol chytiť a nechal sa zaniesť k istým veľmi nepríjemným myšlienkam. Myšlienkam, ktoré ostatne potláčal aj práve tým, že tu teraz bol a dôvodom, ako sa sem dostal. Zachránil ho špunt, ktorý sa mu zavesil na ucho a prinútil ho znovu sa zasmiať. "Možno som práve z tej hviezdy, jak títo tu, keď sa im tak lúbim," zazubil sa. "Ale kiež by si mala recht, poklad. To by potom znamenalo, že si ma naši vybrali." S každým slovom do seba pumpoval krivé sebavedomie, ktoré by zakrylo fakt, že mu možno nebolo jedno úplne všetko.

Meno postavy: Abraxas
Akú rolu postava v akcii hrala: zakliata
S kým a kde hrala: self posty v knižnici + s Miriam na železnici
Koľko postov ( cca) celkovo pre akciu hrala: 11
Krátke zhrnutie príbehu:
Knižnica: Po nasadení závoja cez oči sa Abraxasovi zjavil vlk menom Morgan, ktorý kedysi v Kulte žil a bol popravený pri pokuse o útek. Bol nešťastný, vystrašený a varoval ho o tom, ako by Abraxasa mohol stretnúť podobný osud. Následne sa objavil v knižnici aj Lucien, nebohý popravca Kultu zodpovedný za zradu a smrť Morgana. Keď sa po nich oboch rozbehol, Abraxas sa uhol a vlci vybehli von z budovy, kde sa mu stratili z dohľadu.
Železnica: Abraxas sa stretol s Miriam, pri ktorej bol schopný vidieť jej zosnulého brata Anukiho. Po krátkom rozhovore s duchom predal jeho sestre utešujúci odkaz.
Dopad na postavu: Konečne prišiel na to, ako presne funguje jeho mágia, čo mu prinieslo úľavu a zbavilo ho väčšiny strachu z hlasov, ktoré bežne počuje. Zároveň ho však veľmi znepokojilo Morganove svedectvo a prinútilo ho pochybovať o morálnych zásadách členov vlastnej svorky a o jej pravidlách, čo ho môže neskôr priviesť do veľkých problémov. Dostal možnosť vidieť svojho starého otca, nie že by si to moc užil, no informácie, ktoré získal môžu byť cenné pre doplnenie histórie jeho predkov. V Miriam si získal novú kamarátku.

Spokojne sa pousmial, keď si k nemu pritúlila hlavu a pobúchal chvostom po zemi. Oplatilo sa zariskovať a bol za to náramne rád. Vlastne sa mu srdiečko tak rozohrialo, že chvíľu absolútne nemyslel na to všetko desivé a smutné, čo už v túto noc zažil. Takto by to mohlo byť stále - že sa niekto vďaka nemu lepšie cítil. A Abraxas si v duchu sľúbil, že sa mu to ešte určite veľakrát podarí.
"Môžeš byť aj moja sestra, kebyže chceš," zamrmlal a pozrel na ňu. "Síce už jednu mám ale práve som dostal dobrú recenziu," zaškeril sa. Ostatne, ani veľmi nežartoval - pri tom, ako to vyzeralo o nich doma sa mu nový člen rodiny vždy hodil.

Tá odpoveď sa mu nepáčila. Celkom určite príliš konkrétna a pritom preňho nemala nijakú výpovednú hodnotu. Stačil mu jediný pohľad na Morgana a vedel, že tu nie sú sami. Miesto uháňania o život alebo aspoň obrátenia mu len cuklo kútiky do nervózneho úsmevu. "Kamo...ide ti to super, ten kukuč, tá dramatická pauza, šecko ale keď chceš, aby som sa otočil, aby som tam videl nejakú hrúzu a potom kuknem na teba a ty budeš niekde v preč-" roztrasene sa zasmial. Tuším bolo nakoniec predsa len lepšie, keď nemohol vidieť nikoho.
Potom sa mu ale za chrbtom ozvalo hrdelné vrčanie a Abraxas rezignovane zvesil plecia a polohlasne zahrešil.
Morgan nešťastne zaskučal a zhrbený ustúpil, na čo si Abraxas už len sťažka povzdychol a obrátil sa. V rohu miestnosti sa zakrádal ďalší vlk - štíhly, tiež nie príliš vysoký a na jednom z veľkých uší sa mu mihal akýsi lístoček. Žlté oči mu nenávistne svietili do tmy a od vycerenej papule mu odkvapkávala spenená krv. Abraxas ani nedýchal, len sa točil spolu s Morganom, aby mali cudzinca stále na očiach. Vôbec v tej chvíli nemyslel na to, že by mu ani tento tu pravdepodobne neublížil. Vari mohlo byť čosi takéto neškodné aspoň po smrti? Všimol si ale ešte niečo, čo tu dosiaľ nebolo. Pri každom kroku oboch mŕtvych zaznel akýsi hluk. Chladná a kovový - to sa akési červeno žiariace reťaze šúchali po zemi, spájajúce ich dokopy. Vyplašene pozrel na Morgana, no ten si ho už viac nevšímal. "Toto nebola moja vina-" namietol, snažiac sa udržať si pevnejší hlas.
"Dobre páni, totok začína byť trošku intenzívne, čo keby sme si proste všetci-" než stihol dokončiť svoj márny pokus o deeskalovanie situácie, jeho pud sebazáchovy prevzal kontrolu a prinútil ho uskočiť do strany, keď sa im žltooký vyrútil v ústrety. Bolo počuť hysterické skuvíňanie v sprievode ďalšieho štekotu, no kým sa Abraxas zorientovala a obrátil sa, koniec reťaze zmizol za dverami knižnice a vlci s ním. Rýchlo sa rozbehol za nimi, keď sa však ocitol na ulici, nebolo po nikom ani stopy. A čosi mu hovorilo, že ich tu tak skoro ani nenájde.

Kým sa mu Abraxas predstavil nazad, Morgan do seba kŕčovito vťahoval hlboké ťažké vdychy. Zrejme sa tým chcel ukľudniť no ponášalo sa to skôr na menší panický záchvat. Úprimne ho začínal ľutovať, neboráka. Než by stihol niečo vymyslieť, duch mu opäť skočil do reči. "Nemal by si v meste ostať, musíš odtiaľto zmiznúť-!" zhíkol naňho a znovu sa sťažka nadýchol. "Vlastne...vlastne nie, nesmieš! Zabijú ťa. Nesmieš im veriť. Nikomu."
Abraxas naňho zmätene vyvalil oči. Zabijú ťa...veď už sa im to raz aj skoro podarilo. Tento rozhovor ho znepokojoval čoraz viac. Ak mal byť vlk pred ním, skutočne po smrti, čo sa mu stalo? Z toho, čo mu povedal nebolo ťažké sa dovtípiť, no o niečom tak vážnom chcel počuť celú pravdu. Hoci už teraz horko ľutoval, že sa dnes vôbec vytiahol z postele. "Morgan...čo presne sa ti stalo? Zabil ťa niekto z Kultu?" spýtal sa opatrne, očakávajúc ďalší nával hystérie. Nechcel mu zle, no pravdu povediac to vyzeralo, že Morgan si bude zúfať tak či tak, očividne na nič iné ani nemyslel.
Tentoraz to bol on, kto zbrklo pokýval hlavou. "Nechcel som...ne-nedokázal som tu ďalej žiť, chcel som za Shirou-! Chytili ma," bľabotal, oči mu kmitali do všetkých strán, akoby sa v tých udalostiach znovu ocitol. "Sľúbil mi, že mi pomôže ujsť, môj pal-p-palad-" ani to nedokončil a znova sa zúfalo rozplakal. Abimu z toho zvuku zvieralo hrdlo a odrazu mu to došlo. Už ho počul. Počul tieto navlas rovnaké vzlyky v uliciach mesta, počul ich v lunaparku.
"Hej, hej ššššš, už je dobre, už to máš za sebou, že?" prikrčil sa k nemu, už teraz bol o čosi vyšší. "Nič také si si nezaslúžil, nemali ťa tu držať-" chlácholil ho, no výraz mu zvážnel, keď si uvedomil tie slová, čo z neho vychádzali. Nie, nemali ho tu držať. Jeho rodná svorka. Toto pravidlo platilo dodnes. Potriasol hlavou, nechcel sa nad tým zamýšľať, nesmel, nijak by si nepomohol! "A ten tvoj brat? Ten ti to spravil? Kto?" Možno tu ten dotyčný ešte stále žil. Predsa len Abraxas tu nefungoval tak dlho, všeličo sa mohlo stať pred jeho narodením aj v terajšom kolektíve. Hoci netušil, čo by mal s eventuálnou odpoveďou robiť.
"On," hlesol, keď sa odrazu vyrovnal. Už sa na Abraxasa nedíval.

Keď pohol hlavou späť k Anukimu, šatka na očiach sa mu uvoľnila a skĺzla dolu akoby nič, akoby tam vôbec nedržala ako prirastená celú božiu noc. Avšak s ňou mu pred vlastnými očami zmizol z dohľadu aj Anuki. Než stačila dopadnúť na zem, rozplynula sa v obláčik pary a viac po nej nebolo ani stopy. Abraxas zarazene, aj trošku sklamane zvraštil čelo, no pred Miriam sa to rozhodol nespomínať. Práve mu takmer začala veriť, že je tu jej nebohý súrodenec a on jej v závese za tým povie, že už ho nevidí? To by tomu dal.
Opatrne sa k nej otočil. "Ľúbi ťa Mirka, veľmi ťa ľúbi," empaticky hlesol a vlastne aj jemu začínalo zvierať hrdlo pri pohľade na ňu. Akoby mu až teraz, keď bolo po všetkom, došlo, aký to bol silný moment. "Myslím, že je tu s tebou častejšie, než vieme. Vyzeral šťastne," zamyslene dodal. Hodil ešte jeden pohľad na prázdne miesto, kde vĺča ešte pred chvíľou sedelo a opatrne podišiel k mladej vlčici. Primotkal sa až rovno ku nej a bez nejakého opýtania sa k nej pritúlil.

Teraz, keď už sa plavej vlčke podarilo ho oficiálne vtiahnuť do rozhovoru - rozumej do rozhovoru v priebehu ktorého by pravdepodobne nezabudol, že sa odohrával - získavala si viac a viac Abraxasovu nadmieru prchavú pozornosť. Podchvíľou keď prehovorila, proste čušal a neveľmi duchaprítomne ju pozoroval. Prišla mu taká nejaká...iná. Použil by slovo sofistikovaná, ale to by ho musel najprv poznať. Huba jej išla teda za nich oboch, na druhej strane on nebol jedným z tých, ktorým by to vadilo. Jej vykanie a zdvorilostné formulky, ešte k tomu s tým že boli adresované jemu, mu prišli zábavné. On nevykal ani len samotnému mesiášovi, hoci mu unikali sociálne podnety, ziapajúce po ňom, že by mal. A možno to aj táto tu od samého začiatku myslela ako vtip. Predsa len nikdy v živote nepočul niekoho takto rozprávať, najbližšie tomu bola možno tak kázeň, ktorej bol pred nedávnom povinný sa účastniť. Na rozdiel od kázne však teraz nezaspával nudou.
"Snáď-!" teatrálne zagúľal očami. Veď nešlo o život. Avšak nad jej spomenutím večera sa pozastavil, niečo mu tu nehralo. "A šak čo by som iné robil, keď je noc." mykol plecami a nechápal, čo jej na tom prišlo divné. Iba ak..? Mysľou mu prebehla myšlienka, v tomto stave mysle veľmi rýchla a plachá - ako jašterička, ktorú musel uchopiť čo najskôr, než by bola navždy preč. Dokorán na ňu vytreštil prázne biele oči a sánka mu padla, akoby si chcel zývnuť. "Oooočkaj, očkaj-! Že ty si jedna z tých? Z tých, čo v noci spia!" Prišel som na to! Som genijalny! Tvár sa mu rozjasnila, akoby na päť sekúnd vytriezvel.
So záujmom naklonil hlavu, venujúc ďalší pohľad hviezdičkám. "Nu, všeličo som už videl," avšak Giuseppe sa jeho pohľadu nezdržala nadlho, lebo pri jej zvýraznenom "to" Abraxasovi cuklo pysky do širokého úsmevu a žartovne na ňu zamrvil obočím. Vzápätí sa na tom zchuti zasmial, pričom mu hrdlo vydávalo hvízdanie ponášajúce sa vriacemu čajníku. Jeho radostné chripenie pretrvalo aj princezninu ironickú odpoveď, na ktorú by jej beztak nanajvýš spokojne pritakal.
Uzemnilo ho až jej meno, najmä vo chvíli, keď si uvedomil, že jej meno bolo rozvitou vetou. Na to mohla vziať jed, že to v živote nezopakuje, už len z toho trucu. A to si myslel, že jeho bolo dlhé. "Hej," pritakal jednoducho a znovu sa obzrel za mestom? Bolo to ďaleko? Nemohlo byť, veď si ani riadne nepamätal, ako sa sem dostal. Opäť mykol plecom. "Šiel som dlho rovno a neotočil sa. Ešte som to predtým nekoštoval." V jeho periférnom videní sa začali kumulovať modré svetielka a pri pohľade na viac a viac hviezdičiek, ktoré sa kolo neho zhŕkli sa Giuseppe stala len vzdialenou hmlistou spomienkou. Abraxas s nadšeným trepotom prskajúceho chvosta vyklusal vyššie na breh a celý mokrý ako bol sa k nim zvalil na chrbát do piesku. "Som králom hviezd!" zajasal obsypaný žiarivými bytosťami. Ako málo stačilo k radosti.