Príspevky užívateľa

,,Nápodobne." kývla hlavou a keď bola v dostatočnej blízkosti k staršiemu vlkovi, posadila sa. ,,Máte na mňa chvíľu času? Rada by som sa informovala o možnosti, stať sa medikom." prezradila mu svoj zámer. Dúfala, že staršieho vlka neotravuje. A taktiež dúfala, že mu jeho partner neprezradil udalosti spred pár týždňov. To by bola hanba! Však by sa šedivá vlčka pod zem prepadla, keby jej zrazu vlk začal vyčítať, že sa mu snažila priateľa vziať. Teraz tu však stála s čistým úmyslom - dozvedieť sa viac o zvolenej profesií. Pevne dúfala a verila, že jej vlk s jej plánom pomôže. Predsa i jemu by sa azda hodila pomoc, alebo je to snáď inak? Čo ak bude urazený, že mu niekto chce zabrať jeho miesto? Čo ak by si želal iného vlka, ako svojho nástupcu? To Aria čoskoro zistí.

Aria sa opäť raz prechádzala po území svorky. Vlastne ani nemala presný cieľ, iba chcela trochu pokoja. Rozmýšľala, akou cestou sa chce vydať. Už bol čas, aby si konečne vybrala svoje povolanie. Rozmýšľala, veľmi rozmýšľala. A potom na to prišla. Bylinky jej neboli cudzie, preto by bolo logické, keby išla na medika. Akoby zasiahol osud, pred sebou spatrila siluetu terajšieho ošetrovateľa. Nasadila priateľský úsmev a vydala sa k nemu. ,,Zdravím!" zavolala, aby na seba upozornila. Musí byť predsa slušná, keď niečo chce, všakže?

Chcela horu, tak bude mať horu! Aria utekala pre ďalší stavebný materiál. Možno príde na spôsob, ako šišky poskladať tak, aby držali, avšak, nechcela si nič sľubovať. Čo keby Čekanku naučila niečo nového? Bude určite rada! Poskladala donesené šišky na hromadu a rozmýšľala, čo jej viac môže povedať. ,,Šišky sú z ihličnatých stromov, ale na listnatých stromoch môže rásť rôzne chutné ovocie. Mala si niekedy ovocie?" spýtala sa a zamyslela sa. Ešte tu nikde nevidela žiaden ovocný strom! Oh, ako jej chýbala chuť jablka či takej hrušky! Veľmi rada by si ich dala. Môcť ešte aspoň raz ochutnať tú sladkosť...

,,Hora?" tak to bol jej plán? Postaviť šiškovú horu? No, Aria musela uznať, že to bolo originálne. Vlastne pochybovala, že by jej to niekedy napadlo. Kiežby sa dali tie šišky spojiť, aby vytvorili skutočnú pevnú... No, horu nie, to by nešlo, ale kopček! Malý kopček zo šišiek. Alebo nejaké ozdoby, i to by určite bolo pekné. Rozmýšľala, ako by sa dali zmysluplne využiť, no pochybovala, že by sa o ne malá chcela podeliť. Bude si musieť nájsť vlastné.

Zasmiala sa nad jej panovačnosťou, no netúžila po scéne, ktorú by vĺča mohlo spôsobiť. Preto jej pomohla so zbieraním lesných pokladov. Bola na jednu stranu zvedavá, čo bude chcieť s kôpkou robiť ďalej. Keď vlčinka poďakovala, musela sa Aria pousmiať. Ah, dobré vychovanie je v tejto svorke asi pravidlom. Sama na pravidlá slušného správania nikdy moc nebola, dodržiavala ich skôr z donútenia, teraz však boli dôležité, reprezentovala svoju novú svorku a nechcela to pokaziť.

Aria ostala prekvapená z toho, aký tón vlčinka použila. Tak malá a už tak... No... Panovačná. Dúfala, že i z tohto raz vyrastie. Problémových jedincov mali vo svorke až až. ,,Samozrejme." súhlasila, ale nemohla sa zbaviť myšlienky, čo by sa stalo, keby odmietla. Zaútočila by Čekanka? Zúrila by? Alebo by začala plakať? Tak či onak, Aria to nechcela riskovať. S vĺčatami občas bolo toľko starostí! ,,Naše tajomstvo." zopakovala i ona. Kedy naposledy dala sľub vĺčaťu? Asi svojim priateľom, keď sama mala sotva zopár mesiacov. No to bolo už dávno.

Z tranzu ju vyviedla otázka mladej, či vie tajiť tajomstvo. ,,Utajiť? Udržať?" navrhla podľa nej vhodnejšie slová. ,,Áno, viem." prikývla. Nikdy nikomu neprezradila nič. A nemala v pláne tento sľub porušiť ani pri malom vĺčatku. Zvedavo naklonila hlavu na stranu a čakala, čo z malej vylezie. Aké tajomstvo by mohla táto malá mať? A možno si to iba Aria fantazírovala. Čekanka určitě nebude mať nič tak zaujímavé, odkiaľ by sa to vôbec dozvedela? Musela teda svoje očakávania málinko zmierniť.

Zmäteno malú vlčinku pozorovala. Chcela azda postaviť pevnosť zo šišiek? Alebo čo to vlastne robila? Dúfala, že jej nenapadla nejaká blbosť. Keby len tá vedela, že Čekanka si chce spraviť Šiškové kráľovstvo! Našťastie, až také zaujímavé nápady Aria nemala. Aspoň dnes nie. Chcela z malej dostať nejakú podstatnú informáciu, ale nedarilo sa jej. S deťmi to proste nevie. Dúfala, že pokiaľ raz bude mať vĺčatá, bude mať i viac rozumu a trpezlivosti, aby ich zvládla. Alebo nebude mať žiadne a všetci budú spokojní. Na druhej strane, páčila sa jej myšlienka, ako vedľa nej hopká malé šteniatko, ktoré ju má rado a ona jeho, rovnako ako vidina partnera, stojaceho po jej boku. Šťastná rodinka. To bol jej sen, i keď z čias, kedy sama bola dcérou.

Trochu sa počudovala nad vlčkiným správaním. Dúfala, že ona sama takto pred vlkmi nevyzerá. Nie, ona predsa nebola až tak veľmi detinská. Alebo? Potriasla nad onou myšlienkou hlavou, keďže vlča malo ďalšiu otázku, ktorá Ariu zarazila. ,,Noo.. rastie na stromoch a..." nikdy si nemyslela, že bude uvažovať nad existenciou šišky. Však to bolo úplne mimo!
,,No, nájdeš ju iba na ihličnanoch. Sú rôznych veľkostí a tvarov. Väčšinou bývajú hnedé. Ak sa namočia, trochu zmäknú." vysvetlila Čekanke. I keď, kto vie, možno majú i nejakú ďalšiu funkciu? Narozdiel od vlčaťa však Aria rozmýšľala trochu realistickejšie a preto sa zamýšľala skôr nad liečivými účinkami šišky.

,,Dobre, dobre, ma- Čekanka." oslovila ju pre istotu menom. Čo ak by ju to malé stvorenie uhryzlo? Malo vôbec zuby? Určite áno. Aria zatiaľ nebola znalá vo vývoji vĺčat, no dúfala, že čoskoro vyrastú. Rozmýšľala, či by ona zvládla postarať sa o niečo tak... živé.
Keď malá nevedela odpovedať na jej otázku, Aria si iba povzdychla. Čo čakala?
,,To je šiška." vysvetlila jej a sledovala, ako ju vĺča skúma.

Pre Ariu poprosím Mloka růženínového :3

Bola rada, že Čekanka nezačala vystrájať. Uf, nie sú všetky vĺčatá rovnaké! Vlastne toto je zatiaľ celkom kľudné. Zatiaľ. prebehlo jej hlavou, keď si ju tak obzerala.
Ariu napadlo, že by sa pomocou vlčinky mohla dozvedieť viac o Harim. Respektíve o tom, čo si o nej myslí. Predsa len, cez Valentín zažili pre Ariu celkom trápne chvíle. ,,Počuj, malá... Ehm... Hovoril tvoj ocko niekedy o vlčici menom Aria?" skúsila šťastie. Bola až moc zvedavá a preto ignorovala, že to nie je slušné, ťahať informácie z malého vĺčatka! Čo ak si o nej myslí niečo zlé? Alebo ju už nechce vidieť? Mala by sa s ním porozprávať? Alebo sa mu navždy vyhýbať? To je dilema!

,,Oh... Vďaka za informáciu, budem sa im vyhýbať." poďakovala. Veriaci vlci? Ó ne! To zračilo problémy! Vždy! Preč laby od takých.
,,Nápodobne, Remus. Budem sa na vás tešiť. A na báseň taktiež." usmiala sa a rozišla sa smerom k svojej svorke, po pár krokoch sa však zastavila a otočila hlavu na vlka. Chcela ho ešte vidieť. Venovala mu posledný úsmev a s ,,Dovidenia. A ďakujem." sa vydala ďalej. Určite naňho bude spomínať. V dobrom, samozrejme! Taký milý vlk sa len tak nevidel. Ale on nebol len milý, bolo na ňom niečo... Iné. Skvelé. A Aria sa nemohla dočkať, až to niečo lepšie spozná.

,,Áno, ihličie. Výborne!" pochválila ju. /Snáď ma nikto nevidí. stráženie detí bolo čudné. Sú tak nepredvídateľné! A malé, a vyžadujú neustálu pozornosť. Brr. Mala pravdu, malá nepobrala významy ďalších slov, ale našťastie sa ďalej nepýtala. Za to sa začala zaujímať o Ariinu mágiu. Vlčica si sadla a tvorila z vody rôzne postavičky. Len sa bav... Keď však vĺča oznámilo, že sa to tiež chce naučiť, stuhla. Keď mu povie, že to nejde, čo ak sa rozplače? Nemá náladu na smutné vĺča. ,,Naučiť? Hm..." rozmýšľala, ako sa z toho vykrútiť. ,,Vieš, ja som čakala veľmi dlho, kým som sa to naučila. Ty si veľmi šikovná, naučíš sa to rýchlo, ale ja som priveľmi unavená dnes. Skúsime sa na to pozrieť nabudúce, áno? navrhla. Prosím, nezačni vystájať...

,,To je ihličie." vysvetlila a odtrhla vetvičku, aby ju mohla dieťaťu ukázať. ,,Na vetvičke rastie ihličie. Alebo listy, ale to by si musela mať listnatý strom. Toto je ihličnatý strom." vysvetlila, nenapadlo jej, že to pre tú malú môže byť zložité. ,,Hrať? Čo hrať?'' rozmýšľala. Čože to po nej chce? Zrazu si spomenula na svoju mágiu. Aspoň k niečomu je dobrá. vytiahla spod zeme trochu vody a začala s ňou poletovať okolo. Malej sa to očividne páčilo a tak Aria dúfala, že jej to dlho vydrží a ona nebude musieť meniť aktivity každých päť minút.