Príspevky užívateľa

„Moja Dorka, nepriniesla som ti nič na papanie…“ povzdychla si sklamane a pozrela na čiernu vlčinku ktorá sa zúfalo snažila dostať do jej papule. Bolo jej ľúto, že jej nemohla nič ponúknuť. Pôvodne si chcela k šteniatkam na chvíľu ľahnúť, objať ich krídlami a dopriať im ten fyzický pocit lásky… hlavne Ray a Suri. Tie dve na ňu pôsobili akoby potrebovali viac pozornosti, viac istoty. Veth sa však zdala byť najvyrovnanejšia zo sestier, zvládala to očividne najlepšie. Možno preto že práve ona bola tou, ktorá ich chránila.
no prišla Darinka.
„ Dobry“ prikývla na pozdrav Darinka
„Dobre, tak teda poďme drobci“ povedala mäkko a jemne nadvihla krídlo aby šteňatá nevyľakala náhlym pohybom. Nežne ich poštuchla aby sa pripravili na cestu. Malá Dorka sa však neprestávala tisnúť k jej papuli a tak veľmi sa chcela dostať dnu, keď už tak vytrvalo bojovala, jej v tom nebránila. Opatrne ju uchopila medzi čeľuste dbajúc na to aby jej neublížila. Ladné sa postavila na nohy a vykročila k východu. Po pár krokoch sa obzrela za Darinkou a ostatnými „Mhmm… ve-ma sthasha hm vlcihou!“ zahuhňala cez plnú papuľu smerom k Darinke keď kontrolovala, či ju dievčatká stíhajú nasledovať. Ak by sa zdráhali alebo zaostával bola pripravená ich uchopiť do krídel a vyniesť ich na svetlo sveta sama… S nízkym postojom a chvostom takmer pri zemi sa snažila čo najrýchlejšie vycupkať z nory, spolu s ostatnými. Chcela ich ušetriť tohto ciekusu..nech to celé prebehne čo najhladšie.

Autumn by v tej chvíli pokojne mohla mať na čele to otáčajúce sa internetové koliesko načítavania. Potom však osvietene zdvihla hlavu. „Alebo!“ vyhŕkla a prudko roztiahla krídla. „Môžeme ju nabrať do krídel! To by mohlo fungovať, nie?“ Mech určite nebol zlý nápad ale riskovať, že si ho ešte poštvú proti sebe? To neprichádzalo do úvahy! Mohlo by to dopadnúť všelijako, prevrátené farby, nejaká iná bizarnosť... Nie, nie, to určite nechceli riskovať. Keď si však všimla ako Lancelot jemne zavrtel chvostíkom nad jej slovami, zahrialo ju to pri srdci. S úsmevom začala vrtieť chvostom tiež, no v ten mome—
Buch!
Z ničoho nič ňou myklo, srsť sa jej na sekundu zježila a ona sa automaticky vystrela do pozoru. Rýchlo sa otriasla, akoby sa snažila striasť vodu po kúpeli. Popravde si na sebe žiadnu zmenu nevšimla až kým nepozrela na Lancelota. Znova bol v spravnom pohlaví. V tom momente jej chvost vybuchol do rýchlych šťastných pohybov. „Lan, si to znova ty!“ štekla nadšene a v niekoľkých rýchlych skokoch sa rozbehla k nemu a potôčiku. No keď zbadala svoj vlastný odraz, úplne ju pohltila radosť! „Aaaaaaaa, som to znova ja!“ vykríkla a začala sa energicky točiť za vlastným chvostom ako malé šteňa. Zrazu prudko zastala nadšene pozrela na Lancelota a vyhlásila „Sme to znova my!“ V záchvate šťastia sa odrazila a skočila na neho, pôvodne ho chcela objať – ale v tej eufórii mu skôr skončila na chrbte. Nebolo to práve elegantly skok... chvíľu tam doslova visela labkami sa mu vratko opierala o plecia, chvost jej švihal zo strany na stranu. „Jo, silný chlapák!“ zasmiala sa no rovnováha nebola na jej strane. S miernym šmykom sa zošuchla späť na zem a pristála na chrbte labkami hore

Pre Autumn poprosím prívesok číslo 7 Ďakujem

Autumn prekvapene sledovala správanie sokola... Bolo to normálne? Asi nie. „Žeby som ho niečím desila?“ Tá myšlienka jej prebleskla hlavou keď si všimla že sa k nej neodvážil priblížiť. Keď nakoniec pristál neďaleko venovala mu dlhý, skúmavý pohľad, akoby sa ho ticho pýtala „Prečo?“ Uši mala mierne sklonené dozadu a chvost ťahala bližšie k telu. Nebolo to zahanbenie, skôr neistota. Potom zdvihla hlavu k Dannymu a mierne naklonila uši dopredu. „Žeby to bolo tym?“ vyslovila otázku ktorá však znela skôr ako rečnícka myšlienka vyslovená nahlas. Na Dannyho pokyn pomaly zložila krídlo, ktoré podvedome držala mierne napäté a s tichým výdychom sa zhlboka nadýchla. Potom znova zodvihla hlavu a jej postoj sa mierne uvoľnil. „Hejjjj!“ zavolala na sokola hlasnejšie tentoraz s väčšou sebaistotou, v nádeji, že tentoraz k nej konečne priletí.

Pre smolu Kettua si jeho únavu nevšimla – alebo skôr ju nezaregistrovala. Keby áno, určite by mu dala pokoj aby si mohol poriadne oddýchnuť. Ale čo už. ,,Ah, robíš to každý rok? Alebo je to snáď povinnosť ktorú musí splniť každý člen monarchie?“ opýtala sa. Ku koncu jej hlas zaznel o niečo neistiejšie, ba až vystrašene – čo ak jej niečo uniklo?! Čo ak si neplní svoje občianske povinnosti? !Strašné! „No vieš…“ nervózne zakrúžila labkou po zemi a sklonila hlavu. „Ako by som to… potrebujem s porozprávať o niečom dôležitom a… nemám za kým iným ísť.“ Ťažko si povzdychla, urobila krok bližšie a jej krídla ochablo klesli k zemi. „Posledné dny… posledné týždne mávam veľmi živé sny ktoré…“ odmlčala sa a rozvážne znížila hlas, akoby sa bála že ich niekto počúva. Alebo možno len cítila strach pri spomienke na tie desivé vízie, ktoré sa jej prisnili. „Vyzerajú ako záblesky minulosti“ zašepkala. Sny boli predsa bránou do mysle. A možno… možno tie jej neboli len obyčajnými preludmi, ale ozvenami minulosti ktoré sa pomaly neodvratne drali na povrch.

,,Vaša ušľachtilosť…’’ ozvala sa ticho a sklonila hlavu do poklony a s úľavou si vydýchla, keď jej A’kaz oznámil, že ostane pri nej. Aspoň tak budú ona aj drobci v bezpečí, keby sa tá nezdarená vlčica o niečo pokúsila.
No len čo sa k nej dostala drobná Dora a začala sa jej dobíjať do papule, zdvihla hlavu vyššie. Teda aspoň tak to mohlo pôsobiť pre malé šteniatka. Bolo jej ľúto, že im nemôže nič ponúknuť, no nechcela to nahlas vysloviť. Teraz boli na mliečnej diéte, ktorú museli dodržiavať. Možno by im už aj mohla niečo dať, ale nebola si istá. Ach, keby mohla ako by ich len vykrmila! Nechodili by, ale kotúľali by sa! Jemne štuchla labou do malej fenočky a privinula si ju k hrudi.
Keď ku nej pricupkala Rey, nemohla si pomôcť a jemne sa pousmiala. Tak sladké a milujúce šteniatko… Bolo jej smutno keď videla, ako pri každom pohľade ich matky dychtivo vrtela chvostíkom, no namiesto toho aby jej niečo povedala si len tichučko povzdychla. Krídlom si pritiahla k sebe Veth a Suri, pritúlila si ich k telu a napokon ich prekryla krídlom. Predsa len, čo môže byť lepšie než tma a teplý huňatý kožuch?
Nakoniec zdvihla pohľad k A’kazovi a mierne naklonila hlavu nabok. „Pôjdete s nami pred noru, alebo ostanete tu?“ opýtala sa zvedavo. Preca len, nora mala pravdepodobne iba jeden vchod. Mohol by sa pohodlne usadiť pri vchode a vychutnávať si slnečné lúče spolu s nimi namiesto toho aby trčal v tejto tmavej nore.

Pred norov sa ozvalo zašušťanie krídel. Autumn pristála a v tichosti cupkala do jej útrob aby sa postarala o drobné poklady, ktoré boli ukrýte v nore. Ako len mohla, snažila sa vyhnúť Ghaayel. Sakra, táto vlčica ju desila od prvého okamihu. Spočiatku si Autumn myslela, že Ghaayel má voči nej nejakú nevyslovenú nevraživosť no časom prišla na to že to bola jednoducho jej povaha. Uľavilo sa jej? Trochu áno. No zmenilo to jej názor na ňu? Ani náhodou. Stále sa jej bála ako čert kríža! Ale možno s týmito drobcami to bude iné! Možno nebudú až tak povahovo podobní svojej matke.
Celkom drobná vlčica splývala s ponurým svetlom miestnosti do ktorej vstúpila. Autumn sa na chvíľu zahľadela na tie malé stvorenia. Ach, nebožiatka… také nevinné duše a dostali takú mater… pomyslela si. Zrak jej padol na jedno zo šteniatok.. najakčnejšie zo všetkých. Bolo biele… ako sneh pokrývajúci tmave kamene. Po kom si taká biela? premýšľala v duchu. Precalen fenočka medzi čiernymi surodencami bola ako päsť na oko. Spolu s opatrným pohybom chvosta ešte raz skontrolovala situáciu, než sa jemne prihovorila „Ahojte chrobáčiky“ zašepkala nežne aby ich nevyľakala. Nebola ich matkou ale ich dočasnou opatrovníčkoale aj tak bola pripravená im dať všetku lásku ktorú od svojej vlastnej matky pravdepodobne nikdy nedostanú. Nežne sa sklonila k drobným telíčkam… každé šteňa starostlivo ovoňala a jemne im prešla jazykom po srsti aby ich očistila. Sledovala ich pohyby a uisťovala sa. že sú v poriadku Po tomto rituále si ľahla vedľa nich poskytujúc im svoje vlastne teplo v hnňatej srsti. „Dnes mám pre vás veľké plány. Vezmem vás mimo nory, na čerstvý vzduch“ oznámila šteniatkam.

Ponad slnečné lúky sa niesla na vetre tmavá vlčica Autumn. Vzduch jej svišťal okolo uší, keď sa s ľahkosťou vznášala medzi teplými prúdmi. No zrazu jej pohľad zachytil niečo oranžové, mihotajúce sa medzi zelenými trávnatými plochami pod ňou. Prižmúrila oči…
Kettu! Bol to Kettu!
Srdce jej poskočilo od radosti, presne jeho hľadala! Bez zaváhania sklopila uši dozadu, pritiahla krídla bližšie k telu a prudko sa spustila k zemi. Vietor jej čechral kožuch keď sa z letu plynulo prehupla do rýchlych skokov. Labky sotva stíhali dobiehať jej nadšenie až kým konečne nedoskočila k oranžovému vlkovi, ktorý ju kedysi vzal pod svoje ochranné krídla. „Kettu! Teba som hľadala!“ vyhŕkla dychtivo. Bez váhania sa mu obtrela hlavou o plece ako mačka! Jej chvost nadšene šľahal zo strany na stranu. Zdvihla k nemu pohľad. „Kde si bol? Niekoľko dní som ťa nevedela “ povedala skleslo

Autumn odcupkala o niekoľko krokov ďalej, aby majestátny dravec musel preletieť dlhšiu vzdialenosť. Možno ho chcela vidieť vo vzduchu dlhšie, možno ju jednoducho fascinoval pohľad na jeho rozprestreté krídla a silné údery, ktoré ho niesli oblohou.
„Dobre rozumiem“ povedala, no bolo otázne, či ju vôbec počul. Keď videla, ako si Danny pri podávaní odmeny sokolovi takmer polámal krk, mimovoľne ju pichlo v šiji. No v porovnaní s tým, čo nasledovalo to nebolo nič! Danny sebou ani necukol… Možno preto že namiesto neho cukla Autumn. Nebolo to úmyselné. Jej telo jednoducho reagovalo skôr, než stihla rozumne zvážiť situáciu. No čo už, zvykne si. Musí si zvyknúť. „Tak teda…“ začala, no vetu nedokončila. Vzduchom sa nieslo len prudké „Hejjj!“ Zdvihla krídlo vysoko nad hlavu v prstoch zvierala kúsok mäsa. Jej netopierie krídla sa mierne zachveli. Oči dravca sa okamžite zamerali na pohyb. „Hejj!“ zopakovala hlasnejšie, zatiaľ čo jej uši sa reflexívne pohli vpred.
A potom—let!
Jej ústa sa roztiahli do širokého úsmevu, keď sledovala ako sa sokol odrazil a mocným mávnutím krídel vystrelil vpred. Oči jej žiarili ohromením sledovala každé mávnutie krídel, každý precízny pohyb, akoby sa jej pred očami odohrávalo niečo takmer posvätné.

Jméno postavy: Autum Haund
Jakým předmětem byla postava začarována: sněženkou
S kým a kde hrála: Lancelot Zward de Aryum
Kolik postů ve hře přibližně odehrála: 9
Krátké shrnutí příběhu:
Autumn pri stopovaní svojho budúceho obeda narazila na snežienky a starého známeho Lancelota. Pod vplyvom snežienok si vymenili pohlavia, čo Autumn znášala s veľkým stresom. Lancelot, ako dobrá duša jej pomohol upokojiť sa aj keď sám bol pod stresom. Nasledovalo menšie pátranie po príčine tejto bizarnej premeny. Po dlhšom rozhovore dospeli k záveru, že za to môžu práve snežienky. Plánovali ju rituálne poliať v nádeji že ich vráti do normálu no ani sa nenazdali a kúzlo snežienok pominulo.

Dopad na postavu:
Odteraz sa asi bude snežienkam paranoidne vyhýbať, keďže zistila že v tejto zemi dokáže aj nevinné privoňanie k rastline spôsobiť priam čarovné zmeny.

Rýchlo nesúhlasne zakývala hlavou. „Nie, nie, len bieli králici—zajace!“ vyhŕkla rázne. Oči jej na chvíľu zaiskril. „A ty nie si králik, takže nie… nenosíš smolu“ dodala s miernym zavrtěním chvosta a úprimným úsmevom. Potom však sklopila uši a na okamih sa zamyslela. „Ale aj keby si ju nosil, nevadilo by mi to. Si mi priveľmi sympatický na to aby som sa ti vyhýbala oblúkom“ priznala úprimne, pričom mu venovala dlhší pohľad. Nebolo to tak, že by sa často stretávali, vlastne toto bolo len ich druhé stretnutie. Ak by sa však vídali každý deň a on by jej naozaj nosil smolu možno by musela svoj kontakt s ním obmedziť. No zatiaľ nič také nehrozilo.
Cenila si Lancelotovu ochranársku povahu. Bolo to milé a v jeho prítomnosti sa cítila bezpečne. Chvost sa jej mierne zavlnil. Napokon, nebezpečenstvo tu nebolo, iba jej vlastná myseľ zlyhávala pri náhlych hlasných zvukoch, ako tie, ktoré mohol spôsobiť nečakaný pohyb predmetov v jeho brašni. „To je v poriadku, netráp sa tým“ povedala jednoducho a nenútene mávla krídlom, akoby tým chcela odohnať jeho starosti. „Niekedy… mám svoje stavy.“ Nechcela ho tým zaťažovať. Teraz predsa museli vyriešiť dohovor so snežienkami!
Zdvihla k nemu pohľad, tentoraz sústredenejší. „Pri rituáloch sa niečo dáva. Obeť danej bytosti v nádeji, že ti pomôže, alebo len tak, z úcty“ vysvetlila a sklonila hlavu, pričom uši nasmerovala mierne vpred. Znova jemne natiahla labku k snežienkam a tentokrát ich postrčila o niečo dôraznejšie. „Chceli by ste vodu?“ zamrmlala. Odpoveď, samozrejme, neprišla. Ani len závan vetra ktorý by dramaticky rozvlnil biele kvety. Len ticho. Napla svaly na chrbte a zľahka pohodila chvostom, než sa otočila k Lancelotovi. „Mhmm… Z čoho naberieme vodu? Predsa si nebudeš ničiť brašne…“ Pozrela naňho s nadvihnutým obočím akoby čakala nejaký nápad.

Tak ako sa na nastávajúcu členku tejto monarchie patrí bola nadšená, že môže priložiť labku k dielu! Jej chvost sa mierne rozvrtel – nie veľmi, ale predsa len vrtel! A to bol pre ňu pokrok. „Ah, dobre, to som… nevedela. Nevyznám sa v tom… ale je super to vedieť“ okomentovala nový poznatok s jemným náznakom úľavy v hlase. Myšlienka, že jej pri najhoršiom hrozí len nejaké to škrabnutie pri práci bežná vec, ju vlastne trochu upokojila. Nieake to škrabnutie sa môže prihodiť bežne len tak takže ak už sa to má stať, nech je to aspoň pre dobrú vec. Mierne zaklipkala očami, keď ho sledovala ako si uvoľňuje svoj rameny pás. Na chvíľku si už myslela že celá tá „ochrana“ tela ostane visieť len na jej vlastnej huňatej srsti.„Dobre, ďakujem“ zamumlala, vďačná za Dannyho ochotu. Keď už mal rameny pás mimo tela prevzala si ho a s miernym zmätením sa snažila nasadiť si ho správne. Pôvodne pozirovala ako si ho dával Danny dával dole, aby mohla zaopakovať postup, ale naopak. Nakoniec sa jej ho podarilo správne obliecť – až na jeden detail. Látka, koža nepríjemne prekrývala jej rameno krídla, ak to tak môžeme nazvať. Bolo na nej vidieť že jej to nebolo dvakrát pohodlné. Nemohla krídlami pohybovať tak voľne ako predtým čo ju trochu znervózňovalo. Hádam nebude potrebné, aby som musela letieť… mihlo sa jej hlavou, zatiaľ čo sa s miernym nepokojom ošila. Nakoniec sa pozrela na Dannyho, upravila si postoj a s mierne nadvihnutými ušami ho oboznámila „Dobre… ak to mám nasadené správne, môžeme pokračovať.“

Autumn len nepatrne prikývla na jeho slová…momentálne mali dôležitejšie veci na práci než jej nepríjemné sny. „Nie len bieli králici“ cvakla papuľov, dobre si uvedomujúc aké vtipne, ba až bizarne to môže znieť. Ale to jej bolo jedno! Počúvala jeho slová a myšlienky jej vírili v hlave. Obria huba? Toto je naozaj zvláštne miesto… Len čo ju tá myšlienka napadla, Lan sa otriasol a jeho brašne pri tom vydali hlasný dutý zvuk. Autumn sa okamžite strhla, jej srsť sa zježila a uši sa jej kŕčovito pritisli k lebke. Prudko sebou cukla. Oči mala rozšírené a napäté svaly naznačovali že jej telíčko bolo pripravené na útek. Trvalo jej niekoľko sekúnd, kým si uvedomila, že to bol len Lancelot. Trápne sklopila pohľad a nesmelo švihla ušami. Rýchlo prešľapla z miesta na miesto. Ah tie nečakane hlasne zvuky ju raz privedú do hrobu… „Ah amo ano tie sny sú ale zvláštne!“ vyhŕkla, stále mierne nepokojná. Jej panika, trauma z hlásnych neohlásených zvukov sa práve ujala vedenia ale nie na dlho… Stala nad chladným potokom a kvapky vody jej stekali po hustej srsti dopadajúc späť do jazera v tichých krúžkoch. Lán mal pravdu… jeho mágia nemala silu prehodiť im pohlavie, a tá jej už vôbec nie. Urobila pár krokov a z vody prešla do mäkkej pôdy, jej labky sa jemne zabárali do vlhkej zeme. Prišla bližšie k snežienkam a sklonila sa nad ne, skúmavo ich sledovala akoby od nich čakala nejaké tajomstvo. „Takže… tieto biele krásky môžu byť pôvodom nášho problému?“ zamrmlala viac-menej do éteru, akoby dúfala, že jej odpovie niekto starší a múdrejší. Prednou labou, na ktorej jej chýbali pazúry, jemne ťapla po snežienkach. „No tak… premeňte ma späť na fenku… a jeho na vlka…halooo?“ zakňučala nakoniec keď jej došlo že rozhovor s kvetmi nikam nevedie. Otočila sa na Laca a v jej hlase zaznel náznak humoru „Myslíš…že im máme dohovoriť? Alebo im snáď priniesť nejakú obeť? Rituál?“

Z nebies sa na Klenovské kopce zniesla Autumn, pristávajúc o niečo ďalej od ryšavého baróna aby mu nevyplašila spoločníka. Keď ju Danny požiadal o pomoc s radosťou súhlasila... hoci si nevedela celkom predstaviť, ako môže spolupráca divokého vtáka a vlka pri love fungovať. Bola však zvedavá, kam až Dannyho tréning pokročil. V podstate do toho išla naslepo. Viac nevedela, než vedela. Nemala jasnú predstavu, čo bude jej úlohou pri tomto tréningu ale neprekážalo jej to. Preto tu teraz stála, pripravená zapojiť sa. "Pane Danny" pozdravila ho s jemným prikývnutím hlavy, zatiaľ čo kráčala bližšie k tejto nezvyčajnej medzi-druhovej dvojici. Zarazil ju neformálny, priateľský pozdrav. Nečakala h. Ale keďže tu očividne nikto iný nebol, rozhodla sa to jednoducho ignorovať. Napokon, nič dramatické sa nestalo. Než však stihla čokoľvek povedať, mladý barón ju už zaplavil takmer všetkými potrebnými informáciami. Kým vysvetľoval postup cvičenia, skúšobne vzala medzi prsty a krídla kus králika. Opatrne zamávala krídlom, aby si overila či kus králika dokáže udržať. Jej krídla mali prakticky päť prstov. Keby s nimi trenovalá odmalička, možno by ich dokázala používať ako ruky, no teraz zvládla uchopiť predmety len medzi malý prst a krídlom samotním. "Dobre, rozumiem... Len... ak sa nemýlim, sokoly majú celkom dlhé pazúry. Nemôže sa stať, že... že ich zatne do živého?" opýtala sa mierne zamyslene pričom jej pohľad na chvíľu zablúdil k Dannyho spoločníkovi. Predstava tých ostrých pazúrov zarytých do svaloviny jej nebola práve príjemná. Ale čo ona vie o sokoliarstve? Zhola nič.

Pobavene zavrtela chvostom. "Áno! situácia ako zo strašidelných balád!" poznamenala a sama sa pousmiala nad tou absurdnou predstavou králika, ktorý požiera iného králika. Pri tej myšlienke sa jej srsť na krku mierne naježila. Bolo to niečo čo jej mozog odmietal spracovať. Králik je predsa huňatá gulička, nie kanibalisticka potvora...
Pohľadom prešla k Lancovy. Možno jemu by ani len nenapadlo ľahnúť si do rieky len tak na povel, ale ona? Už bola taká. Poslušná ako verný pes. Hoci... keby si mala vybrať koho povel uposlúchne bez zaváhania – Alfu alebo Lancelota... nebolo by o čom premýšľať. Alfa. Jednoznačne. Nech už to bolo akokoľvek v tejto situácii by si asi každý radšej ľahol do studenej vody než by mal napr. odpadnúť. Preto len ticho vzdychla, privrela oči a zamumlala "Dúfam, že sú to len sny..." Chvíľu mlčala, akoby sa snažila spojiť všetky myšlienky do jedného súvislého celku. Nakoniec však len pokrútila hlavou. "Úprimne... je to príliš náhodné. Niekedy zavriem oči a zobudím sa až ráno. Inokedy ma sny prenasledujú celé ´veky´" povedala zamyslene a mávla labou pred sebou, gesto ktoré mohlo znamenať čokoľvek. Možno sa snažila odohnať dotieravú muchu v podobe nepríjemnej atmosféry, ktorá sa usadila vo vzduchu. Po chvíli dodala už o čosi veselejšie "Neviem prečo, ale mám to tak z nejakého dôvodu zafixované... Bacha na biele králiky." pousmeje sa. Jej pohľad sa opäť uprel na bieleho vlka, alebo skôr vlčicu? . Bola tu príliš krátko, aby poznala všetky miestne povery ale ktovie? Možno sa tu niečo také naozaj tradovalo. Alebo to bola len spomienka? Náhodné vety, ktoré sa jej zakorenili v mysli spolu s ďalšími útržkami minulosti... Alebo jednoducho prichádzala o rozum? Keď si vypočula jeho teóriu, pomaly sa postavila. Kvapky vody jej stekali po srsti a v chladnom vzduchu ju ovanul jemný mráz. Bez slova urobila pár krokov k nemu pohľad jej padol na jeho brašne. Iritovalo ju ako len tak vyseli ... keby mohla, hneď by ich z neho stiahla! Alebo aspoň napravila! Aby na ňom nevyzerali ako nejaká zvláštna zvieracia koža. Nadvihla obočie. "Snežienky? Tie predsa prinášajú jar, nie zmenu pohlavia... alebo by vaša mágia dokázala ovplyvniť aj snežienky a vlkov?" spýtala sa skepticky, nakláňajúc hlavu jemne na stranu. Zvedavosť jej svietila v očiach. Toto miesto bolo magické to už chápala. Ale žeby až tak...?