Príspevky užívateľa

Súhlasne prikývla hlavou ohľadom odpočinku v nore. „Dobre, znie to skvelo.“ povedala. Na chvíľu zamrzla, keď zaznela otázka na jej meno. Tlama sa jej nepatrne zachvela, akoby sa chystala odpovedať, no slová neprichádzali. Po niekoľkých sekundách sklopila pohľad k zemi. „Neviem...“ priznala tichým hlasom. „Stratila som spomienky“ dodala jednoducho. Odmlčala sa, potom zdvihla oči a krátko sa pozrela na Arrakisa, dúfajúc, že ju pochopí. „Mám pocit, že moje meno začínalo na A... alebo možno na H. Niečo na tom znie správne, rezonuje to vo mne, ale nie som si istá“ priznala frustrovaným hlasom. „Je... je mi to ľúto“ dodala sklamane, hnevala sa sama na seba za svoju stratenú pamäť. Zhlboka sa nadýchla, aby potlačila narastajúce emócie, ktoré sa v nej miešali a miešali ako búrkové mraky krátko pred búrkou. „Ak je to problém môžem dočasne prijať meno ktoré mi dáte. Možno si na to svoje časom spomeniem... alebo nie“ dodala s náznakom smútku, no súčasne odhodlaná postaviť sa svojej situácii čelom. „Urobím všetko, aby som si zaslúžila vašu dôveru, nech už ma budete volať akokoľvek.“

Autumn nerobila nič prevratné, len si spokojne užívala príjemný vánok vo svojom hustnom kožuchu. Z pokojných chvíľ ju však vytrhlo jasné a zdĺhavé zavitie panovníka, ktoré sa nieslo po celom území. S myknutím ucha sa pretiahla a rozprestrela svoje obrovské blanité krídla. Let bol rýchlejší ako beh, a to bola výhoda, ktorú teraz mohla využiť. Mávnutie krídel rozvírilo prach, kým sa ešte pripravovala na štart a zameriavala smer, odkiaľ zavitie prichádzalo.Vydala podľa zvuku ponad územie Nihilu, snažiac sa čo najrýchlejšie doraziť na miesto, odkiaľ zavitie zaznelo. Bola tu len pár dní, a preto bolo rozloženie územia pre ňu stále záhadou, no každý let bol príležitosťou na učenie. Po chvíľke našla spadnutý strom, okolo ktorého sa zhromaždilo niekoľko vlkov. Ticho krúžila nad miestom a hľadala vhodné miesto na pristátie. Keď však medzi vlkmi zbadala oranžovú siluetu Kettua, na jej tvári sa objavil úsmev. Bude tu niekto, koho aspoň trochu pozná. V tichom lete sa zniesla k zemi a pristála – aj keď nie práve ladne. Sila, ktorú jej krídla ešte chvíľu poháňali, ju hnala v pokluse, ktorý sa postupne zmenil na pomalú chôdzu. Nakoniec zastavila neďaleko Kettua. Krídla si zložila k telu a Kettuovi venovala kývnutie hlavou, aby mu dala najavo, že ho rada vidí. Na rozhovor však nebol čas – práve začal rozprávať Arrakis, mladý panovník. Mladá vlčica si uvedomovala, že by bolo neslušné prerušovať ho, či už hlasnými slovami, alebo tichou konverzáciou s ostatnými vlkmi. Ticho si sadla a uprene sledovala zhromaždenie. Pozorne počúvala, nasávala každé slovo ako huba. Nevedela presne, čo sú tie svorky, o ktorých Arrakis hovoril, no jasne cítila dôležitosť situácie. Sústredene sledovala reakcie ostatných vlkov, pričom sa snažila pochopiť dynamiku tohto miesta a vytvoriť si obraz o tom, čo sa od nej ako od nováčika očakáva. Zdržala sa akýchkoľvek komentárov a pokladala si to za rozumný krok. Opatrne si formovala názory na základe reakcií ostatných vlkov – nenápadne a ostražito.

Každým drobným pohybom jej tela bolo zreteľné ako veľmi si uvedomuje svoju pozíciu. Pokora a narastajúci rešpekt k vlkom pred ňou vyžarovali z každej jej časti. Napäto sledovala Arrakisa a počúvala jeho slová szatajeným dychom. Keď začal hovoriť, jej huňatý chvost sa mierne zavrtel. Bola to drobná no jasná reakcia na to, že jej dal šancu. Hoci v jej postoji stále chýbala hrdosť a sebavedomie vlka, už sa nezdala taká pokrčená a ustrachana.„Splním všetko čo bude potrebné aby som si získala vašu dôveru, Vás ako kráľovskej rodiny, ale aj ostatných členov svorky.“ povedala uprimne. Zhlboka sa nadýchla a pokračovala. „Rozumiem... Vaše slovo je hlavné a jediné“ dodala pevne a zároveň prikývla aby Arrakisovi a ostatnim ukázala, že jeho pravidlá plne rešpektuje. Jej pohľad sa na chvíľu stretol s jeho, ako keby chcela potvrdiť, že všetko pochopila správne. Hned na to sa točila na Kettua. Jemne takmer neisto sa zadívala jeho smerom. Chcela k nemu pristúpiť no predtým ešte raz venovala pohľad Arrakisovi a Ghaa'yel, akoby čakala na ich tiché povolenie. Keď si bola istá že jej pohyb nikoho nevyruší, s chvostom skloneným až k zemi sa pomaly priblížila ku Kettovi. Usadila sa vedľa neho, skôr ako mláďa pri rodičovi než “dospelá“ vlčica. Bol to jej pokus o hľadanie bezpečia a uistenia v tejto neistej situácii. Pohľad upierala na Kettua, Arrakisa Ghaa'yel a po chvíli sa tichým hlasom opýtala „Takže... čo sa bude diať teraz?“

Hlásim sa :3

Pod raznimi otázkami Arrakisa sa cítila ako pod ťažkým kameňom. Jeho otázky jej prišli tak drsne no nebolo na nich nič nespravodlivé čo by mu mohla vyčítať, precalen je jeho úloha chrániť svorku. Nebola si istá čo mu ma vlastne povedať… Pomalí k Arrakisovy zdvihla hlavu a následne sa zdvihla celá. Zahľadela sa mu do oči… teda sa o to pokúsila jej oči rýchlo spadli znova na zem no v zapäti sa mu zamerala hlboko do jeho oči a začala “ Chápem že teraz nevyzeram ako niekto kto by mohol byt užitočný “ z hlboká sa nadýchla a pokračovala “Ak mi dovolíte, môžem začať s jednoduchými úlohami. Môžem pomáhať s mláďatami alebo staršími vlkmi, aspoň kým sa dám dokopy. Verím, že pár dní mi stačí na to, aby som získala silu späť .“ Pozrela na Kettua a potom znovu na Arrakisa snažiac sa nájsť v ich pohľadoch náznak pochopenia. „Keď sa zotavím môžem pomáhať pri love! A-alebo alebo prieskume. Viem, že mám krídla… Určite sa vzniesť vzniesť do vzduchu a hľadať korisť z výšky, alebo hliadkovať a chrániť svorku pred hrozbami. Moja čierna srsť mi určite umožni splynúť s tmavým prostredím to by mohlo byť užitočné pri nočných úlohách, či už pri stráži alebo pri stopovaní.“ Jej hlas naberal na sile, odhodlanie v jej slovách bolo jasné.„Prosím vás…dajte mi aspoň malú šancu. Viem, že ju dokážem využiť.“

Opatrne oblizla ňufák. Aj keď jej labky samé sklzávali do nervózneho prešľapovania, snažila sa pôsobiť pokojnejšie, než sa v skutočnosti cítila. Pohľad uprela na ranhojičku a v očiach sa jej zaleskla zmes nádeje a neistoty. „Je možné… že sa mi pamäť niekedy vráti?“ spýtala sa šepotom, akoby sa bála odpovede. Bez minulosti sa cítila stratená, ako list unášaný vetrom. Ako by vôbec mohla žiť keď netuší kým bola? Zatiaľ čo o tom premýšľala, jej myšlienky unikali do tmavých zákutí. Mohla som byť niečím nepriateľom? Alebo som spravila niečo, čo by ma teraz mohlo prenasledovať? Tento prúd pochybností v jej mysli sa zdal byt nekonečný. Keď začula odporúčania ranhojičky, jej kridla klesli, rovnako ako aj jej hlava. Bolo jasné, že tu nemôže len tak zostať. Ale sama? Na tomto mieste? Čo ak by sa stala ľahkou korisťou pre niečo silnejšie a mocnejšie? Našťastie, Kettuove slová jej vniesli aspoň malý záblesk nádeje ktorú potrebovala aby čelila tejto situácii.
Keď Kettu zavyl, Autumn sa potichu zvalila do piesku. Cítila sa zlomená, no vedela, že musí zostať silná. Po chvíli sa objavil nový vlk, tmavý a zo zvlaštnou energiou v ňom, nedokázala ten pocit ani len popísať. Neodolala a krátko sa naňho pozrela. Prečo tu všetci vyzerajú tak… desivo? blesklo jej hlavou, pričom si neuvedomovala iróniu svojho vlastného vzhľadu. Netopierie krídla a takmer presný vzor kostry na srsti jej dodávali takmer strašidelný dojem – akoby bola postavou z nočnej mory a nie z reálneho sveta. Jej drobná postava, na prvý pohľad tak mladá, bola však zavádzajúca. V skutočnosti bola od Arrakisa o niečo staršia, no jej krehký vzhľad, zrejme zapríčinený nedostatkom potravy, či zvláštnymi génmi, vytváral úplne opačný dojem. Pohľad jej znova skĺzol ku Kettuovi a následne k tmavému vlkovi, z ktorého prítomnosti vyžarovala zvlaštna energia. Všetko v jej vnútri hovorilo, že rozhodnutie bude na ňom. Autumn sa zhlboka nadýchla a zdvihla hlavu. Jej hlas, aj keď stále zafarbený obavami, niesol odhodlanie, ktoré akoby poskladala z posledných zvyškov svojej vôle. „Viem len to, že som prežila niečo, čo som prežiť nemala. Prosím, ak mi dáte šancu… dokážem vám, že za niečo stojím.“ Bolo cítiť, že jej slová vychádzajú z posledných zvyškov nádeje ktoré jej ešte zostali.

Autumn sklopila uši a jemne sa usmiala, trochu rozpačito pri Lancelotových pochvalných slovách. „Naozaj si to myslíš?“ spýtala sa ticho akoby sama neverila že jej pokus stál za zmienku. Chvostom si nesmelo pošúchala labku a očami skĺzla na zem. „Bola to skôr náhoda… ale aj tak ďakujem“ dodala a pozrela naňho, tentoraz o niečo istejšie.
Keď spomenul svoj vlastný pád, na jej tvári sa objavil jemný úsmev. „Takže nie som jediná, kto mal trochu problémy,“ poznamenala opatrne. „Možno to nie je až také strašné, ako som si myslela.“Jej hlas bol tichý, no bolo z neho cítiť krehkú nádej.Pomaly si sadla a neisto roztiahla svoje krídla, akoby sa bála, že urobí chybu. „Je to ťažšie, než som si predstavovala,“ priznala po chvíli a zavrela oči, akoby sa snažila vyhnúť jeho pohľadu. „Ale... myslím, že s tvojou pomocou by som na to len tak neprišla.“
Na okamih sa odmlčala, premýšľajúc o tom, čo povedať. Potom zdvihla hlavu a ticho dodala: „Ďakujem, Lancelot. Naozaj. Bez teba by som si na toto nikdy netrúfla.“ Jej pohľad bol úprimný, aj keď trochu plachý. „Možno raz… možno raz to zvládnem“Blanite krídla si znovu pritisla k telu a ticho sedela...

Autumn sa na Ghaa'yel váhavo pozrela, jej telo bolo stále napäté a nervózne. Jemne si k sebe pritisla krídla, akoby sa nimi snažila skryť pred svetom. Chvost si stiahla ešte pevnejšie okolo labiek, hoci sa snažila pôsobiť, že všetko zvláda.
„Ďakujem,“ povedala ticho, keď prijala od Ghaa'yel bylinky, pričom si všimla jej chladný, profesionálny tón. Nezazlievala jej to – pochopila, že je iba cudzinka a že pomoc od Ghaa'yel pravdepodobne nebola nič, na čo by sa vlčica obzvlášť tešila.
„Prepáčte… asi som vám len narobila starosti,“ dodala nesmelo, ale aj tak bylinky poslušne požula. Chuť bola zvláštna, trochu ostrá, no cítila, ako sa jej mierne uvoľňuje napätie...Krátko sa zamyslela nad otázkou, či si udrela hlavu, a jej oči sa zatúlali k piesku pod labkami. „Vlastne si vôbec nespomínam, či som si udrela hlavu alebo nie,“ priznala, mierne zmätená. „Mám v hlave takú zvláštnu prázdnotu… akoby sa mi všetky spomienky rozplynuli. Neviem, či tu vôbec patrím.“S povzdychom sa otočila ku Kettuovi, dúfajúc, že aspoň on jej dá pocit bezpečia. Potom znovu vzhliadla k Ghaa'yel, snažiac sa maskovať svoju neistotu.

Po tom, čo Kettu odletel, ostala stáť na mieste a dívala sa za ním, kým jej jeho oranžová silueta nezmizla z dohľadu. Samota jej náhle padla na plecia ako ťažký závoj. Obzrela sa okolo, pláž bola tichá, iba zvuk vĺn narúšal ten nekonečný pokoj. Cítila sa zvláštne odpojená od všetkého, ako by tu ani nepatrila. ŤVažko si povzdychla a sklopila hlavu k piesku pod svojimi labkami. „Všetko bude v poriadku…“ zašepkala si potichu pre seba...Natiahla jednu labku dopredu a potom druhú, ešte raz sa pokúsila zopakovať Kettuove pohyby, ktoré jej ukázal v nadeji že ju tato aktivita o niečo viac upokoji. Tentoraz to však išlo lepšie. Sústredila sa na každý pohyb, na to ako jej svaly pracujú. „Toto aspoň zvládnem..“ pomyslela si, keď sa pomaly protiahla, postupne uvoľňujúc napätie v tele. Avšak tá prázdnota v hlave jej stále dávala zabrať. Kto bola? Odkiaľ pochádzala? Čo sa jej stalo?
Netrvalo to prekvapivo dlho a na oblohe sa objavila za zvuku šuštania pery oranžová silueta Kettua a akejsi sivej vlčici.Autumn napäto sledovala, ako sa Kettu vrátil, no nebol sám. Jej oči sa ihneď zamerali na neznámu vlčicu, ktorá ho sprevádzala. Bola to Ghaa'yel. Keď začula Kettuov hlas, mierne sa trhla, no rýchlo sa spamätala. "Áno... áno, všetko je v poriadku," odvetila mu potichu, aj keď v skutočnosti mala pocit, že nič nie je v poriadku. . "Len som... stále trochu zmätená." Zodvihla hlavu a pozrela naňho. Avšak pri pohlade na Ghaa'yel sa viditeľne zachvela. Krídla si reflexívne pritisla k jej drobnemu teličku. Jej hunaty a dlhy chvost kŕčovito stáčal okolo jej nôh

Sledovala Lancelota pozorne a snažila sa zapamätať si každý jeho pohyb. Keď doskočil späť na zem, nadšene prikývla. "To znie ako zabavna hra. Možno by sme to mohli skúsiť aj my, aspoň na začiatok." prehovorila skepticky. Na chvíľu sa zamyslela a pokúsila sa vybaviť si, ako sa netopiere odliepajú od zeme. "Máš pravdu, nezvládnem sa zvesiť sa hlavou dole na strome" usmiala sa, "Ale možno by som mohla skúsiť začať tak ako si to ukázal ty. Len musím nájsť svoj rytmus." Urobila niekoľko krokov späť, rovnako ako Lancelot a napodobnila jeho pohyb. Prikrčila sa a roztiahla svoje netopieriekrídla. "Takže jedným mocným mávnutím..." zamrmlala pre seba a potom vyskočila čo najvyššie, ako dokázala zatiaľ čo silno mávla krídlami. Avšak bohužiaľ jej mocný výskok nevydržal dlho a dopadla späť na zem trochu neohrabane, ale s radostným úsmevom na tvári. "To bolo úžasné! Bolo to síce veľmi zle išlo to" Pozrela sa na Lanceloza s vďačnosťou. "Ďakujem že mi pomáhaš. Myslím že s tvojou pomocou to zvládnem bez úhony " Závrtela chvostíkom

Musela uznať že Lan mal pravdu, obloha bola tiež nebespečna avšak aká je šanca že ju počas letu úlohy nieaky veľký zlý vlk precalen keď ešte mohla lietať bola naozaj rýchla a tycha, rozhodne na tom bola lepšie než keď musela utekať na zemi. “No to je pravda, ako si sa učil lietať ty?”opytala sa ho, precalen vidí že ma krídla takže sa musel Nieak učiť lietať. Pozrie na svoje krídla “Možno kebyže skúšam lietať ako netopier? precalen mám krídla ako netopier a nie vták “ napadlo jej. Precalen vtáci lietajú trocha inim spôsobím ako netopiere… nad jeho pokusom o vtip sa trocha pousmiala… Taký humor sa jej celkom páčil “ No alebo by si vzlietol” povie. Začne vrtieť huňatim chvostom, cíti sa skvelo keď mohla niekomu povedať svoje meno bez toho aby sa zasekla na tom že vlastne nevie ako sa volá.

V tomto bola pravda, už iba myšlienka na to že by sa jej mohla vrátiť pamäť by jej v tom mohla pomôcť. Ah pretiahnuté to by jej mohlo pomôcť, ako taká rana rozcvička, zdravý nábeh dňa “Dobre dobre “ sledovala ho, prečlivo aby mohl dokonale napodobniť pretiahnuté z čoho bolo nakoniec len natiahnutia predných a zadných labiek *Dobre ťažké labku pomalú natiahni dopredu* pomylsi si a po malej chvíľky počas ktorej vyzerala ako taká socha jej vystrelia labka dopredu ako taká pružinka, no jo kus to precitila “Hm to … to nevyšlo podľa mojich predstáv “ povie.. labku znova položí na zem a tentokrát ju natiahne správne .. pomaličky poriadne. Hned ako si pretoahla ano predné labky otočila hlavu dozadu aby videla ma zadné labky ktoré si tiež oretiahla “Uprime, je to príjemne “ povie z úsmevom a trocha zamával krídlami

Pri jeho šokovaným pohľade naklonila trochu hlavu na bok… Všedci to brali dosť šokante ale Autumn z tým bola už tak Nieak zmierena alebo si len neuvedomovala váhu toho činu. “Ale nebude to trvať dlho ? Keď nemôžem lietať môžu ma ľahko uloviť “ povie z obavami. Pamäť možno stratila no jej podvedomie jej stále pripomína základne veci čo musela doma robiť aby prežila…”Ale vtáčatá to robia podobne niekedy dokonca vyskočia z hniezda “ povie zmätene. Precalen ako inak sa ma naučiť lietať ? Minimálne v jej ešte pomotanej hlavičke inú možnosť nevidela. Rozcvička jej dáva samozrejme zmysel a aj ju skúšala ale kto vie či je pretrhnutie a mávanie krídiel na zemi dobrou rozcvičkou… Popravde celkovo by ani nemal mať problém letieť jej krídla sú na jej výšku veľké což by jej malo lietanie uľahčiť…Keď sa k nej bielasti vlk sklonil trochu sa stihla ako taka koritnačka avšak ten jeho pohľad ju hodil do vädšieho komfortu coz bolo vidieť na jej tele ako povolila všetke svali “Autumn Haunt…teda aspoň myslím ” prehovorí trocha sebavedomejšie “ Rada tá priznávam, Lan” prehovorí z veriacim chvostom

Sledovala vlka ako sa k nej pomaly blíži a snaží sa ju upokojit, jeho priateľsky a opatrný prístup ju trocha upokojil hoci jej znížený postoj stále naznačoval opatrnosť, neistotu. Upokojila sa presne tak ako jej povedal…Našťastie to vyzerá že nemá nič zlomené len nieake tie odreniny či pohmlaždenini ale to je u vlčat bežne ”Neviem presne čo sa mi stalo…krídla som mala pridlho zviazané a teraz sú tak slabučke…drevené” Prizná po chvíli opatrne… to že stratila aj pamäradšej ani nespomína…pozrela zúfalo na svoje krídla z nešťastím v očiach…”nedokážem vzlietnuť “ povie a pozrie na Lancelota ktorý si už prezeral jej krídla… “Vyzerá to tak že som fyzicky ako tak v poriadku… vraj “ povie nešťastne

Prestala na chvíľu mávať kridlami a z ťažká oddychovala, bola to celkom makačka. Jej uška spozorneli a bleskovo sa otočila za hlasom ktorý patril akémusi huňatenu vlkovy. Ak by sme mali byt úprimný chvíľku jej trvalo kým jej oči zaostrili vlka stojaceho v tej vysokej tráve ktorá pripomínala svojimi pohybmi vo vetre tok rieky. Hneď čo jej oči zaostrili a došlo je že pred ňou stojí ďalší vlk jej postoj sa znížil, viac pritiahol k zemi. Chvost jej spadol a slabé krídla spadli k zemi. Lancelot si musel na odpoved chvíľku počkať… slabo nesúhlasné prikivla. Zvažovala či byt úprimná takto územnéna je hosť ľahká korisť “Myslím že niesom…teda moje krídla niesu..” odpovie