Príspevky užívateľa

Neveriacky hľadel na sivého vlka aspoň tak ako mu to šero č jaskyni dovolovalo. Očný kontakt s nim ale udržať dlho nemohol, vĺčikove čierne diery akoby snáď odrážali peklo. Panebože ja tu zomriem. Povedal si a zaklopal očami ešte raz. "Ty si chorý?" Vykĺzlo mu, také veci by sa asi nemali hovoriť. "Nie nezaujíma ma aké to je, akoby mohlo. Vražda je vážny zločin je to, je to zlá vec. Zlá, rozumieš?" Rozprával zreteľne aby si to ten hotentot dal v hlave do poriadku. Om azda vôbec nerozumel čo všetko bolo na tejto poznámke úplne zle. "Kto si vôbec?" Spýtal sa skor nedôverčivo ako ostro.

Vyjavene naň vyvalil oči, div mu nevypadli. Nielenže ten tvor vôbec nerozumel v akej situácii sa toto používa ale ešte aj...čože?
" ..Prosím?" nedokázal reagovať nijak inak ako so skutočným údivom a spracovával čo práve od malého vlka počul. Predstavoval si, že počul zle a že sa tento rozhovor vlastne vôbec neudial, ale len ťažko tomu uveriť. A tohto divného pocitu sa nedokázal zbaviť nech si to v hlave prekrútil ako chcel. Je ten tvor narušený alebo čo? Možno má teraz celkom malér. Možno za to môže aj tá jaskyňa. Akosi začínal spochybňovať či bol dobrý nápad sem ísť, hoci Danny nebýval obyčajne paranoidný. Čakal, či sa vĺča aspoň zasmeje alebo tak niečo, a dá najavo, že práve žartoval. Musel to byť žart nie?

Napäto zastavil keď prešiel do jaskyne a počul snáď len svoj vlastný dych. Bolo to vzrušujúce. Tajomné miesto, videl zatiaľ len toľko čo presvitalo z vchodu, tesne za ním. O to vzrušujúcejšie bolo, keď sa mu za chrbtom ozval hlas. Na Dannym bolo pozoruhodné, že reflexy typu vyľakanie sa častokrát dostavovali až o čosi neskôr. Otočil sa dozadu, jeho hlava si neuvedomila, že naň niekto prehovoril, respektíve to brala ako bežnú vec. O to väčšie prekvapenie bolo, keď sa mu za chrbtom objavilo sivé stvorenie s tmavo tmavými prázdnymi očami. " Ježiši!!!" ( nahraďme to niečím čo mohol povedať vlk) zvískol a s trhnutím uskočil pol metra dozadu. " Do prdele chceš ma zabiť?"

Bol si skoro istý, že navštevovanie Hviezdnej jaskyne nebolo zrovna to čo by mal podnikať mladý jedinec ako on, ale dobrodružstvo bolo dobrodružstvo aj keď bolo na území svorky nie? A Hviezdna jaskyňa sa zdala byť prázdna, na okolí nikto, pokušene bolo veľké. Ryšavý mladý vlk nakukol dnu a zastrihal ušami. " Huuu!" húkol dnu, keby sa chcel náhodou niekto ozvať. Nebola tma, zvečerievalo sa, možno bolo vlastne v poriadku, že tu bol nie? Hviezdna jaskyňa predsa nemôže byť hviezdna, keď vonku nie sú hviezdy. Nevedel ako prišiel k tomuto záveru, ale odôvodnil si ním jej návštevu. Zdalo sa že tu nikto nie je, pomaly vošiel dnu.

Danny nemal zábrany čo sa týkalo bežných vecí ako podeliť sa s cudzincom o potravu, pokiaľ ju snáď nemal priniesť domov. Veď o nič nešlo, jednalo sa len o priateľské gesto. Neuvedomoval si že pre niekoho toto mohla byť otázka života a smrti, nikdy nemal núdzu o potravu. No i keby mal, pravdepodobne by jeho dobré srdiečko zvíťazilo nad rozumom. " Ako chceš, ale ja už nebudem, a zajtra beztak prinesiem domov čerstvé." Rozhodol sa ho oboznámiť, či si to nerozmyslí, ale pôsobil ľahostajne, uvoľnene akoby nešlo o nič podstatné. Veď ani nešlo.
" Čo ja viem, skrátka ku mne niekomu asi neuveriteľne sedeli" zasmial sa, už si nepamätal ako ktoré vznikli, ale vedel, že väčšinou ho pomenovala Víla Pippi.
Danny pootočil hlavou a súškrnom prižmúril oko. " Ty vážne odmietneš dobrého pstruha od samotného legendárneho Lovca pstruhov?"

"Keby tak zmýšľal každý, nikto by sa s nikým nestretával." poznamenal ryšavec a prešliapol na mieste. Danny mal výhodu, že prirodzene pôsobil uvoľnene pokiaľ sa necítil v bezprostrednom ohrození, tak nebolo snáď ťažké sa pri ňom uvoľniť tiež. Hoci niektorým jedincom sa to ťažké zdalo. Rozhodne však nebol nijakým nevýrazným kusom ktorý nevedel povedať svoj názor. Keby niekto nabral pocit, že si môže mať dovoliť silné reči a jeho by to naštvalo- no rozhodne by to nenechal len tak bez popudenia.
"Dnes prší celý deň, ale nie je to nič tragické. Pozoroval som ako sa kvapky dotýkajú hladiny vody." narúšali ich obraz, teraz ich oboch. Keď videl, že sa vlk priblížil o kúsok bližšie, Danny sa usadil. Uvedomil si, že je od neho chrapúnske zakrývať jedlý kus pstruha, zvlášť keď už nebude a odsunul nohu. " Na," ponúkol Isku a zasrihal ušami. " Hovoria mi Danny. Daněk, hovoria mi aj lišiak alebo medveď. Raz aj pstruh, alebo lovec pstruhov." Uvažoval v jantárových očiach sa mu zablyslo. " Volaj ma ako chceš Iska."

Chvíľu trvalo, kým si medzi stromami všimol bledej srsti a zorientoval sa. Mimovoľne stúpil pred zvyšok pstruha, ktorý mu zostal. Necítil sa byť touto reakciou nijak ohrozený. Danny sa vlastne málokedy cítil byť ohrozený, spoliehal sa na svoju schopnosť vyrozprávať sa z problémov. " Vyzerám snáď že mi to tu patrí?" odpovedal mu otázkou. Les predsa nie je len jeho, je normálne, že aj sem tam na niekoho narazí. Pri spomenutí počasia Danny podvihol ryšavú hlavu k oblohe a zažmúril oči, keď mu do nich padli kvapky dažďa. Mrholilo, nebolo to nijak tragické a on sa zhlboka nadýchol a usmial. "O čom to hovoríš, pozri ako nádherne prší."

"Ty musíš mať s touto povahou strašne bezútešný život." skonštatoval až terapeuticky a ľahostajne kývol ramenami. " V poriadku, aj tak to hovoríš len preto, že sama nevieš ako sa laň správne loví. Keby si v tom bola taká dobrá, vedela by si ma niečo priučiť, ale to je dobré, nikomu o tom nepoviem. " oznámil ryšavý vlk, pričom sa musel poškrabať zadnou nohou za uchom. " Už ťa nechám teda pokiaľ tak všetkých neznášaš. Ale ešte mi dlžíš závod naspäť." žmurkol na vlčicu, kývajúc chvostom. V napätí stál, či ju bude musieť ešte presviedčať, alebo konečne pochopila, že Danny sa nevzdá len tak.

V tomto okolí sa zdržiaval už nejak dlho. Bivakoval dakde v lese a aj mu zišlo na um, že by snáď bolo na čase ukázať sa aj doma. Nevnímal, že by mal snáď nejaké povinnosti vo svorke, okrem tréningov a inej výuky, ktorú asi neradno celkom podceniť, no Danny si rád užíval. Pri rieke, ktorá tu skoro stála dnes podvečer ulovil pstruha. Pstruhy mu išli loviť sakra dobre. Danny lovec pstruhov. Danny medveď, Lišiak, páčilo sa mu byť vlkom mnohých tvárí a tak ho zaujala každá prezývka, ktorú si snáď niekto vymyslel. Niektoré sa rozhodol sám používať, keď mu prišli príznačné. Sedel dolu na kameňoch a požieral svoj úlovok. Sľúbil si, že ešte noc prespí tu, zajtra ráno uloví aspoň troch pstruhov! A prinesie ich domov, aby si to vyžehlil.
Vonku bolo šero aj napriek tomu, že ešte nebola tma. Isto by na oblohe bolo slnko, keby nebola dnešný deň zahalená mrakmi. Dážď plynulo kropil vodu i stromy a trávu takmer počas celého dňa, niekedy intenzívne, inokedy len tak nepatrne.
Zodvihol sa od jedla, keď započul kdesi za ním šum. Ako kroky. " Huh?"

" Aká hra, veď ja všetko beriem vážne!" odpovedal zľahka popudene a obzeral sa dokola či uvidí tú hrozbu, o ktorej hovoril tento sivý drzí tvor, ktorí sa svojim vystupovaním Dannymu ohromne páčil. Keby ho chcela iba postrašiť, asi by zvolila iné slová, no mohol si byť istý? No i on pravdaže počul tieto hrozné zvuky. "Koľko je toho, môžme to prekvapiť" Danny sa rozhodol netrucovať a prejsť rovno k veci. Či mala vari iný plán? " Alebo chceš zbabelo utekať? To mi je u vás výchova" nedalo mu rýpnuť si naspäť a tak trocha aj čakal ako bude reagovať.

Žijúci z momentu cítil ako mu srdce bije vzrušením. Voda po Pipinom skoku ho opäť zmočila do morku kostí, neváhal a vyskočil na breh skoro hneď, pohadzujúc nohami, špliechajúc zvyškovú vodu kam sa dalo. Bavil sa ako snád nikdy predtým a to bolo čo povedať. Ostatne, každú zábavu vnímal ako jedinečnú.
"Oh ty líška!" skríkol radostne prižmúril žlté oči. Jeho pohľad na krásnej vlčici dho nezotrval, pretože mu voda stiekla do tváre a bol ich nútený zatvoriť a zatriasť. "Sakra" zasmial sa otriasajúc sa posledný raz. " Meňavec a vznešená princezná, to je snáď námet na poviedku." Riekol ryšavec bez toho, že by vedel o Pippinom titule, ktorý niesla v nihile. No ale, niekto s toľkými ušlachtilými menami a ešte k tomu tak pekný musel byť princezná. " Čo princezná- víla. Ty musíš byť isto víla."

" Môže to byť ale celkom pekné." odpovedal Danny avšak ostal pokojnejší než doteraz. Ancunín hovoril tónom ktorý neznačil žart ba priam naopak, pôsobil vážnosť. Predsalen Dannymu to pálilo. Uvedomoval si, nech je príroda akokoľvek čarovná vie byť aj divá a nespútaná a trebalo si ju i kvôli tomuto istým spôsobom s rešpektom vážiť. Možno by nejaké iné vlča povedalo, že oni by sa búrky nebáli, keby boli v takej situácii, Danny sa ale rozhodol čučať a až prekvapivo pokorne prikývol, keď Kunín dopovedal.

Danny bol vlkom ktorý rozhodne vedel zahliadnuť príležitosť a nebál sa ju pokúsiť využiť. Či potom necúvol, bola druhá otázka. " Keď to nie je ťažké, môžeš ma to naučiť! Napríklad hneď. Rodičia budú na mňa hrdí, že viem uloviť laň, čo ty na to? Bolo by to parádne." a šplhlo by jej to, pretože by ju nepovažoval za tak protivnú. Otázky na rodinu a jej poznámky na to že je šteňa úplne z hlavy vypustil. Rozhodol sa, že sa bude tvári, že neboli dôležité. Nadšene kýval chvostom.

Strakatý ryšavec sa v lastne v prítomnosti strakatej smotany zabával. Toto bola zaujímavá aktivita, hoci v súčasnej dobe nebolo aktivity, v ktorej by sa Danny nenašiel, pokiaľ v nej bol aspoň kus zábavy. " Máš pravdu, vyzerá celkom tak." súhlasil uvažujúc čo vidí v ďalšom oblaku a pre lepší výhľad sa vyvalil na chrbát do trávy, zvedavo natáčajúc hlavu, skúmajúc modro-biele nebo.
Informácia od Kunína ho popravde celkom dostala, toto bolo niečo zaujímavé. Bohvie aké všetky praktiky a zaužívania sú im neznáme. " Páni," odvetil nevýrečne s úprimným obdivom Kunínových vedomostí, no nehodlal ostať dlho mĺkvy.
" Takže v blízkej dobe bude svorka večerať zajaca, ktorý tragicky zahynul po tom čo naň padol strom, do ktorého z jasnej oblohy trafil jediný blesk. A bol by to vydržal, ale bol tak starý a práchnivý, že stačilo tak málo." Toto bol dokonalý príbeh, vskutku. Bol so sebou spokojný.
" Hej kamoš" - takto počul vyjadrovať sa niekoho a veľmi sa mu toto oslovenie páčilo! "Zažil si niekedy búrku? Ale nemyslím hocijakú, takú fakt že moc poriadnu."

Sivá vlčka, ktorá bežala od vody naňho čosi zavolala. Ono to možno ani nebolo tak nahlas, ako sa to Dannymui zdalo. Bol akosi vykoľajený, nestíhal reagovať. isto nechýbalo málo a bola by doň nabúrala, kam len mala naponáhlo. Vypočul z toho zmutované vydry a zožrať a trocha mu to pripomenulo jeho hru s líškou keď bol s otcom ako malý na hrádzi. " Počkaj, čo? Počkaj ma" zavolal a rozbehol sa za ňou. Bral to ako hru. hoci sa tváril smrteľne vážne, lebo do role sa trebalo zásadne vžiť. V tom však započul oný zvuk aj on a jeho krok zvolnel. " No páni, to je naozaj."