Príspevky užívateľa

Chvost ryšavého vlka mával zo strany na stranu div si neublížil, srdce mu búšilo ako nikdy a v hlave hučalo. Neveril, že sa opäť stretli. Keď ho otec objal, ani ryšavec nehodlal tento kontakt prerušiť. Videl že sa Roihu rozplakal. Kedysi si myslel, že čosi také neneprípustné že sú predsa veľkí chlapi ale toto zmýšľanie sa časom z pochopiteľných dôvodov zmenilo.
Uvedomoval si, že on aspoň vedel, že bol Roihu nažive, za to o Dannym nevedel vôbec nič. Len toľko, že bol obvinený z pokusu o vraždu? Muselo to byť preň ťažké.
A keď sa ozvali tie slová -moc si mi chýbal, na Dannyho spätne doľahla také výčitky svedomia, že mu chvost bezradne ovisol a do očí sa mu nahrali slzy, ktoré hoc netiekli, sakra moc pálili v očiach. "Tati prepáč mi to" zlomil sa mu hlas a posledné slová povedal v povzdychu. V tejto chvíli po návale radosti sa na Roiha nedokázal ani pozrieť.

Jméno postavy: Daněk
Jakým předmětem byla postava začarována: žiadnym
S kým a kde hrála: Giuseppe, Tisícročný strom
Kolik postů ve hře přibližně odehrála: odohral 7 postov
Krátké shrnutí příběhu: Giuseppe bola očarovaná pierkom a do Dannyho sa zaľúbila. Konečne si vyriekli to čo medzi nimi iskrilo už predtým. Giuseppe častovala Daňka pomerne intenzívnymi prejavmi citu a spoločne teraz premýšlajú, ako daný prolbém zdeliť kráľovi
Dopad na postavu: Možno jednoduchá hra ale i mean - zbalil nihilskú princeznú móre!

Pozeral vlčici hlboko do jej krásnych očí a prerývane dýchal. Hľadel na ňu ako na zjavenie, s jedinou myšlienkou, ktorá bola dôležitá. Neprestane sa snažiť pokiaľ nepríde na to, ako by im mohol Arrakis Falcone y Gracewood odobriť ich vzájomnú lásku. Napriek tomu, že srdcu nerozkáže a Danny vždy volil svoje srdce, načúval mu a prežíval jeho pocity naplno. Giuseppe však nebola obyčajná vlčica, do ktorej sa možno len tak zaľúbiť a on to musel musel rešpektovať. Myslel si, že sa dokáže držať ďalej takpovediac naveky ale od plesu sa s ním niečo pohlo a teraz? Nedokázal sa tomu brániť. Musel si dať ale pozor. Nemohol riskovať dôveru panovníka, ktorú doň vložil a musel či chcel alebo nie, počúvať tentoraz AJ hlavu.Možno príde deň, keď si nebudeme cudzí. Prikývol na jej odpoveď a na moment sa v rozpakoch pousmial, uhýbajúc pohľadom. Potom sa však vlčici nežne čumákom oprel o líce, len na moment.

Bolo zaručene len a len dobre, že v Dannym zostal aj v takejto chvíli kus zdravého rozumu a že mu princeznina iniciatíva a snaha možno prišla i troška prehnaná. Troška viac. Napriek tomu sa to snažil ignorovať, pretože bol šťastím bez seba a po ničom inom netúžil, len aby mohol byť s ňou. A ešte aby ho Arrakis nevykopol z nihilu. A aby bol dobrý sokoliar. A tak.
Predsa však, keď zahlásila, že vyráža za bratom hneď, Danny sa zhrozil. " Giuseppe to nie. Hlavne mu nič nehovor." povedal a uvedomil si, ako to znelo. Chce niečo tajiť? Nechce. " Teda, daj mi chvíľu, aby som prišiel na to, čo urobiť aby som si zaslúžil aj jeho zvolenie. Musím to byť ja kto mu povie, že si pre mňa jediná na svete a že za tebou pôjdem hoc aj do pekla." Odpovedal kus nakazený jej dramatickým srdcervúcim prejavom a dychtivým pohľadom pristúpil bližiše, ak sa to vôbec dalo. Sklonil hlavu a konejšivo sklopil ušká, jemne sa dotýkajúc princezninej brady. " Moja rodina? Sľubujem ti, že sa s nimi uvidíš. Budeš sa im páčiť, o tom nemaj pochýb. Veď akoby si aj nemohla?" Najkrajšia a najčistejšia duša ktorá kedy kráčala v týchto končinách.

No vidíš. Ani ty nie si jediný, kto teraz nemá rodinu. I keď vlčica nehovorila vyložene smutne, čosi na tom bolo a cítil to. Danny posmutnel, možno aj preto, že sa mu zdalo, že i ona. " Chýbajú vám? Mne tá moja áno." odpovedal a potom potriasol hlavou. Bolo to príliš skoro. Možno im nechýbal on, kto vie, možno ho nechcú vidieť a možno ich už neuvidí. Podvedome s tým nejak rátal, ale nedokázal sa s tým zmieriť. Preto bol vo fáze, kedy sa po večeroch nad touto predstavou opúšťal. Príliš si pripúšťal, že to čo sa udialo nedokáže zmeniť, nedokáže vyriešiť a že ich stratil.
"V nihile nemám nikoho" Možno to nebola pravda, bola tu Pippa, víla z Igny predsa. Ale inak- cítil sa sám.

S kľudom angličana sokoliara pozoroval v tichosti, ako si oranžová mladá vlčica nasadzovala koženú výstroj, ktorú mu vyrobil Kettu, presne za týmto účelom, aby mohol poriadne bezbolestne lietať s dravcami. I im sa istotne lepšie pracovalo. Koža bola miestami mäkšie, poddajná, trocha ušinená od mäsa a krvi, ale Danny si beztak dal záležať na tom, aby ju čistil. Krásne zdobená a po jednej strane sa hompálali šnúrky ( to ako tam priviaže toho zvera necháme vo hviezdach prosím xd)
Keď bola Autumn pripravená, prikývol , otočil sa hľadajúc toho ryšavo-sivého nenažranca a prv svoj kúsok mäsa uchopil k sebe, aby ho motivoval. Bežne to už nerobil, odmenil ho až potom. "Heej." Zavolal naň výrazne ale v klude, avšak jedine tým upriamil pozornosť dravca, sediaceho obďaleč na skale. Ale aj pozornosť bola niečo. " Heej" zopakoval trocha predĺžene a sokol tentoraz priletel, pristávajúc Dannymu skoro až ukážkovo na lopatkách. Danny mu ihneď krkolomne podal kus potravy, malý kus, až mu to skoro uštedrilo ďobnutie do čumáka. Cukol sebou, avšak netrhol sa.
"Dobre, teraz ty. Zamávaj ním, kľudne ho vyhoď do vzduchu a zavolaj ho. Pamätaj, nechceme aby pristával na zemi, ale nepozná ťa, keď tak zopárkrát urobí, odmeníme ho i tak. Zatiaľ."

Toto sa odohrávalo v období, kedy by sa pri otázke, ako vás volajú, ryšavec najradšej prepadol pod zem, zvlášť , keď mal neblahý pocit, že tohto nihilčana- A'Kazu, už niekde videl. Aj Dannyho velmi neurčito neistý výraz v tvári tomu nasvedčoval. Ryšavec však potom zažmurkal, potriasol hlavou a snažil sa ďalej tváriť relatívne uvoľnene, i keď to bolo ťažké. Dokonca mal pocit, že mu šklbalo kútikmi oka. Pocit, dúfal, že je to iba pocit. " Ja um- teda, dobrý deň. Danny. Daněk. Volaú ma Daněk"
to nebolo také ťažké, či vari áno? Za jedno musel poďakovať, skoro pri tejto nečakanej návšteve aj zabudol, že bol smutný z nadchádzajúceho plesu, na ktorý nemohol. Preglgol. Pohľad tmavého vlka mu pozeral hádam do duše!

Danny baron z nihilu vykračoval malinko nervózne kdesi po zelenom lese. Nie malinko, relatívne dosť nervózne. Hlavou mu vírili myšlienky upreté jedine, jedine na princeznú Giuseppe a na to, do čoho sa to zaplietol. Čo má sakra urobiť, aby mohol s čistým svedomím ísť za panovníkom a ohlásiť mu, Vaše Veličenstvo, raz si zoberiem vašu sestru.
Už teraz sa na toto stretnutie náramne tešil a popravde bol z toho tak nervózny, že zakaždým, čo sa jeho pohľad náhodne na území svorky stretol s Arrakisom, Danny si bezodkladne išiel robiť svoje povinnosti. Vlastne to k niečomu bolo. Zaručene nikto nelovil tak veľa ako on a s ochočeným sokolom robil rozhodne väčšie pokroky, než keby pod tlakom nebol. Isto, treba podotknúť, že jeho nesústredenosť a nervozita boli chvíľu ako priepasťou v efektívnej práci so zvieraťom, ale prišiel na to, že musel byť v klude a musel sa sústrediť len na toho opereného zvera.
Nič menej v tejto chvíli Danny nerobil užitočné nič. Nelovil, netrénoval, mohol slobodne nervačiť a panikáriť.
Keď sa však medzi stromami rozlialo jeho meno, akoby ho zamrazili. Danny stuhol, napriamil sa. Tati?
Bál sa doteraz pozrieť otcovi do očí s tým všetkým čo sa stalo? Možno si myslel, že bol zbabelec, vrah, a v podstate úbožiak, čo vystihovalo nemalé mesiace toho ako sa cítil sám Danny. Všetky domnienky však teraz opadli a možno i zdravý rozum a ryšavý vlk sa rozbehol lesom naprieč tomu zvolaniu. " Tati!" vykríkol naspäť utekajúc.

Cítil šum v ušiach, skoro akoby ju počul dvakrát, ako cez vodu a sám vedel, že nemohol odpovedať, nemohol vydať ani hláska. Princezná naň rozprávala s básnickym črevom vetami, slová ktoré by mohli jednému prost až infantilné či premrštené, no Dannymu táto infantilnosť znela ako to najkrajšie čo mohol niekedy v živote počuť a dal by hocičo za to, aby to mohol počuť ešte raz. I keby to nemalo byť pravdivé. Bolo to fuk. Princezná sa postavila a oprela oň spôsobom, že sa mu srdce zastavilo. Mal premýšľať nad tým čo ďalej. Už teraz mal myslieť na to, že bezodkladne musí vymyslieť ako to zariadiť aby to fungovalo. Nad následkami nad panovníkom. V tejto chvíli bolo však skutočné to čo bolo, nie čo mohlo byť. Povzdychol, spokojne, akoby sa mu bolo uľavilo, źe aj ona cítila to čo on. A potom mu to došlo. Arrakis. Danny sa narovnal zľahka zhrozene, s obavami. "Urobím čokoľvek aby som mohol byť s tebou" povedal tentoraz už naozaj. Ale čo to bude to sám nedokázal tušiť

Víla z Igny, zošalela ste? Presne toto mohol povedať skutočne mal no miesto akéhokoľvek rozumného postoja, ktorý nebol tak riskantný ako hociktorá iná alternatíva ktorú chcel a hlavne nemal povedať, mu v hlave vírila jediná myšlienka. "Som navždy tvoj" vyslovil ako obarený vriacou vodou a možno keby mu nevenovala to pohladenie a bozk- ach tak sladký a nežný bozk, ako bola snáď ona sama. Možno by konal rozumne. Nehovoril by z cesty. Avšak Danny si bol v skutočnosti moc vedomý váhy svojich slov, byť ich vyslovil emočne pod tlakom. No emócie boli tlak, hýbali svetom, boli alfou a omegou bytia. Keď ich jeden neprežíval naplno, akoby ani nežil.
Nadýchol sa z hlboka akoby mu snáď bola vyrazila dych.
Giuseppe moje srdce nikdy nebude biť pre nikoho druhého, viem to od chvíle čo som ťa stretol, Vílu z Igny. Povedz, povedz hocičo a ja to urobím, urobím všetko preto aby som si tvoju lásku zaslúžil.
Chcel povedať. Nepovedal, no jeho oči hovorili zaňho. Dychtivé so svetlom nádeje, s iskrou ktorá sa rozžiaria hneď ako sa mu zjavila pred očami. Miluje ho. Povedala to.

Pokiaľ mal doposiaľ Danny niekedy v hlave zmätok, nebolo to nič oproti tomu, čo sa mu v nej odohrávalo teraz. Každá vyslovená myšlienka princeznej ho zamrazila v chrbte, niežeby to nepočul rád, ale preto, že nevedel, č sa stalo a ako to mohla myslieť vážne. Možno bol už rytierom, no ešte vždy hovoril s kráľovou sestrou, ako si už viackrát behom pár minút musel pripomínať.
Kto bol aby bol hoden princeznej Giuseppe? Hoden víly z Igny. Hoc mali k sebe blízko, to nemohol poprieť, ba sa zdalo, že majú k sebe vzájomne bližšie než hocikedy inokedy. Vždy sa však chovala doposial decentne, s odstupom. Hoci vždy? Dobre si pamätal na noc po plese. Múza. Stáli ako zmoknuté súsošie a nemohli sa z miesta pohnúť.
Bola vtedy tak iná, priamočiara, a predsa sa zdráhala. I on musel, nebolo to na mieste. Načiahla k nemu labku a pohladila ho a Danny vedel, že by urobil hocičo na svete aby bol hodný byť s ňou. Byť jej.
"Giuseppe..?" hlesol potichu so srdcom búšiacim ako divým. Ako odpoveď sa počítalo aj zdvihnuté obočie. Giuseppe... Danny krátko oprel hlavu o jej labku, len aby kontakt prehĺbil, aj keď vedel, že nemohol trvať večne.

" Poznali ste tu mnoho vlkov však?" Nenarážal na jej vek, rozhodne nie to by sa nepatrilo. " Poznali ste tu aj dobrých priateľov? Na celý život ako sa hovorí?" Spytoval sa ryšavec a zhlboka nadýchol. Tajne dúfal, že tu nájde niekoho koho nude môcť nazvať priateľmi. Nebol by s tým problém ostatne hocikedy predtým ale čo ak ho zlomili? Čo ak sa úplne zmenil? Danny sa nechcel zmeniť. Nechcel aby sa z neho stal niekto celkom iný než ho rodičia vychovali. Iste, predpokladal že v živote nastane posun ale i tak. Todičia. Ach. A komu chýbali. Aj Svetluška a Štístko

Za ochotu Autumn s ním spolupracovať bol vďačný, pretože boli veci, ktoré nemohol trénovať sám. A kto vie, I keď sa tešil z tohto sokoliarskeho prvenstva, parťákovi v sokoliarčení Určite nepovie nie, pokiaľ by to bolo jej "zamestnanie na plný úväzok " ako sa povie, samozrejme. Jej obavy boli pochopiteľné a bolo dobre že sa pýta a zaujíma. Dannymu samému uštedril sokolík menší diskomfort a to sa nejednalo o zviera veliké. "Nemajú zovretie také ako jastraby, v tom uvidíš rozdiel keby ich sleduješ. Od toho sa odvíja aj spôsob ich lovu. Ale áno, vedia trocha poškrabať. Máš hustú srsť, nebude to problém ale predsa, nepozná ťa. Na, zober si toto" uvoľňujúc so svojho ramena pás ktorý držal pokope jeho "sokoliarsky" kožený chránič jej celú výbavu ochotne prepožičal

Pokiaľ by mal odborne zhodnotiť, zastavil o sa mu srdce, pri tej jednoduchej vete, ktorej pravdepodobne nie tak celkom rozumel. Princezná Giuseppe ho oslovila s neistotou akou predtým nikdy a on nepoznal tomu dôvod. Prečo si ku mne nelahneš? Akoby bolo vhodné, aby sa váľal na zemi so sestrou nihilského kráľa, ktorému len nedávno sľúbil svoju oddanosť a i keď si vyslúžil jeho dôveru nuž, mohol ju tiež ľahko stratiť? A predsa to znelo ako najlepšie strávený deň, ktoráý si mohol predstaviť. Každý deň strávený v prítomnosti kráľovej sestry bol najlepšie strávený. Hoc len chvíľka. Kráľovej sestry. Musel si pripomenúť keď sa konečne nadýchol, aby tam nestál ako vôl.
"Dívať na mraky, víla z Igny?" pousmial sa, ale nešiel si ľahnúť, miesto toho iba pristúpil bližšie, ozaj bližšie a s letmým úsmevom k nej sklonil hlavu. Pokýval chvostom. Pohliadol potom k oblohe, vysoko na mraky. " Čo v nich vidíš ty?"

Keby som bol čo? Povedz čo a ja taký budem. Ppomyslel si, avšak pravdepodobne tušil, kam tým smerovala a s tým nemohol pohnúť, vedel, že nemohol. Nie teraz a bohvie či niekedy. Bol na tenkom lade aj s dôverou panovníka, jej brata, i keď si po dnešnom love asi trocha zvýšil dôstojnosť. Bol na tenkom ľade s prízračnými, po tom, po tom čo predsa urobil. Čo ak sa to nevyrieši? Giuseppe, princezná nihilská nemohla byť s kriminálnikom nie? Nech by to akokoľvek chcel. Keď si oň oprela hlavu, zastavil sa mu dych. Nechcel aby niekedy takýto moment prestal a zároveň bol trocha neistý, aby nespravil niečo čo nebude vhodné vzhladom na jeho postavenie a situáciu. I tak si však na chvíľočku, len na sekundu, oprel ňufák o srsť na jej zátylku, ako mohol, keď bola jej hlava opretá o jeho krk. Si skvelý taký aký si. Povedala. Och Giuseppe, ty si ako múza, ktorá sa mi vkráda do spánku. Zjavíš sa s prvými tónmi a ja strácam kľud. Bolo to tak, z jej očí sa tajil dych, ale nech akokoľvek chcel, nemyslel si, že bol tento príbeh o nich dvoch.
"Tancoval by som s tebou až do skonania sveta." šepol s letmým povzdychom.