Príspevky užívateľa

Slnečné lúče jemne hladili krajinu, akoby aj ony cítili, že svet okolo začína pomaly dýchať letom. Vzduch voňal trávou, vodou a vlhkou pôdou pod labkami. Eirlys stála na vyvýšenom mieste neďaleko brehu rieky a nechala vietor prečesať jej perie. Krídla mala napoly roztiahnuté, pripravená vzlietnuť, no ešte neletela.
Každému zo svojích vĺčať chcela venovať čas osamote ako matka s dieťaťom. Chcela sa naučiť ich vnímať, spoznať, vidieť ako sa im formuje povaha. Cítila to v kostiach, že ich chvíle v bezpečí pri nore, kde sa svet zužoval len na súrodencov, mäkkú trávu a jemné dotyky ich srsti, čoskoro pominú. A ona chcela, aby si aspoň kúsok z toho ich sveta vopred načrtli. Pomaly, pokojne. Každý zvlášť. Dnes prišiel rad na Kafku. Eirlys sa naklonila k nemu. „Poď,“ zašepkala s úsmevom, ktorý bol len preňho, a nežne ho uchopila medzi čeľuste. Jemne, presne tak, ako matka berie svoje mláďa, keď ho chce ochrániť pred všetkým, čo svet skrýva.
Let bol krátky, ale krásny. Vietor jej ševelil v srsti, rieka pod nimi zurčala, modrá a nespútaná, ale Eirlys vedela, že dnes ich neohrozí. Prudkým mávnutím preletela ponad prúd a zosadla až na jemne zvlnené kopčeky, kde tráva šepkala pod nohami. Pustila syna na zem a ustúpila len o pár krokov. „Tu môžeme na chvíľu pobudnúť,“ povedala potichu. „Toto je ďalšia časť z územia našej svorky.“ Usadila sa pri ňom bokom, so zloženými krídlami. Čakala, že sa bude rôzne pýtať, mal tu na to svoj čas – a ona mu ho dnes chcela celý darovať.

Od posledného spoločného rozhodnutia o menách už uplynulo pár týždňov – a hoci sa jej zdalo, že to bolo len včera, odvtedy sa mnohé zmenilo. Všetci podrástli, každý z nich sa vyfarbil inak a Eirlys si každodenné pozorovanie ich pokrokov vpíjala do duše ako ten najvzácnejší dar.
Kafka… stále pripomínal malú chlpatú guľôčku, rovnako tak aj ostatný, akurát on bol s očami plnými vážnosti, aká by sa ani nehodila takému mláďatku. No práve preto sa pri ňom vždy mierne pousmiala a jemne mu sklonila hlavu k lícu, keď k nej prišiel a venovala mu jemný božtek. Na druhej strane bol Rorýs – to tiché, nežné svetielko, čo sa ešte len učilo, ako používať vlastné labky, hlas a odvahu. Eirlys ho pozorovala s trpezlivosťou, keď sa usmieval do prázdna alebo sa pomaličky posúval v tieni súrodencov. Možno že bol iný, no čo Rorýs ešte nemohol pochopiť slovami, možno cítil v jej/ich prítomnosti. A Erália, živé striebro. Tá, čo do všetkého vnášala pohyb, hravosť a teraz aj akýsi cit pre rovnováhu. Neuniklo jej, že si všimla Rorýsa – a to Eirlys dojalo. Nechala ich, nech si hrajú po svojom, zatiaľ čo sa (predpokladám) oprela o Isku a sledovala ich spoločne s ním. Ich svet bol zatiaľ malý, ale celý.

Eirlys sa dlho odmlčala. Pozerala sa naňho so zvláštnym, bolestne tichým porozumením, akoby ho videla nie len ako vlča, ale ako niečo krehké, čo by sa mohlo zlomiť pod príliš ťažkými slovami. A možno práve preto neodpovedala hneď. Len si sadla, s krídlami opatrne zloženými pri bokoch, a nechala vietor, aby na chvíľu hovoril namiesto nej.
„Nie,“ povedala napokon mäkko, „nehovorím, že si to Apollyon vymyslel. Ani že klamal.“ pokrútila hlavou aby svojou mimikou potvrdila svoje slová. Pozrela naňho bokom, zvažujúc každé ďalšie slovo. „Ale niekedy vlci veria niečomu tak silno… že už nedokážu rozlíšiť, čo je ich viera a čo je skutočnosť. A to neznamená, že sú zlí. Znamená to len, že sa stratili. A keď si stratený… niekedy zatiahneš so sebou aj niekoho, koho máš rád.“ odkiaľ z nej idú tieto myšlienky?
Na chvíľu stíchla. Potom k nemu sklonila hlavu ešte nižšie, jej pohľad bol už len jemným lúčom tichého súcitu. „Ak ti hovoril, že sa sveta nedá zachrániť, potom tomu niekedy uveril aj on. Možno sa vzdal. A teraz ťa prosí, aby si niesol niečo, čo on už sám neuniesol. Ale to nie je tvoja úloha, dieťa moje. Ty si neprišiel na svet ako odpoveď na cudzie zlyhania. Aspoň podľa mňa nie“ Jemne sa pousmiala, bez výčitky, len s bolesťou, ktorá prichádza, keď musíš povedať niečo ťažké niekomu, koho chceš ochrániť. „Podľa mňa, ak sa niekto chce spasiť, musí chcieť žiť a nie čakať na koniec. A ja ťa nebudem presviedčať, čomu veriť, ale sľúb mi, že kým niečo nevieš... budeš sa pýtať. Nie len mňa, hoci aj celého sveta. Ale pýtať sa a porozumieť je niečo iné ako slepo nasledovať.“ Eirlys sa vtedy narovnala, ale neodvrátila zrak. „Možno nie som súčasťou tvojho proroctva. Ale ak budeš potrebovať niekoho, kto s tebou pôjde - nie pred tebou, nie za tebou, ale po tvojom boku - ja tu budem. Nie preto, že si vyvolený, ale preto, že si to ty.“ láskavo sa usmiala.

Eirlys sa zadívala na najmladšiu vlčicu – drobnú a tichú, no s iskrou, ktorá jej pripomínala svetlo na konci dlhého letu. Eralia. Keď Iska vyslovil to meno, akoby sa všetko na chvíľu uložilo na správne miesto. Jemne sa usmiala.
„Eralia…“ zopakovala mäkko, akoby si to slovo chcela v srdci vychutnať ešte raz. Natiahla sa a nosom sa nežne dotkla čela spiacej vlčice. „Hodí sa k nej. Je jemná, ale aj silná.“ Na chvíľu sa odmlčala, akoby sa chcela ponoriť do tej chvíle. Pohľad jej zľahka skĺzol na všetky štyri mláďatá – Lapis, Kafka, Eralia a Rorýs. Každé z nich iné, a predsa… ich.
„Dali sme im mená,“ zašepkala. „A s nimi aj kus seba. Ich príbehy sa ešte len začínajú písať… ale viem, že budú výnimočné. Lebo sú našimi deťmi.“ Zľahka sa oprela o Isku, načúvajúc tichému dychu tých štyroch drobných životov. Po všetkom, čím prešli, po všetkých pochybnostiach, ktoré si niesla… toto bol ich začiatok. A ona vedela, že na to nikdy nezabudne.

Keď Iska vyslovil meno Lapis, na perách jej pohrával jemný úsmev. Pozrela na druhorozenú vlčicu – drobnú, ale pokojne dýchajúcu, s jemnou srsťou bez krídel, no so zvláštnym, takmer pokojne hrdým výrazom aj v spánku. Eirlys prikývla. „Lapis,“ zopakovala mäkko. „Znie to pevne. Ticho, ale neoblomne.“ Jej pohľad sa zdržal na malej vlčici. Je krásna. Ale nie spôsobom, ktorý kričí. Skôr… tak ako skaly, ktoré prežijú búrky. Nepriehľadna sila, ukrytá pod zdanlivou jemnosťou. Otočila sa k Iskovi s jemným pohľadom. „Áno… myslím, že sa jej to hodí.“
Ostávali dve mláďatá. Pohľad jej padol na najstaršieho. Už pri narodení bol iný. Bol silnejší, hlučnejší, ten, ktorý sa dral na svet ako prvý, akoby sa nebál ničoho. Ale nešlo len o silu tela… bol zvláštny. Tichý pozorovateľ, hoci sa narodil ako prvý. Jeho oči – hoci ešte nevideli – pôsobili, akoby už vedel, čo bude jeho posolstvom. „Uvažovala som…“ začala, hlasom tichým ako príliv. „Najprv mi napadli iné mená. Silné, veľké. Ako Ronan, alebo Theros. Ale keď som sa na nášho prvorodeného pozrela...“ pozrela sa opäť na najstaršieho, „…prišlo mi, že on nepotrebuje meno, ktoré znie hrozivo. Potrebuje meno, ktoré… je výnimočnejšie.“ Zľahka sa nadýchla. „Kafka.“
Na chvíľu sa odmlčala, akoby nad tým ešte uvažovala. „Nie je to meno, ktoré by si zvolil každý. Ale je v ňom niečo, čo sa nedá ľahko uchopiť. Ako príbeh, ktorý sa píše sám. Meno pre vlka, ktorý možno jedného dňa prekvapí aj nás.“ Pozrela na Isku, čakajúc, či nebude namietať. „Neviem, či tomu rozumieš...“ priznala opatrne, „ale keď ho vyslovím, cítim, že by sa v ňom našiel.“

Zhlboka sa nadýchla a zadívala sa na mláďatá. Bola ticho, no bolo to ticho plné myšlienok. V každom z nich videla niečo iné – možno odraz ich dvoch, možno len nádej, že budú mať iný, lepší život než mnohí pred nimi. Ale pri jednom z nich, najmenšom, sa jej pohľad zdržal o niečo dlhšie.
„Ten najmladší...“ začala potichu, takmer šepotom. „Mal to najťažšie. Bol taký slabý, že som sa bála, že to nezvládne. Takmer sme ho stratili...“ Jej hlas sa pri spomienke nepatrne zachvel, ale udržala ho pokojným. „Ale bojoval. Držal sa a keď už som si myslela, že sa jeho srdiečko vzdáva... zrazu sa nadýchol.“ Pomaly a jemne drobcovi olízala kožuštek, jeho drobné telíčko sa sotva pohlo pod jemným dýchaním.
„Rorýs,“ vyslovila nakoniec. „Je to meno jedného z vtákov, ktorí lietajú nepretržite, niekedy celé mesiace. Ako keby ich niesla sama vôľa prežiť.“ Jej pohľad sa stretol s Iskovým. „A presne taký mi pripadá on. Ako niekto, kto sa narodil preto, že odmietol prestať lietať.“ Usmiala sa, hoci stále unavene. Nemusí byť najväčší. Ale jeho duch… je silný. A dúfam, že mu to meno pomôže nájsť vlastnú cestu. Povedala si pre seba v mysli a pozrela sa na Isku. „Čo na to meno hovoríš?" spýtala sa. Nechcete aby výber mien bol len na nej ale aj na ňom.

Ešte stále cítila na koži chlad rieky, no v tichosti vykročila k starej borovici, ktorú im ukázala Asphodelle. Oči sa jej na chvíľu zdvihli k nebu, ktoré pomedzi vetvy presvitalo jemným svetlom. Srdce jej bilo pomaly, pokojne – ako by sa svet na chvíľu stíšil, aby sa mohol nadýchnuť spolu s ňou. Vedela, že na túto chvíľu nezabudne nikdy. Ostré pazúriky boli pripravené, vzala si jeden medzi zuby, prípadne si pomáhala labkami. S opatrnosťou priložila nástroj ku kôre a začala ryť do stromu jej časť symbolu - jemné pierko, ktoré pripomínalo jej krídla, jemnosť a oddanosť... Keď vyryla posledný záhyb, ustúpila o krok späť. Po jej boku ešte chýbala druhá polovica, druhý hlas, ktorý doplní ich tichý odkaz. Podala Iskovi druhý pazúrik v tichosti, s pohľadom plným dôvery a očakávania. Ich znak bude spoločný, polovica od nej, polovica od neho. Zadívala sa na obrazec, ktorý sa začal rodiť v kôre stromu a cítila, ako sa jej srdce plní pokojom. Tento okamih bol viac než ceremónia. Bol to dôkaz. Nech vietor, voda a čas ponesú ich príbeh ďalej, vpísaný v kôre, v pamäti lesa... a v ich srdciach.

Keď sa k nej Iska priblížil a položil pred ňu kyticu, pohľad jej zmäkol. Zľahka naklonila hlavu, aby sa o neho mohla oprieť, pritisnúť líce k jeho. Pocítila, ako sa jej v hrudi rozlieva tichý vďačný pokoj.
„Si neuveriteľný,“ zašepkala a pousmiala sa, hoci unavene. Jej pohľad spočinul na kvetine. Bola jednoduchá, no práve to jej dodávalo na kráse. „Je nádherná. Naše miesto...“ zopakovala ticho, akoby si chcela uchovať tú predstavu navždy. „Ďakujem, Iska. Vieš vždy prekvapiť presne tak, ako to potrebujem.“ usmiala sa, bolo to od neho tak sladké.
Na jeho otázku len na chvíľku stíšila pohľad. „Unavená, ale... šťastná,“ priznala. „Už ma tak neboli každý pohyb, ako predtým, zlepšuje sa to.“ Sledovala, ako sa sklonil k mláďatám, a v očiach jej zažiarilo mäkké svetlo. Jeho rešpekt k nim, opatrnosť, ktorú prejavil – to všetko jej napovedalo viac než slová. „Majú tvoje oči,“ povedala napokon potichu. Na chvíľku medzi nimi zavládlo ticho, v ktorom len dýchali spoločný vzduch. „Uvažovala som o menách,“ prehovorila znovu. „Ale… chcem ich vybrať s tebou.“ Otočila hlavu k nemu, jej pohľad bol jemný, ale zvedavý. „Napadlo ti niečo, keď si ich videl prvýkrát?“ vyzvedala. Ona mala pár mien čo sa jej páčilo, no nechcela aby výber bol čisto len na nej.

V nore bolo ticho – také to zvláštne, krehké ticho, ktoré sa rodí len tam, kde práve prišiel na svet nový život. Ticho prerušované sem-tam len jemným zamrnčaním, pohybom drobných telíčok, dychom. Eirlys ležala pri nich, telom vytvárala ochranný oblúk a hlavou zľahka spočívala na predných labách, zatiaľ čo jej pohľad blúdil po štyroch maličkých stvoreniach, ktoré sa k nej túlili. Boli ešte slepé, no aj tak jej pripadali dokonalé.
Bola unavená, no tá únava mala inú chuť než predtým – sladkú, hlbokú, takmer posvätnú. A zároveň... bola zamyslená. Hlavu jej ťažili myšlienky. Mená. Už bolo načase. Každé z týchto drobných stvorení si zaslúžilo meno, niečo, čo im bude patriť navždy, niečo, čo ich bude niesť svetom ako jemný štít aj ako posolstvo.
Keď zacítila známy pach – chladný vzduch z vonku, premiešaný s niečím... krásnym, a predsa známym – otvorila oči a jemne nadvihla hlavu. „Iska...“ šepne potichu, mäkko, ako by len jeho meno dokázalo zlomiť jej zamyslenie. Vždy sa nesmierne tešila z jeho prítomnosti. Spozorovala, ako opatrne vstupuje, v papulke mal kvietok. Úsmev sa jej ihneď na tvári vyčaril.

Eirlys sa dívala na Pstruha s čoraz väčšou zmesou nepokoja a súcitu. Bola v ňom zvedavosť, to áno… ale aj čosi temnejšie, ako zárodok niečoho, čo ešte celkom nepochopil. A možno práve preto si k nemu začínala tvoriť zvláštny vzťah – pretože mu rozumela. Aspoň trochu. Pretože aj ona niekedy potrebovala niekoho, kto jej len pokojne vysvetlí, že nie všetko, čo počujeme, musí byť pravda. A nie všetko, čo v nás niekto zasadil, musí v nás aj vyrásť.
„Takže… Apollyon,“ zopakovala potichu a sklonila trochu hlavu. Z jej hlasu neznela panika, len bdelé, jemné znepokojenie. Přízrační. Nečakala, že to meno ešte dnes započuje. A rozhodne nie z úst tak mladého vlčaťa. V jej očiach sa mihol tieň úvahy, no nedovolila, aby sa to zmenilo na odsudzovanie. „Pstruh, nemyslím si, že je zlé veriť, že máš nejaké poslanie. Ani to, že máš právo pýtať sa a hľadať odpovede.“ Jej hlas bol znova mäkký, ale teraz pevnejší – ako keď niekto stojí na kraji priepasti a ty ho držíš za labku, len tak... pre istotu. „Ale keď ti niekto hovorí, že svet speje ku koncu a že len ty ho môžeš zachrániť… buď opatrný. Také slová majú váhu. A nie každý, kto ich vysloví, to môže myslieť vážne.“ Na okamih sa odmlčala, potom si k nemu sadla bližšie, sklonila hlavu na jeho úroveň, aby ho nemusela pozorovať z výšky. „Viem, že ti Apollyon možno rozumel, keď ho máš za priateľa. Možno bol... milý. Ale niekedy aj milí vlci môžu zasadiť semienko pochybnosti, ktoré z teba spraví nástroj nie ich priateľa, ale ich plánu.“
Pohľad jej skĺzol do trávy pred nimi. „Ak príde niečo zlé, nebudeme čakať, že to zastaví jedno vlča. Svet nestojí na tvojich pleciach, Pstružek. Si ešte malý. Máš právo vyrásť... bez pocitu, že ak to nespravíš správne, skončí to zle.“ Nadýchla sa, pozrela mu priamo do očí: „Myslíš, že to Apollyon povedal preto, aby ti pomohol? Alebo preto, aby si sa cítil... dôležitý?“ Neznela nahnevane. Ani obviňujúco. Len opatrne – ako niekto, kto vie, že čím pevnejšie sa semienko zaseje, tým ťažšie sa vykopáva. Ale ešte bol čas. Ešte mohli hovoriť.

Keď sa jej labky dotkla tá Iskova, s vypätím síl ju zovrela. Bol tam. Bol s ňou. V tej chvíli, keď netušila, či plač, ktorý k ním neprichádzal, je predzvesťou najhoršieho. Prijala jeho dotyk ako záchytný bod a hoci jej oči boli zaliate slzami, zvládla sa nakloniť k nemu a venovať mu opätovný tichý božtek. No potom sa ozval zvuk, ktorý jej roztriasol srdce inak než strach – pišťanie. Tiché, slabé, ale živé. Oči sa jej roztvorili a na tvári sa zjavil zmes úľavy, dojatia a radosti. Achilles sa otočil s malým telíčkom a keď ho položil k jej hlave, Eirlys sa naň neisto, ale s nádejou pozrela. „Žije...“ šepkala. Ani si len poriadne nevšimla ako Achilles zrazu žiari...fyzicky, nie od radosti. Alebo aj to? Nemala silu vnímať svoje okolie.
Z posledných síl sa k malému pritisla, začala ho opatrne čistiť a hriať svojím teplom, čumákom ho nežne hladila. Srdce jej bilo pre všetky štyri mláďatá, no najmä pre to posledné, ktoré sa na chvíľu stratilo medzi svetmi. A predsa sa vrátilo. Rorýs. „Si bojovník...“ šepla mu do kožucha, aj keď vedela, že to ešte nevníma.
Než sa k nej stihol vrátiť, začula tiché cmúľanie – zvyšné tri vlčatá sa už pravdepodobne tisli k jej bruchu a hľadali potravu. Dojímavo sa usmiala a pomohla aj poslednému, aby sa dostal k mlieku, keď bol už suchý a teplejší. Všetko v nej sa uvoľňovalo – napätie, strach, bolesť. Oprela si hlavu o Iskov bok, jej dych bol pokojný, no pomalý. Unavený. „Všetci štyria pokope...,“ zamrmlala nežne, so slzami šťastia v očiach. Oči sa jej pomaly zatvárali, zaspávala obklopená teplom svojich detí a Iskovým pokojom. Po všetkom, čím prešla, to konečne bolo pokojné.

Eirlys cítila, ako sa jej telo začína uvoľňovať – bol to vyčerpávajúci boj, no na svet už prišli tri drobné životy, ktorých prítomnosť ju napĺňala hlbokou vďačnosťou. Každý ich pohyb, každé slabé písknutie, v nej rozpaľovalo nový druh lásky, aký doteraz nepoznala. Pohľad jej zmäkol, keď sa Iska sklonil k vlčatám a začal ich jemne čistiť. Bolo to neohrabané, ale úprimné. A pre Eirlys nádherné. „Ďakujem,“ šepla mu takmer nečujne, vyčerpaná, no úprimná.
No potom sa stalo niečo, čo jej zovrelo žalúdok. Achilles sa znova priblížil a oznámil, že sa jej dotkne. Neprotestovala – dôverovala mu, ale jeho ďalšie slová ju prebudili z krátkeho pocitu pokoja. Štyri? Oči jej ožili novým nepokojom. Zdvihla hlavu, kým telo jej znova neumožnilo nič len ticho ležať a dýchať. Necítila už ďalšie kontrakcie... bola si istá, že skončila. „Čo sa deje?“ spýtala sa roztrasene, hoci jej hlas sotva znel. Sledovala Achillesa, ako sa napol a snažil sa niečo vytlačiť z jej tela. Cítila tlak. Bolesť. A v tej bolesti sa zrazu zrodil strach. Nie o seba. O to posledné mláďa. Pohľad jej padol na Isku, akoby v ňom hľadala odpoveď, uistenie, že je všetko v poriadku – ale nebola si istá, či ho našla. Achilles mlčal. A potom sa jej svet na chvíľu scvrkol na to ticho. Žiadny zvuk. Žiadne písknutie.
„Achilles…?“ zašepkala. Hlas sa jej zachvel. Zrazu si vôbec nebola istá, či sa má radovať, alebo báť. Tri vlčatá mala pri sebe. Cítila ich. Hýbali sa. Dýchali. Ale... To štvrté... Prečo bolo ticho? A v tej chvíli jej došlo, že tá radosť môže byť možno nedokončená. Že možno každá matka nemá len svetlo. Možno má aj tieň. Zaborila ňufák do srsti jedného z mláďat, len aby sa na niečo sústredila. Len aby nezaplakala skôr, než bude mať istotu.

Eirlys cítila, ako jej telo opäť zaplavila bolesť, no tentoraz vedela, že ju čaká menšia výzva. Druhé vlča prišlo na svet o niečo ľahšie, ale únava sa už začínala ozývať. Sledovala drobnú špagetku, ktorú jej Achilles podal, a takmer sa usmiala. Bola taká maličká v porovnaní s prvým mláďaťom! Jemne sa sklonila a začala ju olizovať, odstraňovala z nej zvyšky pôrodnej blany a povzbudzovala ju k prvému nádychu. Keď započula slabé kníkanie, vedela, že všetko je v poriadku. Zatiaľ čo jej jazyk jemne prechádzal po malej hlavičke, rozmýšľala ako sa jej vlčatá budú volať, potom čo si vlastne spomenula že sa jej Achilles niečo pýtal. Eirlys sa zhlboka nadýchla, snažiac sa udržať si jasnú myseľ napriek vyčerpaniu. Achillesova otázka ju na chvíľu zaskočila – voľný čas? V tejto chvíli jej prišlo absurdné rozmýšľať nad niečím takým, no napokon pochopila jeho zámer.
„Hmm rada lovím ryby…“ odpovedala medzi prerývanými nádychmi, zatiaľ čo jemne olizovala maličkú Lapis. „ale najmä asi rada lietam...“ Unavene, ale nežne pozrela potom na Isku, ktorý stále vyzeral ako socha. Achillesova poznámka ju pobavila, hoci nemala silu sa smiať.
Len čo sa presvedčila, že druhé mláďa je v bezpečí, oprela sa na chvíľu o predné laby a vydýchla si. No jej telo jej nedalo dlho oddychovať. Cítila, že tretie mláďa už je na ceste. Stisla čeľuste, pripravujúc sa na ďalšiu vlnu…

Bolesť prichádzala vo vlnách, každá intenzívnejšia než tá predchádzajúca. Srdce jej búšilo v hrudi ako divé a každé svalové sťahnutie ju nútilo sústrediť sa len na jedinú vec – príchod nového života. Počula Achillove pokyny, ale v tej chvíli boli len vzdialeným šepotom v pozadí, síce urobila to čo jej kázal a zjedla to čudo čo jej ponúkol...
Keď ucítila, ako sa prvé mláďa dostáva do pôrodných ciest, telo jej samo napovedalo, čo robiť. Zhlboka sa nadýchla a na chvíľu zatvorila oči, sklonila hlavu k zemi a nechala inštinkty prevziať kontrolu. Bolesť dosiahla svoj vrchol – a potom prišla úľava... fuh, kto by povedal že to bude tak náročné? Prvé vlča bolo na svete.
Eirlys zdvihla hlavu a pozrela sa na malý uzlíček položený pred ňu. Srdce jej na chvíľu zovrelo. Bolo to skutočné. Ako sa len bude volať?
Unavená síc nie úplne, ale poháňaná materskými inštinktmi sa natiahla a začala ho čistiť. Jemne ho olizovala, snažila sa ho zahriať a povzbudiť k prvému nádychu. Bol taký drobný, no už teraz cítila, aký je vzácny. Mala sa chuť rozplakať od šťastia. Zdvihla pohľad k Iskovi, hľadajúc v jeho očiach niečo – pochopenie, radosť, možno úľavu. A potom späť na Achilla. „Je v poriadku?“ opýtala sa prerývaným hlasom, no dlho sa pri odpovedi nezdržala. Cítila, že ďalší malý život už čaká, aby uzrel svetlo sveta…

Eirlys bola posledné dni nepokojná. Mala pocit, že sa čoskoro niečo stane – že jej telo sa pripravuje na zmenu, akú ešte nikdy nezažila. Cítila tlak v podbrušku, svaly sa jej občas stiahli, a hoci to ešte nebolo to skutočné, vedela, že tá chvíľa sa neodvratne blíži.
Achilles sa činil. Pripravoval všetko potrebné, no Eirlys si nevšimla, že sa mu do toho dvakrát nechce. Vyzeral sústredene, možno až príliš, a keď sa jej opýtal, ako sa cíti, na moment neodpovedala. Len si povzdychla a snažila sa nájsť pohodlnú polohu, čo sa jej už nejakú dobu nedarilo.
„Neviem,“ priznala nakoniec. „Som… nervózna. Viem, že je to normálne, že všetko pôjde tak, ako má, ale aj tak…“ Na chvíľu zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. A vtedy prišla prvá skutočná kontrakcia. Prudko zalapala po dychu a zatvorila oči ešte pevnejšie. Bola to ostrá bolesť, ktorá prešla jej telom ako blesk. Inštinktívne sa zaprela pazúrmi do zeme a sklonila hlavu, jej uši sa mykli dozadu. „Achilles…“ vypravila zo seba prerývaným dychom. „Začína to.“ Vycítila to. Nebolo to už len nepríjemné sťahovanie svalov, ktoré cítila posledné dni. Bol to pôrod. A prvé mláďa na ceste...