Príspevky užívateľa

Vánok sa pohrával s jej perím a srsťou, jemne ich nadnášal, akoby sa sám les snažil poctiť tento výnimočný deň. Eirlys cítila, ako jej srdce bije rýchlejšie, no nie z nervozity – ale z čistej, nesmiernej radosti. Konečne nastal jej deň. Deň, kedy sa jej život navždy spojí s Iskovým. Dnes bola krásna. Vedela to. Jej strakatá srsť bola starostlivo upravená, voňala jemnými tónmi kvetov. Do hrivy mala zapletené drobné nezábudky– jej obľúbené kvety, symbolizujúce večnú lásku...aspoň teda pre ňu. Okolo rohov mala elegantne omotané tenké pramienky vysušených stebiel trávy, na ktorých boli upevnené drobné kamienky s nádychom sivomodrej, trblietajúce sa v dopadajúcom slnečnom svetle. Na krku jej visela jednoduchá šnúrka spletená z vlákien stromovej kôry a ešte pár ďalších zaujímavých doplnkov.
Keď Asphodelle dala povel, že môžu pristúpiť k očiste, pohľadom pozrela na Isku. Chela vidieť čo sa odohráva v jeho očiach. Či tam videla lásku, odhodlanie, možno aj kúsok dojatia? V jej vlastných očiach sa zaleskla radosť.
Vykročila vpred. Chladivá voda sa jemne zavlnila pod jej labkami, obopínajúc ich nežným dotykom. Cítila, ako jej prúd hladí brucho, kde už rástol nový život – ich mláďatá. Zavrela oči a nechala vodu, aby jej obmývala telo. Zhlboka sa nadýchla. Toto nebola len obyčajná voda. Bola to rieka, ktorá spájala svorku, ktorá niesla v sebe príbehy mnohých generácií. A teraz prijímala aj ju. Začala sa v nej opatrne umývať. Labkami si prešla po tvári, jazykom po niektorých častiach srsti...umyla si aj krídla a zlahka aj brucho. Nechcela sa príliš ohroziť, aby nenachladla.
Nechala vodu odplaviť všetky obavy, všetky pochybnosti. Dnes už nebola len Eirlys. Dnes sa stávala niečím viac – partnerkou, sprievodkyňou, srdcom spojeným s tým Iskovým.
Keď sa považovala za očistenú, vykročila z vody späť na breh. Kvapky vody sa ligotali na jej srsti ako drobné hviezdy. Cítila sa inak. Ľahšia. Pripravená. Tento deň sa zapíše do histórie svorky, no predovšetkým do jej vlastného srdca. A ten najkrajší okamih ešte len príde.

Eirlys ostala na chvíľu v úplnom tichu. Pozerala na Achillesa, akoby potrebovala ešte raz počuť jeho slová, aby si bola istá, že sa nemýli. „Ja…“ Začala, no hlas sa jej na sekundu zadrhol. Potom sa jej cez tvár rozlial široký úsmev, oči sa jej na moment rozžiarili čistým, neskrývaným nadšením. „Naozaj?“ opýtala sa ešte raz, akoby si potrebovala potvrdiť to, čo už bolo povedané. Keď si však uvedomila, že to myslí vážne, sklonila hlavu k svojmu bruchu a s nečakanou nehou si po ňom prešla ňufákom. „Vlčatá… moje vlčatá…“ šepkala si skôr pre seba, akoby si ten fakt stále usádzala v hlave.
Keď sa po chvíli upokojila, pohľad jej znovu padol na Achillesa. A v tej chvíli prišla vlna otázok. „A… a koľko ich bude? Dá sa to vôbec zistiť?“ Znovu si prešla pohľadom po svojom bruchu, teraz s novým pochopením.
„Čo teraz? Mám robiť niečo inak?“ Zastavila sa, vydýchla a trochu sa prinútila upokojiť. „Čo všetko vlastne môžem a nemôžem robiť? Kedy by mali prísť na svet?“ Keď už začala, myseľ sa jej rozbehla naplno. „Ako spoznám, že pôrod začína? Bude to bolieť? A…“ zaváhala a sklopila pohľad, akoby ju táto otázka znervózňovala najviac. „Zvládnem to? Čo ak… čo ak sa niečo pokazí?“ Jej uši sa mierne sklopili, no zároveň z nej vyžarovalo pevné odhodlanie. Toto bolo niečo, čo nikdy nezažila. A nechcela nič pokaziť.

Eirlys mlčky prikývla na jeho slová, tentoraz bez zbytočných otázok. Minule bola skeptická, no dnes už bola pripravená na čokoľvek, čo jej Achilles povie. Jeho pokyny počúvala s pochopením. Keď položil hlavu na jej brucho, len pokojne dýchala a čakala. Na dotyky bola stále trochu opatrná, ale nebránila sa im. Keď však začal jemne pritláčať, pocítila niečo zvláštne – nebola to ostrá bolesť, skôr tlak, miestami mierne nepríjemný, no stále znesiteľný.
„Necítim bolesť, len... niekde viac tlaku ako inokedy,“ odpovedala úprimne, keď zopakoval dotyky na rôznych miestach. „Ale nič, čo by ma znepokojovalo.“
Keď sa od nej vzdialil a spýtal sa na jej prácu, pozrela na neho so slabým úškrnom. „Som lovec na postavení Delta.“ odpovedala jednoducho a sledovala, ako sa prehrabáva v bylinkách.
Tušila, že odpoveď možno už má – len ju zatiaľ nepovedal. No netlačila naňho. Trpezlivo čakala, čo z neho nakoniec vypadne.

Na jeho poznámku sa len usmiala, nevyjadrovala sa. Neprišla tu filozofovať o živote.
Eirlys mu venovala letmý pohľad, no tentoraz v ňom nebolo toľko nedôvery ako minule. Achilles sa jej minulý týždeň zdal ako niekto, komu nemala dôvod veriť – ale teraz? Teraz bol ten, kto jej mohol dať odpovede. Bez váhania poslúchla jeho pokyn a pomaly sa položila na pripravené miesto. Aj keď sa stále necítila úplne pohodlne s tým, že ju niekto skúma, tentoraz sa nerozhodla nijak naznačiť túto jej nepríjemnosť. Vedela, že to je nevyhnutné a snažila sa tváriť pokojne.
„Hermanček? Áno, pomohol,“ prikývla, „cítila som sa pokojnejšie, spala som lepšie.“ Na okamih sa zamyslela. Jemne pohla hlavou smerom k svojmu bruchu. Tentoraz už v jej hlase nebola neistota – iba očakávanie. „Takže? Čo teraz bude nasledovať?“ spýtala sa jednoducho, pripravená počuť odpoveď, ktorú už tušila.

V tichu lesa kde sa ona nachádzala, sa ozvalo vytie. Dlhé, silné, nepopierateľné – hlas, ktorý bolo nemožné ignorovať. Eirlys zdvihla hlavu, uši sa jej pohli v smere zvuku a hoci sa jej telo cítilo ťažkopádne, neváhala. Alfa zvolával svorku. To znamenalo, že sa deje niečo dôležité.
Jej kroky boli pomalšie, ako by si priala, ale napriek tomu sa ponáhľala, koľko jej telo dovolilo. Cítila, ako sa jej svaly napínajú, ako jej brušná ťarcha mení rovnováhu tela, no ignorovala to. Nemohla si dovoliť zostať bokom.
Keď dorazila na miesto zhromaždenia, okamžite si všimla, že atmosféra je iná. Napätá. Pohľady vlkov sa upierali na skalný výbežok, kde stál… Achilles? Alebo nie? Pri ňom stálo jeho vlastné telo – alebo telo niekoho iného? V očiach mala jasný zmätok.
Počúvala Zathriana – alebo skôr jeho hlas vychádzajúci z cudzieho tela – a snažila sa pochopiť, čo sa vlastne deje. Rieka Cayna bola… zakliata? Prehodila ich vedomie? Eirlys si nedokázala predstaviť, aké to musí byť. Byť uväznený v niekoho inom. Cítila chlad po chrbte, ako sa snažila vstrebať význam jeho slov.
Nevedela nič o podobnej mágii mágii. Len prikývla na Sassafrasine slová. Nevedela, ako by sa to dalo zvrátiť. Mala pocit, že sa pozerá na niečo, čo jej úplne uniká. Ak to bola pravda, bolo to… znepokojujúce. Nerozumela tomu, ale vedela jedno – ak mágia dokázala toto, nebolo nič, čo by nedokázala. A to ju desilo viac, než bola ochotná priznať.

Eirlys si Achillesa chvíľu mlčky prezerala, akoby sa snažila odhadnúť, čo všetko už videl a vedel len z jej prítomnosti. Všimla si, že jaskyňa pôsobí upravenejšie než naposledy, no nevenovala tomu príliš veľa pozornosti – myšlienky jej utekali inde.
„Inak,“ priznala po chvíli a trochu si upravila postoj, „ako keby moje telo nebolo moje-“ snažila sa to nejak popísať, no tak úplne nevedela čo povedať. Náladu však mala dobrú, to bolo na nej poznať aj bez zbytočných slov.
Fyzické zmeny boli očividné, ale jej myseľ sa s tým stále zmierovala. „Chcela by som už vedieť, či je to tak, ako si myslím...“ pokračovala vecne, tentoraz sa už na neho pozrela priamo. „Môžete mi to potvrdiť?“ Bola pripravená na odpoveď, no aj tak cítila zvláštnu nervozitu. Akoby vyslovenie pravdy malo všetko spečatiť a už by nebolo cesty späť.

Eirlys prechádzala lesom pomaly, vyrovnávala sa s rastúcou ťarchou svojho tela. Svoju tehotenstvo prijímala s pokojom, no bolo nemožné ignorovať, ako jej kroky spomaľovalo. Keď započula Pstruhov tichý hlas, na chvíľu zastala. Počula len útržky, ale stačilo to, aby pochopila, že je vnútorne rozorvaný.
Eirlys sa zastavila, keď začula Pstruhove slová. Ticho, ktoré sa zdalo byť len reflexiou jeho myšlienok, jej preniklo do uší a zmätlo ju. Zaujala nezaujatý postoj, prekvapená, že niekto vo svorke hovorí o niečom takom, čo jej bolo úplne cudzie.
„Boh?“ zopakovala pomaly, akoby hľadala slová, keď sa priblížila k Pstruhovi. Chcela ho najskôr pozdraviť ale jej zmätok z jeho slov ju vykolajil z celkového myslenia, že na chvíľu stratila reč. Nerozumela tomu. Odkiaľ to len nabral? Ona sama sa nikdy sa nezamýšľala nad niečím takým.

Eirlys sledovala, ako Aria manipuluje s vodou, a v očiach jej prebleskla zvedavosť. „Aj to je dar,“ poznamenala jemne. „Možno ho zatiaľ vnímaš len ako zábavu, ale aj schopnosť pohybovať vodou môže byť užitočná. V správnej chvíli, na správnom mieste... nikdy nevieš, kedy sa ti to zíde.“ Povzbudivo sa usmiala, akoby chcela povedať, že každý dar má svoj účel, aj keď ho jeho nositeľ možno ešte nepozná.
Keď Aria spomenula Prízračných, Eirlys si ju chvíľu mlčky prezerala. Vnímala jej zamyslený tón. Nebola si istá, nad čím presne rozmýšľam, no rozhodla sa ju nenútiť do hlbších priznaní. Každý mal svoje vlastné cesty, ako si vybudovať domov. „To je dobre,“ prikývla. „Nie vždy sa cítime niekam patriť hneď... ale ak tam máš vlkov, s ktorými si rozumieš, a miesto, ktoré ťa prijalo, je to dobrý začiatok.“ Na otázku o Azaryne sa na chvíľu odmlčala. Vedela, aké príbehy o jej svorke kolovali. Prízrační a Azaryn nikdy nemali priateľské vzťahy, a aj keď ona sama nemala dôvod nenávidieť Ariu, bolo jej jasné, že nie každý Azarynčan by sa s ňou rozprával takto pokojne.
„Azaryn je... iný než Prízrační,“ začala pomaly. „Naša svorka je tvrdá. Musí byť. Svet tam vonku nie je láskavý. Niektorí by povedali, že sme príliš hrdí, príliš draví... možno majú pravdu. Ale vo vnútri... je to domov. Domov, kde si pomáhame, kde máme svoje pravidlá, svoj poriadok. Nie je to vždy jednoduché, ale ak patríš k Azarynu, vieš, že sa naň môžeš spoľahnúť.“ Na okamih sa zamyslela a potom dodala: „Myslím, že každá svorka má svoje vlastné pravidlá a atmosféru. Možno sa Prízrační viac držia pokope, možno sa u nás očakáva viac sebestačnosti. Ale v konečnom dôsledku... je domov tam, kde si nájdeš svoje miesto.“ Pozrela na Ariu s miernym úsmevom. „A ak si ho našla u Prízračných, potom je to dobre. Každý by mal mať miesto, kam patrí.“ s úsmevom zamyslene rozprávala. Nevedela si predstaviť byť v inej svkrke nez v Azaryne, so svojím bratom, priateľom a budúcimi vlčatami.

Eirlys ticho prikývla, keď Achilles hovoril o tom, že musia počkať na potvrdenie jej tehotenstve. Chápala jeho slová, vedela, že dúfanie mohlo byť nebezpečné, najmä ak by sa ukázalo, že sa mýlila. Bolo to dosť strašidelné, znepokojujúce...No napriek tomu sa nemohla ubrániť tomu pocitu tepla, ktorý sa v nej rozlieval pri myšlienke na vlčatá.
„Rozumiem,“ prehovorila nakoniec, jej hlas bol tichší, no pevný. „Nechcem si robiť zbytočné nádeje, ale chcem byť pripravená...“ Povedať to nahlas jej prinieslo zvláštny pocit – akoby sa snažila presvedčiť samu seba, že sa nemá na čo príliš upínať. „Prídem teda za týždeň,“ dodala ešte, než sa otočila na odchod. Na jeho slová o dávkovaní len prikývla a tíško poďakovala.

...
O týždeň neskôr
...

Eirlys sa objavila pred jaskyňou, presne ako sľúbila pred týždňom. Tentoraz sa cítila trochu inak – v posledných dňoch sa jej telo začalo meniť a ona už takmer nepochybovala o tom, že jej podozrenie bolo správne. Napriek tomu chcela mať istotu, kým jej to nepotvrdia presné slová od liečiteľa. Pomaly vošla dovnútra a pohľadom vyhľadala Achillesa. Bolo na nej poznať, že trochu pribrala.
„Dobrý deň, tak som teda tu, ako ste vraveli,“ prehovorila s jemným úsmevom, no v očiach mala istú zvedavosť aj neistotu. Pristúpila ku nemu bližšie, do normálnej vzdialenosti a čakala na ďalšie pokyny.

Eirlys sa len usmiala pri Ariných slovách, jej očami sa mihol záblesk porozumenia. „Áno, užitočné. Mágia vody môže byť veľmi praktická. Myslím si že hlavne v liečitelstve, pri luhovaní byliniek pre chorých, keď musíš zohnať vodu pre smädného...no určite sa to dá nejak aj inak využiť. Záleží asi na tom, ako presne vieš ovládať svoju mágiu. Na to určite prídeš." Rozmýšľala počas toho ako rozprávala. To o tom liečitelstve pochytila od liečitelov z ich svorky. Bola to vskutku zaujímavá informácia. Pokračovala v konverzácií s úsmevom: „Veru tak, mám rada svoju mágiu." Dodala. Keď Aria spomenula, že majú spoločné záľuby, Eirlys sa na chvíľu nepatrne zamyslela. „Vyzerá to tak,“ povedala s tichým smiechom. „A to je vlastne fajn. Cestovanie a objavovanie nie je len o miestach, ale aj o známostiach, ktoré na tej ceste stretneš. A zdá sa, že som tu stretla niekoho mne podobného.“ poznamenala, avšak mala by sa pomaly dať do kroku, ak chce niečo za úlovok aj doniesť. „Inak ako sa ti páči u Prízračných? Veľa krát som rozmýšľala aké by to bolo keby neskončím v Azaryne ale napríklad v inej svorke..." zadúmala sa na chvíľu. Bola len zvedavá. Možno keby nemá brata v Azaryne, ide ku nim.. Alebo za bratom do Kultu... či možno do Nihilu? V Azaryne sa jej páčilo, len rada rozmýšľala nad rôznymi scenériami.

Eirlys sa usmiala, keď videla jeho reakciu. Jeho radosť ju zasiahla silnejšie, než čakala. Srdce jej stále búšilo, no teraz už cítila úľavu. Jeho slová a jemný dotyk jeho tlapy jej dodali pocit bezpečia. Ticho sa zhlboka nadýchla, aby sa pokúsila upokojiť, no jej úsmev zostal, rovnako ako jej pohľad, ktorý zostal upretý do jeho očí. „Áno,“ odpovedala s nežným smiechom, „skutočne... budeme rodičia.“ odpovedala ma na jeho slová. „S tebou... so všetkým, čo k tomu patrí,“ pokračovala tichšie, ale so zreteľnou istotou v hlase. „Mám strach, Iska... ale zároveň som viac šťastná, než si vieš predstaviť.“ Sklonila hlavu k jeho ramenu a na okamih sa stíšila, no jej úsmev sa roztiahol ešte širšie. „S tebou po boku... verím, že to zvládneme. Spoločne.“ dodala. Svoju hlavu mu oprela do jeho huňatej srsti na krku. Bola jemná ako dotyk obláčika, až sa jej hneď chcelo snívať aké to všetko bude.

Eirlys ho po celý čas pozorne sledovala, snažila sa upokojiť svoj dych a nerozptyľovať sa vlastnými obavami. Jej krídla sa pri každom dotyku mierne zachveli, no zostala pokojná, prijímajúc jeho opatrný prístup. Keď sa jej spýtal, či niečo nebude nepríjemné, len ticho prikývla. Dôverovala mu – bol liečiteľom, a hoci nepoznala všetky jeho metódy, jeho hlas a pohyby v nej nevzbudzovali strach. Pri ucítení tlaku jeho laby na bruchu, podvedome zadržala dych. Nebola si istá, čo očakáva, ale myšlienka, že v nej môže rásť nový život, ju napĺňala zvláštnou zmesou neistoty a túžby. Potom prišiel verdikt – žiadne potvrdenie, ale ani vylúčenie.
Na chvíľu zavrela oči a keď ich znova otvorila, v jej pohľade sa zračilo viac než len obyčajné prijatie jeho slov. Jemne vzala heřmánek medzi zuby a položila ho pred seba. „Ďakujem vám, Achilles,“ prehovorila konečne, hlas mala pokojný, no vnútri v nej bublali emócie. „Chcela by som byť matkou. Myšlienka na vlčatá…“ na chvíľu sa odmlčala, premýšľajúc, ako najlepšie vyjadriť to, čo cítila. „Ak sú vo mne, ak naozaj čakám mláďatá, potom sa na ne teším. Viem, že je ešte skoro a nemôžeme si byť istí, ale ja… dúfam v to.“ Usmiala sa, mierne rozpačito, akoby jej vlastné priznanie bolo niečím, čo nikdy predtým nepovedala nahlas. „Prídem, ako ste povedali. Nechcem nič podceniť, chcem urobiť všetko správne.“
Pomaly sa posadila, pohľad stále upretý na liečiteľa. „A ak sa potvrdí, že vlčatá naozaj prídu… pomohol by ste mi, aby som vedela, čo očakávať? Nechcem, aby som v tej chvíli niečo pokazila.“ Nebála sa materstva – nie úplne. Skôr sa obávala, či bude dosť dobrá. Či dokáže byť ochrancom, učiteľom a prístavom zároveň. Achilles mohol byť liečiteľ, ale možno jej mohol dať viac než len byliny. Možno aj rady, ako sa pripraviť na niečo, čo mohlo dopadnúť inak. „A ešte by som sa rada spýtala, kedy je vhodné užívať tento hermanček?" dodala dodatočnú otázku a snáď už bola pomaly na odchode.

Vážne na neho hľadela, vážiac jeho slová. Vedela, že to nebude jednoduché zistiť hneď, ale aj tak v nej hlodala túžba po istote. Pri jeho otázke mierne sklopila uši, no potom prikývla. „Áno, samozrejme,“ odpovedala ticho, hoci v jej hlase zaznieval jemný podtón neistoty. Nebola zvyknutá na dotyky od cudzích vlkov, síce na tom nebola tak zle ako Iska... no teraz nemala na výber. Musela sa tomu otvoriť – ak nie pre seba, tak pre tých, ktorí by mohli závisieť od jej zdravia.
Jemne si vydýchla, akoby tým uvoľňovala napätie, a pozrela mu do očí. „Urobte, čo je potrebné,“ dodala, tentokrát pevnejším hlasom, odhodlaná zvládnuť tento moment bez ďalších pochybností.

Keď Aria spomenula plávanie, Eirlys sa možno na chvíľu aj zježila srsť. Plávanie nikdy nebolo niečo, čomu by sa sama venovala – predsa len, krídla vo vode neboli práve výhoda.
„Plávanie? To znie zaujímavo,“ priznala s jemným úsmevom. „Nikdy som v tom nebola príliš dobrá. Krídla vo vode skôr prekážajú, ako pomáhajú... navyše sa bojím hlbokej vody“ priznala. Keď sa pred ňou voda začala dvíhať a tancovať vo vzduchu, Eirlys fascinovane sledovala kvapky, ktoré vytvárali jemné vzory. „Mágia vody?“ prehovorila zamyslene. „To musí byť užitočné… a krásne zároveň.“ Na chvíľu sledovala, ako sa kvapky trblietajú v svetle, a potom pozrela späť na Ariu. „Ja viem chrliť oheň." rozhliadla sa po okolí. „no tu to radšej nebudem skúšať, nerada by som niečo podpalila." i keď vlastne Ariav by jej to možno zahasila. Aké zase záleží, ako moc dobre vie ovládať svoju mágiu, nemuselo by sa jej to podariť.
„Máš dobrodružného ducha,“ poznamenala pobavene pri jej posledných slovách. „Skúmanie nových oblastí... na tom sa zhodneme. Aj ja mám rada objavovanie. Svet je príliš veľký na to, aby sme zostávali len na jednom mieste, však?“ jej pohľad sa na okamih zatúlal do diaľky, akoby sa v mysli ocitla na nejakom vzdialenom mieste, ktoré ešte len čaká na jej príchod. „I keď odísť sa nechystám, mám tu svoju rodinu." dodala s pomyslením na Isku a na tie vlčatká čo čakala.

Pohľadom prešla po mieste, ktoré jej Achilles ukázal, a po chvíľke zaváhania si tam opatrne ľahla. Na jeho slová o neporiadku nijak nereagovala, dalo sa to chápať. Jaskyňa mala svojský pach – vôňa byliniek sa miešala s vôňou vlka, ktorý tu začal trávil čas. Nebolo to nepríjemné, len… musela si zvyknúť. Keď sa jej spýtal na zmeny, na chvíľu sa zamyslela. „Ja som Eirlys, plne vám dôverujem Achilles...Prvé veci som si začala všímať pred pár dňami. Cítim sa unavenejšia než zvyčajne, a občas sa mi krúti hlava… tiež sa mi zmenila chuť do jedla,“ priznala a krátko sklopila uši. „Nie som si istá, ako dlho to už trvá, možno týždeň?“ Chvost si trochu pevnejšie obmotala okolo nôh, akoby sa tým snažila ukryť neistotu, ktorá v nej stále hlodala. „Nie som zvyknutá, že by sa mi telo správalo inak, než očakávam,“ dodala tichšie, skôr to zamrmlala popod nos s miernym náznakom frustrácie v hlase. Nikdy sa nemusela príliš pozastavovať nad svojím zdravím – vždy sa spoliehala na svoje telo, na svoju silu. Až teda na zimné obdobie a prvú krát čo došla do Norestu kedy ochorela...bol to práve Ikke ktorý ju liečil... Teraz to však bolo iné. Teraz mala pocit, akoby jej vlastné telo vedelo niečo, čo ona ešte nie. „Je možné to už teraz potvrdiť?“ zdvihla k nemu pohľad. Nebola si istá, ako presne to liečitelia robia – spoliehajú sa len na vôňu? Na dotyk? Alebo na niečo iné? „Alebo je ešte priskoro?“ dodala.