Príspevky užívateľa

Eirlys si vypočula o aké nálezy sa jedná, čo našiel Rufusa a Fäoline no nijak to neovplyvnilo dej akým sa pohli. Stále by chcela útočiť na tohto tvora. Jedine ak by jej niekto povedal že našiel presne toho čo hľadali, začala by uvažovať nad zmenou ale to už bolo jedno. Pár pokusov o útok prebehlo a Nimlóga sa rozbehol kto vie kam. Jej mágia nebola prvý krát moc užitočná, nevypočítala svoj dostrel dostatočne no aspoň videla ako reagoval. Keby trafí nejaké efektívnejšie miesto, mohol by sa potom ľahšie smerovať keby vedel, že ony paprsok je preň nebezpečný.
Ešte predtým ako opäť chcela použiť svoju mágiu, prerušili ju slová Fäoline.
„Všetky informácie som nahlasovala alfovi, neoboznámil ťa pred lovom?" letmo kukla po vlčici, no napriek tomu jej odpovedala podstatné informácie, zvyšok jej neprišiel potrebný. „Má horší zrak, výborný sluch a čuch...aspoň teda ten ktorého sme my našli to tak mal...a je to mäsožravec, čiže by ho mohol pach krvi prilákať ku zvyšku, len ho musíme aspoň čiastočne tým smerom naviesť." snažila sa pohotovo reagovať aby nestrácali cenné sekundy. Letela za Nimlóga spolu s ostatnými dole z kopca. Musela dávať pozor na stromy aby si nepoškodila krídla a následne sa pokúsila o ďalší strel so svojou mágiou tak, aby zasiahla Nimlóga aby ho potom mohla lepšie usmerňovať, ak by sa jej mágie bál. Avšak teraz za letu bolo o čosi ťažšie mieriť. Ak to nepôjde týmto spôsobom, asi sa im bude musieť zísť nejaká návnada, ale aká? Na lov niečoho iného nebol čas...Počula predtým slová, že chcelo by to nájsť spôsob ako ho usmerňovať. No odpoveď na ňu bude mať až po jej pokuse.

Takúto udalosť ešte nezažila. Netušila ako prebieha menovanie alfy a tak po zvolaní svorky poslušne pribehla s očakávaním čohokoľvek. Nepredpokladala však, že to bude niečo takéto. Myslela si že tu Feier bude vládnuť ešte dlhé roky a nie že tak skoro odíde. Nebolo to zase najkratšie obdobie ale ani najdlhšie. No mal na to svoje dôvody. Mala rada Feiera. Mala rada každého zo svorky, aspoň sa teda o to snažila. Najviac však ľúbila Isku pri ktorom pravdepodobne by teraz sedela, ak by dorazil ná ono zhromaždenie.
Pozorne sledovala dianie aby jej nič neuniklo. Feier odchádza, alfom sa stáva Zathrian a betou Asphodelle. Bola zvedavá čo môže očakávať od takých mladých vlkov, no dúfala že len všetko dobré. Že to nebude nič strašné... Napriek tomu s úsmevom sa prizerala na cele dianie síce jej bolo smutno že ich Feier opúšťa... následne keď bolo všetko vykonané, pridal sa k rozlúčkovému vytiu.
Keď Feier odišiel a vytie sa ukončilo, vydala sa za novým alfom a betou aby im zagratulovala.
„Gratulujem vám a prajem veľa úspechov, nech je vaša vláda dlhá a úspešná." s úctou k ním dvom prehovorila s malinkou poklonou. „Máme vo vás dôveru a budeme vás podporovať." dodala následne s úsmevom a vydala sa preč, niekam bokom aby nezavadzala ostatným, ktorí by im možno chceli pogratulovať.

Ako bolo plánované, tak spravili - išli hľadať možného jeleňa. Mala z toho obavy no snažila sa byť statočná. Predtým keď ho prvý krát videla na vlastné oči, v momente vedela, že lov nebude žiadna brnkačka. Už len pri pohľade na mohutné zviera ju vtedy zalial strach. Dúfala však že tentoraz to bude iné. Tentoraz sú pripravení i keď stále nevedia čomu presne čelia. Viedla skupinku, kým sa napokon nerozdelili. Samej sa jej nedarilo nájsť žiadnej stopy. Snáď ostatní majú väčšie šťastie. prešlo jej mysľou a keď začula dunive ručanie Nimlóga. Ihneď spozornila a vydala sa tam, odkiaľ zvuk prichádzajú.
Posadila sa na vetvu stromu v bezpečnej vzdialenosti od Nimlóga. Vedela že toto nie je ten, ktorého predtým objavila. Dala o tomto svojom poznatku vedieť svojom kolegovcom - Rufusovi aj Fäoline, keď sa opäť zošli. Eirlys dala návrh vylákať tohto jedinca, nájsť ďalšieho by mohlo trvať o niečo dlhšie - stopy ktoré našli mohli patriť tomuto jedincovi, no nemuseli. Mohli však riskovať nechať tak blízko hraníc tohto obra? Snáď ich rozhodnutie nebude mať fatálne následky, no bola ochotná za to niesť zodpovednosť. Ak boli všetci pripravení, pokusila sa teda začať a závisiac od reakcie jeleňa, možno aj s použitím svojej mágie. Myslela si že jej mágia bude ideálna na vystrašenie a usmernenie Nimlóga. Zdánie však mohlo klamať...

Pozorne naslúchala radám a poučeniam od Rúfusa. Boli to veľmi užitočné veci, nie že by mala na pláne niekoho špehovať ale nikdy jeden nevie, netuší, kedy sa bude musieť skryť pred nebezpečenstvom ak by sa dostal do nečakaného maleru. Skúsenosti špehovania sa dali využiť na viacero veci, než len samotné špehovanie.
„Oh aha, jasné chápem." odpovedala s porozumením k jeho slovám. Bolo to zaujímavé.
„len mi napadlo...ako inými spôsobmi? Že si dám na seba nejaké lístie či máš na mysli niečo iné?" vyzvedala, popravde nič iné ju nenaladalo len ako toto a to bahno čo už bolo spomenuté..a ešte kombinácia tých dvoch, bahno s listim... Ale to by šuchtalo nie? By sa skôr prezradila.
„Nepreháňať to s pachmi? Zaujímavé, to by mi asi nenaladalo. By ma zaujímalo, že ako by som vedela že som to prehnala?" zisťovala ďalej užitočné informácie. Sama mu moc na to nevedela čo povedať a tak len vyzvedala.

Keď zaujato mu položila dané slová ohľadom jeho mágie, všimla si ako jeho úsmev sa zmenšil, alebo ako to povedať. No bolo na ňom proste poznať, že ho to nepotešilo. Samozrejme to nebol jej zámer, netušila ako on považoval svoju mágiu, aký mal s ňou vzťah a či ju nejakým spôsobom obľuboval alebo nenávidel. „Nechcem ťa samozrejme nútiť, ak ti to je nepríjemné alebo niečo na ten spôsob." povedala trochu nervózne ako by sa zrazu bala robiť chyby. Nechcela nič pokaziť tento novo začatý vzťah z ktorého bola stále strašne moc nadšená no už sa trochu ukľudnila. „Ako je vlastne na tom tvoj kožuštek? Už si suchší?" pýtala sa a pozrela sa naň celkovo ako by si ho pohľadom prehliadla a následne jej padol pohľad na tú rybu čo tam leží neďaleko nich odkedy ju tam hodila. Išla by ore ňu ale nechcela pustiť Isku. Bolo jej tu až moc príjemne, pohodlne, aby sa jej čokoľvek iné chcelo. No nemôžu tu sedieť do nekonečna, mali predsa pred sebou celú noc! A ešte stále mala chuť na ryby! Hihi. Chceli ešte loviť, trochu si zatrénovať... už teraz sa na to všetko veľmi tešila. Ale samozrejme musela počkať kým si osuší kožuštek a potom chytí ešte pár ryb, najedia sa a tak ďalej. Sedela a planovala si v hlave čo sa asi bude diať. Zároveň však stále rozmýšľala nad týmto nezabudnuteľným momentom.
Jeho veľká jemná labka jej utrela slzičky, kiežby sa jej "neminuli." Bolo to príjemné až jej z toho išiel mráz po chrbte. Nedalo sa opísať čo všetko prežívala. Čo všetko by chcela prežívať ale na to bolo stále priskoro. Už by aj rozmýšľala nad ďalekou budúcnosťou ale musela sa trochu zabrzdiť. Nad jeho ďalšími slovami sa len o čosi viac usmiala. „Nič sa tomuto nevyrovná." šeptla naspäť keď sa opäť pozerala na neho. Trochu sa pomaly s hlavkou k nemu viac priblížila, no na moment sa zastavila. Ako keby chcela niečo spraviť ale bála sa.

Prišlo jej to celkom jednoduché aby mohla o niečom takom vravieť že to bolo úžasné. Akože každá mágia bola svojím spôsobom jedinečná, málokedy sa nejaké opakovali, aspoň teda nestretla sa s ničím podobným ani u seba...no aj tak si myslela že ostatní maju viac zaujímavú mágiu než práve ona. Mala sa rada, ale nerada svoju zdravú seba-lásku predceňovala a radšej robila opak. Preto ju jeho komplimenty práve tak moc vykolajovali pretože to bolo cez jej hranice toho, čo si ona o sebe naozaj myslí. No cítila sa príjemne. Nemala mu to za zlé, práve naopak. Tešilo ju to až od toho nevedela čo má zo sebou robiť.
„Ja- um... ďakujem." povedala vďačne a zahanbene s úsmevom. Červenala sa až po uši. „Rada by som raz videla aj tvoju mágiu. Veľmi by ma zaujímalo ako to u teba funguje." dodala chvíli na svoje predchádzajúce slová aby sa nevracali k teme o tej jej mágii.

Keď jej začal utierať slzičky, prekvapilo ju to ale v tom dobrom zmysle. Prekonal sa aj v tomto a to ju tešilo. Videla síce že mu labkou trasie no ona sa len s úsmevom pozerala a neuhýbala tvárou. Nechala si ich utrieť.
Bola nadmierne rada že nabrala toľko odvahy sa ho spýtať. Netušila či by Iska mal toľko odvahy čo ona, alebo ako dlho by to trvalo ak vôbec, navyše stať by sa mohlo čokoľvek a tak nemohla strácať čas. A napokon to vyšlo. Od radosti mala chuť skákať a behať dokolečka až by nevedela čo so sebou keby tieto všetky svoje emócie vypustí zo seba von, tak nejak by to vypadalo. Mohol by to byť vtipný pohľad. Ohník im tam krásne plápolal a hral do rytmu melódie vody spolu s malým vánkom. Jeho slová počula a len sa viac usmiala. „Mne príde akoby sa mi snívalo." uchechtla sa, slzičky už ustupovali a už skludnila svoje emócie. Nechcelo sa jej tomu veriť, i keď verila. Bolo jej úžasné.

Špehovať druhých jej nikdy neprišlo ako správna vec, cítila sa zle aj za to že by napríklad počúvala rozhovory druhých najmä ak mali byť súkromné a ona ich zhodou okolností začula...popravde nemala moc skúsenosti a ak aj hej, tak asi o tok skôr nevedela alebo by to nepriznala.
„Nu skúsenosti nemám povedzme, ale keby nad tým viac pouvažujem možno by som prišla na spôsob akým by som uvažovala." rozmýšľala pri odpovedi. Keby má mágiu ako Rufus, bolo by to hneď všetko jednodušie. Jeho mágia akoby bola stvorená pre toto povolanie.
„Keby idem niekoho špehovať, bala by som sa o svoj pach že ma skôr zacíti než uvidí čiže by som sa snažila si zakryť pach. Ale teda asi by záležalo aj od toho koho by som špehovala. Možno by to chcelo aj zmenu vzhľadu pokiaľ by to bol okridlenec a donútilo by ma to vzlietnuť alebo počas úteku aby ma nikto nevidel...alebo hmm..." stále dúmala. Nevedela či vraví spravne, vravela to čo si ona myslí. Posadila sa počas toho. V hlave sa jej utvárali scenáre ako by to ona organizovala aby jej to prišlo pre ňu reálne, avšak mala s tým málo skúseností a veľa krát by sa dostala do slepej uličky.

Prikývla hlavou. „Ono to nie je nič moc zložité, stačilo mi prísť len na pár základných vecí a to je všetko. Nič viac sa s tým vlastné nedá. Len viem zapáliť veci ústami." povedal to jednoducho ako keby to bola vec, ktorú vedela od narodenia i keď tomu nebola pravda. No naozaj jej stačilo len zistiť ako sa nahriať a intenzita už len podľa toho ako mala otvorené ústa. Avšak svoje limity ešte neskúšala. Bála sa toho pretože ju občas škrabalo v hrdle a nevedela čo jej to ešte viac môže spôsobiť. Pre vlka nebolo nič z tohto úplne bežné, lenže ona bola polovičná a tak to čiastočne vedela zniesť. Draci to mali asi celkom iné. Jednodušie pravdepodobne.

Po tom všetkom čo zo seba dostala, s čím sa priznala jej odlahlo, no vzápätí bola nervózna, alebo teda skôr začínala mať z toho celkom obavy, stres. Bála sa čo jej povie. No potom čo k nej natiahol hlavu a prehovoril slová ktorým len ťažko verila že sú pravda, ako by sa jej zastavil svet naokolo. Počula správne? Dojalo ju to hneď po tom ako sa ich nošteky dotkli. Nahrnuli sa jej slzy šťastia do očí. Tak sladké slová! Tak nádherný moment! Sníva sa jej? Pozerala sa na neho s úsmevom a trochu sa zasmiala nad tým že plače. „Som tak šťastná, ani nevieš ako som sa bála." povedala s dobrou, nie- priam úžasnou náladou cez slzy ktoré si chcela hneď na to utrieť. Bola šťastná, úľava prešla jej celým telom. Lepšie jej snáď už nemohlo byť.

Komplimentov neubúdalo a ona sa neprestávala červenať. No tak! Ukľudni sa! chytila by sa aj za hlavu keby to nevyzeralo divne v tomto momente. Snažila sa upokojiť. Nádych, výdych... „Som rada že sa ti páčia. Si prvý zo svorky, čo videl moju mágiu. Dokonca ani môj brat ma ju nevidel ešte použiť." prehovorila. Tešilo ju to. Mohla sa cítiť ohľadom toho sebavedomejšie bez toho aby sa bála ukázať čo vie. Iska vypadal predtým naozaj ohromene, takže ju ani len nenapadlo si myslieť že by to tvrdil len tak, z princípu.
Keď sedela vedľa neho, potešilo ju že už tak neváhal nad tým, či položí svoju labku na tú jej. Bola nesmierne rada. Úsmev mu samozrejme opätovala. Na jeho ďalšie slová len prikývla. Snažila sa usporiadať myšlienky.
Jej pohľad skočil do tancujúcich plamienkov. Pôsobilo to pre ňu tak ukľudňujúco. Zamyslela, ako mu to povie. „Bolo mi poradené, nech sa ti priznám so svojimi citmi...jaa- ...em.. Už som ti predtým povedala že ťa mám rada, no z mojej strany je to niečo viac." čím ďalej rozprávala, tým viac jej bušalo srdce a občas jej hlas vystriedalo chvíľkové ticho nad tým ako premýšľala za pochodu. Ak sa jej teraz niečo nestane tak už snáď nikdy. Netušila či to bol dobrý nápad ale keď jej to Mensis poradila, prečo by to malo byť zle? Z hlboka sa nadýchla, aby sa trochu ukľudnila a odvratila svoj pohľad od ohňa. Pozrela sa na Isku a spustila: „Je mi s tebou veľmi dobre a chcela by som byť neustále po tvojom boku.... myslíš že by sme to mohli spolu skúsiť?" mohla sa už len modliť aby sa nerozplakala nech už povie čokoľvek. Veľmi moc dúfala, priala si to. Ale čo on? Ako to on cítil? Dala sa vôbec pochopiť jej myšlienka z tých slov čo z nej vyšli? Asi si to mala predtým nacvičiť... Vedela, že to čo ona cíti je láska, ale ako rozprávať slovami v mene lásky? Nevedela. Bála sa mu povedať tie slová lúbim ťa, pretože nevedela či to je aj z jeho strany tak ako to ona cíti. Nechcela ďalšiu neopätovanú lásku...pozerala sa na neho ešte chvíľu po tom čo porozprávala, potom to už nevydržala a odvrátila pohľad zase niekam inam. Bala sa jeho odpovede. Veľmi moc. I keď to čo vravela bola pravda, bála sa odmietnutia.

Chvíľku tam len tak ticho sedeli. Z príjemného ticha začínalo byť to trapné ticho a to samozrejme Eirlys nechcela. Nalakala sa toho, že spravila ona niečo zle tým, že bola ticho. Keď ona nevedela čo má povedať! Pozrela sa na neho. Už prestala cítiť tú nepríjemnú horúčavu.
„Nie, nie! To je v poriadku! Potešilo ma to... Len som to nečakala." pohotovo odpovedala na jeho slová. Nechcela aby sa jej ospravedlňoval, veď nespravil nič zle! Práve naopak, dal jej krásny kompliment nad ktorým by mohla len snívať. Postavila sa a prisadla si bližšie k nemu, rovnako tak dala k nemu aj svoju prednú labku, aby sa jej mohol opäť dotknúť keby chce. Predsa len jeho učenie sa ešte neskončilo. Jeho chlad bol pre ňu príjemný, skludnilo to jej horúcu mysel. „Chcela by som ti niečo povedať...len neviem ako začať." priznala napokon. A bolo to tu. Srdce sa jej rozbušalo.

Páčilo sa jej s akým pohotovým naladeným sa spolu s ňou pustil hneď do práce. Na jeho súhlas prikývla s úsmevom. „Super." odpovedala z ľahka a pokračovala v práci. Keď jej tam nanosil kamene, nevadilo jej, že ich musela ukladať ona. Aspoň si to spravila podľa vlastných predstáv, pekne do kruhu, väčšie viac do stredu, menšie za tie väčšie medzi ich "spoje" tak aby nejak jej ohník kadiaľ ujsť a aby nespôsobil neplechu! Výborne. Počas chystania bol Iska ticho a ona spolu s ním. Aspoň sa mohla lepšie zamýšľať nad svojimi myšlienkami, nad tým, ktoré steblo trávy alebo konár bude lepšie horieť. Neriešila nič moc dôležité. Sústredila sa pečlivo na robotu. Vedela aký oheň môže byť nebezpečný a tak to chcela mať všetko spravené bezchybne.

O chvíľu neskôr bola práca hotová a ohník si hrdo plápolal. Štastlivo si zavrtela chvostikom. Podarilo sa.
Pri začutí Iskových slov sa na neho prekvapene pozrela akoby zle počula a zároveň tak neverila vlastným ušiam. Č-č-čože? panikarila vo svojom vnútri lebo to čo si myslela že počula naozaj počula a ďalšie jeho slová jej to len potvrdili. Celá zahanbená, červená ako paradajka pár krát zamrkala. „Eheh, ďakujem." poďakovala trochu nervózne spolu s úsmevom. Vykolajilo ju to. Nevedela čo ma na to povedať. Mala chuť sa zahrabať pod zem, znova. Už sa takto raz cítila pri ňom, nie? Tiež sa už raz chcela zahrabať ale toto jej prišlo iné. Neverila tomu čo počula. Snívam? prešlo jej hlavou. Bolo na nej vidieť prekvapenosť ale i vďačnosť spojenú s nervozným zahanbením. Chvíľu sa na neho nepozerala. Bolo to pre ňu až moc nečakáne. Rozdýchavala to, svoje nadšenie. Vážne som sa mi až tak páčila? Vážne sa mu páčim? prechádzali jej hlavou podobné myšlienky. Začínalo jej byť teplo, fuh, asi z toho ohňa. Či ju len tak z tohto celého zalievala horúčava že sa mu bála povedať to čo od začiatku plánovala? Bol toto ten správy moment? Potrebovala ani ju niekto ovieval nech si schladí mysel.

„Dobre, tak teda spravíme nejaký ten ohník." usmiala sa. Tešila sa z jej nápadu a ešte viac z Iskovho odsúhlasenia. Konečne niekomu ukáže svoju mágiu! Bola zvedavá ako bude na ňu Iska reagovať. Ešte ju nikomu neukazovala. Vyšla spolu s ním z vody a začala hrabať do zeme plytkú dieru, kým on sa sušil válaním v tráve. Jama nebola nijak moc veľká, taká akurát na rozrobenie ohňa. „Pomôžeš mi dať naokolo kamene? Aby sa nechytila suchá tráva na okolí. Nechcela by som to tu celé podpáliť." zasmiala sa. Nebolo by príjemné keby sa im podpáli polovica územia veru...„Potom tam naukladáme všetko čo je horľavé, nejaké suché klacky a suchú trávu a tak, čokoľvek čo nájdeš." informovala ho so svojím ďalším zámerom. Z vody vyhrabla nohou pár väčších kameňov a začala ich postupne ukladať dookola jamy, ktorú predtým vyhrabala, aby sa zbavila prebytočnej trávy.
Keď s týmto bola/boli hotový, pustila sa do zbierania suchých stebiel trávy, nejakých konárkov a čohokoľvek čo jej prišlo suché a horľavé. S jej mágiou to pôjde ľahko zapáliť, no chcela aby to aj nejakú dobu vydržalo. Bola sústredená na svoju prácu, no občas kukla po Iskovi s úsmevom. Nenápadne ho tak kontrolovala no zároveň sa aj ujisťovala že naozaj mu nič nie po tom čo vyviedol.

Napokon, keď už bolo všetko hotové, posadila sa pred ich mini vatru. „Takto to asi bude stačiť." posúdila po tom ako si prezrela ich výkon v stavaní mini vatry. Ak Iska nič viac nenamietal, pustila sa do nahrievania svojho hrudníka. Trvalo to len pár sekúnd. Jej hrudník sa s teplotou rozžiaroval a jej šupiny po tele spolu s ním. Svietila ako svetluška. Mierne pootvorila ústa a "fúkla" do ich vatry. Keby ústa otvorí viac, mohla by podpáliť aj niečo viac a to nechcela. Jemný ohienok začal ihneď praskať a suchá tráva černela. Zákrok sa podaril. Celá pyšná na seba sa pozrela na Isku. Jej hrudník sa opäť schladzoval až kým úplne nezhasol. Stále však bolo cítiť teplo nie len z ohňa, ale aj z nej. Keby sa dotkol jej hrudníka, keď bol nažhavený, mohol by sa popáliť. „Tak! A teraz už len budeme prikladať." šťastná bola z toho celého. Ešte nikdy predtým pre nikoho nezaložila oheň a tešilo ju že sa jej to podarilo bez problémov. Snáď sa len tráva v okoli nechytí uh...

„To nevadí, hlavne že si v poriadku. Ryby ešte prídu." trochu pobavene, s úsmevom prehovorila povzbudzujúco, aby ho ujistila že sa nehnevá. „Nie je ti zima? Alebo nechceš sa aspoň osušiť? Mohli by sme založiť oheň." navrhla. Slnečné lúče ho už neusušia a i keď bolo teplo, nebolo by také dostačujúce, aby to netrvalo celú noc, kým sa jeho huňatá srsť usuší. Chápala že ho to mrzí, i keby to na ňom nespozorovala. Nespravil to naschvál predsa.
„To ano." súhlasne prikývla ohľadom jeho schladenia s tónom pobavenia. Voda bola chladnejšia než ovzdušie, ona mi už v tomto prípade asi zamrzla. „Z chýb sa treba učiť, určite ti to výjde. Môže to vyzerať jednoducho ale nie každému sa to podarí na prvý krát. Ani mne nie ako si mohol vidieť. No a budem ti držať labky." mrkla na neho jedným očkom. Snáď sa mu už zadarí a keď nie nevadí, uloví niečo aj pre neho nech nepapá sama.

„No, hah, čudoval by si sa." povedala troška zahanbene pretože priznala svoju neschopnosť. Bola nemotorná a hlavne veľa krát nepozorná. Na jeho ďalšie slová už len prikývla. Nevedela čo viac dodať k jej dračej forme a k jej rodinným príslušníkom. Celú svoju históriu nechcela vyrozprávať lebo sama moc o nej čo nevedela.
„To je v poriadku, samozrejme to chápem. Inak by to mohol zobrať tulák a nedajbože člen inej svorky. Lepšie je sa učiť takto nevedomky na vlkov z rovnakej svorky i keď nie vždy to môže byť pre niekoho komfortné." rozmýšľala nad tým a dávala mu vedieť že to chápe i keď koniec vety jej prišiel taký že to už nemusela spomenúť, aby si nemyslel že mu to má za zlé. „Bolo to v rámci tréningu, nemusíš sa ospravedlňovať." dodala pre istotu. Bolo to zvláštne ale naozaj to chápala.
„Budem rada ak ma zaučíš." usmiala sa. „Keď to budem ovládať tak mi ani mebude vadiť tvoje sledovanie." dodala s pobavením. Odľahčovala situáciu.

Jej smiech nemal byť nijak myslený zle. Prišla jej tá scéna vtipná, nech by sa jednalo o kohokoľvek a kdekoľvek v rovnakej či podobnej situácií. Bolo to niečo čo sa len tak nevidí každý deň a vzniká z toho silný zážitok na ktorý sa možno niekomu bude ťažko zabúdať. Či už v dobrom alebo zlom. „Dva krát ten istý prípad, kto by to len očakával." súhlasne prikývla na jeho slová pobavene a ďalej sa už na tejto téme nesmiala, už jej stačilo inak by sa smiala do nekonečna a možno ešte dlhšie.
Pozorne sledovala ako Iska napodobnuje jej techniku lovu. Nebol to žiadny kopirak, popravde netušila ako inak by sa dalo vôbec loviť tieto malé vodné potvory a tak si myslela že všetci to lovia rovnako. To čo sa však udialo, to veru nečakala. Najskôr sa pobavene pozerala avšak keď drisnul do vody, ihneď k nemu došla pár skokmi cez vodu. „Si v poriadku?" starostlivo sa opýtala a na dušičke sa stále na tom mierne bavila. No prvoradé jej bolo, či si Iska neubližil. Potom sa mu keď tak zasmeje ak bude v pohode. Možno.