Príspevky užívateľa

Za Ossiana si prosím srp
Za Dannyho si prosím tuším 9. prívesok - ten šíp

Po celý čas s divoko rozbúchaným srdcom upierala pohľad na Enkida. Na lásku jej života? Zaujímavá myšlienka. Bolo tomu tak, verila v to. Pozrela sa mu do očí a všetko to čím si prešli sa zdalo byť ako osudom. A možno to nebol najzaujímavejší, najdivokejší príbeh lásky, aký sa kedy písal v Noreste, ale pre ňu bol. Chvíľu nevedela rozlíšiť, či jej srdce búchalo divo, alebo sa načisto zastavilo. Bola nervózne, bola šťastná a pozorne počúvala každé jedno slovo, ktoré si Majdalenka pre nich dvoch pripravila.
Nespúšťala pohľad z jej snúbenca, z jej ženícha takmer po celý čas, no keď ju hnedá víla, kráľovná prednesu a oddávajúca oslovila, márne sa pokúšajúc vysloviť jej rodové meno, Helenka sa potichučky zasmiala a otočila na ňu, nachvíľku. Vďačne. " Áno." odpovedala pokojne rozvážne, ale s toľkým citom vtom jednom slove, že to snáď ani nebolo možné.
"Enkidu, po celý môj čas života v tomto kraji ma priamo či nepriamo sprevádzaš. Bol si mojim priateľom i sokom, no predovšetkým láskou. Pred všetkými svedkami ti prisahám, že ťa budem ľúbiť naveky a že moja láska a lojalita k tebe bude na prvom mieste. Chcem aby si týmto prijal moje rodové meno a stal sa členom rodiny Ór Kolgrafiir, ktorá týmto získa vlka obrovského srdca a vášne." Či bola riadená pocitmi kladnými či hnevom, vždy tam bola. " Si mojim osudom."

Helina duša skákala od radosti až k nebesiam a zakaždým keď jej pohľad spočinul na hociktorom z hostí, sa jej rozkmital chvost div neodletela. Od samej radosti ani nevedela kam sa pohnúť, za kým skôr. Bol nadšená, že vidí všetky svoje sestry, že vidí svoju ozajstnú sestru, že prišiel aj Kettu, hoci jej bolo trocha smiešne, pri pomyslení, že po ňom kedysi išla, pretože sa jej páčil a bol na rozdiel od jej ex-ex priateľa lomené snúbenca.
Z čoho bola skutočne šťastná bolo, že dorazil Roihu, pretože si nemyslela, že sa tí dvaja niekedy udobria. Keď ho videla, vyhľadala s ním očný kontakt, chvostom už nekývala a miesto toho, si ( veľmi prirodzene xd) prekryla papuľku labkou zakrývajúc aby sa nerozplakala. Jej pohľad vravel- som veľmi šťastná. Nemohla sa dočkať, kedy Majdalenka započne obrad kedy spoja s Enkidom ich lásku v jedno.

Sama sa vybrala k blízkosti oltáru, kde sa mal obrad konať, z hlboka sa nadýchla a zvážnela. Či bola nervózna? Určite.

Sestre pristelské pošťuchnutie čumákom okamžite oplatila a prešlapla, navážajúc sa do nej ramenom. Ani len nedúfala, že ju niekedy zase uvidí, až sa jej zacnelo po celej rodine. O to viac, keď sa mala zrovna vydávať a oni pri tom neboli. Nuž pohla sa ďalej a " rodina", ktorú mala v Noreste bola rovnako skutočná ako tá, do ktorej sa narodila.
" Kde TY sa tu berieš?" odpovedala naspäť, pretože to ona sa predsa z ničoho nič zjavila ako zázrak z nebies. Venovala jej srdečný úsmev od ucha k uchu. I jej oči sa usmievali, spokojne, šťastne, že vidia jej najbližšiu sestru. Najbližšiu? Ku všetkým mala blízko.
"Už tu bývam druhú či tretiu zimu Jess."

Dnes bol veľký, veľmi veľký deň pre Helenku. Jej prvá voľba a to ani nemusela vopred hovoriť so sestrami, bola prvé bývalý tábor prízračných Koniec koncov, toto miesto bolo osobné, veľmi osobné, pretože tu spoločne prežili zimu. Bolo skryté, zelené, slnko prenikalo pomedzi stromy, osvetľujúc čistinku s množstvom snežienok, ktorými bol teraz les posiaty a tak to bolo to najromantickejšie miesto aké mohlo byť. Koruny stromov, tiež poskytovali dostatočné množstvo tieňa, ktoré zvolila preto, pretože na svadbe nesmela chýbať taktiež Lesley, ktorá si k nim konečne našla znova cestu. Hel nerozumela, prečo zostávala na takom strašnom mieste, akým bolo mesto, keď mohla jednoducho utiecť. Ochránili by ju, samozrejme že by ju ochránili. Ale nad tým teraz nemohla premýšľať. Bola šťastná, že je tu. Že mohla prísť. Bola šťastná, že všetky sestry a jej najbližší priatelia tu mohli byť a byť svedkami uzatvorenia zväzku, ktorý mal trvať už naveky.
Jej srsť zdobili jarné kvietky, belavej farby, na hlave veniec, ktorý ladil s obradným oblúkom, z ohnutého mladého stromu, ozdobeného machom a kvetmi, pod ktorým mali spečatiť svoju lásku. Už navždy, ona a Enkidu.

Hel mala chuť plakať a veru sa jej oči riadne leskli. Prvé čo urobila bolo, že sa rýchlo poobzerala, či neuvidí niekoho zo sestier, aby im túto radostnú novinu hneď oznámila a aby sa opäť zhliadali. Nevidela. Uprela ustarostený pohľad na jemnú vlčicu a stiahla uši, držiac hlavu nižšie. " Och Lesley, mysleli sme si, že ťa nám vzala zima. V Azaryne sme nepochodili podľa našich predstáv, ale vyviazli sme v poriadku. Iba Verdie ostala bez ucha. Ale ked sme sa vrátili nebola si tam a- a Kiler bola veľmi vážne chorá, museli sme ju zachrániť a, Lesley strašne sme sa báli. Kde si bola? Voniaš inak." Aj Lesley bola v zime chorá, bolo možné, že ju niekto zachránil? Prečo by sa však do dormanu už nevracala?

Čierno-červená vlčica ešte chvíľu meravo stála a jej meno vychádzajúc z Jessiciných úst v jej hlave rezonovalo. Razom nevidela iba ju, ale Anniku, Kaianu, aj Snowy s Hakonom. Zacnelo sa jej po domove ešte viac, i keď tu našla nový, Jessica nechcene otvorila staré rany, ktoré sa zdali byť zocelené. Ale urobila dobre, Hel by tento moment nevymenila za nič na svete.
Miesto toho aby jej odpovedala sa bez zaváhania vrhla skrz kamene, vodu, v pomerne plytkej časti rieky, špliechajúc všade okolo jednoducho musela prísť sestre naproti.
Prebárajúc sa vodou, jej odrazu zadné končatiny zmizli v hlbšej časti než sa zdalo a ona sa dobre nahltala vody, to jej však nezabránilo pokračovať. "Jessi-" hlesla, keď stála celá zmáčaná a trocha doškretá na brehu.

"To je predsa minulosť. Aj ty si sa zmenil. Roihu pri mne stál a veľmi ma podržal, keď som mala ťažké obdobie. Navyše nám to veľmi praje." povedala stojac si za svojim, to však už Enkidu napokon poľavil a súhlasil s jej žiadosťou. Och ano moc to pre ňu znamenalo, pretože ho na svadbe mať chcela, ale čo by snáď mohla, keby nebol súhlasil aj jej snúbenec? Asi by to nebol úplne dobrý začiatok partnerstva.
Otrela sa oň a vrelo sa usmiala. "Moc si to cením." šepla vlkovi a pri pohľade ktorý jej on sám venoval, nežne stiahla uši a pousmiala sa. " Vezmeme sa, už čoskoro"

Nebola si tak celkom istá, ako to Enkidu zoberie, ale zase, spájala ich láska, že áno. Co by neurobil pre svoju snúbenicu, zvlášť po tom, ako mu rozrušená povedala, že chcú jej deti? Prešliapla. " Naozaj moc by pre mňa znamenalo, keby si našiel Roiha a urovnal to s ním. Je to môj najlepší kamarát a je pre mňa dôležité aby tam bol i on, hneval by sa. Navyše sa mu pohrešujú deti aj jeho životná láska, určite bude rád. Myslíš že by si to mohol urobiť? Pozvať ho na našu svadbu a urovnať to?" nevinnými očkami modrými ako more zažmurkala, tvár sklonenú dole no pohlaď upierajúci na vlka, aby bola neodolatelná. Už vopred vďačne mu venovala veľmi pekný bozk na líce samozrejme, aby nemohol povedať nie!

V mágii treba napísať, že je podmienená hodinami tréningu a je ťažké ju zvládnuť, to znamená že v nej nemôže byť dobrá z ničoho nič, odvinie sa ti to z hry. Ďalej by som chcela podotknúť, že splynutie myslí je vzájomné, teda si to aj druhý vlk musí uvedomovať predpokladám, takže neviem či som pochopila dobre časť o naklonení ostatných a manipulácie s tými informáciami, ale ak si to myslela tak, že si vlk neuvedomuje, čo o ňom zistila, tak si myslím, že by si to uvedomovať mal. Doplnila by som tiež troška obšírnejšie nevýhody, respektíve vedľajšie účinky ako je tá bolesť hlavy, je tam toho pomenej.
Troška tú mágiu prepíš a bude dobre

Ešte nikdy ju niekto tak krásne nepožiadal o ruku! Niežeby ju niekedy niekto žiadal. Ale bola to tá najkrajšia žiadosť čo dostala a Hel nebola schopná slovka. Kytičku mala, nosila ju na labke, ktorú jej Enkidu venoval na plese a ktorú nedala dolu za celý čas od toho momentu. Srdiečko sa jej zastavilo keď vyslovil tie, trocha vtipne znejúce, no predsa prekrásne slová.
"Netúžim po ničom inom." hlesla po chvílke a láskyplne ako on pred chvílou, mu olízla líce. Svojmu snúbencovi. Život bo zase krásny však?
Chvíľku si užívala tohto momentu a pomaly jej začínalo dochádzať čo sa stalo. Pomaly zaskočenie prechádzalo v nával radosti a vlčici sa rozjasnili oči. " Och ale bude to chcieť svedkov! A krásne miesto. Ale aj tu by to bolo krásne. A - a svoje sestry musím zavolať, neodpustili by mi to. Ty tiež určite máš niekoho koho chceš zavolať, viem to a ešte - OH.."
Trápne ticho, prerývalo lúku až kým to Helenka nevydržala. že jej toto skôr nenapadlo. Jej prvý kamarát v Noreste. Musel byť na svadbe, proste musel. " Budem ťa budem ťa musieť o niečo požiadať"

Nepovedala by, že bude tak rada, keď bude nachádzaťv Enkidovi oporu a nebude skoro schopná slova. Vždy myslela že bola nezávislá, schopná za seba jednať i hovoriť, no i v nej sa skrývalo mnoho citu a nehy, ktoré občas vyplávali na povrch a potrebovali podporiť a podržať. Verila, že nech je jej priateľ teraz aký chcel a rozhodne sa zmenil k lepšiemu, úplnú podstatu nemožno len tak vymeniť a verila, že sa v ňom skrýva vlk schopný jednať ako správny chlap keď bolo treba. Teraz to treba nebolo, nie pred ostatnými.
Prv sa bála, že sa unáhlila, že sa zľakne a možno to tak i bolo ale uprela rozprávať ďalej, keď už začali. Na moment sa odtiahla a uprela naň modré oči, trocha previnilým výrazom.
" Ja, asi by som niekedy chcela rodinu. Deti. Bude ich aspoň 5 a a mená by mohli niesť z našej severskej domoviny. Alebo i nie. Ale bude ich určite aspoň 5, dve sa narodia jedného roku a toho dalšieho alebo o dva, aby neboli príliš vekovo odlišné sa pošťastí mať tri. Väčšina z toho budú vlčice, pretože tak to v mojej rodine chodí, ale bude to skvelé, pretože budú mať úžasného otca a. Chcela by som s tebou stráviť zvyšok života Enkidu. Pravda je, že síce ma ten váš nihilský kráľ pekne vystrašil, donútil ma uvažovať nad vecami, nad ktorými nerozmýšlam prvý krát, iba som o nich nikomu nepovedala."

Hel mala nad čím premýšľať a nebolo pre to lepšieho miesta a príležitosti, než sa vybrať do kotliny, ktorú nenavštívila nejaký čas a možno pohľadať nejaké náhodné ozdobné predmety, ktoré by mohla venovať sestrám. S prichádzajúcou jarou jej napadlo vytvoriť i zväzky konárikov, zdobenými inými rastlinami, ktorými si obohatia príbytok. Dokonca kdesi zbadala i snežienku vykúkať spod snehu a hneď čo sa tak stalo sa vlčica rozplývala nad tou krásou. Mala tak rada jar. A pomaly, hoc nepatrne prichádzala.
Nachádzala sa naďaleko rieky a zatiaľ čo obdivovala krásu toho bieleho kvietka, ktorý jej rozjasnil deň, ešte netušila, že jej ho rozjasní aj čosi iné. Až keď podvihla zrak a zočila červený neznámy kožuch obďaleč, rozhodla sa tam vydať. Odtiaľto nerozoznala o koho ide, preto chcela nazrieť bližšie.
Keď vlčicu rozoznala, dych sa jej zastavil. Len ťažko by popísala moment prekvapenia, náhly pocit nostalgie i výčitiek, že opustila rodnú domovinu, i keď to bolo pre jej rozvoj nevyhnutné. Nikdy nikdy by si nepomyslela, že ju ešte niekedy uvidí a to sa jej po rodine clilo zvlášť počas chladných osamelých nocí. Istou náhradou rodiny boli teraz sestry zo sesterstva, ku ktorým mala tak moc blízko a dala by za nich i život. No vidieť znova Jessicu v nej vyvolalo zmätočné emócie, na pocit dávno pochované. Hel stála na opačnej strane, neschopná slova, zarazene pozerala na červenú vlčicu, Jessicu Ór Kolgrafiir.

V druhej vete charakteristiky je preklep, ktorému nerozumiem, inak je to v poriadku.

A hneď potom čo vyslovil nepekné meno na adresu nihilského panovníka a sľúbil, že jej ich nikto nevezme, uvedomila si ako absurdne znela a čo po ňom vôbec chcela. Upokojila sa a povzdychla si. " Nie to nie je správne. Takto by si o ňom nemal hovoriť. Ja len, šokovalo ma čo odo mňa žiadal, ja, ak budem vychovávať deti, chcem aby boli so mnou aj aj s tebou, a keď sa sami rozhodnú, že chcú do nihilu, prečo nie? Ale prísť tam, odchovať ich a jednoducho zmiznúť to nie je správne. On si to neuvedomuje, nie je matkou a nikdy nebude a jasne, musí zmýšľať inak, nie ako jednotlivec. Ale ja- vydesilo ma to." priznala s povzdychom, neštastne sa poobzerala a pozrela Enkidovi do očí, akoby sa za seba hanbila. " Ale nemôžeš dopustiť aby bola tvoja dôvera v svorke pošliapaná. Nerob hlúposť. Aj tak, aj tak je to nepodstatné, teraz, je to otázka budúcnosti." Nežne sa o priateľa oprela, aby cítila jeho teplú srsť, aby vedela že jej je nablízku, hladala oporu, zdalo sa. Zamýšlala sa. "Enkidu chcem aby sme mali spoločnú budúcnosť. Uvažujem nad tým často, ľúbim ťa. Nemôžem ísť do nihilu a ty nemôžeš odísť to ti nesmiem dovoliť, ale fungovalo by to i tak. Neviem ja, predstavujem si, že by sme sa mohli vziať a čo ja viem čo. Môžeme fungovať aj každý na inom mieste, pokiaľ sa máme radi. Je, je to predčasné o tom hovoriť že? Som hlúpa, prepáč mi, že som s tým začala."