Príspevky užívateľa

Netrvalo dlho a mierne dusný nočný vzduch preťal jeho hlas. Z pozície tretej osoby by Lesley od seba očakávala isté zaváhanie, nie odchod, no zvýšenú opatrnosť. Hoci bol jej pud sebazáchovy mimo pôdy mesta o niečo nižší, vediac, že každá smrť by bola lepšia, než smrť Kultom, to, ako zareagovala na jeho výzvu bolo stále prekvapivé. Jednoducho sa postavila a vydala sa k nemu. Aj jej v istom momente v mysli zablikal červený otáznik s výkričníkom, no pre túto noc ho ignorovala. A čím bola bližšie, tým hlasnejšia bola spomienka na hlásenie o akomsi pohanovi, ktorý miestnej popravčej pocuchal nervy. Možno práve to v nej živilo nádej, že by si mohli porozumieť.
Nechcela prísť až nekomfortne blízko, len dosť blízko na to, aby sa to dalo považovať za chvíľku medzi nimi dvoma. Otočila sa bokom, aby na neho nemusela zízať, radšej sa zahľadela na vyslúžilú, suchú vodnú plochu pred nimi. "Ospravedlňujem sa, trochu som sa zamyslela." povedala skoro až sucho. Skúšala ísť proti tomu, čo pokladala za jeho očakávania. Ak sa aspoň raz v živote videl v zrkadle, určite neočakával že sa ním dá slušne do reči.

Pomaly si začínala uvedomovať pocitu, ktorý sa jej zmocnil, príjemného pocitu a čo na tom bolo udivujúce bolo, že nepominul vo chvíli, keď prišla o svoje nedávne súkromie. Už si pevne zvykla na to, že každé narušenie ticha iným vlkom znamenalo nástup na scénu, ktorý akokoľvek hladko zvládala, ešte vždy jej pritom na pozadí mysle brnkal stres. Tak to vyzerá, keď už mesiace nebolo v jej prítomnosti nikoho, koho by nevidela nerada. Calantha však nad svojou peknou šticou mala svätožiaru tíšivej neutrality, teda okrem iného. Aspoň na chvíľu jej umožnila neplánovať, nekuť pikle a ocitnúť sa len a len v prítomnosti, kde sa rozliehal ten typ posvätnej atmosféry, aký existoval len medzi nimi, váženými dámami. Obom bolo od oka jasné, že si to o sebe uvedomovali a to Lesley tešilo, nikoho takého nepoznala.
Mlčky kývla hlavou nad jej poznámkou, no krátko na to zamyslene sklopila zrak. Hovorila jej z duše. Mala tak dobrý postreh, alebo skutočne vedela niečo, čo Lesley nie? "Nebolo by múdre spoliehať sa na to, že mi niekto niečo dá. Šťastie si treba vziať."
Prišlo jej podivuhodné, koľko pozornosti jej cudzinka venovala. Premýšľala nad svojimi slovami, nad tým, čo videla pred sebou a premýšľala veru dobre. Väčšina vlkov by v tejto chvíli mlela radšej o sebe, nuž Lesley z vlastnej skúsenosti vedela, že tieto až mystické dohady o druhej osobne boli efektívnym spôsobom, ako si niekoho podmaniť. Sama túto taktiku občas použila, hoci zatiaľ nechcela vlčicu odsúdiť, že by takto rozprávala z vypočítavosti. Keby aj áno...fungovalo to. A Lesley sa po mnohých očareniach, ktoré jej slová vyslali do niečej mysle, ocitla na strane príjemcu. Temer by sa pozabudla, upustila od svojej ostražitosti, možno dokonca aj od dôstojnosti, no podarilo sa jej v duchu si vlepiť jednu na vytriezvenie. Nebude sa tu červenať ako nejaká školáčka!
Jej výraz našťastie ostával pokojný, rečou tela nezrádzala rastúci záujem. Nezízaj na ňu jak nejaký chlap! Povedz niečo duchaplné! "Byť tou tichou vodou, čo myje brehy pred príchodom búrky...v tejto ambícii nehodlám sklamať," ľahko sa pousmiala. "Zato tvoja prítomnosť by vynikla aj medzi bleskami," odvetila nonšalantne, taktiež zaujmúc pohodlné miesto na kameni ako zablúdené lekno.
"Potom je mi cťou, že som ti ozvláštnila večer. Lesley Adora Pierrot," predstavila sa s ľahučkým úklonom. Málokedy vytasila celé svoje meno, možno tým teraz chcela podporiť tú neobyčajnosť, ktorú v nej cudzinka videla. Lesley s ňou samozrejme súhlasila, no čosi ju momentálne tlačilo ju v tejto domnienke nesklamať. Možno túžba po pozitívnom kontakte s niekým zvonka. Cítila sa, akoby po prekročení hraníc mesta vstúpila na inú planétu, kde bolo všetko krajšie, lepšie, jej obyvatelia akási fascinujúca rasa - normálni vlci žijúci v normálnom svete. Avšak nazvať slečnu na brehu normálnou by muselo byť urážkou. "Smiem poznať tvoje?"

druhý pokus

Hmlisto si spomínala na svoje rané mesiace života v Kulte, to ustrašené dievča uskakujúce od každého zvuku v temnom kúte. Muselo si zvyknúť aj na zjavy, od ktorých ju do tej doby život ušetril, keďže Kult bol panoptikom nie len duševne ale aj na pohľad. Teraz miesto toho, aby brala nohy na plecia, ležala za oblačnej noci na okraji vyprahnutej skalnej rímsy a bez pohybu skúmala okrídleného cudzinca, čakajúc, či si ju všimne. Rátala s tým, že sa tomu nevyhne, ostatne keby chcela, už by tu dávno nebola. Bol dostatočne ďaleko od nej, no nie natoľko, aby nerozoznala kurióznu štruktúru na jeho tvári. V porovnaní s takou Medorou bol úprimne ešte stále v pohode, no navzdory tomu pôsobil inak, než väčšina vlkov. Mal okolo seba niečo...niečo. Auru, ktorá bola znepokojivá, no zároveň definitívna. Ako niečo, pred čím sa neoplatí utekať, či panikáriť. Ako smrť, prostá a chladná, ktorá si príde po každého. Možno nad tým len z nudy príliš polemizovala. Hoci neodchádzala, nemala zas dosť vôle na to, aby sa vybrala rovno za ním, predsa len by to mohlo dopadnúť škaredo.

Za jasnej, no bezmesačnej noci si púšťou razilo cestu stvorenie, ktoré do púšte nepatrilo. A kto sa pýtal? Nepatrila predsa ani do Kultu a predsa tam musela prežiť, tak isto, ako hady a pavúky, ktoré ak v nechceli skončiť v žalúdku jastraba sa skrývali zahalené pieskom a čo im chýbalo na veľkosti a sile si vynahrádzali smrtiacim jedom. Koľko vlkov by nad týmto životom ohŕňala nos, nad nízkymi nebezpečnými potvorami nevidiac, že ich tvrdé podmienky na život sformovali do malých monštier, akými dnes boli známe. Lesley tejto adaptabilite salutovala, keďže aj u nej samej bola kľúčom k prežitiu a za rovnako vysokú cenu. Nie každý mal to šťastie žiť na úrodnej pôde, byť veľkým a mocným avšak tu, rovnako ako v Kulte fyzická sila nebola tajomstvom úspechu. So suchom a spaľujúcim pieskom sa nedalo pobiť a zvíťaziť.
Dalo sa prísť za vlažnej noci, ako si to dnes vymyslela apoštolka, ktorá sa však napriek vlastnému rozhodnutiu púšť navštíviť začínala samej seba spytovať, čo za kravinu jej to napadlo. Tenké nôžky sa jej zabárali do piesku, hoci možno nie natoľko, ako by tomu bolo pod váhou väčšieho vlka. Zrnká piesku ju otravovali medzi pazúrikmi a zachytávali sa jej na okrajoch plášťa ako neodbytní stopári. Začínala si byť istá, že ich bude z chlpov vytriasať ešte týždeň, no aspoň sa už znova nedopustí tej chyby sem loziť.
Akoby toho ešte nebolo dosť, keď prekročila hrebeň vysokej duny, neďaleko sa na pozadí temer čierneho kožucha zaleskol pár oranžových očí. Narazila na Ossiana? Ugh. Teraz, keď sa dožila svojho zaslúženého povýšenia, pravidelné duchovné dišputy a lekcie po boku tohto zádumčivého vlka neboli nevyhnutné - presne preto s nimi však nesmela celkom poľaviť, aby si nebodaj nepomyslel, že jej bol dobrý len na to, aby sa vyšvihla v hierarchii. Hoci samozrejme nič by nebolo pravdivejšie. A tak sa mimovoľne pobrala za ním, dokonca sa primäla párkrát mávnuť chvostom, ako sa každým krokom spúšťala nazad do role poslušnej a milej veriacej. K jej údivu však do ticha noci zaznel hlas, ktorý sa neponášal tomu, čo predvídala a len čo vánok zafúkal smerom k nej, došlo jej, že si identitu príchodzieho zmýlila.
Spomalila vo svojich krokoch, no nezastavovala. Skôr čakala, kedy si ju vlčica všimne prvá.

v tele Fäoline! (akcia)

Takže on bol vyššie postavený. Kde Verdandi mohla len dúfať, Lesley bola rada za každé info, ktoré si myslela, že je valídne. Čím viac toho vedela, tým lepšie dokázala splynúť, hoci no - bolo by optimálne, keby konkrétne toto vedela ešte predtým, než ho začala dráždiť. Očividne to ale zvládal. Ba dokonca jej napadlo, že by bolo podozrivé teraz s tým provokovaním zatiahnuť sprudka spiatočku. Fäoline predsa o jeho postavení vedela už dávno, vari by to na jej správaní niečo zmenilo? Nie spôsobom, akým ju teraz stvárňovala Lesley. Mohla ju tým dostať do problémov? Skromná poistka, vzhľadom na to, čo teraz mohla Bellannina skutočná dcéra stvárať v Kulte s jej telom. Fuj.
Zazubila sa naňho nazad a zašuchorila krídlami. "No jo, pán nadriadený. Však ty si tu ako dlho, už od krutej zimy?" musela dúfať, že sa o tom predtým nerozprávali, no i v takom prípade by azda mohla predstierať amnéziu. Využívala skôr toho, že Fäoline to počas zimy celkom určite nebola - vtedy bola totiž ešte v Bellanninom bruchu.

Ako všetci ostatní žiarila šťastím, sledujúc obrad, ktorý vďaka pokukovaniu jej zasľúbenej miestami temer pripomínal dialóg. Tie skutočné slová si predsa ony dve predávali očami a Lesley tomu všetkému do bodky rozumela. I tak sa ale snažila centrovať svoju pozornosť na Helenku, jej platonickú lásku. Modré oči sa im teraz obom ligotali ako jazierka, podmáčané slzami dojatia, dokonca natoľko, že keď si dvojica vymenila prvý manželský bozk, pastelová družička potiahla nosom a jemne si pretrela oči.
Chcela sa po zahájení veselice zastaviť u Helenky a pogratulovať jej pekne z očí do očí, vystískať si ju, no keď sa nik nehýbal spokojila sa radšej s tým, že zablahoželala len takto z diaľky. Však ona si ju ešte nájde, času dosť. Beztak teraz bol jej nasledujúci cieľ viac než jasný. Všetci sa pomaly dávali do pohybu a ona graciózne prestupovala hlúčikom svadobčanov, zdvorilo kyvkajúc hlavou každému, koho obišla. Bolo tu i zopár nových tvárí, ktoré neváhala bližšie spoznať - ak sa jej to teda po Majdinom boku podarí, joj-!
Práve o ňu sa nežne obtrela, akonáhle sa vílka dostala spod oltára a veru nie každý reverend sa mohol chváliť takým privítaním. "Ako si my len nájdeme oddávajúceho, keď to nik neprednesie ako ty?" zapriadla, venujúc svojej milej hebké objatie.

Ach, ona si to všimla, áno. Bolo pre ňu dôležité skúmať správanie v jej okolí, vedieť správne odhadnúť čo od koho čakať bol koniec koncov jedným zo spôsobov, ako sa tu už vyše roka udržiavala nažive. To, že sebou Bella cukla nebolo novinou, našťastie pre ňu to však bolo omnoho diskrétnejšie než minulého ceremoniálu. Lesley tomu nevenovala väčšiu reakciu, než bolo jemné natrčenie jej veľkého ucha, ktorému nič nikdy neuniklo. Bolo v záujme jej kamarátky, aby na reflex, ktorý z nej mala viera v Hatiho už dávno vybičovať, nepriťahovala ďalšiu pozornosť. Našťastie sa nezdalo, že by si ich práve niekto všímal - Ossian a Salōmē mali doslova plné zuby vĺčat a aj Omara, ktorá by mohla mať dôvod Bellannu podozrievať sa teraz potrebovala sústrediť na to podstatné.
Mohla však byť len rada, že modrá ešte nebola dostatočne zadubená na to, aby tento ceremoniál prebehol bez stresu. Lesley ju vystresovanú nutne potrebovala, ba čo viac, potrebovala jej pripomenúť, že tu netrpela jediná. Pri jej slovách pohľad neopätovala, len ďalej mučenícky hľadela na scénu pred nimi a v očiach mala rezignovanú bolesť. Miesto odpovede jej labka jemne pristála na Bellanninej.

v tele Fäoline! (akcia)

"Ach táák," teatrálne pokývala hlavou, začínala sa dostávať celkom do varu. A možno aj do peknej kaše, hoci by sa nedalo zas tvrdiť, že by sa Lesley nechala uniesť. Ešte stále dávala pozor, aspoň sa snažila dívať si trochu pod nohy aj popritom, čo jej sebaistota ťahala nosík dohora. "A na čo tak dôležité si šetríš tvoje obmedzené sily, hm? Tulákov niet, tých už som pri obhliadke pohnala svinským krokom," arogantne švihla chvostom a klusala ďalej. Podchvíľou si ale v hlave opätovne prehrala čo povedal...alebo povedaLA? Možno to bol iba preklep, normálne by takému niečomu nevenovala toľkú pozornosť, no kto by bol väčšmi podozrievavý, než samotný páchateľ? Súdila ho podľa seba.
"A čo by tomu povedal alfa, keby sa tak šuchceš? Toto tu je Azaryn, nejsme my náhodou tí najsilnejší?" Keď už sa zdalo, že ho konečne povedie, otočila sa a úhľadnou kružnicou pristála zase poniže jeho boku.

Jej nemú meditáciu nakoniec prehlušil niečí hlas. Prehlušil, ale na jej vlastné prekvapenie nevyrušil. Cudzinka, hoci sa mohlo jednať o kohokoľvek, dušu prajnú aj neprajnú, mala aspoň toľko slušnosti ju osloviť s citom a očividne bez úmyslu Lesley znepokojiť. Ona už nebola tým dievčatkom v meste, kde sa ľakalo každého tieňa, zvykla si na vyhrážky a oslovenia skôr formou "čo tam robíš" a "prac sa mi z cesty", no toto sa jej ešte vždy rátalo. Najskôr však preto, že sa jednalo vlastne o jej prvú konverzáciu s niekým zvonku. Slobodná bytosť - Lesley bola zaujatá, možno si ju preto prikrášľovala. Každý bol predsa lepší, než Kulťan.
"Áno?" nenútene dvihla zrak z vodnej hladiny, no k vlčici sa zatiaľ nepozrela. Vychutnávala si ten pocit nebáť sa, napriek tomu, že vychádzal skôr z rezignácie, než z nejakého objektívneho bezpečia. V tom nebola nikdy, ale teraz už mala iné priority. "Páči sa mi. Ale možno je práve hlad najlepší kuchár," hútala s nenápadným úsmevom a postavila sa, aby si cudzinku prezrela. Hoci to nedala najavo, srdce jej pri pohľade na ňu jemne zapriadlo, nepredpokladala, že by niečia prítomnosť mohlo toto miesto učiniť ešte krajším.

S nehou, ktorú ani netušila, že v sebe ešte prechovávala hľadela na svoju milú, ako tú anjelskú tváričku, tie mokré pehavé líčka, ktoré jej tak horeli, že šlo temer vidieť, ako sa z nich vlhkosť odparuje, ako ich tisla hlbšie do jej pohladenia. Prečo si ju len nemohla nechať, ako mohol Nirix, ako mohol ktokoľvek na svete pozrieť na toto tu a povedať, že to nie je správne. Jediné, čo tu nesedelo s všetkou nadobudnuteľnou čistotou by bola len sama Lesley a to si bolestivo uvedomovala. Nezaslúžila si ju, nikdy jej nesplatí tú bolesť čo spôsobila, už vôbec nie tú, čo ešte spôsobí. Nie nevera Hatimu, porušenie zákonov, nie klamstvo ani vražda - toto bolo jej najhorším zločinom a zároveň jediným, ktorý by ľutovala. Že ju ukradla a uniesla z toho blaženého sveta, v ktorom Majda Lesley nikdy nepoznala a uvrhla ju, s akokoľvek dobrým úmyslom do tohto cirkusu. Ľutovala toho a predsa mala vryté v kostiach, že sa toho dopustí znova. Radšej by prijala už tak sa vykresľujúcu masku mrzkej potvory za vlastnú tvár, než aby sa vzdala tej, čo mala konečne zase vo svojich spároch. Alebo-?
Prerývane sa nadýchla, keď jej Majda položila otázku tak jasnú a predsa tak náročnú, že ani majster klamár nevidel nijakého výklenku, ktorého by sa zachytil a než aby prišla na akúkoľvek klzkú odpoveď, hlavu zase bezmocne vopchala vílke pod čeľusť, tisnúc sa k nej ešte tuhšie. Už toľkokrát si klamala aj krivo prisahala. Teraz to nejde? No nešlo. Nie hneď, azda krivý sľub umierajúcemu by bolo niečo, k čomu by sa Lesley uchýlila, no držala sa zatiaľ nádeje, že nik sa ešte umrieť nechystal. Vtom ju jej hlas preťal ako nikdy predtým, až ju zamrazilo. Skoro by sa jej už uľavilo, by si pomyslela, že jej Majda povie, že netreba sľubov, že hoci aj pár minút po jej boku je viac, než by si mohla priať, no to by chcela od nej mnoho. Ona by sa predsa tiež nikdy neuskromnila, ibaže Majdalenka netušila, proti čomu stojí. A tá neobvyklá tvrdosť v jej hlase, tá napnutá oťaž, ktorú Lesley bez varovania pocítila, vyvolala tú poslednú reakciu, ktorú by pri tomto stretnutí čakala - vzdor. Dosiaľ len smutné, nepatrné semienko, nedajboh by ho zavlažila ďalšími rozkazmi, ktoré by v jej milovanej upevnili jednu zásadnú vec, ktorú sa o sebe naučila v Kulte a naučila teraz - nedala sa spútať, rozkazom ani láskou. A teraz všetka jej nádej smerovala tomu, že Majdalenka nebude tlačiť na pílu a nebude im obom musieť hádkou rozlámať srdcia ešte väčšmi.
Lenže svet sa točil ďalej, jej lesklé oči sa do nej naďalej zabárali a Lesley za týmto malým zachvením obliala veta, ktorú túžila tak dlho zopakovať a predsa jej v danej sekunde neležala pripravená na jazyku. Viečka jej rezignovane klesli a už len z tejto skutočnosti sa jej kútiky zatriasli a znova fňukla, kyvkajúc hlavou ako na povel. "Milujem ťa," zopakovala a našťastie, než by sa o ňu znova s plačom oprela, Majdin bozk to dočasne všetko uhasil. Ten zastavil vždy všetko, nech by sa ocitla v samotnom pekle a ostatne nemohla si predstaviť o moc horšie než toto tu, kiež by trval naveky.
Vysúkala zo seba zase jeden úsmev, počúvajúc jej prísľuby, akoby jej práve umierajúce dieťa rozprávalo o tom, ako z neho bude anjel. Pozorne ju počúvala, najradšej by si tento záblesk optimizmu schovala do fľaše a zakonzervovala. "Dobre," šťastne potiahla nosom "Áno. Ja budem tvoja, budem-" zase ňou mykol vzlyk. "Najviac ako budem môcť."

Vetcho sa o ňu opierala, snažiac si čo najrýchejšie utrieť slzy, ktoré jej blokovali výhľad - nikdy nič nepotrebovala vidieť viac ako teraz Majdalenku. Nevedela čo skôr, či ju objať, či pobozkať, čo ďalšie povedať, no beztak nato všetko by musela najprv nabrať trocha sily. Všetko, čo teraz zvládala boli namáhavé vzlyky, ktoré sa s hlávkou zaborenou do jej hrude a ďalšími nežnými dotykmi, pomaličky utišovali a slzy sa miesili s ľadovou vodou na jej srsti, ktorá Lesley na tvári nepríjemne chladila. Muselo tomu byť tak, že sa spomedzi všetkých nocí v živote práve teraz rozhodla pre otužilecké preteky?
Tisla sa k nej, akoby sa snáď do nej chcela vsiaknuť, labky sa nedočkavo skúšali odlepiť od zeme a natiahnuť sa vyššie, tiež ju pohladiť. Až kým sa jej konečne nepodarilo nimi oboma opatrne podoprieť tvár svojej milovanej, akoby bola z čínskeho porcelánu. Musela sa presvedčiť, že ju tu skutočne má, že sa jej nerozplynie ako v snoch už toľkokrát predtým a nenechá ju civieť na ošarpanú omietku niektorej z budov. "Neodišla by som Majdi, neopustila by som ťa, prisahám, to-" zalapala po dychu. Chcela jej to vôbec povedať? Nu keď nie to, potom čo vôbec? Nemohla sa predsa tváriť, že sa po celý ten čas len tak niekde pofľakovala. Beztak ju utíšili bozky hrejúce na čele, každý si so sebou odnášal za hrsť myšlienok, presne tak, ako tomu bývalo kedysi veľmi dávno, keď svojimi dotykmi dokázala Majdalenka jej myseľ celkom vykradnúť o všetok rozum, nechávajúc jej tam len tak primitívny pocit šťastia, ktorého sa Lesley sebecky držala ako dieťa svojej hračky.
Tentoraz však nie nadlho, lebo jej rýpavé myšlienky sa všetky zbehli späť ako vrany nad mršinou vo chvíli, čo k nej doľahol význam vílkiných slov. Bol to pocit, akoby ju chadná ruka vycukala za šiju a Lesley musela chtiac-nechtiac balansovať na rozhodnutí, či jej ušetriť možno o to väčšiu bolesť za pár hodín alebo nepoškvrniť navždy tento jedinečný moment. Nešťastne jej pozrela do očí. Kiež by v sebe mala toľko sily rozhodnúť sa správne, ostatne možno by sa v takom prípade dnes v noci ani vôbec neukázala. Možno i to by bolo lepšie, než akýkoľvek náznak toho, že jej odhodlané slová musela čoskoro vyvrátiť. Ale nedokázala to, nie hneď. Radšej si ju ešte vždy trochu kŕčovito podržala okolo šije a pritisla k jej čumáčiku svoj.

poprosím pre Salome srpík č. 7
pre Lesley prívesok 10.

Dnešok bol ako z pohľadnice, inak by sa to popísať nedalo. Aspoň nie stručne. Lesley sa na svadbu svojej premilej Helenky dostavila elegantne posledná no ešte vždy načas pred samotným obradom. Žiaľ ani pri takejto radostnej udalosti, ktorá v nej vzbudzovala chuť na všetko sa vykašľať a uháňať sesterstvu naproti, nesmela zabudnúť na svoje, slušne povedané, záväzky. Správne načasovanie jej odchodu z mesta bolo kľúčové, i keď sa vytratila sa z mesta potajme, nemienila nechať nič na náhodu.
A teraz tu konečne bola - zovšadiaľ šumela veselá vrava, najmä teda keď sa do toho oprela Majdalenka, lúče neskorého popoludnia tancovali v hustom poraste a našťastie/nanešťastie len málo z nich dokázalo preniknúť až sem. Lesley mala na sebe svoj plášť, hoci tu bola medzi svojimi, jedinými vlkmi, ktorým verila, bála sa pokúšať osud. Možno by tomu tak nebolo, keby nebola jej žiadza dočasne utíšená v čase, ktorý strávila prevtelená do Fäoline. Podobne ako ostatné dámy, aj ona mala do srsti úhľadne povplietané kvety, najmä levanduľu a harmanček, ktorými si veľmi nenápadne prilepšila z Bellanninej špajze. No a čo. Dosť váhala nad tým, či nevytasiť svoje krásne šatočky a nespraviť tak Majde reprízu z plesu, nakoniec však usúdila, že by tým akurát zatienila nevestu. A to by možno urobila celkom spokojne a náročky, keby sa nejednalo práve o Helenku. Toto bol jej deň a Lesley sa tomu, ako jednému z mála, úprimne tešila. Okolo krku jej visela stuhou upevnená vkusná kytička pre nevestu a svadobný dar odložila pri vchode do nory.
Sedela a všemocne sa snažila ubrániť negatívnym myšlienkam na to, že túto nádhernú scénu bude musieť o pár hodín opustiť. Avšak po dlhom čase sa začínala opatrne dotýkať kúskov nádeje, že to takto nevyzerá posledný krát. A predsa ak by neodišla, nebude sa sem môcť vrátiť znova a znova a len na pár sekúnd sa zahriala predstavou že možno, len možno sa jedného dňa vráti a už nebude musieť odísť. Nebezpečne naivná, no krásna predstava. Nemohla si predstaviť krajšiu. Nebola to len jej milovaná, ktorá tu poletovala medzi všetkými ako šidlo, boli to ony všetky, ktoré tento moment robili kompletným. Snáď ani pre Majdu by nedokázala sesterstvo opustiť, rovnako, ako by ju nedokázala opustiť pre sesterstvo. Patrili spolu, ľúbila ich všetky, presne tak ako tu teraz boli, jej úžasné tuláčky.
Keď Hel vykročila k oltáru, zatajila dych. Pomalými ladnými krôčikmi podišla k oltáru, kde už bola nástúpená oddávajúca, ktorej pohľad sa tu po tisíci raz stretol s Lesliným. Vedela čo to znamená, vedela si do písmenka preložiť každý jeden pohyb jej očí, lebo to cítila rovnako. Na tvári jej hral šťastný rozcítený úsmev, oči sa jej leskli. Toto nebude posledná svadba, vedela to. Kedy sa to stane? Stane sa to v bezpečí noci? Bude sa aj tam schovávať pod plášťom? Možno, toť tragická pravda ale-! Potom keď Kult navždy opustí, snáď za sebou nechá len spálené ruiny mesta, potom si ju vezme znova a to poriadne, slnečné lúče ich ošatia obe, nič ďalšie nebude treba. Vezme si ju toľkokrát, koľko to len bude treba, až budú navždy svoje.
Zdvorilo si zakryla papuľku, keď sa Majda zasekla v Helenkinom krkolomnom priezvisku, no svoj tichučký smiech nezakryla. V dobrom samozrejme. Boli to práve tieto vílkine zmätky, pri ktorých jej vždy podskočilo srdiečko a po hrudi sa rozlialo útulné teplo. V takýchto momentoch jej vždy napadlo jediné - milovala ju.
Vpíjala každý moment, ktorý sa jej pred očami odohral, každé vyrieknuté slovo. Vedela, že z týchto spomienok bude čerpať silu ešte nasledujúce týždne, prehrávať si prchavé chvíle, ktoré mohly stráviť všetky spolu ako svadobné video. Ak sa ona mala raz vydať za Majdalenku, kto ich puto spečatí? Bezpečne vedela, že na svete niet nikoho, kto by to predniesol tak krásne ako ona - kňaz lomeno komediant - Ossian sa od nej mal čo učiť! Od pohlavia až po prednes.