Príspevky užívateľa

Čierna vlčica dramaticky zdvihla labku k hrudi. Tak on sa nebojí? No jasne, to teda videla. I tak sa jej páčilo s ním tráviť čas a vedela, že ju asi nikdy neprestane privádzať mu infarktové stavy.
" Nuž musím uznať, že mojej legendy som sa bála aj ja. Vieš ja sa ti priznám." povedala a otočila sa, aby sa uistila, že ju nepočuje živá duša. " Tajomstvo." Zašepkala. " Ja som si tú príšeru vymyslela. Vôbec som netušila, že je skutočná, naozaj." šepkala tak tajuplne až ju temer nebolo počuť. To by bolo strašné, keby sa prezradí!
Keď sa rozprávali o Bellanne, Duiny mal naliehavý tón a Sabrine to nebolo komfortné. Nechcela ísť proti tete alebo bolo jej ľúto čo sa stalo, no ako mala vedieť, či to bola pravda? On možno tvrdil, že keď niečo maminka tvrdí tak to tak je, ale Sabrina teda toto tvrdiť nemohla. Nie každý mal takých rodičov že? Ale teda áno, ak mama tvrdila, že dostane po riti, tak to tak bolo.
"Ja neviem. Možno." priznala.

Skutočne zaujato sa približovala po pachu, ale miatlo ju, že vlčicu stále nevidela. Ba dokonca ani nepočula. Nič, akoby tu bola doposiaľ sama. Pri tom čo videla, vrátane toho ako videla strašidlo a pri tom čo bola schopná si navymýšľať za príbehy by dokonca bola náchylná uveriť aj v to, že Miriam- ktorej meno sa nestihla spýtať, bola v skutočnosti prízrak, ktorý sa objavil keď si to predstavovala. Keby ju nevidela už i predtým na nudných kulťanských stretnutiach pravda. Čo ak videla prízrak viackrát. Veci čo si vlčica predstavovala mali tendenciu sa zjavovať.
Či bola skutočná alebo nie ju zatiaľ neznepokojovalo. Toto bola priveľká zábava a ona mala rada výzvy.
S prikrčeným krkom našlapovala a obzerala sa, potom sa rozhodla kus odísť, avšak pach sa stratil. Po dlhej chodbe sa vrátila naspäť, kde ho cítila. Pozorovala teraz nazoaj poriadne a ba zdalo sa jej, že sa čosi malilinko sivé mihlo kdesi medzi kvetináčmi? Sabrina po tom skočila bez pudov sebazáchovy čo spôsobilo nielen to, že zakopla a narazila o kvetináče.

Sabrina sa zazubila. To sa predsa vedelo, že bola super. Ako inak. Ale bolo veľmi krásne počuť to aj od druhých vlkov, samozrejme. Pokývala chvostom, stále vo vzduchu, odkiaľ si to náramne užívala.
"Neviem čo sú vločky. Teda viem, nie som hlúpa. Len som nikdy žiadne nevidela. Vravia že studia, je to tak?" Zažmurkala veľkými očami a zoskočila dolu z hojdačky na pevnú zem. " Nie som si istá, či sa mi páčia, pokiaľ mi bude zima ale, ale takou róbou ako majú všetci veriaci- tí dospelí samozrejme, tak sa to zvládne." Všimla si, že Caligo teraz žiadnu róbu, žiaden plášť, spanilý šat nemal, no možno ho iba nenosil. " Aj ty máš taký plášť všakže?" spýtala sa. Mal tenkú srsť, musela mu byť isto zima, jemu sa bude náramne hodiť.

"Och veď dobre dobre." zamrmlala trocha urazene, keď ju plavá záhadná teta napomenula a chvíľu zastavila, akoby od nudy pokrčila ramenom a pozrela sa vôkol, vyhýbajúc sa očnému kontaktu. Potom nadšene poskočila a natiahla sa ku kostiam. " Však sa toho môžem chytiť!" spýtala sa a načiahla, hoc si spomenula a dala si záležať aby konala pomaly pomaly, ako ju napomenula.
Aj keď už bola dosť veľká, bola stále vĺčaťom a ešte aj celkom drzým, hoci odlišným spôsobom ako bol jej brat. Pociťovala chuť konať a zrovna v tejto chvíli mala neuveriteľnú chuť všetko skúmať, všetkými zmyslami, ktoré jej fungovali. Predsa to bolo tak zaujímavé. A ako by mohla tete Salome lepšie porozumieť? Optimisticky verila, že bude rada za jej očividný záujem. Vlky predsa mali radi záujem však?

Sabrina sa velice nadšene otočila, keď si ju všimla druhá duša a doširoka sa usmiala. " Môžeš spievať so mnou! Kto spieva, akoby sa modlil dvakrát" to bolo múdre však? Keby nespievala o tom, ako je Sabinka pekná, možno by na tom bol aj kus pravdy.
"Ale musíš pri tom vedieť zvládnuť tento náročný tanečný krok. " Vysvetlila a poskočila hopsavým klusom predhadzujúc pred seba hrudníkové končatiny. Potom zastavila a pokývala chvostom. Vlčica bola zaujímavá.
" To máš tri uši? Na efekte, tomu dodajú šmrnc!" usúdila uznanlivo. Nemala tu veľa kamarátov, trebalo si ich robiť, pravda

" Odpustím ti." rozhodla sa a zazubila sa taktiež, žartujúc na jeho odpoveď, nezdalo sa však, že by jej pripomienku pobral veľmi vážne, a opäť ju pomaly zviezol dolu. Možno sa nevyjadrila jasne, možno bol vlastne pôvodom cudzinec a niektoré veci mu robili v jazyku problém. To bude ono. Asi to nebolo tak, ale ona sa rozhodla, že si to tak bude predstavovať. Potešene zdvihla labku k tvári a oprela si ju o srsť pod hrdlom, keď jej pochválil jej krásne meno. Nieže pochválil, on povedal, že je nádherné- nádherné vážení.
"Och, to vôbec." spevavo odpovedala preveľmi skromne ako to snáď vedela iba ona. Caligo. aké zahraničné meno. Rozhodne sa nemýlila! Už teraz rozmýšľala, odkiaľ asi je - fakt, že tu bol pravdepodobne dávno pred jej narodením sa rozhodla považovať za nepodstatný.
"No, to nepoznáš moju ma- aaa!" to už letela do vzduchu, nadskočila a opäť sa tyče prichytila ako kliešť. Keď bola hrozba zažehnaná, začala sa krátko smiať.
"Mám ťa rada Caligo! Aby si vedel."

Abraxasova neskonalá odvaha sa podpísala aj tu, ale čo by to bola za sestru keby sa odvážne nerozhodla zachrániť brata však? Jej odvaha samozrejme čoskoro pominula a čoskoro vylakanie vystriedalo zhnusenie. Ako to brat vyslovil, ústa mladej vlčice sa skrivili do odpovrhujúcej krivky.
"Fuuuuj" zhrnula jednoducho všetky myšlienky čo ju napadli a potlačila Abiho preč.
"Ja ho nechcem nájsť" upozornila ho, aby ho náhodou nenapadlo ísť sa vydať na prieskum a nájsť toho odhalujúceho sa jedinca. Striasla sa. " Fuj."

No isteže bol prekvapený že sa chovala ako príčetná a Sabrina sa po tejto otázke a úprimným prekvapeni nevedela rozhodnúť či je poctená alebo sa jej to dotklo. Rozhodla sa, že sa rozhodne rozhodnúť neskôr. Teraz bola podstatne rada, že ju Duiny počkal avšak trocha rozhorčene viac menej zo žartu odtrhla. " A že sa ma vraj bojíš. Vidíš ešte by ti URČITE chýbalo keby ťa neprechádza môj nežný hlások" zazubila sa a zľahka doň drgla. Nijak zásadne si neuvedomovala že aj ona mohla byť príčinou toho že nebol šťastný a tuto kozmost v podstate vylučovala. Ale bolo vidno že sa čosi dialo a ona samozrejme nebola tak hlúpa aby jej nedošlo čo.
"Vieš Duiny, je mi ľúto čo sa stalo tvojej maminke" síce napadla mesiáša ale tvárila sa nešťastne a nešťastne sa tváril i on. Keď tvrdila že nič z toho nebola pravda tak prečo by klamala? Sabrina bola z toho celého zmätená

I keď bola Sabrina rozpoltená z pieskovej vlčice- popravde vtedy v nemocnici bola aj celkom desivá. Zdala sa byť aj prísna a Sab si vtedy nedovolila povedať ani slovo, čo síce možno Salōmē nevedela, ale nebolo mnoho takých, ktorí by si tento prístup vyslúžili len tým že boli. Dnes sa ale rozhodla dat Sabrina tete "druhú šancu" čo v preklade znamenalo že bude skúšať jej trpezlivosť. Vlastne bolo celkom super že tu mali vlastnú tetu a ešte k tomu z takej diaľky! Preto Sabrina veselo stopovala - to už sa naučila zo schovávajú s Miriam samozrejme a dostala sa až za Salōmē do starej krypty. Strašidelné. To sa Sabrine páčilo. "Teta Sálome!" Pozdravila ju skoro až krikom a bez opýtania skočil cez prah dnu. Nestihla sa poriadne ani poobzerať keď zbadala kosti! "Och to je husté" priskočila bližšie.

Sabrina sa zazubila a veruže to bol úsmev hodný žraloka. Vyškerená od ucha k uchu sa nadšene bavila, hoci tentoraz jej katapult do vzduchu bol zľahka odfláknutý zdalo sa. Podozrievavo podvihla obočie.
"Asi si sa dobre neodrazil" poradila vlkovi ako na to lepšie, lebo nepripúšťala fakt že to nebolo omylom. Stále sa dobre držala kovovej tyče, koniec koncov to v takých výškach nebolo nič jednoduché.
"A vieš čo? Už to ani nebolí" chcela ho potešiť keď mu bolo tak ľúto že ju škrabol. Bude mať jazvu? Troška sa toho obávala nie že nie. Jazvy boli zaručene veľmi cool ale k jej peknej tváričke to predsa nesedelo, to sa vie.
"Sabinka- teda, Sabrina" zaspievala zvesela. " Ty si kto? Ach, aj Abimu by sa tu páčilo, môžeme ísť nabudúce všetci traja!" Odvážila sa napokon navrhnúť mu tento nápad storočia, hoci sa trocha zháčila. " Ale nehovor to mame, asi by sa hnevala, že sme na to už moc veľkí "

" Do riti!" vyprskla veľmi nemiestne, hoci ťažko povedať, možno to bolo i miestnejšie než jej neustále branie božieho mena nadarmo. Aj keď bola pripravená, rýchlo sa ocitla zase na zemi a prisahala by, že nadletela do vzduchu. Trocha to zadunelo, trocha zabolelo, ale ona sa rozhodla akúkoľvek bolesť ignorovať.
" Prosím urob to znova." Toto bola práve možno i obľúbenejšia aktivita než desenie spoločnosti a než schovávačka a musela sem zobrať aj Abraxasa. Ibaže to nebude sranda bez niekoho kto vedel vyvinúť rovnakú silu ako tento okrídlenec. Aj bratovi musela dopriať rovnakú zábavu. Nuž bolo to jasné, Caligo sa s nimi pôjde hrať.

" PANEBOŽE!" skríkla upišťane a oblapila kovovú tyč akoby jej išlo o život. Podarilo sa jej však nespadnúť. Nevedela čo presne čakala, ale toto to nebolo. Sabrina bola teraz vo vzduchu, odvážila sa po chvíľke aj povoliť zovretie a čupnúť si len na rozšírenú drevenú časť hojdačky.
" Toto bolo dosť dobré. Skúsim to ja." navrhla, ale keď skákala po prični, aby aj vlk vyletel do vzduchu ako ona, pochopila, že na to bude treba asi viac fyzickej sily, než bola schopná vydať. " Ah."

"Je to pozoruhodné, nemyslíš?" spytovala sa zvedavo natáčajúc hlavu, keď šťuchla zase do opačnej strany, ktorá spravila to isté. No páni. Základy fyziky samozrejme vlčici nehovorili moc nič, a bola daným predmetom fascinovaná. Išla opäť na pôvodný zdvihnutý koniec a tentoraz naň vyskočila celá. Čakala že klesne dolu, ale nečakala, ako j to rozhodí. " Wuiii!"
zvískla a pozrela na obra. " Videl si to? Zviezlo ma to dolu. Poď sem, no tak poď sem, skús sa toho chytiť." nabádala ho

Sabrina ani nepripúšťala fakt, že mohla otvoriť oči a vlčica pred ňou mohla stále stáť, neprijímajúc túto hru. Takto to malo byť, stačilo ju šokovať a hneď sa prispôsobila. Zablysli jej oči nadšením, keď vyliezla z rastlín a obzerala sa. " Nájdem ťa. Len aby si vedela. Nájdem každého." povedala výhražne avšak hravo a bádala po okolí. Ďaleko nemohla zájsť, hoci jej zišlo an um, že odišla úplne. Isto by ale nekazila srandu, nie? Nos strkala do každého kúta, prv skákala do zákutí intenzívne a rezko, vlčicin pach cítila navôkol. Keď zistila, že ju zatiaľ nikde nevie nájsť, spomalila a váhavým krokom nakúkala ďalej. " Naozaj ťa nájdem," varovala ju, ale bolo podozrivé, že nevedela zazrieť ani len jej náznak. Toto sa jej úplne bežne nestávalo. Začala vetriť pri zemi, a začala pracovať ozaj precízne, nedávalo jej zmysel, ako niekto mohol byť v schovávačke lepší ako ona.

Sabrina fňukala pomerne nešťastne a slzičky jej padali po tvári, vlastne si nemusela dať záležať aby vyzerala veľmi ublížene. Chcela niečo zakvíliť, plakať a tak, ale miesto toho potiahla nosom a váhavo pozrela bokom. " Musím priznať, že mám celkom rada schovávačku." súhlasila a povzdychla si so starosťami veľkej baby. " Čo je toto?" spýtala sa upierajúc pohľad na kovovú konštrukciu. " A tamto?" pozrela trocha bokom na polo trávnatý, polo betónový povrch s akousi kovovou, možno trocha drevenou lávkou s dvomi rozšírenými časťami na koncoch, jedna bola vysoko vo vzduchu. Sabrina tam pomaličky išla a šťuchla do tej vysokej časti, ktorá následne pod ej tlakom padla na zem a zdvihla sa druhá. " Oh pri Hatim."