Príspevky užívateľa

Vlčka sa zvíjala snaziac sa nájsť zvyšok síl ktoré sa v jej temperamentnej krvi ešte nachádzal. Nebola z rodiny atletickych popravcov predsa len tak a i keď ešte nebola ostrielaná a skúsená mala to v génoch čo bolo možno jej jediným šťastím že bola stále nažive. Húževnatosť.
Zavrčala rozhorčene a trocha zúfalo a keď jej Apollyon kmasol ucho, zvrieskla a trhla sebou pretože to bolo sakra poriadne. Pociťovala bolesť snažila sa mu vymaniť spod zovretia a snažila sa ho zakusnuť aby dal konečne pokoj.

Áno vskutku, Sabrina nemala vonku čo robiť no malá vlčka nabrala nejak príliš veľkú istotu že platí toto pravidlo v kulte všeobecne. A vôbec, kto jej to povedal? Ona by nevyzradila čosi také určite nie. Ale keď to počula vlčica z tretej strany, Sabrine nebránilo nič aby pravdu trochu okresala či dokonca vyvrátila. Uchechtla sa, nie posmešne, naopak akoby vĺča povedalo niečo sladké a naivné. "A to ti povedal kto?" Tázala sa pobavene spochybnujúc tym pravdivosť Dorinho tvrdenia. bola ta malá tak múdra tak nech spustí čo vie.

Melodické tóny víriace Sabrininou myslou boli možno čistejšie v jej hlave než na povrchu zeme, no to jej nebránilo v pokračovaní, snažiac sa uvolniť. O chvílku vlčica pôsobila skor nadnesene a dokonca začala poskakovať. Keď sa však vynoril hlas, ktorý ju oslovil, kulťanka zastavila dramaticky a podvihla hlavu hore, hrdo sa obzerajúc zvedavo nakláňajúc tvár rotujúcu po pôvode hlasu, akoby doteraz nezažila zlej skúsenosti. Zbystrila vĺča, mladé, no už predsa trocha odrastené, samá noha ako to v pol roku chodilo.
"Pozdrav pánboh," zaševelila a zastrihala uškami, upierajúc ľadové oči vpadnuté v totálnej tme v okolí obočia a chvílu zízala.
"Jak ako odkial? Z mesta." kývla smerom skadial prišla.

Sabrina sa snažila spôsobiť čo najviac škody a do ramena zaryla ostré zuby, jej skus však povolil v sekunde, ako sa Apollyon začal brániť a uhryzol ju taktiež. Sabrina zavrčala od bolesti i zlosti a zmietala sa, čo ju možno zachránilo od prepichnutých plúc od nebezpečných rohov jej únoscu! S revom sa ohnala naspäť a mávla končatinami aby Apollyona buchla. Uhryznutie ju bolelo a pokiaľ sa Apollyon držal, Sabrina sa ho snažila odsotiť. Možno sa jej podarilo potiahnuť ho za ucho no to v tomto prípade mohlo byť akurát tak mimoriadne nepríjemné.

Hoci sa mala z nedávneho incidentu poučiť, zdalo sa, že Sabrina nedokázala tak celkom nechať veci tak. Aj Abraxas chodieval za hranice týmto smerom tak čo na tom bolo tak zaujímavé? Sabrina bola už veľké dievča ale nie dosť veľké na to aby ju zákaz opustiť hranice neskonale mučil. Bol to Hatiho či Nieixov zákaz? Pýtala sa ospravrdlnujúc si týmto svoj prehrešok. Keď na to príde, pomodlí sa ráno pred spaním k Hatimu.
Jej skúsenosť s unosom ju traumatizovala, Očividne však nedostatočne na to aby si dávala pozor. Ale veď čo je na tom. Išla sa len.pozriet. Len napiť k vode. Bol toto smer ktorým predtým zmizla Miriam ako hovorila? To kam tento tok viedol vedela iba teoreticky. Kráčala a hlavou jej nebezpečne intenzívne prehrával výstup rodičov u nich v úkryte. Cítila ako ju striaslo a mimovoľne si začala pospevovať aby prešla na iné myšlienky. Robila tak hlasnejšie než mienila.

Nezostávalo jej veľa možností a teda najistejšia z nich bola rovno vyraziť. Mala teraz čo stratiť? Beztak ju zabije a ona nebude čakať na popravu v mene falošného boha bez boja. A možno to nebolo hrdinstvo ale iba strach ktorý ju viedol. Neodpovedala, nemala na to silu, napriek tomu po chvíli ako Apollyon dohovoril sa mu vlčica vrhla po krku. Mierala hneď s jasným cieľom pretože moc veľké šance nemala a teda nemohla plytvať pokusmi. Malá čierna raketa sa vrhla na jej unoscu ako kamikadze, chňápajúc mladými ostrými zubami po hocičom živom.

Nachádzajúc v sebe kus hrdosti či snáď ešte nejakej tej sily tesne pred zosypom sa vlčica postavila a vzdorovito podvihla bradu. "Pán je vždy s nami a tí čo vieru stratia v najťažších chvíľach budú bohom zatratení" vyslovila spomienku kdesi z omše ktorú kázal sivý veštec ani nevedela kde sa to v nej nabralo. Následne si odplula a to pokiaľ možno priamo sivému vlkovi do ksichtu. Ak sa jej zadarilo trafiť ho, rozhodne pociťovala napriek svojmu zufalstvu istú satisfakciu.

Míňali sa dni? Sabrina nevedela. Nešťastne skoro zlomene sa opieral o slnkom vyhriaty múr starého chrámu, kostola božieho umučenia, falošného boha. Cítila hanbu, beznádej no neplakala. Ani raz neplakala pretože v momente ako sa náhodou objavil a zmizol ten sivý prizrak, diabol ktorého navždy bude mať Sabrina zafixovaného ako odporne stvorenie, vzchopila sa, postavila a neústupčivo bola odhodlaná vzpierať sa, neukázal mu žiadnu slabosť. Toto odhodlanie odchádzalo spolu s nedostatkom vody a jedla. Tentoraz už sa nepostavila. Keď zacítil prítomnosť sivého vlka, letmo naň pozrela kútikom oka. Akoby snáď mal byť toto jej posledný deň na zemi. Posledná noc.

Podľa Sabriny to bolo náramne vtipné a zaslúžila si oskara. Chichotala sa, pobavene, že to Aiduina tak rozhodilo a pri pohľade naň nevedela ani neskôr udržať vážnu tvár.
Niežeby Aiduina nemala rada. Mala ho veľmi rada, bol jej oblúbený vlk čo mal krídla. A niežeby si snáď myslela, že si zaslúži trpieť ale- troška vtipné to bolo no nie? Ani sama nevedela, kedy do nej tento nápad vnikol, ale čo, ona bola majster improvizácie.
"Aiduin ty si pako." zasmiala sa priateľsky a drcla doň labkou, radostne švihajúc chvostom. "Musím, pa. Uvidíme sa." Vtískajúc mu samozrejme len veľmi priateľský božtek na líčko sa rozlúčila.

Sabrina spala hlboko zahrabaná kdesi pod dekou a nemal nik skoro šancu ju vidieť, okrem Abraxasa o ktorého sa opierala a chrnela najspokojnejšie ako vedela. O kom, o čom sa jej snívalo? Určite to boli krásne sny, kde robila dačo šialené a pri tom určite spievala. Och! A bol tam aj BAraxas a bol tam asi aj Aiduin a- potom to nebolo tak pekné. Vlky, ktorých mala rada sa rozpadli ako nič, tiene sa zmenili v svetlo a ona bola opäť v tom chráme, v chráme, v miestnosti s tým okom a slnkom a ..tým sivým bastardom. Počula ako sa jej smeje. Ako niečo hovorí, a čo ona? a čo ona? Modlila si sa aby som neprišiel. Apollyonova tvár bola bez emócii ako tam, hovoril zdvojene, ženským i mužským hlasom naraz a- a potom ju Abraxas prebudil. Sabrina sebou skoro trhla, no udržala sa. Hlasy sivého vlka sa zmenili v reálne hlasy matky a otca. Dych mala rýchly, tepalo jej v ušiach a ona chvíľu nevedela, ktorá z realít ju rozhodila viac. Pritiskla sa k Abimu a s roztraseným dychom sťažka vydýchla.

Povedať mladej dokonalej slečne, že sa nezlučuje s niečím kázaním bolo ako vynadať jej do slnečných lúčov. Mladá vlčica sa zamračila, kyslým jemne šokovaným a nepochybne dotknutým výrazom v tvári sa narovnala a podvihla obočie. " Akože nezlučujem? Ja robím všetko čo Hati káže." povedala urazená ako nikdy, až skoro zabudla, že slúbila, že bude dobrá. Možno by do budúcna nebolo od veci naučiť sa pokore, no dnes nebol ten deň, kedy sa tak stane, rozhodne nebol.
"Čo presne o mne Hati káže?"
Čo nezvládne urobiť? Zvládne všetko čo jej priprav a pokial by aj nie, ako by to teraz mohla jej teta vedieť a rovno ju odpísať? Predstavovala si to asi tak, že sa stretnú niekde na verejnosti a ani len ju nepredstav. Ano, nemala meno otca, ktoré koniec koncov ani nechcela a nemala ani toto meno? Na čo sa jej vôbec unúvali dať krstné?

Sabrina odviedla Aiduina kamsi na stranu a po celý čas sa tvárila nie tak uvoľnene ako vždy, hoc sa občas nad touto situáciou uchechtla. Keď zaviedla vlka kamsi do zákutia nákupného centra kde kohli spolu hovoriť sami, som sa začal hájiť a Sabrina aby nestrácajú rolu, taktne prikyvovala.
Po tom čo vlk dorozpraval sa naň zahľadela a nehladela nad vôbec krátko. Úsmev sa jej vytratil, zvážnela akoby sa zdráhala
"Trocha jej rozumiem. Vieš ja.... vlastne som ti dlhšie chcela povedať že, ach. Duiny vezmime sa!"navrhla vlkovi a tvárila sa sakra sakra vážne. A až keď si vychutnala ten pohľad sa po chvíli napätia nahlas rozchichotala a vypršala od smiechu.

Tentoraz sa skutočne snažila dávať pozor a venovať sa a nadávať informácie ale keď bola rozptýlené Aiduinom aj Abraxasom tak sa to skrátka nedalo tak akoby si želala. Na svoje pomery však zostávala aspoň navonok ticho, aby nezneúctila tento proces tým že bude vyrušovať. Vypustiť páru po náročnom dní však znelo ako skvelý nápad za každých okolností, a už vonkoncom keď bol na tom Abi a Duiny takto. Bolo im azda nevoľno?
Sabine sa rozžiarili oči. " Lunapark. Hneď jak to skončí " navrhla ipierajuc pohľad aj na Duinyho ktorý nemal na vyber či sa pridá. Jednoducho sa rozhodli že chce.

Selektívna hluchota bola pri mladej vlčici vážna diagnóza už teraz a to tam v mladom veku. Zvlášť špeciálne pri niečom co nechcela počuť. A tak nech mohla Salome hovoriť čokoľvek duchaplné a poučné čo len chcela, Sabrina si z toho odniesla jedinú vetu. Úsmev jej zamrzol v tvári, akoby nechápavo odlahčujúc podvihla obočie a uchechtla.
"Akože neoficiálnom?" Snažila sa držať nad vecou ale bolo jasné čo si z tohto výkladu Sabrina odniesla. Úsmev z tváre sa teraz vytratil a pomaly ale isto ho striedalo zamračenie.
Veď hádam aj ona bola pokojná rodina svojej tety, prečo by mala oficiálne nebyť členom toho rodu? Salome sa musela pomýliť, tak to bude

Sabrina bola plná hnevu a zlosti a netúžila možno po ničom viac, než prekusnúť tomu vlkovi hrdlo. Počkaj keď ťa nájdu naši popravcovia, Hatiho trest ťa stihne a on ich k tebe PRIVEDIE. Pomyslela si, už však nevedela ako tieto myšlienky vysloviť nahlas. AKoby jej vyrezali hlasivky, hlas sa jej zastavil uprostred nádychu anedokázala povedať nič. Bastard. Špinavý bastard. Zhlboka vydýchla odfrkajúc si, možno aj vyčerpane z toľkého stresu Nepotrebuje jesť ani sať. Možno nebol najlepší čas na vykonanie ceremoniálu veriacich, ktorý sama ako narodená do kultu podstupovať nemusela, no bol tu priestor, pre mdoltibu ako takú. V absolútnej tichosti, aj keby ju z kože drali. Sabrina preto stíchla, nehybne stála.
Pane na nebesiach, ty vidíš vôkol seba a prídeš súdiť naše hriechy...