Príspevky užívateľa

Asi by nebolo veľkým prekvapením, že počas cesty k bazénom neviedli vlčice nejaký debatný krúžok. Salōmē si konala svoju službu, ako jej bolo kázané a navzdory značne pocuchaným nervom z toho pociťovala určitú spokojnosť. Neuniklo jej, že vzhľadom k jej dočasne najnižšiemu postaveniu jej tejto noci mesiáš prepožičal mnohé právomoci. Verila, že si jej preukázaný potenciál zapamätá, keď si najbližšie uvedomí, že Kult postrádal vyššie špecializované postavenia. Popravca. Asi sa dosiaľ videla skôr v roli niekoho viac orientovaného na vieru, no nakoniec - kolovala jej v žilách krv vlkov, ktorí z tohto, pre niekoho prostého povolania, urobili status nenahraditeľnej hodnoty. Kde by niekto videl možno primitívneho hrdloreza, za mena Irae Dei stál posol božieho hnevu hoden rešpektu. Fyzická sila nepotláčala inteligenciu. Len-len že sa nestratila vo vlastnej hlave pri predstave, kam by sa týmto smerom mohla až dostať. Vycvičiť jednotku božích bojovníkov, pred ktorými sa budú kacíri triasť od strachu, ktorí urobia z tohto miesta bezpečnú svätyňu pre rozvoj duší. Ona bude stáť na ich čele, v tme jej povievať plášť, predkovia sa jej budú s hrdosťou prizerať, bude-!
Konečne pri bazénoch. Strihla uchom keď sa jej do očí odrazil ostrý lúč mesačného svitu. Odpusť mi Hati moje neskromné ambície. Ty najlepšie rozhodneš, aké miesto mi náleží a ja ti zaň budem naveky ďakovať.
Pozrela na Bellannu, keď ju priviedla až k okraju vykachličkovanej jamy. "Toto už nebudeš potrebovať," riekla s pokojom angličana a rýchlo do nej drgla. Než stihla modrá spadnúť, Salōmē chňapla po brečtane na jej chrbte a nechala ju vykĺznuť von.

Ležala uložená na úhľadne poskladanej celte, áno na tej iste celte, v ktorej nosievala kosti. Nespala však, predné laby mala dôstojne natiahnuté pred sebou a hlavu vztýčenú. Polohlasne si memorovala životopisy zosnulých, najmä tie najnovšie. U nebohých vĺčat nebolo veľmi čo zaznamenávať, čo ju mrzelo, no nedávno získala od Abraxasa podivuhodné novinky, ku ktorým dospel. Hoci ich brala s malou rezervou, nemohla ich ignorovať a aj teraz si ich v hlave premieľala ako v práčke. Mladý vlk si u nej získal bod k dobru, keď ju s tým pred časom v krypte sám vyhľadal a Salōmē ho sem v blízkom čase mienila dotiahnuť znova, aby uňho podporila vzťah k zosnulým.
Strihla uchom a za blížiacim sa zvukom a pohotovo vstala, aby sa nejaký nezvaný hosť nedostal ku kostiam. Čím jasnejšie však počula, tým väčšmi sa v nej utvrdilo, čo za hosťa to malo byť. To zlovestné rytmické škrabotanie krpatých labiek skutočne nebolo ťažké rozoznať. Nemohla čestne prehlásiť, že by to bol hosť nezvaný, bol...tolerovaný. S povzdychom pri predstave, čo ju čaká a neminie si sadla, až kým Sabrina nevletela dnu. Predkovia, odpusťte.
"Pomaly, pomaly," ozvala sa s kľudom, no dôrazne, nech jej ani nenapadne sa ich chytať. Radšej vykročila k nej, keby ju náhodou bolo treba čapiť.

So strpením ho počúvala, v očiach mala čosi zhovievavé, keď jej odprezentoval, čo sám už vedel o Hatim. Znelo to, akoby to malo byť všetko, čo jej mohol k danej téme povedať, no tentoraz už s tým bola zmierená. Najmä preto, že videla v Caligovi vôľu naučiť sa viac. Navzdory jej stoickému výrazu sa z toho tešila, o to viac, keď sa jednalo o vlka, ktorý ju pravdu povediac čímsi oslovil. Predovšetkým tými víziami - mať pod sebou učňa, ktorý mal už teraz vo vienku tak veľkú pozornosť od Hatiho mohlo byť aj pre ňu dobrou vizitkou.
"Správne. Predpokladám ale, že omnoho viac vedomostí než toto už ti dopriatych nebolo, mám pravdu?" povedala pokojne. Nič v jej hlase nenaznačovalo, že by ho za to chcela hrešiť. Salōmē pred mnohými členmi pôsobila ako, stručne povedané, sekera. A aj ňou bola po väčšinu času, ani tu nemienila vlkovi nič zľačovať, no jej prístup bol podstatne jemnejší, keď videla ochotu aj z opačnej strany. Zároveň však za uplynulé mesiace strávené v Kulte bola nútená zo svojho štandardu trošku zľaviť a vedieť oceniť aj oveľa menej, než na čo bola zvyknutá. Inak by sa s ňou len ťažko jednalo a nik by sa nič nenaučil. Jej ambície s Kultom sa však neznížili za ten čas ani o chlp.
"Ako si povedal, Hati je vládcom noci, predovšetkým ho však reprezentuje mesiac. My, ako jeho veriaci, sme deťmi noci a v temnote je naše miesto. Noc, to nie je len prostá tma. Je to ticho, je to mystérium, pre nás ale tiež útočisko, do ktorého sa smieme zahaliť. Útočisko, ktorého sa bezbožníci stránia, odmietajú ju, pretože len vlk našej viery má to porozumenie. Jemu to, čo iným zahaľuje zrak ponúka cestu, naopak odkrýva svoje tajomstvá a dodáva silu. Na rozdiel od bytostí svetla nachádzame bohatstvo v tichu a modlitbe, než v pominuteľnej matérii," rozhovorila sa a musela si dávať pozor, aby sa sama nestratila a tiež pustila Caliga k slovu.

Jej uši sa pohli za hlasom s malým oneskorením. Bola bdelá, oči mala samozrejme otvorené, no mysľou bola kdesi veľmi ďaleko, pri Hatim. Paradoxne už necítila hlad ani únavu, ako predtým, pretože sa sústredila na úplne iné veci. Pravda, s jej návratom do reality sa to malo čoskoro zmeniť. Najskôr však ešte venovala v duchu Hatimu posledných pár slov vďaky a chvály na rozlúčku. Dvakrát zažmurkala na počujúc ako Laile toľkým mlčaním zaškrípalo hrdlo sa radšej najprv zhlboka nadýchla a výdatne preglgla. "Dobre teda," odvetila potichu a poobzerala sa po krypte, aby náhodou pred svojím vratkým vstávaním niečo nezhodila. Ešte si v sede trošku vyhrbila stuhnutú chrbticu, až v nej zaprašťalo ako v prútenom kresle. Konečne sa opatrne postavila, potriasajúc hlavou, olizujúc si stŕpnuté pysky. Bolelo to, no netočila sa jej hlava, ako sa predtým trochu obávala. Hoci Lailah mohla vedieť sama, aké to bolo náročné, Salōmē v jej prítomnosti nemienila trápne vrávorať ako novorodené srnča.
"Ďakujem ti za dozor, Lailah," prehovorila a s pokorným kývnutím hlavy prešla okolo nej v ústrety východu. "A nie je nutno spomínať, že ťa tu kedykoľvek rada uvidím znovu, pokiaľ uznáš za vhodné. Je to tu aj tvojím útočiskom." Najprv sa však obe nutne potrebovali prevetrať.

Lesley: malý prívesok
Salome: maznáčik (netopier veľký)
Abraxas: magický predmet

všetko si zakreslím a pošlem do ticketu

ďakujem za super akciu <3

Mlčky strihla uchom na 'odpoveď' mladej vlčice. Nerobila si z toho ťažkú hlavu, niekedy bolo takéto nemé gesto lepšie, než keby z nej mala vypadnúť nejaká hlúposť. Chvíľu sa seba len bohapusto zízali, až kým sa Salōmē opatrne nepostavila. Ponaťahovala si preležané kĺby a chladom zmeravené svaly a sústredila sa radšej na to, ako sa dostať dolu. Vyškriabať sa hore bolo veru ľahšie, no nemienila sa pred svojim novým publikom znemožniť tým, že by sa niekde strepala ako vrece zemiakov.
To by sa pravdepodobne stalo, keby skúsila ísť dolu tou istou cestou, ako sa dostala nahor. Musela si vymyslieť niečo iné. Hm. Kus pred ňou sa nachádzal iný trám, asi o pol metra nižšie, bol ale priúzky na to, aby na ňom celá pristála. Za ním bola už len holá stena. Zamračila sa a zamyslene si oblizla zuby, akoby sa ten trám chytala zadrhnúť, než sa prikrčila ako panter a skočila vpred. Všetky štyri laby sa jej stretli v riadku vedľa seba na úzkom tráme a neostávali tam ďalšiu sekundu, keď sa vlčica nechala mimovoľne zošuchnúť do ďalšieho skoku proti stene. Natiahla predné laby, krátko za tým zadné a svižnou vývrtkou sa odrazila od steny, aby si stlmila pád na zem. Tam doskočila na všetky štyri, dvihnúc okolo seba hustý kúdoľ prachu.
S úľavou sa otriasla a vykročila v ústrety návštevníčke. "Salōmē Irae Dei," promptne sa predstavila, upierajúc na ňu pokojný, možno trochu blahosklonný pohľad. No čo, bol to ťažký zoskok, mohla byť so sebou občas aj spokojná, že?

Chvíľu nad tým ticho premýšľala. Pravdu povediac si o tej idei myslela svoje, no Caligo chcel od nej objektívnu pravdu, a tú mu nehodlala odoprieť. Vonku sa slnko pamyličky dralo do ulíc, no ich miestnosť ostávala zahalená v tieni, oknom otočeným na západ. Sýte zore sa odrážalo od studených ulíc a do ich prítmia vpúšťalo tóny tmavoružovej farby.
"Nemyslím si," povedala nakoniec. "Pokým nezabudneš, kde je tvoje miesto. Pokým by si kvôli nim nezaprel Hatiho, či neporušil jeho zákony, ani nezanedbal svoje povinnosti ako veriaci." A toho sa trochu obávala. Vedela, aké ohromne silné je pokrvné puto. Bála sa, či by pravidelným stýkaním po čase nepremohlo lásku k Hatimu a nezviedlo Caliga na cestu hriechu. Ibaže to boli len jej dohady, zasiahnuť mohla jedine vtedy, keď by sa skutočne naplnili. Technicky na prostých stretnutiach s nevercami nebolo nič trestné. "Ak je tvoja viera dostatočne silná na to, aby ju neprehlušil hlas pokrvnej rodiny, mal by si byť v poriadku." Viac k tomu nemala čo dodať. A hádam mu bolo jasné, že nijaký kacír nebol na svätej pôde vítaný.

Povzbudivo k nemu natočila uši, aby videl, že sa smie slobodne pýtať. Ako jej začínalo byť komfortne v tejto pozícii, konečne schopná ponúknuť niečo nie len rodu, ale aj tomuto miestu. Najmä vediac, ako sa jej pred mesiacmi tá predstava priečila, ako si priala ísť domov. Pri prvých slovách jej však došlo, že na túto otázku nebude tak jednoduché zodpovedať. Presne pri slove 'rodina' tušila, čo sa bude pýtať. Ostala ticho, mierne zachmúrená v zamyslení až kým celkom nedopovedal.
Mohla mu povedať, čo by mu pravdepodobne povedali mnohí ďalší. Že toto je teraz jeho domov a veriaci sú jeho rodinou. Že ak jeho príbuzní odmietajú Hatiho, má ich pustiť z hlavy a svoje srdce odovzdať bohu. A bola to pravda, ktorej nedokázala protirečiť. Krutá pravda. Nechcela, aby tento rozhovor skončil zle ale ani mu nechcela fúkať práškový cukor do očí. "Mnohí z nás si volia k Hatimu cestu, ktorá je osamelá. V konečnom dôsledku sa totiž pre nás stane tým jediným, na čom záleží a to nie je...nesprávne tvrdenie. Ale aj ja mám rodinu a nechcem si predstaviť život bez nich, na moje šťastie sú však Hatiho vernými služobníkmi." Ťažko sa jej do toho vžívalo. No teraz už bola pravdepodobne dosť zrelá na to, aby dokázala obstáť tú takmer nemožnú voľbu medzi Hatim a rodinou a vykročila správnym smerom. Zlomilo by ju to, no bola to cena, ktorej si bola vedomá a každú noc sa úpenlivo modlila, aby ju nikdy nemusela zaplatiť. "Modlím sa. Každú noc prosím Hatiho, aby nenechal mojich blížnych zísť na cestu hriechu. To je to, čo môžeš pre nich urobiť, Caligo. Modli sa k Hatimu, aby im ukázal cestu, aby spasil ich duše. Obrátenie môže prísť aj neskôr v živote," dodala. Preto bolo pre ňu členstvo v zasvätenom rode tak veľkým požehnaním. I tu sa občas vyskytlo pár skazených vajec, pár členov, ktorí sa spreneverili a oni boli nútení obrátiť sa im chrbtom.

Zhlboka dýchala, bolo vidno ako sa jej pomaličky plynulo rozpínajú rebrá a zas klesajú. Nerobila to ani tak pre seba, hoci bola napätá z návalu informácii, emočne bola celkom v poriadku. Tak nejak skúšala vnuknúť Caligovi, čo by mohol sám skúsiť, aby sa dal do poriadku.
"Nemyslím si, že bolo tvojou úlohou zachrániť ho. Je chvályhodné, že so smrťou mesiáša toľko cítiš, najmä ak si ho poznal len krátko. Svedčí to o spolupatričnosti, ktorú Kult ešte dnes veľmi potrebuje." I to ju celkom fascinovalo. Neprekvapilo by ju, keby cítil zášť voči vlkovi, ktorý sa mu vyhrážal smrťou ak by opustil miesto kde sa ocitol, v tom čase ponímanou 'náhodou'. A navzdory tomu túto spomienku ešte vždy kropil slzami. Pravda, mohol byť jednoducho citlivou povahou, no Salōmē dúfala, že sa za tým smútkom skrývala predovšetkým lojalita. Túto vlastnosť si cenila nadovšetko. "No ako som povedala, hoci je smrť pre nás bolestivou stratou, nedeje sa nikdy náhodou. Pre dušu je to čas znovuzrodenia, kedy smie konečne spočinúť po Hatiho pravici. A ak mu Hati povedal že je voľný, myslím, že ho tým vítal vo svojom kráľovstve. Navyše mi z tvojich slov vyplýva, že si za svoj skon mesiáš zodpovedal sám. Nezlyhal si," posledné slova predniesla obzvlášť chlácholivo.
"Čo si myslím je, že Hatimu záleží na tom, aby si tu bol. Je veľmi málo vlkov, ktorým by bol ochotný toľko ukázať, veľmi málo," pokrútila hlavou.

Keď po nej vyštekol, nehla ani brvou, no rozhodne sa trochu pevnejšie oprela do zeme, keby proti nej náhodou podnikol nejaký výpad. Zatiaľ však neuhýbala, verila, že by to stihla až by šlo skutočne do tuhého. Prižmúrila oči, nasledovala by ďalšia doplňujúca otázka, nebyť toho, že sa Caligo postavil a vykročil smerom k najbližšej budove. Pomaly ho nasledovala, na nič sa zatiaľ nevypytovala. Tiež si všimla, že sa noc chýli ku koncu, no nechávala si v mysli rezervu aj na prípadné pochybnosti o tom, čo sa malo diať. Salōmē, hoci bola smelá, nebola včerajšia a nikomu slepo nedôverovala ocitnúc sa medzi štyrmi stenami. Pravda, to bolo skôr okrajovou poznámkou, ešte vždy predovšetkým dúfala, že narazila na člena Kultu, azda prvého a snáď nie posledného, ktorému dokázala pomôcť. A možno, kúsok po kúsku by takýmto spôsobom ozdravila toto kedysi možno hrdé a dôstojné miesto, s božou pomocou.
Sadla si do prítmia a počúvala. Prebehla očami po jeho tvári, ovisnutých ušiach, po jazvách. Nepredstavovali pre ňu odhalenie niečoho strašného, jazvy boli pre ňu všadeprítomným dôkazom, že ich vlastník bol ešte medzi živými z istého dôvodu. Že sa dokázal adaptovať a Hati ho tu stále potreboval. A presne to sa jej potvrdilo v nasledujúcom svedectve, leč oveľa pozoruhodnejším spôsobom, než by predvídala. Pri vyslovení Hatiho mena sa jej rozšírili zreničky. Užasnuto naňho civela, hltajúc každé slovo, hoci sa podchvíľou zbadala a prinútila sa nenechať sa uniesť. Čo ak jej klamal? Také niečo by predsa mohol povedať každý, nie? Jazvy tu však hovorili za svoje, zrejme preto jej ich ukázal. Nebola nijakou doktorkou no bolo očividné, že ich nezanechalo nejaké obyčajné zranenie. A kto iný by dokázal zachrániť pred úderom blesku, než samotný Hati? Keď sa Caligo pousmial, jej tvár ho celkom podvedome kopírovala. Byť spasený Hatim a ešte ho aj uzrieť...neuveriteľné. "Fascinujúce," hlesla a ani jej najprv nedošlo, že to vyslovila nahlas.
Krátko na to sa však nálada začala obracať späť k bodu mrazu, hoci pravdu povediac, Salōmē bola obsahom jeho vízií tak zaujatá, že si to ledva všimla. Myseľ jej pracovala na plné obrátky, vrývala do mozgu každučké slovo, aby bolo pamätané, aby bolo interpretované. Caligo na tom začínal byť čoraz horšie a ona si to konečne začínala viac všímať. Než sa spamätala, ten ostnatý kolos sa so slzami v očiach schúlil na zemi. Zhlboka sa nadýchla aby svoju myseľ prinútila na moment spomaliť a nechať prehovoriť srdce, ktoré pri pohľade naňho trochu zmäklo. Podišla o kúsok bližšie, no od čierňavy, ktorá sa okolo neho rozlievala si držala odstup. Netúžila skončiť ako mucha na lepe.
"Tie slová 'si voľný'," prehovorila. "Neboli to slová Hatiho adresované bývalému mesiášovi? Možno to bol pokyn k tomu, že jeho púť dosiahla konca." Dávalo jej to tak zmysel. Z jeho slov sa domnievala, že Batdog skonal z vlastnej vôle a Hati mu to tak dovolil. No chcela chvíľu počkať, než by si túto informáciu upresnila.
Opatrne si pred neho ľahla na zem, labky natiahnuté pred sebou ako sfinga. Snáď aby to bral ako istú formu útechy. Toto nebola žiaľ Smrtihlávkina parketa. Nebola jednou z tých, čo by sa mu vrhli okolo krku a čičíkali ho, až kým neprestane plakať. No vedela, čo iné povedať. "Nevyložila by som si to takto," nemietla jemne. "Spomeň si, čo som hovorila pri dnešnej kázni, Caligo - skúška Hatiho je predzvesťou úspechu, nie zlyhania. Ak by chcel Hati mesiáša zachrániť, ver mi, presne by vedel okolnosti zariadiť tak, aby si to zvládol. On vedel, že keby si ho mohol zachrániť, uspel by si. Jeho motív pre túto víziu musel byť iný." Bárs sa neusmievala, no v očiach mala čosi nežné, čo tam často nebývalo.
Prišla sem v domnienke, že si vypočuje zmätky a domnienky nejakého miestneho outsidera a narazila pritom na zlatú žilu. Možno na budúceho veľkého proroka, akým bola jej matka. Ktorého vízie otrasú vierovyznaním, ako ho poznali dnes. Srdce jej ešte stále búšilo napätím.

Zamyslene sa zamračila, upierajúc pohľad nie na Caliga, ale tiež skôr akosi skrz neho. Musela uznať, že zjavne Nirix skutočne nebol jediným zodpovedným za momentálny úpadok miestnej morálky, ktorý očividne zasial už ktosi pred ním. Pravda, ako mesiáša ho to v očiach Salōmē stále moc neospravedlňovalo. Ale ach, koľko tu za ten čas mohlo byť takých, rovnako nezaučených ako táto zblúdená duša pred ňou? Sklamane pokrútila hlavou.
"Je mi ľúto, že si sa stretol s tak zlým prístupom. Verím, že Hati ťa sem poslal z vlastnej vôle, no je povinnosťou Kultu oboznámiť ťa s vierou," sťažka si povzdychla. Než by stihla nadviazať k tomu, čo si od tohto rozhovoru najviac sľubovala, povedal ešte čosi. Nastražila uši a pozorne sa naňho zahľadela. "Mal si víziu?" zvedavo podvihla obočie. Bolo však vidieť, že mu tieto spomienky neboli ľahostajné. "Chceš o tom hovoriť?" doložila už opatrnejšie. Pravdu povediac by sa k tejto téme rada vrátila, ak nič iné tak už len preto, že by jej to mohlo prezradiť ako sa niekto ako Nirix mohol dostať k moci a či sa skutočne jednalo o Hatiho rozhodnutie. Na druhej strane, v tejto chvíli by sa radšej zamerala na nejaké to vzdelávanie Caliga.

Nemala poňatia, koľko času už ubehlo, no po celý ani len nenechala svoje myšlienky, aby sa pri tom pristavili. Banálny kozmetický detail. Bolo presne tak, ako povedala pred časom Ossianovi - láska k Hatimu nebola jednorázovou záležitosťou, ktorú by si dokázala prebdením dvoch dní a koniec. Nebolo radno zamýšľať sa nad tým, koľko ešte potrebovala spraviť, aby už bolo dosť. Dosť nebolo nikdy. A ani keď z tejto krypty nakoniec znova vyjde, jej práca neskončí.
Teraz robila toto, vzývanie svojho pána striedala s chvíľkami ticha, akoby v nádeji, že sa jej ozve späť. No hoci ticho neprerúšalo nič, okrem nepatrného dýchania dvoch vlčíc, Salōmē verila, že aj ticho bolo hlasom najvyššieho. Veď práve ticho bolo tým, čoho sa obávali hriešnici, tí čo škvarili svoje duše na hanebnom slnečnom svetle. Báli sa ticha a tmy, pretože predstavovali prázdnotu, záhadu, vyvolávali v nich neistotu a právom - presne to považovala za kráľovstvo Hatiho detí, tých, ktorí žili v temnote s takou ľahkosťou ako ryby vo vode.
Po celý čas sa prakticky nepohla, sotva si čo i len preložila pod sebou nohy. A že si bola istá, ako to bude bolieť, až sa postaví a rovno bude na tých stuhnutých kĺboch musieť zdolať nejedno schodisko, len aby sa dostala na zemský povrch. Nebála sa toho, nebála sa bolesti vediac, že bude len chlácholivým pohladením od jej pána.

Pokojne ho sledovala, snažiac sa odhadnúť, čo sa asi tak pod tou lebkou odohrávalo. Navzdory realite toho, ako sa Caligo cítil, jej neprišiel ako ten najľahšie čitateľný. Hoci bolo jasné že nebol celkom v poriadku. Pokývala hlavou nad jeho odpoveďou, povedal to tak zvláštne, akoby sa za to hanbil. Hoci vzhľadom na jeho predošlé priznanie sa tomu až tak nečudovala, iste ak nebol včerajší vedel, že vo viere mal očividné nedostatky, dokonca väčšie než ktokoľvek iný v Kulte?
Podvihla mierne obočie. "To neznie, ako by ti dal veľa času na rozmyslenie. Venoval sa ti potom niekto, aby si bol dobre zaučený viere?" spýtala sa. Bola to neľahká situácia. Salōmē verila, že každý by mal byť Hatiho veriacim a ak by sa ocitla na mieste bývalého mesiáša, je možné, že by ani ona nepustila takého cudzinca z mesta von. Vedela však aj to, že k viere musela duša istým spôsobom dozrieť, najmä ak nebola vštepovaná odmalička. Pokiaľ tu Caliga len odchytili a nič mu poriadne nevysvetlili, ako mal byť poriadnym členom? Bol tu prakticky zajatcom.

A tak tu v tichosti sedela, oči mala otvorené a uvoľnene vdychovala príjemné pachy bylín i drevín, ktoré boli neodlúčiteľnou súčasťou krypty. Hoci bola teraz tak blízko svojich príbuzných, temer až počula ako jej šepkajú, cítila ich lásku, tieto chvíle patrili jedine Hatimu, bez ohľadu na to, že nešlo milovať iba jednu stranu, vždy to bol boh aj rodina.
No teraz som tu s Tebou Hati, tak, ako tomu bolo od prvého nádychu, ktorý si mi doprial. Tak tomu bude po posledný výdych a bude tomu na večnosť, nech moja duša skončí kdekoľvek. Pretože hoc túžim zaujať miesto po Tvojej pravici, moja láska voči Tebe nie je podmienená ideou večnej spásy. Si mojou silou, mojím kompasom, ktorý budem nesledovať do najhorúcejších Sköllových pekiel, ak to budeš žiadať.
Viera jej dodávala pocit pevnej pôdy pod nohami, čo sa možno niekomu mohlo zdať iróniou pri pohľade na niekoho, kto svoje zraky večne upieral k nočnej oblohe. Hati jej však ukazoval, kam patrila, radil jej čo robiť a to ju napĺňalo zmyslom pre svoj účel na tejto zemi. A Salōmē ten účel horlivo potrebovala, potrebovala každú minútu každej noci presne vedieť, čo robí a prečo to robí.
Ty si mi nadelil do vienka obrovský dar, ktorý Ti neprestanem splácať. Pri hrobe mojich predkov, prisahám, že na svoj pôvod nikdy nezabudnem. Ty si nás vysvätil, aby sme boli vykonávateľmi Tvojej vôle, a ja budem tesákom, ktorý pretrhne slnečný svit, ktorý sa nechá potriesniť kacírskou krvou aj vtedy, keď ostatní cúvnu.

Spokojne jej úsmev opätovala a prešla pomaly k oltáru, obrátená ku zvyšku miestnosti, teraz už zahalenej v čierno-čiernej temnote. Bolo trošku aj na zamyslenie, ako si tu vôbec vlčice budú schopné kontrolovať ubiehajúce dva dni, keďže bez odchodu z krypty nebolo možné vyzrieť k oblohe. A sama Salōmē tu neraz celkom strácala pojem o čase. Na druhej strane, určite nepatrila k tým absolventom ceremoniálu, ktorí by si to chceli celé odsedieť len z nutnosti a vyletieť na rovné nohy, hneď, ako ubehne posledná sekunda. Svoj život plne vkladala do rúk Hatimu, bude tu sedieť tak dlho, ako On uzná za vhodné, bárs tu aj zhnije, keby to požadoval. Ak to však jej sesternica vnímala odlišne, jej nič celkom nebránilo v tom, raz za čas vybehnúť na prízemie katedrály a čas si skontrolovať. Úniku odtiaľto pre Salōmē nebolo, ani nijakého jedla či vody.
Zatiaľ, čo si ona vybrala miesto v blízkosti kostier na tvrdej studenej zemi, Lailah mala možnosť i privilégium zakotviť v Salonkinom pelechu v rohu miestnosti. Nevyčítala by jej to, hoci by to možno bolo vhodné. Ona tak zúfalo chcela mať so svojou poslednou ostávajúcou rodinou dobrý vzťah, že bola ochotná prehltnúť isté detaily. Nebolo to správne, nebola to ona, ale dúfala, že to nakoniec prinesie ovocie. "Som pripravená," odvetila, považujúc tým rituál i časomieru za zahájenú.