Príspevky užívateľa

Pri jeho slovách sa musela mierne zamračiť, hľadiac do krypty dokonca mierne uhla pohľadom od vystavených kostí, akoby tam miesto nich stáli jej predkovia živí a karhavo jej hľadeli do očí. O rodine vždy len pekne. Vonkoncom, ak o nej rozprávala pred niekým "cudzím", nehľadiac na to, že to slovo nemohlo byť Ossianovi viac vzdialené. Uvedomovala si to, pretože teraz stála nebezpečne blízko tomu, aby sa znížila k nejakému ukrivdenému decku, ktoré sa po osobnom zlyhaní dokázalo akurát tak sťažovať na to, aký je k nemu svet nespravodlivý. A ešte k tomu tu, v rodinnej krypte. Nanajvýš opovážlivé, priam hriešne.
"Tabitha je váženou členkou rodu," reagovala vratko, kým by jej napadla nejaká prirodzenejšia odpoveď. "Udržať si tento status...vyžaduje viac, než čo som predviedla na plese." Chcela mu povedať, že sestra ju len vychovávala, len chcela pre ňu to najlepšie, aj keď sa jej prostriedky mohli tretej osobe zdať neprimerané. Bola to ale pravda? Chcela skutočne pre Salōmē dobre, alebo sa tajne vyžívala v jej neistote? Tá možnosť ju zraňovala, no nemohla ju celkom vylúčiť. Možno zoslabla, možno si len odvykla od domáceho režimu a zrazu jej to podkopávanie a nátlak prišli proti srsti.
"Obávam sa, že práve preto ju za mnou poslal. Aby ma...napravila," šepla pochmúrne. Uvedomoval si Ossian tiahu týchto slov? Ak by Hati od začiatku vedel, že to Salōmē sama nezvládne, dovolil by niekomu ju sprevádzať, niečo, o čo ho toho času ešte úpenlivo prosila. Miesto toho jej dal šancu ukázať, že si vystačí sama. Ak musel dodatočne ukázať cestu jej sestre, muselo to znamenať, že zmenil názor. Že ho sklamala.

Na jazyku mala nepríjemnú pachuť, akoby práve zahryzla do niečoho nahnitého. Ktovie, možno to vychádzalo z jej predstavy o tom, akoby ešte pred desiatimi minútami schytila Nirixa za chvost, toť reakcia na tie svätuškárske drísty, ktorými si dovolil uraziť celý Kult. Každého jedného z nich, od kompetentných, až po deviantov, lebo ani tí si nezaslúžili takúto sebeckosť. Bolo jej zle z Omary, z tej prašivej pobehlice, ktorá bola ako matka všetkým, čím nemala byť. Nezaslúžila si potomstvo, jeho lásku a oddanosť, nechtune plytvala svojím telom a ešte mala tú drzosť sa obhajovať. A hoci sa tak už stalo, mohla si byť istá, že piesková vlčica jej to v budúcnosti ešte pripomenie. Bodaj by Lumine a Exlips dospeli do hanby za svoju mater, ak Hati dožičí, osobne sa o to postará.
Ani jeden z týchto kvietkov však momentálne nestál v jej poradovníku výchovných diskusií na prvom mieste. Rozprávať sa v tejto chvíli o čomkoľvek s mesiášom by bolo bezpredmetné, pravdepodobne ešte viac ako obvykle, očividne totiž všetko, čo mu veľká zlá vlčica povedala bolo čistou sírou navrhnutou len na to, aby ho zabolelo to mäkké srdiečko. Omara jej nestála v tejto chvíli ani za pohľad.
Ukradomky sledovala, ako dav veriacich opúšťajúcich konanie súdu prechádzal okolo nehybného Ossiana ako húf ančovičiek. Vlk bol od nej odvrátený, no dobre mu tak, keby ju videl prichádzať, ešte by jej zdrhol.
Salōmē už nebola tak nabrúsená, respektíve nie dosť na to, aby sa nevedela ovládnuť, no šťastná rozhodne nebola. Snáď prvý raz v živote sa našla v tom, že nadchádzajúci rozhovor s Ossianom jej neprinášal nič pozitívne. Za to však nevyhnutné. S dostatočným odstupom spoza neho vykročila a pootočila sa k nemu. "Neuvedomujem si vážnosť situácie o nič menej, ako vy, Ossian. Napriek tomu vás nanešťastie musím požiadať, aby ste si pritom uvedomoval aj mojich kompetencií. Dúfam, že si rozumieme," povedala pokojne, no s podčiarknutím autority.

Salōmē si pri pohľade na štyri hmýriace sa chvosty prehrávala v mysli ich prvé stretnutie v továrni a hoci nestrácala svoju pokojnú fazónu, srdce jej potichu zaplesalo, že dokázala svojou maličkosťou navodiť takúto zmenu. Hati neraz na niektorých frontoch bral, občas plným priehrštím, no práve tu obom vlčiciam ukazoval, že spolu kráčali správnym smerom. Nehádala by sa vôbec o tom, že Rue stratila mnohé, i keď sa k tomu stavala takpovediac "drňácky" nebolo ťažké pod jej škurpinkou vidieť mladú dušu, ktorej to vôbec nebolo tak jedno. Aj vďaka tomu Salōmē chcela byť súčasťou Hatiho vynahradenia jej strát. Chcela veriť, že si to mladá zaslúži.
"Dúfam, že si nečakala dlho," dokonca sa diplomaticky pousmiala a na posledných metroch deliacich ju od miesta činu už aj sama začínala starostlivo vetriť. Mrcinu, nech bola akokoľvek stará dokázala vycítiť ako len málokto. "Niečo mŕtve je tam určite," zhodnotila, ňuchajúc okolo rozhrabnutej hliny. "Niečo veľké, vyzerá to sľubne." Sama súhlasne zopárkrát hrabla do zeme, nemienila sa ulievať, no vidiac, ako to Rue chytilo by nemala to srdce ju z hocičoho ukrátiť. Toto bola koniec-koncov jej matka.
"Dajme sa do práce," odhodlane ju vyzvala, hlas podšitý miernym vzrušením. "Ale nechoď príliš rýchlo, nechceme ich poškodiť."

Meravo čakala, obzerajúc si cudzinca. Netrvalo dlho a sám si ju všimol, respektíve aspoň postrehol niečiu prítomnosť, keďže ich pohľady sa zatiaľ nepretli. Jeho zbožný pozdrav prirodzene neostal u Smrtihlávky nepovšimnutý a atypické sfarbenie, ktoré jej už predtým prišlo povedomé ju v kombinácii s jeho prejavom privádzalo k istej spomienke. Zatiaľ si však nemohla byť celkom istá, či sa jednalo o...Pstruha. Vďaka Hatimu za jej ostrú pamäť.
"I s duchom tvojim," odpovedala pokojne, než nakoniec pomaly vykročila z tieňov. Ktorýkoľvek pán to bol, ktorého si nosil pri srdci, zjavne mu dôveroval, súdiac podľa blízkosti hraníc mesta a neskorej hodiny nočnej. Ušľachtilá vlastnosť, o to väčšia to bola hanba, ak ju uplatňoval na akomsi falošnom pohanskom božstve. "Teritórium Kultu je neďaleko, cudzinec," vystríhala ho. "Čo ťa sem privádza?"

Celé zle. A práve keď to s jej nepodarenou neterou začínalo vyzerať sľubne tak sa jedného dňa vyparí. Môj pane, čo si týmto sledoval? Pochybila som? Primálo som sa jej venovala? Mohlo byť od nej naivné očakávať, že sa to decko skôr či neskôr nezapletie do nejakej pohromy, ale vlastne Salōmē nikdy netvrdila, že je to nemožné. No mala byť ona snáď jedinou, kto za ňou bude behať a kontrolovať ju? Dosť na to, že ju aj ako odpadlíka rodu vzala pod svoje krídlo, zvyšok Kultu na čele s jej matkou mohli dozrieť aspoň na to málo, aby nezmizla z povrchu zemského.
Bez minimálneho meškania doklusala na miesto, ktoré nariadila Aiduinovi - och áno, na toto strhujúce dobrodružstvo si ku všetkému brala Bellanninho syna. Avšak nebola hlúpa, dosť dobre si vedela predstaviť, ako čiernobiele videnie musel mať, z veľkej časti vinou jeho matky, ktorá by ho bola celkom určite schopná huckať proti Kultu. Salōmē jej nehodlala dopriať tú radosť z toho, že by svojím správaním potvrdila akékoľvek preexponované koniny, ktorými kŕmila svojho syna a k tejto situácii pristupovala so všetkou profesionalitou, ako by tomu bolo s kýmkoľvek iným.
"Aiduin," oslovila ho pevne, tvár mala zamračenú, no nie rozčúlenú. To už si však mohol interpretovať ako chcel. Vari len nečakal, že bude v danej situácii vysmiata.

Odniesla si z Ossianovej odpovede niečo, čo neočakávala. To, ako to podal - "čakala, že sa zvítame ako za starých čias", niečo z toho v Salōmē čudne zarezonovalo. Že sivý vlk netúžil byť v blízkom kontakte s príbuznou, ktorá evidentne neakceptovala jeho vieru, tomu rozumela. On sa dopracoval k jedinej správnej ceste a jeho rodina miesto vďaky za sprostredkované osvietenie ho mala za odrodilca a Heidi...ho chcelapo tom všetkom vidieť. Niečo sa jej na tom nepáčilo, nepáčilo sa jej, že Heidi, ktorej láska nebola potrebná, ju bez ostychu prinášala, keď sestra, pre ktorú Salōmē nikdy nechcela nič, len aby s ňou bola spokojná si na ples priniesla len zabrúsený jazyk plný pohŕdania. Pri tomto uvedomení sa jej zrak jemne zahmlil, dokonca ani príliš nevnímala to ostatné, čo Ossian povedal.
Až pokým sa sám nevyjadril k Tabithinej prítomnosti, k čomu sa pravdu povediac Salōmē trochu zdráhala vyjadriť, hoci vedela, že po otázke ohľadom jeho sestry k tomu isto dôjde. Uhla mu pohľadom, ktorý zafixovala na zemi pred sebou. Prehovorila až po chvíli. "Je len otázkou času, kedy sa tu objaví," odvetila pološeptom, akoby predvídala príchod španielskej chrípky. "Bojím sa, že viem prečo je tu."

Na základe uplynulých udalostí a neblahých stretov na hraniciach mesta s nevercami mala Salōmē pochopiteľne oči na stopkách. Hati ich trestal, toto nemohlo byť náhodou a zo všetkého najviac tomu pripisovala zásluhu práve Omare a jej smilnému vyčíňaniu. Aká náhodička, že to všetko začalo počnúc tým, ako Cielo ukradol jej vĺča! Boh im dával jasne najavo jediné - držať si svet kacírsky od tela. Aby k tejto snahe vlčica prispela svojou čiastkou, strážila v súlade so svojím privilégiom hranice už na vonkajšej strane, aby za ideálnych podmienok nemusel s prípadným zablúdeným pohanom vybavovať nijaký veriaci. Úprimne totiž jej dôvera voči nim v takýchto situáciách nebola najsilnejšia. Ostatne, komu sa už v dnešnej dobe dalo veriť? Sama Omara už bola apoštolkou, hoci ten titul bol značne na pováženie, keďže jej bol udelený súčasným 'mesiášom'.
Súdiac podľa všetkého, čo sa jej teraz preháňalo hlavou na tom s náladou nebola najlepšie. Rezko mašírovala pomedzi machom obrastené stromy, jastriac zelenými očami po všetkých zákutiach a tak juj bledý strakatý kožuch čoskoro udrel do očí. Všimol si aj on ju? Keď ho zočila, spomalila ale nešla sa nevyhnutne ukryť. Len pokojne stála, jej maska medzi kmeňmi stromov ako očný klam, na ktorý sa jeden musel pozrieť dvakrát, než si ho uvedomil.

"Áno, bol," pritakala prísne, no jej kritický tón tentoraz nebol adresovaný Sabrine. Spomínajúc ešte pred chvíľou božiu prozreteľnosť, Hatiho zámer za spojením Laily a Lazarowa za účelom toho, aby sa narodili spomedzi všetkých potenciálnych vĺčat práve Abraxas so Sabrinou, bolo aj pre ňu doteraz jedným veľkým otáznikom a nech naťahovala krk ako len chcela, nevidela zatiaľ tomuto zámeru nijakej pointy. Na druhej strane už si všimla, že čím bizarnejšie sa okolnosti vyvíjali, tým nečakanejšie dobrým sa nakoniec stával výsledok božieho plánu, teda v tomto prípade by tie decká museli chystať niečo fakt úžasné. Najmä, ak mali potlačiť gény a sklony ich hanebného otca. "V takom prípade očakávam tvoju aktívnu účasť na tréningoch pre túto funkciu. Aj bez oficiálneho členstva rodu je nanajvýš vhodné, aby si nás nezahanbila."
Pri jej otázke sa mierne zamračila. Zaváhala? V kútiku duše vedela, že takýto záchvev sa v nej už kedysi dávno ozval, záchvev milosrdenstva, ktoré ju robilo len a len zraniteľnejšou. Priestor na takéto chyby to hlavy mladej nepatril, nesmela v nej vzbudiť pocit, že je to v poriadku. "Je vhodné zamyslieť sa dvakrát nad tým, či konáme v plnom súlade s Hatiho vôľou. Je vhodné spytovať si svedomie a nachádzať na sebe nedokonalosti, aby sme ich mohli čo najskôr odstrániť. Tá najsprávnejšia cesta býva často najviac tŕnistou, no chvíľa, kedy by iní zaváhali je presne tá, kedy my dokážeme vykonať nevyhnutné. Ak chceš v krypte pomýšľať nad miestom vedľa tvojho starého otca, urobíš dobre, ak si to zapamätáš."

Pokojne čakala na jej reakciu, hľadiac do dvoch červených očí vykúkajúcich z čierno-čiernej hlavy. Zaujímavé, o koľko bola Suteki nižšia, od jej, podľa dostupných informácii rovnako starej sestry. Salōmē nebola na vlčicu nijako nízka, no skôr sa tu medzi Hatiho kreáciami vídala skôr s členmi vyššími ako nižšími. Mlčky prikývla na jej odpoveď, neunikol jej nepatrný otázniček na konci vety, no nemala potrebu prikladať dnes váhu každej vyslovenej note. Aspoň nie dnes. "Dobre," odvetila jednoducho, spokojná, že ju tu nebude musieť hneď od dverí cepovať. Toho bola ona viac než schopná, no úprimne by sa tomu rada vyhla. Kde-kto by sa našiel, Nirix alebo Bellanna s domnienkou, že Salōmē nič nenapĺňalo viac, než zlosť avšak aké to bolo príznačné tvrdenie na dvoch emočne labilných, zhola nekompetentných členov? Ich názor pre ňu nebol podstatný. Nechcela strach, len mala rada veci pod kontrolou.
"Je to niečo, v čom dokážem pomôcť? Čo ťa zaujímalo?" spýtala sa a podišla pomaly trochu bližšie. Páčila sa jej predtucha, že toto stretnutie by na rozdiel od prvotného kontaktu s Rue, mohlo prebehnúť bez zbytočného kriku.

Trpezlivo za ňou stála, pozorujúc jej reakciu. Ešte vždy sa v nej nazaprela tá časť, ktorá by prudkú reakciu na oslovenie považovala za podozrivú. Kto sa bojí, nemá čisté svedomie. Našťastie pre Eroru, Smrtihlávkine inkvizítorské sklony už boli o čosi jemnejšie, hoci by ich v sebe nikdy celkom neprestala udržiavať. Veriaci v rámci Kultu si zaslúžili dôveru - keď si ju vyslúžili. Nechcela šíriť strach, v opačnom prípade by jej boli potenciálni zverenci oveľa menej naklonení. A Erora, tá pre ňu ako dlhodobá deviantka bola potenciálnym zverencom. Ďalším živým projektom, ktorý by mohla premodelovať k dôstojnému božiemu služovníkovi. To, že jej očividne nebola schopná ani prísť na meno totiž dôstojné nebolo. A pritom ju na omši už videla - sedela si snáď na ušiach? Veď ich mala na hlave za dvoch. Salōmē najprv mlčky podvihla obočie v nádeji, že rovnako ako ona, aj Erora do pozdravu zahrnie jej meno. Alebo sa jej prizná, že jej tento triválny detial skutočne unikol. Nič menej, už to jej aspoň dávalo akýsi obraz o tom, s kým tu mala dočinenia.
"Dúfam, že som vás pri niečom nevyrušila. Venujete sa bohumilej činnosti?" oslovila ju znova a švihla chvostom. Autoritatívne, ale nie nepríjemne.

Podvedome Salōmē tešilo vedomie, že u Caliga nepotrebovala so zatajeným dychom vyčávať na to, či sa bude alebo nebude snažiť a čo jej k tomu povie. Iste, povedať jej to mohol každý a vedela si dobre predstaviť, ako by jej taká Rue povedala ako bude makať a potom sa šla slobodne venovať nejakému vandalizmu. Jemu to verila aj bez toho, aby jej niečo sľuboval, aspoň sa základne dnešného svedectva. Možno doňho tej nádeje vkladala priveľa, azda by bola trochu pesimistickejšia, keby svoje očakávania mohla rozložiť medzi viacerých zverencov, holt keď ho stále považovala za svojho jedináčika, všetky jej ambície boli pripísané jemu. Pomaly však začínala experimentovať s hypotézou, že nezaškodí občas vystaviť sa únosnému riziku a vložiť do niekoho dôveru. Už si totiž všimla, že takáto "zraniteľnosť" nútila vlkov premýšľať. Motivovala ich k tomu, aby si jej dôveru zaslúžili.
Ďakovať jej nemusel, bola to jej práca ale i slobodná vôľa ho viesť. "Je niečo ďalšie, čo máš na srdci? Otázky k Hatimu, domnienky..?" nadhodila pokojne, ako sa pozvoľna uberali hmlistou ulicou. Začínalo sa zmrákať, možno dokonca dostatočne na dážď, bola to len otázka času. "Na čo si vo svojom rozjímaní prišiel?"

Konečne prišla tá noc, kedy si dámy našli trochu času aj na to malé dobrodružstvo, ktoré si sľúbili. Salōmē pravdaže nemienila nechať Rue na seba dlho čakať, plánu, ktorý spolu zosnovali sa držala pevne ako kliešť, nechcela teda riskovať, že by nejaké otáľanie mohlo spôsobiť, že na to mladú prejde chuť alebo zabudne. Železo treba kuť zahorúca! Preto sa urýchlene vydala na miesto, ktoré jej Rue predtým popísala, rezko klusajúc ponad zarastené koľajnice. Bolo príjemným vedomím, že v čase, keď v Kulte ešte len začínala by si asi ani nedovolila dúfať, že my svoje vzdelanie mohla uplatniť i týmto smerom a za to bola Hatimu náramne vďačná.
Netrvalo dlho, kým sa z tieňov vynoril inkriminovaný vagón, oveľa skôr si však všimla vlčicinho pachu a jej červených odznakov, ktoré sa vynímali na tmavom pozadí. Zdalo sa, že jej entuziazmus dosiaľ nevyhasol, keď už teraz neúnavne fučala do hliny, snáď hľadajúc matkin hrob. Ach tá nostalgia, navracala jej chuť do života. "Pozdrav ťa Hati Rue, vidím že už hľadáš?" spokojne podvihla obočie, keď dorazila na scénu.

Ešte pred chvíľou sedela v tichosti vedľa Ossiana a z druhej ruky prežívala jeho zhrozenie, tak na míle, NA MÍLE vzdialená predstave, že by sa jej mohlo stať presne to isté. Nemôže predsa blesk udrieť dvakrát na to isté miesto! A veruže mohol, prečo jej však boh nemohol dokázať že nič nie je nemožné nejakým iným spôsobom? Napríklad začierniť jej neteri papuľu alebo priviesť jej synovca k rozumu? Jej výraz nebol o nič duchaplnejší od Ossianovho keď hľadela na Tabithu, snažiac sa pochopiť, čo vidí. Hlavu jej zalialo milión pekrikujúcich sa otázok, no neboli príliš kreatívne.
Keď si ale všimla znechuteného výrazu jej sestry, otázky stíchli a vystriedalo ich ohlušujúce ticho pred búrkou, sprevádzané nepríjemným skrútením žalúdka. Už takmer zabudla, aké to bolo cítiť úzkosť, len taký druh úzkosti, ktorý v nej mohol vyvolať len veľmi obmedzený výber vyvolených a všetci pochádzali z jej rodiny. Ona, smelá a rozvážna Salōmē Irae Dei sa cítila, ako decko, ktoré práve mama načapala v podozrivo vlhko-teplej posteli. Vedela, že je zle. Najhoršie na tom bolo, že ani teraz sa nad to nedokázala povzniesť, aspoň nie hneď. Nedokázala odstrčiť pocit, že s ňou Tabitha bola nespokojná, hoci nemala najmenšieho práva ju osočovať.
Pri jej skoro až výhražnom dodatku "kam patrím" sa jej však podarilo vzchopiť dostatočne na to, aby jej vnútornú, po kúskoch presvitajúcu paniku vystriedalo malé zamračenie. Čo tým do pekla chcela povedať? A kde bola akože doteraz? Prijať konečne odlúčenie od rodiny len preto, aby krátko to na bola znovuspojená jedným z najnepríjemnejších spôsobov...bolelo to. Mrzela ju myšlienka, že by tu kohokoľvek z rodiny videla radšej než Tabithu. Mala by byť šťastná, nech sa deje čokoľvek, predsa ich milovala, nie? Milovala. Ale šťastná nebola.
Ani sa nenazdala a už to tu bolo - výchovné ponižovanie. A ešte k tomu pred Ossianom, toto jej tak skoro nezabudne! Salōmē s hlbokým nádychom na moment privrela oči, celkom očividne chytajúc sa posledných slamiek na brehu racionálneho vystupovania. Vrátiť sa do domovskej drezúry bolo náročnejšie než by čakala, mala za to, že od nej za ten čas neupustila, no zrejme sa mýlila. V Kulte koniec-koncov nikto nevyžadoval toľko rešpektu, ako to doma bývalo štandardom. Dokonca ani samotný mesiáš, čo by ale nebolo veľkým šokom, keď ten nijaký štandard nemal. Vskutku Nirix teraz predstavoval záchranné koleso budúcnosti, nádej, že keď bude musieť Tabitha predýchať pohoršenie z onoho Hatiho vyvoleného, konečne sa na niečom zhodnú. Vydýchla a otvorila oči, tentoraz bez akéhokoľvek viditeľného stresu, ale i bez životného svetla. Aspoň v sebe túto schopnosť ešte stále mala. Všetko vypnúť, poslúchať a prikyvovať. Pre dobro rodu.
"Ospravedlňujem sa, Ossian, Heidi - moja sestra Tabitha Irae Dei. Rada ťa znovu vidím. Verím, že Hati strážil tvoje kroky, až kým si nevyhnutne dovŕšila svojej púte. Chvála najvyššiemu," zarecitovala, keď jej ucho s patologicky oneskoreným reflexom cuklo k Ossianovmu menu, ktoré sa nevedno ako dostalo Tabite do úsť. "Poznáte moju sestru?" otočila sa za ním, relatívne pokojne, no pocit viny z toho, že ho musela trápiť ešte aj jej prítomnosťou ju začínal opúšťať.

Jej pozornosť sa presunula na Ciela, vo chvíli ako prehovoril. Spočiatku nemala v pláne prerušovať ho, tušila totiž, že ako niekto, komu mohlo byť a pravdepodobne už aj bolo všetko jedno jej mohol dať realisitickejší obraz toho, čo sa skutočne stalo. Teda realistickejší než tá prerastená herečka. Zistiť, ako ich vzťah v zákulisí skutočne vyzeral, koľko vôbec trval aby mohla zhodnotiť, ako vážny bol Omarin prehrešok. Ona jej to nepovie, tá im ešte bezmála namaľuje, že ju zneužil. Keby tomu tak bolo, povedala by im o tom už dávno. Cielo v kontraste s tým lamentoval nad roztrieštenou predstavou šťastnej rodinky, čím sa okrem iného ukázali obaja odsúdení ako stokrát naivnejší, než všetky vĺčatá čo v živote poznala. Aké to bolo tragické uvedomiť si, že tento neznaboh, tento špinavec sa jej videl dôveryhodnejší vo svojej výpovedi ako "Hatiho služobníčka". V mysli Salōmē to pre ňu vyzeralo každým slovom horšie.
Lenže potom sa modrý rozvášnil do miery, ktorá už nebola pre nikoho produktívna a ona vedela, že je čas zakročiť. Vo chvíli, ako sa jeho laba pohla smerom vpred, Salōmē vydala zo seba vrčanie, z ktorého muselo zrednúť aj niektorím okolostojacim a výhražne vycrené tesáky jej zastali kúsoček od Cielovho hrdla. Na to by ho bolo, aby si tu ešte vykračoval. Očividne sa k sebe s Omarou hodili, nemali v sebe ani kúska rozumu.
Väčšina by sa na jeho mieste už hádam zbadala, on sa však nadrogovaný zistením, že nemá čo stratiť, nedal zastaviť. Nuž, zastaviť sa dal každý, koho šlo zabiť. Hoci bola Salōmē nespochybniteľne podráždená, neznamenalo to, že by konala iracionálne. Postupovala tak, ako uznala za primerané - v jej ponímaní tým bolo zdrapiť Ciela za krk vo chvíli, ako začal vybľakovať o Hatim. Nemohla ho však na mieste zabiť, alebo možno aj mohla, no pokým na to nedostala vyslovené povolenie, mienila ísť Rue aj ostatným príkladom a nenapínať svoje právomoci. Zubami ho bolestivo kvákala za kožu a ťahala mu hlavu k zemi, aby predišla nejakým výpadom, pričom sa k nej so znehybnením zločinca pridala aj Rue, ktorá o sebe doteraz dávala vedieť len o čosi tichším vrčaním. Do toho Smrtihlávka jastrila očami po Nirixovi, čakajúc na ďalšie pokyny.

Sedela a s kamennou tvárou počúvala Omarinu spoveď. Respektíve to bolo to, čo od nej túžila počuť. Miesto spovede sa jej po jedinej vete dostalo od obvinenej prvého "ale". Nechala ju však, jednak s tým, že sa ešte vždy jednalo o matku, ktorej bola spôsobená ťažká strata a jednak nepredpokladala, že by akákoľvek Omarina slovná gymnastika dokázala ovplyvniť jej rozhodovanie. Jej pud sebazáchovy, ktorý navzdory "pokornému prijatiu rozsudku", ktorý na začiatku predviedla, stále fungoval, radil jej postaviť sa na stranu väčšiny a vyjadriť aj svoj vlastný hnev voči Cielovi.
Salōmē túto scénu z telenovely sledovala s chladným analytickým záujmom. Nepokladala za nutné umlčať jej frustráciu z toho, že jej uniesol vĺča, hoci ktovie, možno i to mohlo byť pre Omaru priveľkou milosťou. Dosiaľ totiž všetko nasvedčovalo tomu, že ona tu nebola tou skutočnou obeťou. Nechala ju hovoriť, aby z jej slov vyčítala jej skutočné zmýšľanie a hľa - ako utrápená matka, čo bol jediný kontext, v ktorom Salōmē dokázala nájsť isté pochopenie sa o zmiznutej Sapphire zmienila až v celkom poslednom rade. Až po slovách "zviedol si, presvedčil si, spôsobil si", ktorými obratne, no vôbec nie tak nenápadne ako si myslela, prenášala pozornosť Kultu na vlka, ktorého osud už bol tak či tak spečatený. Skutky čiernej pobehlice boli niečím, z čoho sa jej od prírody dvíhal žalúdok, plodnosť bola darom božím, klenotom, ktorý mal byť vždy uchovaný jedine pre stvorenie nových veriacich a ona ho dopustila takto zneuctiť. Fľandra.
Tušila, že mesiáš bude nástojiť na dlhšom pojednávaní, než by jeho vzácnu sestru odsúdili k čomukoľvek horšiemu než potľapkanie po pleci, avšak čo sa týkalo jej osobného názoru, Omarina melodramatická výpoveď jej už povedala všetko, čo potrebovala vedieť.
Posledné, čo čiernej napadlo, bolo azda si zaistiť sympatie súdu tým, že by vzala rozsudok do vlastných rúk a dokázala tým Kultu svoju oddanosť. Smiešny nápad, no niet sa čomu čudovať - boli tu isté jednoduché bytosti, ktoré by dokázali tejto manipulácii podľahnúť, čítaj: Nirix.
"Myslíš že-" začala s rozvahou, ktorá však zdá sa, chýbala niekomu inému. To by čakala od takej Rue, ktorá ale mala aspoň na papieri rovnaké postavenie a teda právo sa vyjadriť. Jej mladšia kolegyňa však navzdory svojej vznetlivej povahe poslušne sedela a počúvala, očividne schopná vážiť si privilégia, ktoré jej boh poskytol. To sa v tejto chvíli prekvapujúco nedalo povedať o Ossianovi, ktorý prvé slová jej odpovede bez váhania preťal a pustil sa do Omary ako babka na jarmoku. Neuniklo jej, že už zahájenia súdu sa zhostil, akoby sa jednalo o polnočnú omšu, navzdory tomu, že pri tejto príležitosti mali mať hlavné slovo popravcovia. Vedela, že sa rád počúval a pravdu povediac rozumela prečo. Čo sa jej nepáčilo, bola znovu sa dokazujúca ľahostajnosť voči jej kompetencii. Ak dOVoLítE - ja som ti nedovolila nič. Kým hovoril, v duchu balansovala na rozhodnutí, či mu bezprostredne tu a teraz povedať, aby si sadol na riť a krotil vášne, nakoniec sa rozhodla byť väčšou osobou a neponížiť ho verejne, ako on práve ponížil ju. Spokojila sa s tým, že pekne počkala, kým sa utíši a ak mu pri tom všetkom čo len skrslo v mysli, že tu nebol pupkom vesmíru, mohol si všimnúť jej side-eye. Ak chcel ale Ossian po súde vyhľadávať rande s Nirixom, musel rátať s tým, že Smrtka na Pražskom orloji si ho nájde prvá.

Keď konečne zavládlo ticho, odkašľala si. "Za predpokladu, že si k počatiu potomstva dala zvolenie, stojíš tu vinná z cudzoložstva a zneužitia právomoci, za ktoré si nesieš plnú zodpovednosť. Sklamala si, ako vo výkone funkcie apoštola, ktorá ti bola chybne pridelená, tak v oddanosti božiemu slovu," uviedla všetkým na pravú mieru, jej tón bol definitívny, bez štipky emócie.
Hľadela vlčici až do žalúdka, bola pokojná, necerila sa, neježila, no oči sa jej jedovato leskli. "Svoj boj si prehrala a smrť kacíra na tom nič nezmení. Pocit zadosťučinenia jeho popravou si nezaslúžiš. Radšej sa priznaj k svojim hriechom a prijmi vinu. Povedz Kultu, čoho si sa skutočne dopustila," vyzvala ju.