Príspevky užívateľa

Zamyslene naňho hľadela a jej myšlienky boli každým momentom tichšie, čo sa bežne nestávalo. No zrejme na tom mala patričný podiel aj nespochybniteľná únava. Nemala na jeho odpoveď moc čo povedať, i keď súhlasila, bolo to niečo, čo už bolo im obom dávno jasné. Väčší zmysel malo baviť sa o veciach, ktoré nepoznali a aspoň ona mohla tvrdiť, že dnešná neblahá udalosť jej opäť raz ukázala, že toho bolo ešte žalostne veľa, čo nevedela. Normálne by sa nad tým diplomaticky povzniesla, dnes však predsa nič nenasvedčovalo tomu, že bola so svojím osudom spokojná.
"Vraveli ste, že prítomnosť vašej druhej sestry nie je náhodou...ostatne čo je?" uvažovala. "Domnievate sa, čo by sa tým Hati snažil povedať?" Ona vedela, prečo sem poslal Tabithu a ten dôvod ju teraz znepokojoval viac než kedy predtým. Heidi však podľa všetkého veriacou nebola a to aspoň v plavej vlčici vzbudzovalo mnoho otáznikov, prečo sa ich cesty potrebovali znovu pretnúť. Alebo možno sa len chcela uistiť, že nebola jediná, kto tu mal problematického súrodenca.

Len málo vecí dokázalo Salonke pocuchať nervy tak, ako ohrozenie Kultu, zbabelosť však bola nádejným kandidátom. Patetickosť, slabé nervy, citové výlevy - to všetko boli pôvodcovia nesprávnych rozhodnutí, na ktoré potom vždy niekto doplatil. Tak ako teraz ona a celé mesto s ňou doplácalo na Nirixove takzvané "mäkké srdce". Pravdaže si bola Bellanna vedomá toho, že ju mala popravčia pekne v zuboch, no nemohla jej viac skriviť ani vlások. Alebo mohla, no poniesla by dôsledky, v prvom rade by tým neuposlúchla rozkaz, čo, nech bol akokoľvek hlúpy, bolo pod jej úroveň. Vedela, že svoje raz dosiahne i bez toho. Pravda raz vyjde najavo, na to sa ona nemusela znížiť na úroveň zločinca. To, čo mohla Bellanna urobiť bolo prijať zvrat osudu dôstojne - ospravedlniť sa a ukázať Kultu, že sa nad svoje prehnité jadro dokáže povzniesť a začať odznova makať. Nič sa však nezmenilo, ostávala zatrpknutá, urazená ako malé dieťa, ustráchane zhrbená v mláčke čohosi, čo smela len dúfať že boli len slzy. To ju činilo v očiach Salōmē o to protivnejšou.
Čo viac, ešte mala tú drzosť si povedať o čom sa smelo a nesmelo hovoriť. Salōmē ju preťala prísnym pohľadom, dokonca aj mierne pokrčila pysky, hoci zuby ešte nebolo vidieť. To už by bolo preveľmi zle. Zdekovať sa bolo teraz vskutku dobrou voľbou, hoci ešte lepšou by bolo slušne jej odpovedať - nie ako niekto, kto už zrejme zabudol, že tu sedel ako deviant v prítomnosti popravcu. Ostala sedieť a len zazerala jej smerom, kým sa jej konečne nestratila z dohľadu. Nič sa nezmenilo.

Piesková vlčica sa vydala na obhliadku mesta. Bola to pre ňu oddychová činnosť, pomedzi podlenie, lov a iné menšie, no nemenej dôležité povinnosti. Nerobila to tak často, keď už nemala nič lepšieho na práci (a povedzme si rovno že tento čas by predsa nemohla vyplniť ničím lepším než modlitbou) zvyčajne sa pohybovala skôr na hraniciach mesta, kde dokázala spojiť príjemné s užitočným a poslať nevítaných hostí do teplých krajín. I teraz to však malo svoju funkciu, osvedčilo sa jej, že držať svoju maličkosť v povedomí ostatných veriacich prialo obom stranám. Budovať si známosti bolo niečo, čomu spočiatku netúžila veľmi privoniavať, najmä počas svojich prvých mesiacov v Kulte. Hati ju však naučil, že hoci sa tu nerobilo všetko podľa jej nárokov a predstáv, títo vlci neboli niečím, čím by sa akokoľvek učinila. Teda česť výnimkám. Teraz to už bola aj jej zodpovednosť, ak tu aj boli niektorí viac či menej blbci, boli to jej blbci. A keď nečujne vkročila do knižnice a pohľad jej padol na útlu vlčicu, ktorá za sebou nechávala záveje kníh, uvažovala, či náhodou nenatrafila na ďalšieho.
Sadla sa a chvíľočku ju so spytujúcou sa vráskou na čele sledovala. "Pozdrav ťa Hati, Suteki," pozdravila ju pokojne. Bolo zvláštne a možno aj škoda, že so sestrou Rue doteraz nenadviazala ďalší kontakt, najmä od vtedy, čo s Rue zriadila miesto odpočinku pre jej predkov. To treba napraviť!

Jméno postavy: Salome Irae Dei
Jakým předmětem byla postava začarována: žiadnym
S kým a kde hrála: Kettu, v nemocnici
Kolik postů ve hře přibližně odehrála: 6
Krátké shrnutí příběhu: Kettu sa po premene na Bellannu (voda) so Salome stretol v nemocnici, pričom sa mu nepodarilo vyhnúť rozhovoru. Salome zaujímalo, čo prieviedlo "Bellannu" späť na miesto, kde kedysi napadla mesiáša a trochu ho smažila otázkami o precitnutí a či konečne prijal vinu za svoje činy. Nedostala na to príliš jednoznačnú odpoveď a Kettu nakoniec zdupkal.
Dopad na postavu: Nie veľký - môže pozitívne zhodnotiť aspoň to, že sa k nej konečne "Bellanna" nechovala drzo a nevyčítala jej odsúdenie, ktoré si podľa Salome dodnes zaslúžila. Kettu týmto pre Bellannu nič vyslovene nepokazil ale ani nezlepšil, iba čo ju Salome stále považuje za patetickú a je o jej vine stále presvedčená.

Pri zmienke ich drahého mesiáša strihla uchom. Uvedomovala si, že diskreditovať ho pred ostatnými členmi, vonkoncom mládežou by od nej bolo nevhodné, no na druhej strane - na to si stačil on sám. Navyše tu nebolo od toho, aby podporovala akékoľvek bezbožné či nezákonné správanie. Neodpustila si drobné sprisahanecké mrknutie po vlčici. "Kompetencie nášho drahého mesiáša zastrešujú živých. Týmto poveril Hati zase mňa," mierne sa pouškrnula. Nielenže jej Nirix nemal do spravovania mŕtvych čo kecať, nedajboh jej niečo ako vyučenej profesionálke zakazovať, on by sa jej v týchto záležitostiach mal zodpovedať. Ak vedel, čo je preňho a pre Kult dobré, čím si Salōmē nemohla byť nikdy istá. Čo vedela bolo, že jeho krehké chlapské ego nebolo príliš ochotné rešpektovať v Kulte jej kvalifikáciu, ako jej dal už dávnejšie najavo. Už v čase keď boli ona a Ossian ešte deviantmi sa nimi cítil ohrozený.
"Dobre," s prikývnutím sa k nej obrátila. "Krypta je viac, než len hrob. Bezpečné posvätné útočisko, ktoré máš nárok chrániť pred vlkmi mimo tvojej rodiny a nerušene v ňom rozjímať, ak uznáš za vhodné. Ty a zvyšok tvojej rodiny," doložila. Videlo sa jej, že vymedzený priestor, kde by sa Rue smela v súkromí realizovať by mohol jej duši padnúť vhod. Po chvíli opäť vstala, upierajúc oči na oblohu. "O pár hodín bude svitať, dnes už by sme toho veľa nestihli," podotkla "Navrhujem, aby sme to na teraz rozpustili a keď budeš pripravená, pomôžem ti ich nájsť. Zatiaľ sa môžeš zamyslieť nad tým, kde si kryptu predstavuješ - mala by to byť miestnosť, kam slnko nikdy nedočiahne a dá sa jasne vymedziť, ideálne v podzemí."

Sabrina jej položila otázku spôsobom, akoby srze ňu prehovoril duch svätý. Klasickú, už ju počula viackrát, no dalo sa zrejme považovať za úspech, keď vyšla práve z hrdla jej netere. Pozrela na ňu a s nepatrným uznaním pokývala hlavou. "Je dobré, že nad tým uvažuješ," podotkla. Aj keď sa z jej perspektívy nejednalo o nič mimoriadne, zrejme tu bolo treba podporiť každý pohyb neurónu a tešiť sa aj z malého progresu. Samozrejme pre ňu mala aj odpoveď. "Skutočnosť je ale taká, že plné znenie Hatiho plánu nepozná nik. Je nepopísateľnou destináciou, cestu ku ktorej nám odkrýva pomaly a len v drobných čiastkach. Kde Hati vidí strom, my vidíme len jednotlivé listy." Hádam to nebolo na Sabrinu príliš metaforické. "Rovnako môže byť jeho zámerom, aby sme niekedy zlyhali. Ak by moja matka uspela vo svojej púti, nikdy by som neprišla ja. Pravdaže, nesmieme týmto ospravdlňovať svoje chyby, za svoje skutky si ešte vždy nesieme zodpovednosť," dodala, uvažujúc, či mladá pochopí, prečo teda boh nechal jej matku umrieť.
Jej záujem bol uspokojivý. Nútil Salōmē opätovne sa zamyslieť nad tým, čo s tými deťmi robila alebo skôr nerobila jej sesternica. Nebolo tomu totiž tak, že by práve voči Sabrine vynakladala nejakú krvopotnú snahu, hoci by očividne mala. Stačilo však aj toľkoto málo, aby sa dieťa uchopilo pomocnej ruky, ktorá sa k nemu ani nenapriahla, iba sa neodťahovala preč. Smutné. Smutné a zľahka poburujúce, našťastie pre Sabrinu to však v jej tete potláčalo nevôľu k jej bielemu nosu. Možno to nebolo najkrajšie decko, no stále bolo súčasťou Kultu. "Skutočne? Myslíš, že na to budeš dosť silná?" podvihla na ňu obočie, jej pochybnosť tu ale nebola mierená k odradeniu, naopak to formulovala viac ako výzvu.

Pomaly znovu pootvorila oči, hľadiac sentimentálne do krypty. Akokoľvek sa vracala k nádherným spomienkam, skutočnosť, že boli jej posledné ich zahaľovala trpkým závojom. Neťažilo ju to v tejto chvíli však toľko, ako by možno inokedy mohlo, najmä v danej situácii. Sama si to nepriznávala, no možno práve Ossianova prítomnosť bola teraz tým oporným trámom, ktorý bránil tej tiahe celkom ju zavaliť.
"Je to veľmi výnimočný kúsok zeme," šepla zamyslene. "Myslím, že by sa vám páčil," A Ossian by sa páčil im. Bol by tak jedným z mála. V kontraste s jeho tŕnistou cestou ku viere by si možno ktosi pomyslel, že zlaté dieťa ako Salōmē sa k Hatimu od narodenia viezlo. Bolo tomu tak, brala ho za samozrejmosť? Nuž, istým spôsobom áno. O to viac však bola skúšaná jej viera a pokora, keď prišla o všetky privilégiá, o ktorých mu práve rozprávala. To bola cena, ktorú zaplatila zase ona. To a celoživotné nároky na jej chrbte si svoj rodový status udržať, nech žila kdekoľvek. Hati k nej bol milosrdný, tým čo jej vzal - staral sa o to, aby pohodlie nikdy nezhrdzavelo jej charakter, stiahol ju bližšie k zemi vždy, keď jej hlava stúpla privysoko. A nech to bolo občas výsostne nepríjemné, Salōmē si bola tejto starostlivosti vedomá a svojmu bohu vďačná.
Keď sivý vlk opäť prehovoril, zbystrila. Hlavu si pohodlne oprela o labky, zelené oči naňho upreté a počúvala. Čosi v tom vedomí, že sa jej o sebe chystal niečo zdieľať ju pútalo...alebo jej bolo skrátka príjemne, keď rozprával. "Jednou z vecí, ktorú by som v domove nezažila, je zrejme pohľad na to, ako si Hati vyberá svojich veriacich." A čo bolo krajšie? Boh, ktorý svoju náruč otvoril svojim nič netušiacim deťom, alebo to, že ju prijímali? "Vy ste mu zotrval lojálny aj keď ste stál na počiatku jediný v jeho svetle." Nemusela rozvíjať, že ho to šľachtilo. Obaja vedeli, čo to znamená. Nakoniec podvedome kopírovala drobný úsmev. "Robíte pre ňu mnohé. Myslím, že si je toho vedomá."

Na celkom príjemné prekvapenie ju obe deti pozdravili so všetkou slušnosťou. Očividne jej štandard žalostne klesol potom, čo sa vyskytli Abraxas so Sabrinou. Kývla malej Lumine, jej matke, Exlipsovi...asi nemusela. Bezvýrazne si dietka premerala, na čele jej pohrávala zamyslená vráska. Áno, dnes jej stoizmus pokulhával a to sa jej nepáčilo. Nechcela zmäknúť. Zvlášť nie preto, že jej zverenec pre túto noc už do boja vyrážal znevýhodnený. No a? To predsa nie je dôvod sa tomuto vyhnúť - svoju životaschopnosť musí preukázať, aby sa mohol hrdiť členstvom v našich radoch. Ak je jeho duša silná a telo slabé, Hati sa oň postará prv, než by Kultu spôsobil ďalšie straty. Reťaz je len tak silná, ako jej najslabší článok, kajala sa v duchu za svoje emotívne materinské pohnútky. Preč s tým, musela byť predsa nekompromisná. Silnejšia, než Bellanna.
Ešte raz mrkla na Omaru, keď si vĺčatá vyslala a zase dolu na Exlipsa. "Nasleduj ma," povedala mu, no sama bola zvedavá, nakoľko toho bude schopný. Sluch aj čuch síce mal, a mal by ho mať o to lepší nie? Bolo tu však aj dostatok rozptyľujúcich faktorov z okolia. Bola už však rozhodnutá, že mu pomáhať nebude, akurát dávala pozor, aby jej nechtiac neodkráčal do vody už teraz. Nemalo to význam, aj tak to bude mať o chvíľu omnoho ťažšie, než na suchu.
Keď sa zoradili na svojich miestach a mesiáš vydal svoj pokyn, Salōmē sa k nemu sklonila a so slovami "Hati s tebou, dieťa," ho pevne uchopila za šiju a hodila smerom k stredu bazéna. Už je to v rukách božích.

Zamyslela sa na chvíľu nad jeho odpoveďou. Na popravcovi ho navzdory svojím armádnym pohnútkam nevidela, akokoľvek chcela skôr či neskôr vidieť, že je pre bezpečie Kultu ochotný preliať krv svojimi početnými končatinami a ďalšími zbraňami, ktorými sa bežný vlk nepýšil, aspoň z doterajších skúseností nemohla ignorovať skutočnosť, že Caligo nebol zabijak. Nemusel ním byť, no považovala by za plytvanie, keby sa na obrane mesta a jeho obyvateľov nepodieľal. Prenasledovala ju paranoidná predtucha, že taký zásah raz bude potrebný vo väčších číslach. Vtedy ho chce v prvej línii, po jej boku spolu s Rue.
Tým, ako však následne uznal, že pre post apoštola bude musieť na svojich sociálnych zručnostiach popracovať jej pripomenul, že v tejto chvíli mal pred sebou ešte triviálnejšie veci, ktorými sa museli zaoberať. Pôvodne by od neho očakávala najskôr veštca, nevyžadovalo si to z jeho strany až toľko trápenia s druhými vlkmi, tobôž s nevercami, na čo ani ona sama nemala celkom nervy. Predovšetkým mu však už v ranom veku Hati dožičil vízie, ktoré ju doteraz neprestávali fascinovať.
Caligo sa však navzdory svojmu hendikepu rozhodol pre neľahkú cestu, ktorú zdôvodňoval tým, že chcel pomôcť, spôsobom veľmi ušľachtilým. Hádam na vzor toho, že ona pomohla jemu? To Salōmē ani v jej tvrdom srdci nemohlo netešiť, dokonca sa tomu nepatrne pousmiala. "To áno. Stále si ale na začiatku svojej cesty, máme dostatok času to napraviť." Sám si týmto potvrdil, že komunikácia s ostatnými členmi bola nevyhnutná, teda ak toto bolo to, čo skutočne chcel, nemusela sa obávať, že by mu chýbala motivácia. "Byť vierozvestcom je honosná ambícia," uznala. "Až bude tento cieľ aktuálnejší, odporúčam ti kontaktovať tiež Ossiana, v tomto povolaní má dobrý rozhľad." Hej, nepotrebovala, aby jej ho prebral, no nemohla by takéto sebecké rozhodnutie učiniť na úkor budúceho apoštola. Jeho progres musel byť nadriadený jej hrdosti.

Z jeho hlasu bola počuť istá neochota, no pokým bol ochotný to prekonať, nezazlievala mu to. So samotným vzťahom k Hatimu to totiž nemalo tak veľa spoločného, hoci ich pána nepochybne tešilo, keď jeho prívrženci držali pokope. Byť mu oddaný dokázal byť rovnako vlk spoločenský, ako samotár. Caligo sa však bude musieť naučiť jednať s ostatnými, ak sa chcel v hierarchii posunúť vpred. A to on chcel, aj keby o tom ešte sám nevedel, Salōmē mu tieto ambície zariaďovala podľa svojich vlastných. Neskončí na veriacom, to by bola hanba!
"Možno je na takéto úvahy ešte priskoro, no premýšľal si už nad svojou budúcnosťou v Kulte? Verím, že až budeš pripravený, mohol by si byť pre komunitu prínosom," pokračovala, zvedavá, kde sa deviant asi tak videl. Ona sama o ňom totiž nemala ucelenú predstavu, zaujímalo ju ako to vníma, no zároveň bola schopná ho aj podľa vlastného uváženia popchnúť niektorým smerom. Nedávne udalosti ju nútili dívať sa na Kult, akokoľvek neochotne, viac zo svorkovej perspektívy. Samozrejme to mal na svedomí vpád Ciela - vážny zločin, ktorému veriaci nepredišli, pretože sa domnievala, že na takýto scenár neboli dostatočne pripravení. A ešte preto, že mesiášova sestra bola požehnaná hus. Absencia akýchkoľvek vyšších postavení mimo mesiáša si pýtala v prvom rade povýšenie jej a Ossiana, to by videl aj slepý. To ale nestačilo, potrebovali viac hláv, na čo však myslela v tejto chvíli - viac sily. Ona sama potrebovala pridať, potom čo ju zlyhanie v horách zneistilo o jej telesných schopnostiach. Myšlienky na to, že by ktosi s Caligovou konštrukciou dokázal v danej aj akejkoľvek inej nebezpečnej situácii zasiahnuť efektívnejšie boli váhavé, vediac, že jeho psychika na niečo také ešte nebola pripravená. Tak tomu ale nemuselo byť naveky.

Po chvíli na neho opäť hodila očkom, keď jej nakoniec odpovedal. "Dobre, správne," spokojne kývla hlavou. O to viac mohla dúfať, že Caligova lojalita voči nej ako mentorke skutočne stála na motivácii priblížiť sa bohu, keďže by to znamenalo, že sa k nej vracal aj po rozhovore s Ossianom. Jej kolega mal totiž nepochybnú schopnosť zhŕňať pod svojím pomyselným krídlom zvedavé nevzdelané hlavy, za ktoré by si smel pripísať zásluhu. Krivdila by mu však, keby si myslela, že by to malo byť Ossianovou prioritou. Vedela, že to robil nezištne, veď predsa tak isto aj ona. Mala k jeho kazateľským zručnostiam zaslúžený rešpekt, čo však nechcela bolo, aby ju svojou kvalifikáciou nechtiac ukrátil o prácu. Aj ona chcela pomáhať, verila že to dokáže aspoň tak dobre ako on, lenže aj kapacity Kultu boli obmedzené. Aj z tohto dôvodu jej bol Caligo drahý, najmä teraz, keď len ťažko hľadala na svojom konte iné úspechy.
"Viem, že to pre teba musí byť nezvyk, no práve opúšťanie tvojej komfortnej zóny je dôležitou súčasťou duchovného rastu. Viera v Kulte je len tak silná, ako solidarita medzi jeho členmi. To, že sa nazývame bratmi a sestrami má svoj účel," pripomenula, no pre začiatok oceňovala, že si túto dôležitosť očividne sám uvedomoval a nemusela ho k ničomu tlačiť.
Ona sa koniec-koncov tiež musela z času na čas premôcť. Jej introvertná nátura bola síce Caligovým ťažkostiam na míle vzdialená, no boli noci, ktoré by aj Salōmē najradšej presedela niekde v úplnej tichosti pri modlitbe. Nebolo to však nikdy o jej ani o jeho pohodlí, pestovať väzby s ostatnými členmi bola služba, ktorú boli dlžní Kultu aj samotnému Hatimu. "Ostatní členovia ťa môžu tiež mnohé naučiť, ako o viere, tak aj o sebe samom. Hati ti skrze nich ukáže cestu, ktorou sa vydať."

Caligov dotyk ju zastavil, zo slušnosti, nechcela byť tá, čo by sa na vlastného študenta zubila ako nejaká harpia pre prosté priateľské gesto, i keď to bolo niečo, čo by sama neurobila. To v tom totiž videla - známku podpory a sympatie. To by bolo v poriadku, priam možno tvrdiť, že to bolo celkom žiadúce, keďže si ich vzťah nepochybne vyžadoval dôveru. Preto bolo očakávané, že jeho dôveru splatí tou svojou.
Svoje ďalšie slová však vyslovil s odhodlaním, ktoré ju prinútilo zamyslieť sa nad nimi o čosi skeptickejšie. Niečo tak definitívne v tom, čo povedal. Skúmavo trošku privrela oči, no nemračila sa, len mimovoľne vykročila ďalej, akoby sa práve nič nestalo. "Ako si využil čas mojej absencie, Caligo? Vídaš ostatných členov Kultu?" prešla k inej téme bez toho, aby sa akokoľvek pozastavila nad tým, čo povedal. Popritom však v duchu stíhala analyzovať to, čo by jeho priznanie mohlo znamenať.
Kam až v jeho hlave siahal citový vzťah, ktorý si k vlčici vytvoril? Navzdory tomu, že už spolu strávili nemálo času, dávala si záležať na tom, aby boli ich interakcie vždy formálne. Nie preto, že by proti nemu mala čokoľvek osobné, Salōmē jednoducho chcela k tejto príležitosti niečo ho naučiť pristupovať so všetkou serióznosťou. Pre ňu to bola práca, spôsob, ako zužitkovať jej celoživotné vedomosti. Videla v ňom potenciál, ktorý nesmelo rozptýliť nič iné, vonkoncom nie jej osoba.
Jej otázka bola cielená, vedela totiž, že do započatia svojej duchovnej cesty po jej boku bol v meste skôr enigmou, než veriacim. Potreboval sa socializovať, najmä pokiaľ jeho väzba k nej začínala prerastať to, čo Salōmē považovala za vhodné. Keď sa však nad tým zamyslela, nebolo sa čomu diviť. Ak bola ona jednou z prvých osôb, ktoré s ním po dlhom a náročnom období nadviazali kontakt nejakou pozitívnou formou, bolo typickým psychologickým javom, že by na nej lipol. Tieto city, ak tam nejaké boli, neboli skutočné.

Možno videla v jeho slovách len to, čo v nich chcela vidieť. Náznak optimizmu, ako príklad toho, že aj on, ako každý, niekde začínal a Hatiho podobenstvá sa mohli dávnejšie javiť ako čosi vzdialené a nedosažiteľné. Navzdory tomu, že predkovia Salōmē boli takýchto príbehov živou súčasťou a z týchto velikánov viery vzišiel aj jej život, vždy sa vedľa nich cítila malá. Teraz ešte viac, než inokedy. Nahľadiac na dnešný neúspech by však oni dvaja museli byť slepí, aby si nepripustili, že bez ich činnosti by sa Hatiho slovo na tomto malom kúsku zeme vyvíjalo inak. Alebo možno vôbec. "Je veľkou poctou môcť sa podieľať na histórii božieho slova. Hati ju tvorí skrze nás všetkých. Hoci pri niekom azda viac alebo menej." Ossian si však, zdalo sa, cestu k tomuto privilégiu vyšliapal od nuly, keďže jeho rodina vieru nezdieľala. Nepočula o tom prvýkrát, no vždy to bolo niečo, čo v nej vzbudzovalo určitý rešpekt.
"Vy ste mi o vašom pôvode nikdy nerozprával," podotkla, zvedavá, či jej vyvráti teóriu o tom, že vyklíčil z piesku ako kaktus, akokoľvek žartovnú. Možno ju to zaujímalo o to viac, vediac, že za jeho oddanosťou bohu nestála čiasi svedomitá výchova. Ossian sa však znova stočil témou k nej a Salōmē na chvíľu zauvažovala, či to bol úprimný záujem, alebo sa len chcel vyhnúť ďalšiemu rozprávaniu o vlastnej rodine. Už predtým videla, že ho to ťažilo, no tiež ju to zaujímalo. Napriek tomu v sebe teraz nenachádzala vôľu chytať sa týchto úsudkov, nech by bol ktorýkoľvek z nich pravdivý, nič to nemenilo na tom, že sa stále mala chuť vyrozprávať.
"Zaiste nie tak, ako niekomu, kto ľudské stavby nikdy nevidel," pritakala a vybavujúc si svoj domov sa porozhliadla po kamennej klenbe krypty. "Mesto mi však od neho pripadalo len ako vzdialený plač, keď som sem prišla. Túto budovu som si vybrala, pretože mi ho pripomínala najviac." Či chcela alebo nie, už to znovu mohla vidieť, akoby odišla len nedávno. Opäť si uložila hlavu na zem a zavrela oči, nechajúc sa unášať peknou predstavou. "Keď sa v púšti začnú objavovať skaly a sú stále väčšie a väčšie, až kým sa netýčia až k samotným nebesiam, vtedy prejdete skalným previsom a uvidíte stĺpy. Chrám je vytesaný do kameňa, starší než čokoľvek v Kulte a v ňom desiatky komnát, v zákutiach vrhajú tiene sviečky z včelieho vosku, vo vzduchu cítiť myrhu. A keď príde mesiac do správnej polohy, jeho svit sa odráža a presvetľuje hlavnú sieň, vtedy sa celá rodina zíde k sviatosti božej." V jej hlase bol cit, ktorý ešte predtým nedala najavo. Hlboká úcta a láska. Zdravou labkou jemne pretrela zem, akoby v nej hľadala dotyk toho bezchybného vápenca.

Keď vyšla po nehybnom eskalátore, ihneď zbadala, že práve ona hľadaná vlčica sa bohapusto prechádzala v protiľahlej uličke a ani si ju nevšimla. Salōmē zamyslene potočila hlavou, no nedala viac na seba dlho čakať. Ak si ju Erora nevšimla doteraz, o pár sekúnd už si ju všimne zaručene. Vydala sa opačným smerom, aby po premostení uličiek, ktoré ešte zázrakom stále držalo prešla na jej stranu a od chrbta k nej podišla. Nezakrádala sa, krok mala však prirodzene tichý, takže ak bola deviantka tak pohrúžená vo svojich myšlienkach, je možné, že ju nepostrehla ani teraz.
"Pozdrav vás Hati, Erora," jej pevný, no pokojný hlas preťal zlaté ticho.

Boli chvíle, kedy Salōmē potrebovala vzdorovať pocitu, že mala na sesternicu ťažké srdce, najmä od jej rozhovoru v krypte so Sabrinou. Aj keď sťažnosti svojej prehnane emotívnej netere brala s rezervou, nemohla si nevšimnúť opakujúci sa vzorec akejsi neduživosti. Ďalšie Lailine slová jej však pripomenuli, že možno len prirýchlo strácala trpezlivosť, ako sa i sama nazdávala. Prosba o radu, o pomoc - to bolo predsa to pravé, čo od nej chcela počuť, hlavne odkedy sa narodili Abraxas a Sabrina. Možno to znelo arogantne, no nech jej je Hati svedkom, že pomoc potrebovala a teraz, keď tie dve anomálie začínalo byť ťažšie udržať pod dohľadom už to sama nedokázala poprieť ani skrývať. Pomôcť jej však samozrejme bola viac než ochotná.
"Buď bez obáv, už na tom pracujem. Obe deti už viackrát navštívili kryptu, v dobrej viere si tento zvyk udržia a priľnú lepšie ku svojim koreňom. Som rada, že to aj ty považuješ za podstatné," pokojne sa na ňu pousmiala. "Pre nás Iradeovcov bola vždy veľmi dôležitá rodinná súdržnosť a myslím, že sa im tento koncept páči. Ešte viac než odo mňa by ho však mali oceniť od ich matky, preto ti odporúčam trochu viac otovrenosti, pokiaľ ide o váš spoločne strávený čas. Viem, aká môže byť mládež precitlivená, no najlepším spôsobom, ako si nad nimi udržať kontrolu je vybudovanie dôvery." Pre dobro Laily dúfala, že na to ešte nebolo prineskoro. Sabrina sa netvárila byť zo svojej matky vôbec nadšená, hoci jej pubertálne ponosy neboli niečím, z čoho by sa Salōmē išla zložiť, videla kam by tento narušený vzťah mohol viesť. Niekedy bolo jednoducho treba prekusnúť v sebe nechuť a ukázať im, nech boli akokoľvek hlúpe či nezvládateľné, že sa na rodinu mohli stále spoľahnúť.
"Externí rodičia neboli v našom rode nikdy podstatní, myslím, že keby mal na Lazarowa Hati lepší názor, nespojil by ho spomedzi všetkých vlčíc práve s tebou," blahosklonne podvihla obočie, plne pripravená svojho švagra hodiť pod vlak. "Ako matka Irae Dei máš nad potomkami proti pridruženému rodičovi plnú kontrolu. Mňa samú vychovávala moja matka skôr za pomoci svojho brata, než partnera. Nemôžeme si dovoliť nechať do rodu presiaknuť cudzorodé zmýšľanie." Inými slovami tým vravela "povedz iba slovo, a kopnem ho tak, že sa v tej rodnej zemi ocitne znova".