Príspevky užívateľa

Skúmavo sledovala jeho reakciu a pri jeho odpovedi zamyslene naklonila hlavu. Sama sa divila, že jej pri jeho slovách neskrútilo žalúdok, že nedostala nutkanie otĺcť si hlavu o múr. Holt, aj keď Salōmē otvorene nepripúšťala fakt, že aj u nej bolo ešte kopu miesta pre nejaký ten osobnostný rast, vo vnútri spoznávala, že aj pobyt na takom mieste, akým bol v tejto chvíli Kult, ju niečo naučil. V prvom rade trpezlivosti. Vedomiu, že hoci ostrosťou vydobitá autorita dokázala dať do poriadku nejednu nezrovnalosť, iné záležitosti si vyžadovali viac citu. Za túto zhovievavosť mohol okrem iných aj teraz Caligo vďačiť nedávnej kázni, ktorá jej vliala do duše trochu nádeje.
Zhlboka sa nadýchla. "Na tvoje nejasnosti rada zodpoviem," prisľúbila pokojne. "No prv by som sa chcela niečo spýtať ja teba, povedz mi Caligo...ako si sa dostal do Kultu? Narodil si sa tu?"
Prv, než by sa dala do čohosi, čo sa črtalo ako kompletné zaučenie do viery od najmenších základov, súdiac podľa toho, že neborák nerozumel ani prostej modlitbe, chcela vedieť, s čím to vlastne mala dočinenia. Už jej došlo, že tento vlk trávil vačšinu času kdesi na úzadí, takéto prejavy viery ho teda mohli minúť a čo si budeme - Salōmē počítala s tým, že sa tu donedávna nijako vo veľkom nemodlilo. Aj preto mu túto neznalosť nedávala tak za zlé. Nepoznala síce ešte celý kontext, no vlk, ktorý pred ňou stál, nevyzeral, že mu bola viera ukradnutá. Vyzeral, že skrátka nerozumel. Sadla si, snáď, aby dala najavo, že sa u nej nemusel báť žiadneho výprasku.

Uplynulé interakcie s členmi Kultu podnecovali v Salōmē vôľu venovať sa im viac. A bola za to rada, bola vďačná Hatimu, že jej zas a znovu pomohol a dodal jej motiváciu na zlepšenie svojich nedostatkov. Domnievala sa, že s ňou mal trpezlivosť, čo bolo veľkým, no zároveň krehkým darom, o ktorý sa potrebovala náležite starať. Preto keď jej svojimi jemnými náznakmi ukázal, ktorou trasou mala postupovať, nechcela váhať ani chvíľu. Kult sa jej čoraz viac začínal stávať domovom, dôležitejšie sa jej však ostatní členovia začínali viac stávať bratmi a sestrami, o ktorých sa hodlala starať. A tak sa v rámci bohumilej činnosti ponevierala po okolí, zvedavá, kto ďalší by dokázal nájsť usmernenie v jej slovách.
Paradoxne vlk, ktorý sa ozval neďaleko jej vedenie skôr nepotreboval, ako potreboval. Neznamenalo to pravda, že rozhovorom s ním mienila ohrdnúť, práve naopak. Zodvihla hlavu, hľadajúc pár oranžových očí v okolitej tme. Podchvíľou sa čosi mihlo na konci zarastenej uličky, kde pravda už z vegetácie zdanlivo zmizol všetok život. "Aj vás, Ossian," spokojne odvetila a sadla si, čakajúc, kým si ju sivý vyčuchá sám.

Postupne sa začínala ocitať v stave istého pokoja, ktorý sa jej za posledné týždne stal takmer cudzím. Aj ona bola spokojná, ako jej to len chladná tvár dovolila prejaviť, kým hľadela uprene na vitráž. Ossiana však počúvala so všetkým sústredením. "Domnievam sa, že týmto vlkom chýba pevný základ, na ktorom by mohli vieru stavať. Hluché miesta im potom môžu poskytnúť priestor na to, ohýbať si božie zákony podľa vlastných potrieb alebo zanedbať i to málo, o čom vedia," doplnila, nemala mu však čo vytknúť. "Viete," konečne sa naňho znovu pozrela. "-zaujímalo by ma, akým spôsobom nachádzajú útočisko na svätej pôde. Dať sa na púť v Hatiho stopách je správnou cestou, no vyžaduje si aj správne porozumenie. Čo ich motivuje žiť na tomto mieste, keď ho ani poriadne nepoznajú?" dodala o čosi tichšie.
Spokojne si trochu odfrkla. "Oh, jeho cesty vskutku sú nepredvídateľné. V poslednom čase ma neprestáva fascinovať, ako hladko dokáže spriadať osudy jeho detí. Keď si potom jeden uvedomí, koľko toho pre nás chystá, čo by sme nikdy nepredvídali, cíti sa tak malo." Na pyskoch jej pohrával drobný sentimentálny úsmev. Premýšľala nad tým často, a pritom by si s odstupom povedala, že to bolo tak prosté, že snáď ani nebolo o čom. Sālomē však tieto nespochybniteľne božie zásahy brala smrteľne vážne. Cítila sa poctená, no čo viac, cítila sa chránená, pod vedením tej najvyššej entity. Jeho zásahy vedela z uplynulých mesiacov vyčítať tak jasne, akoby boli vryté do kameňa.
"Správne. No je to služba, ako pre zosnulých, tak aj pre pozostalých. Ide o vlkov, ktorí slúžili Hatimu do posledného dychu, čo si vysluhuje nie len našu úctu, ale prináša so sebou aj veľa múdrosti pre ďalšie generácie. Tí, čo si nepamätajú históriu budú odsúdení si ju zopakovať."

Ostala pevne na mieste, skenujúc prísnym pohľadom všetkých účastníkov. Aj keď boli dnešné udalosti náramne zaujímavé, ani ona sama by už nepohrdla možnosťou konečne si niekde v súkromí sadnúť na zadok. Nie ani tak preto, že ju pobolievali vlastné rany - to bolo pre ňu ešte stále maximálne tak hlukom v pozadí. No v hlave sa jej vírilo množstvo myšlienok, tak ako všetkým. Túžila si ich pretriediť v tichu krypty, spytovať sa predkov o radu, prosiť Hatiho o silu ako pre ňu, tak aj pre zvyšok Kultu lebo po dnešnej noci bola presvedčená, že ju ešte bude potrebovať ako soľ. No aj čosi dobré na tom celom - dá sa povedať, že nespriaznení kulťania jej boli dosiaľ takmer ľahostajní. bol to problém, ktorého si bola aj sama vedomá. Mala problém nájsť si k ním cestu, byť im lojálna podobne, ako bola svojej rodine. No teraz, vidiac v čích rukách sa nachádzali ich životy pocítila silný nával solidarity. Zaslúžili si viac.
Vlkom, ktorý ju dnes až do poslednej chvíle neprestával skúšať, nebol nik iný, než ona modrá hviezda večera. Salōmē na ňu ohrnula pysky, keď si bez opýtania vypomohla liánami, dokonca si dovolila použiť mágiu. Čo všetko mala tá vlčica ešte v rukáve? Hádam jej mali zlomiť radšej roh. Sekundu na to však jej výraz poľavil, oblizla si krv z papule, akoby to všetko bolo len vinou nejakej muchy, čo jej pristála na nose. Tvár jej vyhladil budhistický kľud, avšak spod polo-sklopených viečok na Bellannu hľadela vyhrážka, ktorej pravdepodobne rozumela. Veď prečo by sa zrazu tvárila, že je všetko v poriadku? Salōmē sa mala hnevať, že? A aj sa hnevala. Iba čo si chcela pred Sabrinou zachovať tvár. Ešte jej túto úľavu hodlala spočítať. "Ideme," zavelila a vybrala sa preč s celou perepúťou.

hlásim sa :]

Meno postavy: Sālomē
Akú rolu postava v akcii hrala: zakliata/osloboditeľ
S kým a kde hrala: Aiduin, Bellanna, Sabrina, Nirix - nemocnica + self post v knižnici
Koľko postov ( cca) celkovo pre akciu hrala: 16
Krátke zhrnutie príbehu: po získaní čelenky s rohmi šla Sālomē do nemocnice, aby tam našla nejaký nástroj, pomocou ktorého by sa čelenky mohla zbaviť, lebo jej nešla dolu. Narazila tu na Aiduina a svoju neter Sabrinu, ktorých na smrť vydesila, čo jej nedávalo zmysel. Následne si všimla Bellanninho (zakliata) pokusu o vraždu Nirixa a bežala mu na pomoc. Spoločnými silami Bellannu premohli, čím ju odkliali, no neverili jej, že bola pod vplyvom koruny, preto bola obvinená z napadnutia mesiáša. Vďaka tomu, že ho zachránila z nej Nirix prekonal strach, čím ju odklial. Sālomē trvala na tom, aby jej bol udelený trest smrti, trochu vyhrešila Nirixa za jeho "mäkké srdce" a nakoniec vykonala trest, na ktorom sa dohodli a zlomila Bellanne krídla. V závere a Duiny a Sabrina prišli pozrieť, čo sa deje a Bellannu nakoniec odviedla do bazénov, aby tam dokončila náplň trestu (5 dní pôst).
Dopad na postavu: Dostala možnosť preukázať svoju oddanosť Kultu pri záchrane mesiáša, zároveň mu však prehovorila do duše a jej mienka o Nirixovi klesla. Prišla s nápadom zlomiť Bellanne za trest krídla, čo bude ďalej smerovať jej budúci progres v Kulte do pozície popravcu. Utrpela nejaké zranenia na nohách a bruchu a po náročnej noci bude potrebovať trochu oddychu. Utkvela Bellanne a Duinymu v živej pamäti a oni jej :D

Salōmē si mladú vlčicu všimla, len čo sa ukázala v továrni. Bola si vedomá jej prítomnosti, aj kde sa približne nechádzala, no inak na ňu nemienila reagovať, až pokým by bez unáhlenia neukončila svoju modlitbu. Zhodou okolností sa už k tomu však schyľovalo tak či tak. Spomínala aj na Ossiana, ktorého vtedy pravdu povediac pri modlitbe nechtiac vyrušila. On nemal vtedy ani tušenia, že sa v kostole nenachádzal sám a Salōmē uvažovala, či to mohol byť jediný správny spôsob, ako sa venovať modlitbe. Možno, ak bola schopná vnímať zarovno aj okolie nebola na Hatiho dostatočne sústredená. Predsa len, i keď robila všetko s najčistejším svedomím, všade si nechávala aj priestor pre zlepšenie. Najlepší veriaci bol taký, ktorý svoju poctivosť občas podrobil pochybnostiam.
Zaklipkala do tmy zelenými očami a pomaly sa pohľadom presunula k vlčici hlboko pod ňou. "Pozdrav Hati," riekla, pokojný hlas sa jej ozýval po rozľahlej hale a rezonoval v oceľovej konštrukcii.

Konečne nastal ten čas a aj ona dostala priestor opäť prejaviť Hatimu svoju vieru a oddanosť. Považovala to však skôr za formalitu, jednak preto, že sa obtiažnosti ceremoniálu neobávala a jednak preto, že už dávno, ba priam nikdy nepochybovala o svojej hodnote, ktorá na míle prerastala postavenie prostej omegy, respektíve devianta. Vzhľadom na jej uplynulé jednanie s mesiášom sa to dalo ľahko všimnúť. Na druhej strane však vedela, že i postup v tejto konkrétnej hierarchii mal svoj význam, ako pre Hatiho, tak aj pre jej pôsobenie v Kulte ako takom. Pre efektívnejšie zlepšovanie situácie predsa potrebovala právomoci a tých sa Salōmē nevedela dočkať.
Veľmi ju tešilo i to, že na účasť v tejto posvätnej skúške pristala jej sesternica, Lailah. Hoci boli vlčice nespochybniteľne späté krvou, ktorú považovala za to najsilnejšie puto, prišlo jej len prirodzené, že tento vzťah vedeli rozšíriť na ten medzi dvoma paladinmi. Nech jej je však Hati svedkom, že na Lailu mienila dávať s vernosťou pozor, či už s ceremoniálom, alebo bez neho.
Jediné, čoho trochu ľutovala bolo to, že až toto bolo po prvý raz, čo sesternica navštívila rodinnú kryptu. Salōmē dúfala, že sem onedlho zavíta aj so svojim potomstvom, koniec-koncov tu za predpokladu dobrého správania boli vždy vítaní. Čakali tu na ňu i všetky ostatky jej zosnulého otca a bratov, ktoré sa jej podarilo vypátrať. "Som vďačná, že si tu so mnou, Lailah. Bude mi cťou byť tvojím paladinom," pokorne na ňu kývla, kým zahasila posledné clivé ohníky v miestnosti, aby zavládla úplná tma.

Už celkom s kľudom pokrútila hlavou. "Tie kosti tu nie sú na okrasu. Táto krypta je miestom ich odpočinku, nie je to zbierka pre radosť," vysvetlila a vlastne jej to doprialo trochu balzamu do srdca. Ešte aj následkom malého vlámania bola rada, keď dostala priestor o tom hovoriť. "Práve preto je prah presne vymedzený." Salōmē sa vlastne dalo celkom jednoducho zalíškať, pokiaľ len jeden vedel, ako na to. Bola ako jeden z tých deprimovaných učiteľov nejakého nudného, no pre nich fascinujúceho predmetu, na ktorý študenti nikdy nedávali pozor.
Hoci sa u nej nenachádzal úsmev, aspoň zmierlivo kývla hlavou, konečne ochotná sa od onoho incidentu pohnúť ďalej. Vzápätí spozornela nad jej ďalšími slovami. Tak brata. Normálne by to pre ňu veľa neznamenalo, no o istom zbožnom bratovi istej zbožnej sestry už vedela. Pokojne ich cesty Hati mohol priviesť až sem, koniec-koncov sem priviedol aj ju. A keď v Kulte nebolo škoda jej potenciálu, potom pravdepodobne ani ničieho iného. "Tmavo-sivý, oranžové oči?" spýtala sa so skúmavo podvihnutým obočím. Opis by mohol pokračovať tým, že svoje dni trávil niekde zahrabaný.

Prekvapene podvihla obočie, keď sa pred ňou zablysli čierno-čierne ostne, deliace ju od Caliga. Ostala však pokojne stáť na mieste, pravdu povediac ju tento prejav mágie celkom fascinoval. Vskutku pozoruhodné. Celkom rada by videla, čo všetko by tak ešte dokázal. Pritom sa nejako neobávala toho, že by jej mohol ublížiť a to už ako s mágiou, tak aj celkom efektívne bez nej. Pud sebazáchovy o nej zrejme trochu zaostával, no to by nebolo prvý raz.
Hneď na to sa však pohľadom vrátila k okrídlencovi. Neunikli jej ani drobné mokré cestičky po slzách ktoré mu pred chvíľou stiekli spod lebky. "Rada som ťa videla na dnešnej kázni, už si sa dlho neukázal," riekla pokojne a prešla rovno k veci. "No akosi si mi neprišiel vo svojej koži, je všetko v poriadku?" Pravda, nehľadela naňho nejakým brutálne starostlivým spôsobom, hoci ju to úprimne zaujímalo. Niečo na ňom v nej vzbudzovalo záujem bližšie ho spoznať, najskôr tá potreba rozlúsknuť záhadu.

Ležala na širokom železnom tráme vysoko, takmer pri strope rozľahlej haly. Ležala tam už vlastne dobrých pár hodín, ale nespala. Laby mala natiahnuté pred sebou a hrdo vypnutá ako sfinga sa svojou neúnavnou modlitbou pomaličky chýlila ku koncu. Zrejme aj toto malo za zásluhu, že táto noc patrila pre Salōmē k jednej z tých pozitívnejšie ladených. Jej nedávna možnosť prejaviť sa pri pamiatke zosnulých jej vliala do duše novú dávku pokoja, pravda len trošku, keď ona by si nikdy nedovolila byť so sebou stopercentne spokojná. Nie, nie, vždy bolo čo robiť, vždy boli nové horizonty, ktorých chcela docieliť a tak to bolo správne. Zmiernila tým však ten hlodavý pocit viny, že robila predtým primálo.
Predsa je to, ako som sama vravela druhým - po každom nove príde spln. A Ty si mi to, drahý Hati pripomenul znova a znova, aby tvoje dieťa nezišlo na cestu hriechu a činilo ťa spokojným. Ďakujem. Ďakujem Ti neskonale za to, že pri mne stojíš a dodávaš mi silu pokračovať ďalej. Dopraj prosím dostatok vôle aj rodu Irae Dei, ako po Tvojej pravici, tak i na zemi - ako tu, na svätej pôde Kultu, tak v posvätnom sídle mojej rodiny. Nech je nás viac v Tvojich radoch, nech vychovávame svoje potomstvá na obraz Boží.

Jej pôvodným plánom bolo nadviazať na ceremóniu časom stráveným s rodinou. Vziať Lailu s deťmi do krypty a krásne rozjímať, poučiť mladých o ich vzácnom pôvode v nádeji, že pochopia, aké je to super nosiť titul Irae Dei a v jednote vykonávať božiu vôľu. Kázeň však narušilo čosi, čo by mala Lailah neodkladne riešiť a tak Salōmē usúdila, že sa k posedeniu pri kostričkách vrátia zas niekedy inokedy. Iradeovci koniec-koncov slávili pamiatku zosnulých v iný čas roka. Program teda mala pre zvyšok noci voľný.
Na konci zhromaždenia si však všimla aj niekoho ďalšieho. Caligo - tá podivuhodná bytosť, ktorú videla od príchodu do Kultu jediný raz a potom akoby sa pod ním zľahla zem. Pritom pri ostatných členoch už stihla získať aký-taký prehľad o tom, kde sa zdržujú. Tohto tu nevídala nikdy nikde až doteraz, pravda, ani ho nejako krvopotne nehľadala. Dobre si však spomínala na to, čo jej povedal naposledy, na to, ako ešte ani nepočul niekoho zahrnúť Hatiho do prostého pozdravu. To veru nebolo čosi, čo by jej tak ľahko vypadlo z hlavy. No vediac, ako sa to v Kulte malo s edukáciou členov to nepovažovala celkom za jeho vinu. Bolo to vizitkou predovšetkým mesiáša.
Teraz kráčala v približnom smere do svojho vlastného úkrytu, v prvom rade si však udržovala v nose Caligovu stopu. Od cintorína šla za ním, občas paralelne v susednej ulici, občas dokonca nevidela kde je, no ešte vždy za sebou zanechával čerstvý pach. Nechcela ho v pravom slova zmysle špehovať, no nepopierateľne ju zaujímalo, kde býval celé noci zalezený a prečo vlastne. Bol pre ňu skrátka enigmou.
Keď vysokého vlka zmohli emócie nachádzala sa práve hneď za rohom. Nemyslela si, že by o nej vedel, až do chvíle, kedy sa ozval jeho hlas. Náhle pocítila nepríjemný závan hanby a ani si nebola celkom istá, či za to, že ho sledovala, alebo za to, že ju odhalil. Ani k jednému sa však nemienila sama od seba priznať, a tak len nonšalantne vykročila spoza rohu so zmäteným výrazom, akoby sa tu ocitla čírou náhodou. "Prosím?" oslovila ho neutrálnym tónom.

Kým sa dal mesiáš zrekapitulovať, k čomu všetkému tu došlo, Salōmē mierne potočila hlavu a kútikom oka uprela autoritatívny pohľad na Sabrinu, ktorá zvedavo pokukovala po Bellanne. Akoby patetické fňukanie modrej vlčice nebolo dosť otravné jej a Nirixovým ušiam, musela teraz robiť oči aj na miestnu mládež. U Aiduina bola manipulácia bezpredmetná, keďže to bolo jej decko. Ale nech tie umrnčané oči láskavo odtiahne od jej netere, než jej ich vytlačí z hlavy!
Napaprčene stisla pysky, keď Nirix zopakoval, ako sa to malo s trestom no nepovedala nič. Akoby tu malo pomôcť nejaké vedomie, ach aká hrôza! Ako by ju malo trýzniť niečo, čo necítila? To jej modlikanie a plač, to nebolo vinou. Bolo to strachom, kto sa pokúsi o zosadenie a vraždu mesiáša a päť minúť na to toho oľutuje? Zase ju to zvádzalo k myšlienkam, ktoré pred chvíľou tak ochotne predostrela mesiášovi do tváre a hoci k tomu mala všetky dôvody, bolo márne sa k nim nechať zase zlákať. Iba čo by sa tým sama vyčerpala, keď by si mala skôr šetriť energiu na všetky katastrofické dôsledky, ktoré by dnešné udalosti a najmä rozhodnutia mohli niesť.
Mesiáš sa dal na odchod a ona len s porozumením kývla hlavou. Potom sa otočila k Sabrine. "Potrebujem ju dostať do bazénov. Drž sa za mnou, potom ťa odvediem domov," oznámila jej, neznelo to nijako naštvane, no ani o ničom nemienila diskutovať. Aspoň nie v tejto chvíli, nevadilo by jej vysvetliť mladej čo sa tu stalo, ak by náhodou mesiáš nebol dosť presvedčivý. Akosi by bola radšej, keby to Sabrina počula od nej, než od Laily.
Otočila sa a predstúpila pred Bellannu. "Už vieš kam ideme. Pohni sebou, nohy máš ešte celé," zavelila a nastúpila sa na odchod, prísne dohliadajúc na Bellannu. "Ak ty chceš niečo dobré pre svoju matku, nelez mi do cesty," zazrela ešte po Duinym.

Aj ona si samozrejme všimla tej pohromy, akou sa prejavili Lailihe vĺčatá a pravdu povediac, najradšej by sa bola prepadla od hanby. Našťastie si ju teraz s nimi pravdepodobne nespájal nikto, nikto asi ani poriadne nevedel, že bolo medzi nimi pokrvné puto. Najradšej by sa postavila a vyťala jednému aj druhému poza uši, no nebolo to jej miesto. Aspoň dúfala, že ich matka pochopí vážnosť situácie a sama tak učiní. Aj takéto odporúčanie mohla Lailah vyčítať z pohoršeného pohľadu, ktorý Salōmē venovala jej deťom.
Teraz už však musela venovať svoju pozornosť jej hlavnej priorite. Klamala by tvrdiac, že sa jej samej maličko nestiahlo hrdlo, keď si uvedomila, že tú možnosť rečniť pred celým Kultom aj skutočne dostala. Na rozdiel od Ossiana nemala ani len nič pripravené. Pokoj, sústreď sa. O tomto predsa vieš hovoriť, veď o ničom inom skoro nehovoríš. Zhlboka sa nadýchla a sebaisto vystretá sa postavila vedľa sivého kazateľa. Asi aj kúsoček pred neho.
"Ďakujem za slovo a bratovi Ossianovi za poučnú kázeň. Verím, že bola pre nás všetkých vítanou potravou pre dušu," ozvala sa na úvod, behajúc očami po všetkých prítomných. "Predtým, než sa rozídete do svojich domovov, bolo by mi cťou zdieľať s vami, ako Hatiho služobníčka zasvätená ochrane našich zosnulých, istú časť toho, čo ma náš pán za čas môjho pôsobenia naučil. V nádeji, že sa možno niektorí z vás spoznajú v mojich slovách."
"Verím, že mnohí z nás, čo tu stojíme spoznali tú stratu a bolesť, ktorú so sebou prináša.
Však bolo povedané; pravý služobník Hatiho nie je na svojej púti nikdy sám. Hľadajte ho v každom lúči mesačného svitu, v každom zrnku piesku, lebo On k nám prehovára rôznymi rečami, aby viedol naše duše úspešne na ich púti." S ďalšími slovami jej pohľad spočinul na Laile. Lebo čo si budeme, patrili hlavne jej ušiam.
"Hľadajte ho v poslednom výdychu svojich milovaných. Pre každého z nás raz príde čas svoju púť úspešne dokončiť. Kedy sa tak stane, rozhodne jedine Hati. On rozhodne, kedy sme pripravení na božie kráľovstvo. Však tak, ako každý nov príde vo svoj predurčený čas, nasleduje ho spln. Naši bratia a sestry nás neopúšťajú, aby sme ostali sami v temnote. Hati ich víta po svojej pravici, kde nám prišli pripraviť miesto, ktorého je hodná naša nehynúca viera v božiu prozreteľnosť. Lebo skúška Hatiho je predzvesťou úspechu, nie zlyhania. Slová Jeho dôvery a lásky sú neraz vyslovené rečou bolesti či straty." Hovorila z vlastnej skúsenosti. Ťažké chvíle v živote ju nikdy neprimäli pochybovať o viere samotnej, no mala sklony považovať ich za boží trest, viac než čokoľvek iné. Nebolo tomu tak, to už teraz vedela. Aj každý nepríjemný zvrat bol len ďalším spôsobom, akým Hati dohliadal na to, aby nezišla z cesty. Každé prekonané sklamanie vystriedala úľava. Všetko, čo musela robiť, bolo veriť, že sa jej nakoniec dočká.
"Vyprosujem pre vás týmto, drahí veriaci, milosti a pokoj boží. Vyzývam Vás však aj k spomienke na tých, ktorí tu boli pred nami, aby sme raz smeli kráčať v ich stopách. Udržujme ich pamiatku hrdú a živú, aby sa z nej smeli učiť aj ďalšie generácie." Týmto považovala svoj príhovor za ukončený. Pokorne kývla hlavou a opäť sa stiahla do pozadia.

Modlila sa. Z jej hrdla nevyšlo ani hláska, aby nikoho nevyrušila, no kto sa bližšie prizrel, videl, ako sa jej pod chvíľou zamrvil pysk v nemých slovách. Modlila sa za svojich zosnulých blízkych, teraz už nie len za matku a tých, ktorých musela žiaľ zanechať v rodnej krypte, ale i za nové prírastky, ktoré strážila tu v meste. Pri pomyslení na týchto zosnulých jej však myšlienka neraz uhla k Laile. Jej sesternica na pohľad veľmi nezdieľala jej zápal, čo by bolo pochopiteľné, no pochopiteľnejším by bolo, keby sa aspoň nejednalo o jej vlastného otca a bratov. Opustili ju skoro, pravda. No Sālomē trhala srdce predstava, že by sa nich Lailah nespomínala s láskou a úctou. Zaslúžili si, aby na nich bolo spomínané v dobrom, pretože verila, že boli Hatiho dobrými služobníkmi. Na to, že by sa niekto z jej rodiny spreneveril a ostal Bohom zatratený nechcela ani pomyslieť. Občas na ňu nervózne hodila očkom, či aspoň toho Ossiana počúvala. Musela ju ochrániť pred hriechom, musela. Lebo navzdory tomu, ako by sa veci mali mať v ideálnom svete, ani toto sväté miesto nepovažovala za hriechu nepriepustné.
" Prosíme ťa, vyslyš nás," zopakovala vzorne.
Nechcela nikoho rušiť, hoci sa obávala, že tých modlitieb, ktoré mohla vyrušiť tu veľa nebolo. No práve pre svoje obavy o Lailu neprestávala pociťovať nutkavú potrebu sama prehodiť pár slov, než toto podujatie skončí. Pre sesternicu. Pre seba, aby si ju členovia všimli a získali voči nej dôveru, tak, ako si ju očividne získal Ossian. Ak už nie v hocičom inom, tak aspoň v tejto jednej téme. A samozrejme pre Hatiho, ktorý vyžadoval všetku túto krvopotnú snahu a nič menej. Prebehla očami po okolitých veriacich a najnenápadnejšie ako vedela sa prikmorila bližšie k mesiášovi. Nechcela začať len tak kvákať do vetra, ani jej samej by sa jej nepáčilo, keby sa niekto ozval bez vyzvania. Potrebovala, aby ju pred všetkými uviedol. "Až Ossian dokončí kázeň, smiem povedať pár slov? Vo svojom rode pôsobím ako strážca zosnulých," šepla mu.