Príspevky užívateľa

Stopy po tom maličkom zaváhaní mizli, ako za hustého sneženia. Nebolo na ne miesto, ostatne teraz, keď už bolo Hatiho dielo dokonané v nej nesmel zostať nijaký priestor voľný na diskusiu. Mlčky prikývla na mesiášove inštrukcie, no v závese za tým sa na scénu prihnalo Bellannine decko, ktoré jej už zhodou okolností dnes stihlo pocuchať nervy. Salōmē sa okamžite vzpružila, vidiac, že si situácia bude pravdepodobne vyžadovať ďalší zásah. Bolo to svojím spôsobom vítané, čo aj ona sama teraz totiž vyžadovala, bolo konať. Hýbať sa, nestáť na jednom mieste a zbytočne nefilozofovať. Skočila na rovné nohy a bojovne naježená sa postavila Aiduinovi v ústrety, pripravená ho vlastnými silami zložiť k zemi. Keď však bol Nirix rýchlejší, nechala ho, nech si ho spacifikuje sám, pokiaľ to bude zvládať. Sama sa otočila k Bellanne a výhražne zavrčala, nech jej ani nenapadne tu začať pobehovať a pri jej splašenom volaní prikročila bližšie k jej zvädnutému krídlu a dôrazne na ňu zazrela. Nech jej je jasné, čo to znamená - ešte krok a zatiahne ju za tie popraskané kosti aj rovno do pekla, ak to bude potrebné. "Nebude musieť, kým sa ty nedopustíš ničoho ďalšieho," zamrmlala, ani pritom na zúfalú matku viac nepozrela. Jej trest sa nekončil a potrebovala ju mať pod kontrolou až do poslednej sekundy, kým za ňu v bazénoch neprevezme velenie niekto iný.
Aspoň jej syn mal štipku rozumu a nešiel s nikým do bitky. A jeho slová o vykrvácaní by primäli Salōmē azda sa aj pozastaviť nad tým nápadom, nanešťastie v riziku, že by zraneniam nakoniec podľahla nevidela veľký problém. Nebyť toho, že mesiášom bola jedna emotívna bábovka, nebolo by ani čo liečiť. "Za skutky tvojej matky by si sa mal hanbiť. Ak tu niekomu náleží liečenie, je to mesiáš," skonštatovala len tak do pléna, krátko na to, než si v pozadí všimla ďalšieho účinkujúceho.
Ach Hati, toľko skúšok za jednu noc? Som poctená, no nechajme si niečo aj na zajtra, rezignovane si povzdychla, keď rozoznala Sabrininu neortodoxne bielu papuľu. Aspoň, že mladá mala zjavne kapacitu na to uvedomiť si, že tu nemala čo hľadať. Salōmē za ňu do istej miery pociťovala zodpovednosť, hoci jej to na hrdosti moc nepridávalo. Po malom zaváhaní neochotne mykla hlavou, naznačujúc neteri, aby prišla k nej. Mohla len dúfať že nepreletí rovno skrz celé dianie a ešte ju tam niekto zahryzne.

Mlčky zízala na reakciu tých šteniec, hoci ani jedno z nich už technicky nebolo úplne šteňaťom. Hlavne ten tmavomodrý kolohnát - Bellannino mláďa, ako sa domnievala. A práve on si ju dovolil zastrašovať rozpätím krídel. Ako sa opovažoval? Strach ho neoprávňoval konať defenzívne a koniec koncov si tým ani vôbec nepomohol. Naopak, Salōmē sa otrávene zamračila a hrdo vypnutá prikročila bližšie.
"A to ti má byť na čo? Mám sa ťa azda báť, vyhrážaš sa mi?" prísne naňho prižmúrila oči a nezastavovala. Prosím, chceš sa biť? Tak si udri, keď máš nejaký problém, chlapče. "Pohov, prišla som za svojou neterou," doložila a pohľad jej klesol v Sabrine, ktorá vyzerala mať tiež z nejakého dôvodu plné gate. "Čo je to s tebou dievča, nepoznáš ma?" Na takéto hry nemala teraz v najmenšom náladu, hlavne keď potrebovala pomôcť.

tw: lámanie kostí

Salōmē však nevidela nič iné, než nebezpečnú klamárku. Všetko si premyslela, celý tento fanstastický príbeh, rolu s korunou dokonale zvládla a vonkoncom všetko, čím sa snažila dokázať svoju nevinu boli len prázdne reči niekoho, kto mal všetky dôvody mať strach. Veď kto by už neprosil? Nutno uznať, že v porovnaní s Bellannou, dokonca aj v porovnaní s Nirixom teraz vyzerala, akoby snáď za tými očami nebolo nijakej duše. Aspoň po väčšinu času. Keď totiž odsúdená vyslovila jej meno, skutočne pocítila, ako jej zovrelo hrdlo a oči na moment jemnučko privrela. Hej, hej, čo sa stalo s mladou Irae Dei? Si jednou z nás, tak sa tak láskavo chovaj! Hlas jej matky v nej iskričku ľútosti rýchlo zadusil a pohľad na Bellannu, ako pred ňou spätkuje znovu prebudil lovecký inštinkt. Už dlho mala strach, že od svojho príchodu sem robila príliš málo. Málo pre Hatiho, málo pre Kult. Teraz je tvoja chvíľa, ukáž, že to meno nosíš právom!
"Hati ťa uzdraví, ak to nie je tvoja chyba," odvetila a ani to neznelo zlomyseľne. Vlastne to bol pre Salōmē dobrý spôsob, ako sa striasť zodpovednosti. Hati rozhodne. A tak ak by mala ostať bez letu po zvyšok života, určite mal k tomu dobrý dôvod.
Podišla k nej zboku, keď si konečne ľahla na zem. Myšlienky jej akosi zadymilo, už nemyslela vôbec na nič a možno práve preto, že nechcela. Možno sa bála, že jej na poslednú chvíľu svitne. A tak len mlčky vzala do zubov krídlo na úrovni karpálneho kĺbu a dvihla ho do svojej výšky. So zatajeným dychom si premyslela, kam skočiť a následne sa vztýčila na zadné. Zapojila všetku silu i váhu a prudko vrazila predné laby do Bellanninho predlaktia. Ozval sa prask a našťastie ho počula aj cez šum v ušiach. Až rovnakým spôsobom obstarala aj druhé krídlo, s neprítomným výrazom si sadla do trávy a pozrela na mesiáša.

On sa snáď ani len nezamyslel nad tým, čo povedala. A pravdu povediac by to bol ten lepší prípad, ak by totiž Nirix skutočne rozumel rozsahu jej slov a stále svoj postoj nezmenil...nemala by preňho ani vhodné pomenovanie. Jedno bolo isté, nevidela v ňom nijakú autoritu. Jediným rozdielom medzi jej vnímaním a vnímaním Mortju bolo, že tento problém, ako aj dôvodný predpoklad, že Nirix nepatril na post mesiáša nehodlala riešiť násilím. Respektíve nehodlala porušiť Hatiho zákony.
"Vy máte Kult viesť, je mojou úlohou preň zomrieť, nie vašou!" tvrdohlavo odsekla. Hoci týmto tvrdením by naznačovala, že mal pre Kult nejakú hodnotu a nedal sa nahradiť, o čom začínala pochybovať viac a viac každou sekundou. A ktovie. Možno, až ho nabudúce niekto napadne, bude Salōmē nešťastnou náhodou mimo dosah. Už sa chystala spotrebovať poslednú energiu pre zachovanie chladnej hlavy, no potom svojimi poslednými slovami udrel na citlivú strunu, ktorá v nej vyvolala nutkanie povedať ešte niečo. Niečo, čo nemala. Za jeho opovržlivým vyjadrením pomaly vztýčila hlavu aj uši. Už sa nemračila, nevrčala, len s pokojom angličana nadvihla obočie. Bolo to ticho pred búrkou, z akého naskakovala husia koža. Zelené oči jej svietili do tmy a hľadeli mu rovno do srdca. "Dávajte si pozor na jazyk. Ak s vami Hati prestáva hovoriť, neveští to nič dobré," riekla, hlas mala zlovestne zastretý. Nemala však za to, že by mal Hati vodcu pri každom rozhodnutí vodiť za ručičku. Hati bol bohom, nie kamarátom na telefóne a mesiáš ho mal poznať dosť dobre na to, aby sa vedel rozhodnúť aj sám. To, čo teraz Nirix vypustil bola len čistá výhovorka.
Hneď na to sa otočila za modrou, ktorá si dovolila sadnúť. Pre jej manipulatívne núkanie pomoci nemala slov, len arogantným prevrátením očami. Našťastie ani Nirix nebol natoľko zadubený, aby to prehliadol. A čo sa jej zranení týkalo, bola tak namosúrená, že bolo otázne, či sa bude dať vyšetriť vôbec niekým. "Na tvojom mieste by som si ľahla." Bellannin zhrozený pohľad akoby narazil do ľadovej steny.

Bellannino kuvikanie liezlo pekne na nervy aj jej, pričom na ňu pod chvíľou výhražne zavrčala. Pri poslednej vete mala chuť jej vytrhnúť jazyk, no ustála to hlbokým kŕčovitým nádychom. Ja ti dám takého pána-! Videla, že aj Nirix mal už nervy na dranc a hoci sa tomu nečudovala, tiež tým situácii nijak nepomáhal.
Aj nad jeho odpoveďou si musela zahryznúť do jazyka, než prišla s niečím konštruktívnejším. Roztrhal na kusy? Toto nebolo o emóciách, nikdy nemalo byť - Bellanna mala byť popravená, lebo sa dopustila priestupku, nie preto, že mesiáš sa nasral! "Nirix, prosím uvažujte," namietla, snažiac sa znieť ako-tak zhovievavo. "Ponechať ju živú znamená, že sa toto môže zopakovať, myslite na našich členov a nečiňte emotívne rozhodnutie, ktoré sa nám môže všetkým vypomstiť-" nedala sa. Ona myslela pragmaticky, myslela na dôsledky a bezpečnosť svorky. Pravda, pre ňu to bolo jednoduchšie, pretože ju neťažili voči Bellanne nijaké city. "Váš život má väčšiu cenu, než jej. Strata devianta, keď aj náhodou zbytočná, znamená pre svorku o jeden hladný krk menej. Strata vás si vyžaduje okamžitú kompetentnú náhradu, o ktorej nie som presvedčená, že ju máme."
A potom si priznal to, čo každý videl na míle ďaleko. A keby to nepovedal sám, povedala by mu to ona práve teraz. Výraz jej schladol na bod mrazu a sklamane pokrútila hlavou. "Máte sa rozhodovať v záujme Hatiho. Vaše mäkké srdce práve uvrhlo do nebezpečia celý Kult, rozhodnutím, ktoré ste učinili poza ich chrbty-!" zavrčala. Mohol zo seba robiť dobráka, no v tejto chvíli nebol pre ňu ničím iným, než sebcom, ktorému viac záležalo na vlastných pocitoch, než na blahu svorky. Už dlho nad ním premýšľala, snažila sa veriť, že Hati to takto chcel, snažila sa nájsť nejaké pozitívum no všetka jej snaha vyšla navnivoč. Toto nebola Hatiho vôľa.
Po dlhej odmlke pozrela dolu na Bellannu. Hoci ju nemohla zabiť, bol to zvláštny pocit, držať v zuboch jej osud. Salōmē sa v tomto postavení ešte neocitla a napriek tomu jej prišlo tak...prirodzené. No nakoniec sa nebolo čomu diviť. Zosielanie božieho hnevu bolo poslaním jej predkov a presne tak kolovalo aj v jej žilách. "Zlomíme jej krídla," prehovorila do ticha, pokojne, no nekompromisne. "Nech Hati rozhodne, nakoľko je hodná dôvery. Viac už nevzlietne, ak nie je."

Jeho podtón Salōmē neunikol. V mysli sa jej vyčírila hladina, na ktorej už bolo jasne vidieť, že mali spoločný názor. Utešené. Podvihla obočie a venovala mu veľavravný pohľad, podfarbený iróniou. Rýchlo na to sa zadívala inam, čím považovala myšlienku za úspešne odoslanú. Chcela, aby pokračoval a počula, čo si naozaj o tomto mieste myslí.
Slová chvály jej vnútrom akosi zvláštne zamiešali. Nebola si istá prečo, neveľmi sa to líšilo od jeho vyjadrovania ešte na púšti, no teraz to znelo inak. Akosi bližšie k srdcu. No zrejme Salōmē bola tá, čo sa medzitým zmenila, od jej púte už ubehlo veľa času a do mysle sebaistej smrtihlávky sa po kúskoch prehrýzala neistota. Vedela ju umlčať hrubou, temer až aroganciou, no utvrdenie z okolia o tom, že ozaj robila dobre, si nedokázala vyrobiť sama. Nechcela ho potrebovať, ani si nemyslela, že ho potrebuje, až kým jej to Ossian nepovedal. Maličko to ňou pohlo, a šlo to badať na pohľade ktorý zmäkol akýmsi až detským údivom a uši cukli mierne dozadu. Hoci len asi na sekundu.
"Ďakujem," drsňácky si odkašľala a opäť sa klasicky zachmúrila. "Môžem len dúfať. Avšak starostlivosť o zosnulých je mojou funkciou v rode. I keď to robím s radosťou." Len nech si nemyslí, akou je ona úžasnou dcérou. Bola, to je jasné. Ale to by jej mala povedať mama, nie náhodný osamelý kmet. Bol to divný pocit.
Ďalej len pokojne pokývala hlavou, do prázdna sa nadýchla niečo povedať, no podržala si to na sekundu, než si svoju úvahu urovnala v hlave. "Láska a vernosť Hatimu je ako každá iná. Nedá sa naplniť, ako nejaká jednorazová záležitosť. Je to stav duše, istý vyšší zákon, ktorý platí po celý život. Ak sa nad tým niekto zamýšľa formou 'čo všetko treba spraviť a budem mať pokoj', robí to najskôr zo strachu. Nemôžete niečo robiť len preto, aby ste s tým mohli konečne prestať, to nie je láska, ani vernosť."

Na rozdiel od Nirixa, na Salōmē plačky nefungovali. Aspoň doteraz nie a dnešok nebude odlišný. Nebolo by to prvý raz, ani posledný. Keď sa Bellanna opovážila siahnuť po mesiášovi znovu, zavrčala na ňu, div neopadlo lístie zo stromov. Videla však, že si to Nirix mienil korigovať sám a tak si odpustila nutkanie opäť ju zdrapiť za krk. Ďalej už len počúvala.
Bellanninu snahu o obhajobu osobne brala jedným uchom dnu a druhým von. Isteže vzlykala, vykrúcala sa a prosila, isteže si o dušu vymýšľala, keď jej horelo pod zadkom. Neverila jej ani pol slova, hoci pri zmienke o knižnici zľahka prižmúrila oči. Nebola by jedinou, kto tam dnes našiel niečo podivné. Na rozdiel od nej však Salōmē nikomu neublížila, ba napriek čelenke prilepenej na hlave, na ktorú už stihla v tejto chvíli celkom zabudnúť, nepociťovala nijakú zmenu. A že decká pred ňou utekali - decká sú pochabé, iste to bola nejaká stupídna hra.
Keď mesiáš navrhol "vhodný" trest, zháčila sa a zarazene k nemu dvihla hlavu. Päť dní pôst? To má byť vtip? Tak ju to vykoľajilo, že pre Nirixove šťastie prepočula ten mužský rod, ktorý mu vykĺzol. "Pri všetkej úcte Nirix, nepomýšľali ste nad trestom smrti? Kážu tak aj miestne zákony," namietla, dosiaľ znejúc celkom pokojne. A čo vôbec myslel tým, že Bellanne hovoril, že ju Kult zabije? Prečo by ju varoval? Čo vedel, o čom Salōmē nevedela? "Dopustila sa jedného z najhorších zločinov, takého člena chcete ponechať v našich radoch?"

Zo svojej pozície toho toľko nevidela, zvierajúc jej krk, akurát tak rozostrené končeky chlpov zlepených od krvi, Bellannino temeno a uši, a Nirixove laby. V tejto chvíli už bola Salōmē plne duchaprítomná, nával adrenalínu sa jej pomaličky vyplavoval z krvi a dovolil jej počúvať. Taktiež jej dovolil cítiť doteraz potláčanú bolesť, najmä v doškriabaných nohách a na bruchu. Cítila niekoľko pramienkov krvi, ako jej steká pomedzi srsť a necháva najprv teplú a krátko na to už studenú mokrú cestičku.
Nad slovami o Hatiho sklamaní sa dovolila zastaviť. Nepáčilo sa jej to, nesúhlasila s tým, aby hľadala logiku za slovami jasného zradcu. Nakoniec to bol však onen zradca, ktorého poslušne fixovala, aby ochránila súčasného mesiáša. Konala svoju povinnosť a cítila za to patričnú hrdosť.
Keď ju Nirix požiadal zovretie uvoľniť, najprv naňho s istou pochybnosťou dvihla zrak. Počula tú zmenu v Bellanninom hlase, aj si všimla rozpadnutej koruny, no pravdu povediac tomu neprikladala veľký význam, aspoň nie na obhajobu atentátničky. Zamračila sa a uvoľnila stisk. Nezašla však ďaleko, hoci ju oslobodila od nepríjemného tlaku, svoju hlavu držala stále tesne pri jej krku, aby vedela v prípade potreby bleskovo zakročiť. Čo bude s nimi teraz? Sľubovala si od toho nasledovné: že zdekujú Bellannu niekde povedzme k bazénom, tam vysvetlia všetkým čo sa stalo, aby si do nej mohli hodiť hnilé jabĺčko. Potom by Bellannu popravili, jej hlavu nabodli na kôl, ona by bola povýšená a všetci žili šťastne až kým nepomreli.

Len čo sa modrá rozpleštila na zemi, Salōmē, zubami stále zvierajúc jej hrdlo, ju labami zatlačila do zeme ešte tuhšie. Stále sa príliš nezamýšľala nad obsahom jej vykrikovania, no už sa aj trochu započúvala. Toľko postrehla, že Bellanna rozprávala mierne z cesty. Pravda, nič to pre ňu nemenilo na tom, čoho sa práve dopustila a odpoveďou na jej horekovanie bolo len hromové vrčanie.
Zuby mala do kože zatlačené celkom na doraz - pri ďalšom pritlačení by si to už prerazili rovno do hĺbky krku. Mohla cítiť v papuli jej splašený pulz. Očami behala od Bellanninho priam nepríčetného výrazu nazad k Nirixovi, s ktorým sa snažila nadviazať očný kontakt. Očakávala teraz len jedno, a to pokyn toto divadlo ukončiť raz a navždy.

Z hrdla sa jej vydralo rozhorčené bolestné vrčanie, keď sa Bellanne niekoľkokrát podarilo škrabnúť ju do brucha, pričom na niekoľkých miestach úspešne preťala pokožku. Salōmē sa však nedala a v snahe vlčicu prevaliť jej zatlačila prednými labami do pliec, ktoré už boli beztak celé zjazvené. Nemilosrdne do nich zaťala pazúrmi, tlačila a ťahala, aby jej spôsobila čo najviac bolesti. Jej výpad po nebol tak presný, ako chcela a tak sa jej podarilo modrú uchopiť len za kožu na krku, miesto hrtanu, kam mala namierené. Skúsila to znova - pustila ju a hneď na to chcela výpad zopakovať. To sa jej už Bellannina papuľa rútila naproti, na pozadí sa však mihlo aj čosi nové. Bol to Nirix. Keď videla, ako sa jej zaprel do chrbta, na zlomok sekundy uskočila, aby ju mohol zvaliť na zem a pridala sa na jeho stranu. Kým mala Bellanna za roh vykrútenú hlavu, neváhala a pustila sa tesákmi po novom odhalenom mieste na krku. Chcela, aby to už bolo naposledy - aby pojala do papule čo najväčšiu plochu hrdla a nepustila, až kým z nej nevytrepe ten posledný dúšok vzduchu.

Ako ňou kinetická energia šklbla do strany, smrtihlávka sa pošmykla a než sa jej podarilo zadrapnúť pazúrmi do vlhkej zeme, na moment stratila pevnú pôdu pod nohami. Hneď za tým nasledoval úder krídlom rovno medzi oči. Salōmē sa tupým nárazom na chvíľu zahmlil zrak, v ušiach jej hvízdalo, no nepustila sa. Naopak, zaťala zuby ešte tuhšie, nechávajúc za sebou hlboké bolestivé diery po tesákoch. Našťastie pre Bellannu však tepnu na dosah nemala.
Keď sa však modrá po nej ohnala rohatou hlavou, rozhodla sa, že si svoje oči pre tentokrát ponechá a rýchlo ju pustila. I tak ju pri ústupe stihol konček dlhšieho rohu škrabnúť cez líce. Hneď ako doskočila do trávy, ostala prikrčená, aby sa prešmykla priamo pred Bellannu. Opäť jej vyrazila po hrdle, tentoraz odspodu. Z celej sily sa zaprela v snahe postaviť sa na zadné a zatlačiť vlčicu dozadu, dúfajúc, že to nebola priveľká ambícia. Salōmē bola trénovaná, no Bellanna bola ťažšia. Nemusel to byť strategicky najlepší ťah, keďže sa tým sama mohla dostať do zraniteľnej pozície. Mala však za to, že ak ju dobre uchopí, vyhne sa aspoň jej rohom.

Počula, ako na ňu Bellanna začala kvákať niečo o Hatim, no nad obsahom slov sa nemala čas pristaviť. To všetko budú kozmetické detaily, ktoré jej vyplávajú na hladinu pamäte až bude všetkému koniec. Rovnako, ako to, že mala na hlave korunu a oči sa jej jagali na zeleno. Prioritou bol pre ňu teraz Nirix. A nie že by ho nejako neznášala, to nebola pravda, no akosi nerátala s tým, že sa raz ocitne v situácii, kedy ho bude zachraňovať. Napriek tomu to teraz bolo čisto bez debaty. Ten vlk bol mesiášom, jeho život bol prioritou, nad akou sa nemusela zamýšľať.
Než Bellanna stačila dokončiť vetu, Salōmē sa odrazila od zeme a energia z rozbehu ju pohnala k útočníčke ako šíp. Predné laby vystrela, aby ju mohla čo najsilnejšie odsotiť a rozďavenou papuľou mierila k modrej šiji. Pustiť ju v blízkej dobe nemala v pláne ani náhodou. Len čo sa zakusla, jej pomerne ľahké telo sa nechalo zaniesť ešte kúsok za Bellannu, ešte vždy jej však visela na krku.

Keď začula podozrivý hluk, ihneď zbystrila a nasledovala zvuky k oknu nasmerovanom do dvora. Každým krokom vzrastalo podozrenie že niečo je veľmi zle a každý krok bol naliehavejší. Pri pohľade na pohyb dvoch vlkov vonku neváhala ani sekundu, našťastie v ráme už veľa skla neostávalo. Na hľadanie bezpečnejšej cesty nebol čas a tak sa malý kus zoškrabla dolu po stene a mocne sa odrazila, doskočila na neďaleký smetiak, aby skrátila vzdialenosť od zeme. Beztak jej pri tom riadne pichlo v kĺboch, no pri návale adrenalínu to ňou ani nehlo. "Bellanna!" zrevala bojovne, uháňajúc dvojici v ústrety ako blesk.

Ďalšie hromadné podujatie duchovného charakteru vznietilo v smrtihlávke iskru nádeje. Ešte stále nezabudla na mesiášove slová z jej prvej noci v Kulte, ktoré naznačovali, že sa tu toho verejne moc nedialo, pokiaľ šlo o vieru. Aspoň také bolo jej podozrenie. Teraz však upínala svoje nádeje k tomu, že aj keď tomu tak predtým mohlo byť, možno Kult konečne stál na prahu duchovného rozvoja a pravdu povediac si priala, aby to bolo z časti aj jej pričinením. Bála sa, že nie a bola stále na vážkach, nakoľko by si to mala vyčítať. Netvrdila by, že šíriť vieru bolo jej prioritou - predsa bola stále Custos mortuorum, mala na starosti svoju drahocennú kryptu, ba čo viac, v jej ponímaní už aj živých príbuzných, ktorých hodlala uprednostňovať pred ostatnými členmi. Iné to nebolo ani dnes, kedy mienila sprevádzať Lailu i jej mladé.
Mala však starosť, že Hati s jej snahou nebol spokojný, že chcel, aby sa viac venovala aj zvyšku Kultu. Sama predsa predpokladala, že ju sem priviedol, aby to dala do poriadku. Preto keď Nirix vysvetlil, čo sa dnes bude diať, kútiky jej podvedome cukli v nádeji, že sa svojím vzdelaním bude môcť blysnúť. Konečne moja chvíľa- jej vzrušenie však pominulo sekundu na to, keď mesiáš predal slovo Ossianovi. Čo? Ossian? Zarazene stiahla uši a mierne sa zamračila, než otočila hlavu za sivým vlkom. Tak ona študuje o zosnulých celý život a slovo má Ossian. Čo ten to tom vie? Iste, tak dobre ho nepoznala, možno vedel. Nepochybne však jej ego utrpelo zásah, keď videla, že mu dal Nirix menovite priestor kázať pred celým Kultom. V hĺbke vedela, čo to znamenalo. Hati nebol spokojný s jej výkonom a toto bola preňho dokonalá možnosť ako jej to votrieť do tváre. Snaha nestačí, rob viac. Lebo inak- Zamrazilo ju.
Nespokojne zamrvila fúzami a usadila sa na perifériu, aby dala priestor tým, ktorí to viac potrebovali počuť. Ona tu nebola na prednáške. Za iných okolností sa bola ochotná učiť aj od niekoho mimo rodu, no teraz jej vlastná hrdosť obmedzila možnosti. Práve naopak - sledovala ho, pozorne počúvala a hlavne ho kontrolovala. Súdila každé jeho slovo a bolo to na jej prísnom výraze vidieť. Keď už dostal tú príležitosť, urobí dobre, keď to nepokašle. No na druhej strane nech sa to neopováži povedať lepšie, než ona.
Keď sa odmlčal, s hlbokým povzdychom pozdvihla hlavu k nebesiam a modlila sa. Hoci to robila riadne a úprimne, mienila tým slúžiť aj ako vzor pre ostatných. Z krypty si tiež priniesla niektoré zo zásob, čo používala na žehnanie zosnulých - rozmarín, levanduľu a stračie pierka.

Pri prvých Omariných slovách Salōmē nepatrne podvihla obočie, stále hľadiac niekam do blba. Otrávená, ba až celkom drzá poznámka. "My sa poznáme?" prehovorila s kľudom, no autoritatívne. Alebo slečne nebezpečnej vkročila na súkromný pozemok? Pravda, o tom práve smrtihlávka nemala moc čo hovoriť, keď si sama hájila prísne stráženú kryptu. To však bola iná záležitosť, na míle vzdiaená od jednej pubertiačky.
Keď si čierna prisadla, nepohla ani brvou, hoci jej to prišlo ironické, keď len pred chvíľou znela, akoby jej prišlo trestné oznámenie. Než by jej Salōmē stihla predstavenie oplatiť, dala sa vysvetľovať, či skôr ospravedlňovať svoje správanie pri bazéne. Ona si o tom myslela svoje. Možno bola k podobným prejavom agresie o čosi benevolentnejšia, vzhľadom na svoj vlastný pôvod, Tak či onak by ale nesúhlasila s nestabilným správaním.
Zhlboka sa nadýchla a venovala jej blahosklonný pohľad. "Salōmē Irae Dei," predstavila sa bezvýrazne. Potom sa na chvíľu zamyslela, akým smerom mieni viesť tento rozhovor. Zvolila si cestu, ktorá sa jej videla produktívnejšia. "Ten plameň, ktorý máš v sebe je tam správne. Je však dôležitejšie vedieť ho kontrolovať, inak by si sa raz mohla sama spáliť," poznamenala. Sama musela uznať, že to bolo klišé ako hrom, zato však pravdivé. Boli to tie isté slová, ktorými ju kedysi viedli matka a strýko. To, že Hatiho zákony motivovali Omaru až k agresii nepokladala za negatívum, no pri zlom prístupe mohla byť len všetkým na škodu.