Príspevky užívateľa

(Cielo so zvolením Dranče :p)

Srdce jej svižne búšilo, cítila sa nažive. Bola tam, kde chcela byť - kde musela byť, a to jej do duše vnášalo navzdory napätému očakávaniu pokoj. Spravodlivosť bude vykonaná. Snáď. Predsa len by to nebolo prvý raz, čo by sa mesiášov rozsudok nezhodoval s tým jej. Našťastie dosiaľ mnohé nasvedčovalo tomu, že ani jeho patologicky mäkké srdce nebude dnes stačiť na to, aby odtiaľto Cielo odišiel živý. Toho sa neobávala. Nebolo to však jediné, čo ju zaujímalo.
S pribúdajúcimi členmi sa fontáne otočila chrbtom, aby mala všetkých na očiach. Periférne sledovala mesiáša, ako rozprával z vyvýšeného postu na okraji fontány, jej plná pozornosť však ostávala upnutá na obvinenom. Aspoň do chvíile, kedy aj jej ostré uši zachytili slovné spojenie "verná Omara", pričom pocítila nutkanie ohrnúť pysk, ktoré úspešne potlačila. Miesto toho, aby pohľad plný pochybnosti hodila po Nirixovi si ju našli Ossianove ohnivé oči, potvrdzujúce jej myšlienky. Nepochybovala o tom, že ako jediný, na ktorého racionálny úsudok sa tu mohla spoľahnúť, nezabudol, že tých hriešnikov tu bolo viacero a oboch musel stihnúť boží hnev. Na rozdiel od mesiáša, ktorý sa škandály svojej sestry očividne rozhodol ignorovať buď pre svoje hedonistické sklony alebo jej nahrávalo pokrvné puto. V oboch prípadoch hanebne neprofesionálne.
Kto ju poznal aspoň trochu, toho neprekvapilo, že si priestor na vyjadrenie nenechala ujsť. Avšak než by sa stačila vyjadriť, prvé slovo si prevzal Ossian, čo mu však nemohla vyčítať, už len preto, že svojimi slovami zhrnul veľkú časť toho, čo by sama nechala odznieť. Súhlasne kývla hlavou, než sama nadviazala.
"Zločinec, ktorý sa uvedených činov dopustil toto mesto živý neopustí," potvrdila Nirixov rozsudok, jej hlas sa niesol námestím pevný a rázny. "Je tu však ešte niekto, kto musí zodpovedať za svoje hriechy," studenými očami pomaly prešla po okolostojacich, až kým jej pohľad nepristál na Omare. Potom sa jej zreničky meravo presunuli k Cielovi, ktorý sa stále hrbil medzi ňou a Rue. "Dávam ti týmto pre jej dobro poslednú šancu, pokiaľ nemáš v úmysle jej utrpenie ešte prehĺbiť. Kde je to vĺča?"

Vzdor v tvári odsúdeného vystriedalo zdesenie, keď si zjavne uvedomil váhu jej slov. Jej výzva dopadla do napätého ticha, Salōmē však ostávala trpezlivá. Nebola spokojná s vedomím, že Cielovi bude dožičený koniec jeho hanebnej cesty tak jednoducho. Stále bol zdrojom nedoceniteľných informácii a keby to bolo na nej, o smrť by nakoniec prosil on sám. Mohla však byť rada aspoň za definitívne odsúdenie, na ktoré nabral mesiáš odvahu, než aby namietala, že riešil veci ešte vždy zbytočne zahorúca.
"Moja dcéra je u Prízračných v bezpečí. Nik sa k nej nedostane," zaznelo nakoniec do ticha.

Zhovievavo pokrútila hlavou nad jeho poznámkou. Bolo to pochabé tvrdenie, no pravdaže vedela, ako to myslel. "Moja smrť by bola a bude Hatiho rozhodnutím. Učiní tak, až uzná za vhodné, tak ako pri každom z nás." Nuž áno, keby to mala hodnotiť celkom subjektívne, skon vtedy v horách by sa aj jej videl predčasný, mala totiž pred sebou ešte zástupy ambícií, ktoré potrebovala nutne naplniť. Čím však boli jej prostoreké predstavy o budúcnosti v porovnaní s božím plánom? Len jednorozmerným vtipom. Jeho dôležitosť ani nepresahovala Saline sebadeštrukčné odhodlanie v misii pokračovať, preto mohol Caligo v tejto chvíli ďakovať Ossianovi, že ju vtedy zachránil pred sebou samou. O tom však nepotreboval vedieť.
"Tak je," s povzdychom súhlasila. "Čas ukáže, či sa nám túto stratu podarí nakoniec odčiniť, alebo bola vždy v Hatiho úmysloch," zamyslela sa. Túto teóriu už aj on poznal, rozprávala o nej veľmi často. Bola koniec-koncov jednou z kľúčových. Že boží plán je daný vopred a nijaký smrteľník nie je vybavený na to, mu skutočne porozumieť. Avšak všetky udalosti, dobré i zlé mali svoju nadpozemskú nadväznosť a všetky viedli jedným, nevyhnutným smerom. Príčinou toho, že sa oni ako prosté ovečky museli doteraz trápiť tým, čo zo svojej patetickej perspektívy považovali za negatívne, bola ich častá neschopnosť akceptovať, že aj zlo malo v živote svoju úlohu.
Keď sa k nej vysoký zverenec priblížil, neustúpila. Avšak Salōmē nezvykla ustupovať ani vtedy, kedy mala, tak prečo teraz? Jej oči len s pokojom kopírovali pohyb jeho hlavy, sledujúc gesto, ktorému rozumela. "To už si povedal," podotkla vľúdne. Mohlo byť očividným, že si ho držala od tela, neznamenalo to však, že si nevážila jeho pozornosť. Aj keď by si z nejakého dôvodu nedovolila toto správanie z jeho strany podporovať či vyhľadávať, vedomie, že mu na nej záležalo bolo...uspokojivé. Akoby aj nie, nikto predsa nechcel byť všetkým ukradnutý. Ani niekto tak sebestačný, ako Salōmē.

Takzvaná Heidi sa začínala akosi rozpúšťať a hoci Ossianove pocity boli v tomto stretnutí priorituou, ani Salōmē sa necítila dvakrát komfortne. Vlastne sa cítila priam nekomfortne, tvrdnúc vedľa neho cítila, ako atmosféra hustne a jej prítomnosť je tam menej žiadúca každou sekundou. Nie v urážlivom slova zmysle, naopak - ona by sa veľmi rada spakovala v obavách, aby sa čochvíľa nestala spolu s jej nedávnym tančným patrnerom obeťou hromadného objatia. Nevedela však, či by tým situácii pomohla, alebo ju naopak zhoršila. Bolo jej trápne počúvať ich rozhovor, nechcela tomu prekážať, no zároveň sa prakticky bála hnúť z miesta. Tak sa proste tvárila, že nepočúva, aspoň nie sústredene.
Myslela si, že pre túto spoločenskú akciu bola pripravená zasiahnuť a konať, nech by sa dialo čokoľvek. To, čo však očakávala bola bitka, atentát, pokus o útek či akýkoľvek iný hrubý hriech - čo nečakala, bola táto scéna z Pošty pre Teba.
Jej pasívna rola stroskotala, keď sa ju Heidi rozhodla zapojiť do diskusie, navzdory Smrtihlávkiným tajným prianiam. Pootvorila papuľu a zažmurkala, než z nej vypadlo "Známa." a nech jej to odpustí, ak očakával šťavnatejšiu odpoveď, lebo v momentálnom stave vnútorného diskomfortu by sa rovnako vyjadrila o vlastnej materi. Tu sa však v priebehu niekoľkých sukúnd vystavila potvrdeniu o tom, že jej život bol vlastne komédiou. Do jej zorného poľa vtrhol už štvrtý účinkujúci a nik nedokázal poskytnúť prosté oslovenie spôsobom, akým sa adresát cítil telesne i psychicky napadnutý, ak to len nebol vlk rodu Irae Dei.
Salōmē sebou cukla, div jej retiazka nezletela z tváre a zhíkla. Nie, vlastne nie. Pri spoznaní Heidi Salōmē zhíkla. Ten zvuk, čo z nej teraz vyletel jasne naznačoval, že duša práve opustila jej telo. Snáď by dokonca urobila krôčik vzad, čo by pre dnešok nesvedčalo jej dôstojnosti, hoci dnešok bol našťastie výrazne odlišný od asi všetkých ďalších nocí - zadnou si však došliapla nevyhnutne na šaty, čo jej dostatočne napovedalo, aby ostala stáť. "Tab-Tabitha-" zalapala po vzduchu, cítiac, ako jej poza krk prebehol mráz.

Dokonca aj Salōmē prežívala dnešnú noc s istým napätím, hoci, ako bolo zvykom, nedalo by sa na nej znať. Jeden by povedal, že k tomu ona na rozdiel vĺčat a vonkoncom ich matky nemala veľmi dôvod, no čosi si tu predsa len našla aj ona. Nešlo by o nijakú úzkosť, no klamala by tvrdiac, že jej bol osud vĺčat ukradnutý. Pravdepodobne by sa takto necítila, keby samú seba nepokladala za z časti zodpovednú za ich, takpovediac, párny počet. Chýbajúca Sapphire tu bila do očí a hoci sa Smrtihlávka cieľavedome po tomto sklamaní pohla životom ďalej, vedela, že od toho tak skoro neupustí. Snáď až dovtedy, kým sa to vĺča nevráti na svätú pôdu, kam patrilo. Živé alebo mŕtve.
O to viac dúfala, že vĺčik, ktorého dnes mala mať na starosti ceremoniál i napriek svojmu hendikepu zvládne. Prípadný neúspech by bol síce predovšetkým božím rozhodnutím, to však neznamenalo, že by ju to neuviedlo do pozície krajne nepríjemnej. Nech je tak, ako uznáš za vhodné, môj pane. To, aby Omaru netrestal obetou ďalších jej potomkov sa už do svojej modlitby neopovážila zahrnúť. Všetko čo mohla, bolo priať im silu.
Po príprave vody, ku ktorej ako popravca sama prispela odkrvením srny a dvoch bažantov bolo načase stretnúť sa nie len s Ossianom, ktorý tu mal, ostatne ako obvykle, tiež svoju úlohu, ale hlavne s vĺčatami a pripraviť sa na vykonanie ceremoniálu. Pomaly sa teda presunula k Omare, ktorá si tam prežívala posledné stresujúce chvíle, než sa nad jej ratolesťami uzavrie vodná hladina - snáď nie nadlho.
"Omara. Exlips," oslovila ich oboch neutrálne, naznačujúc, že prišiel čas jej vĺča prepožičať.

Jediným dôvodom, prečo by sa jej sústredenie na modlitbu dalo pri tomto ceremoniáli pokladať za o zlomok voľnejšie bolo, že musela ísť raz za čas skontrolovať, ako to mali s časom. Pohybovala sa tichučko ako mačka, dúfajúc, že by týmto Caliga nevyrušila pri rozjímaní. I tak sa však stále vzorne držala pôstu a keď práve nemusela nikam chodiť, sedela bez pohnutia na mieste ani medená socha a znášala nevyhnutné telesné následky spolu s ním. Považovala to za duchovnú očistu so všetkým, čo k tomu patrí. V žiadnom prípade to nebolo niečím, čo by chcela jediný raz "pretrpieť" a tešiť sa, že má pokoj. Vôbec, kto to tak vnímal, nemal podľa nej v Kulte čo hľadať.
Teraz váhavo opäť zastala na predposlednom vrchnom schode a dívala sa, ako odraz červeného zapadajúceho slnka na stenách nákupného centra uzatváral druhý, posledný deň ceremoniálu. Spokojne zastrihala ušami a vrátila sa k stanovišťu jej zverenca. Podišla z opačnej strany mrežovaného vchodu do jeho zorného poľa, adresujúc mu cieľavedomý pohľad. Keď si ju všimol, vľúdne kývla hlavou. "Náš čas je u konca, dobrá práca," dvojdňové ticho preťal jej oznam, podfarbený spokojnosťou. "Pôjdeš za mesiášom a zreferuješ mu o svojom rozjímaní."

So záujmom k nemu nastražila uši, obchádzajúc ho s tvárou otočenou k zvyšku siahodlhej, osamelej ulice. Nad popraskanám asfaltom sa dvíhal príjemný hebký závoj hmly. "To je pravda," súhlasila. "Ty by si však nemal mať dôvod na paranoju. To čo robíme, robíme z lásky k bohu, preto aby bol potešený. Nie, aby sme sa vyhli trestu." Verila však, že toto nebolo nutné mu znova vysvetľovať, myslela to skôr všeobecne. Bolo vidno, že tomu rozumel a hlavne, že to nerobil len preto, lebo mu to ona, alebo ktokoľvek iný, prikázal. Pokiaľ totiž šlo špeciálne o Caliga, Salōmē nesmela zabúdať na to, ako tu kedysi veci vnímal. Ako sa zdráhal pokladať otázky v strachu, že ho za to stihne oprátka. Jednou z jej obáv teda bolo, že podobný strach mohol podnecovať aj jeho snahu učiť sa, avšak dnešné svedectvo jeho modlitby tieto obavy podstatne znížilo. Vďaka Hatimu za to.
Zamyslela sa nad jeho otázkou, celkom pochopiteľnou. Než by odpovedala, jemne mu pokynula, aby ju nasledoval pri pomalej vychádzke ulicou. Predsa tu nebudú len tak tvrdnúť. "Ako sa ti pravdepodobne dostalo do uší, Kult sa stal obeťou hanebného činu, kedy bolo jednej z našich veriacich odcudzené mláďa. Akokoľvek sa jednalo o dieťa hriechu, muselo a ešte stále musí byť navrátené Kultu. Pri záchrannej misii v horách došlo k nehode, z ktorej som sa potrebovala zotaviť. Preto tá neprítomnosť," vysvetlila a na jej vlastné počudovanie ponižujúca pravda o jej neúspechu už neštípala tak, ako predtým. Možno preto, že jej tieto stretnutia samej dodávali pokoj a sebadôveru. Potrebovala cítiť, že má aspoň niečo pod kontrolou a to jej okrídlený vlk ochotne doprial. V opačnom prípade je možné, že by sa tomuto priznaniu vyhla úplne.

Kettu sa vlastne vo svojej roli dostával celkom do varu, aspoň čo sa týkalo Bellanniných interakcií s ňou. Jedinou nedokonalosťou jeho hereckého stvárnenia bolo, že modrá v tomto čase už bola schopná a preveľmi ochotná papuľovať.
Salōmē pretočila očami. Už sa ani netvárila veľmi podráždene, skôr kyslo a rezignovane. "Vieš, že mňa to nezaujíma-" preťala jeho vratké priznanie, ledva ho stihol dokončiť. Toto všetko už počula. Čo by teraz ešte chcela, aby sa k nej kolenačky doplazil Nirix a odprisahal so slzami v očiach, že jej už nikdy nik neskriví na tej mrkvovej štici jediný vlások? Nuž, bol by toho schopný, nie že nie.
"Skôr ma zaujíma, čo ťa priviedlo k tomuto precitnutiu. Ak tomu tak správne rozumiem. Dozrela si snáď?" hodila po nej očkom, hoci jej tón ešte stále neznel dvakrát nádejne.

Trochu pokrčila čelo a s povzdychom si tiež zložila hlavu na labky, nespúšťajúc oči z karafy. Jej obsah so svetlom na pozadí skoro pripomínal tekuté zlato. Alebo si len takýmto spôsobom romantizovala všetko, čo malo niečo spoločné s jej rodom alebo s púšťou. Bude krásne sa tam v lete vrátiť, hoci nie do takej diaľky, ako by chcela.
Váhavo sa nadýchla, keď ju skúsil povzbudiť. "...Zoslal vnuknutie Damenovi Irae Dei a keď ten počúval, Hati mu rozprával; rod mnou poľúbený vyžije a zotrvá i tam, kde zem trýzni môj brat. Kde nevyžije z vody, vyžije z viery. Jemu bude zasľúbená vlaha božieho kráľovstva, ktorá ukáže jeho skutočnú podobu." predniesla ospanlivo, hlas jej pritom jemne vrnel. "Jericho symbolizovalo našu schopnosť prežiť v púšti, zotrvať na lepšie časy. Bolo to ešte pred mojím narodením, moja matka bola v očakávaní so straším bratom a spolu so strýkom hľadali útočisko a keď rozlúštili božie vnuknutie, kvety jericha ich priviedli k rodnému chrámu. Odtiaľ pochádzame." Bol to pekný príbeh, jeden z jej obľúbených. Škoda, že ho teraz zahaľovali výčitky z toho, že ona nedokázala prejaviť rovnakú húževnatosť. Možno, keby viac dali na Hatiho prozreteľnosť, doprial by im napriek zraneniam úspešnú púť. Možno skutočným hriechom dnešnej noci bolo to, že sa neodovzdali plne do rúk pána. Snáď to aspoň vysvetľovalo, prečo bola Salōmē odhodlaná v ceste pokračovať.

Tomu pohľadu, čo na ňu hodil nerozumela a to sa jej dvakrát nepozdávalo, nemala rada, keď jej niečo nedochádzalo, najmä ak by očividne malo. Nezmohla sa preto na viac, než mu to prižmúrené oko oplatiť rovnakou mincou. Podozrieval ju z niečoho? Chcel sa porúčať? Dosiaľ sa zvykla spoliehať na to, že ak sa Ossianovi niečo nezdalo, tak sa úprimne vyjadril. Podľa nej nepatril k tým, čo by z ostychu či zo slušnosti držali jazyk za zubami. Nebola tu od toho, aby mu čítala myšlienky.
Nohu mala hotovú a hoci, podobne ako Ossian bola otlčená aj inde, už to nepovažovala za dosť vážne na to, aby pokračovala s ošetrovaním. Aspoň nie hneď teraz. A tak nastalo ticho. Vlci ležali, hľadiac do tlmeného svetla v krypte, tieňov pomaly tancujúcich po stenách. Karafu nechala medzi nimi, pre prípad, že by sa chcel Ossian predsa len obslúžiť.
Salōmē mala obe laby natiahnuté pred sebou ako sfinga a navzdory tomu, že aj hlavu držala dôstojne vztýčenú, bolo aj na jej očiach vidieť, že bola vyčerpaná. Podľahnúť tomu však nechcela. Nastal ten čas na to, kedy mali podľa jej úsudku pohodlne koexistovať v úplnom tichu? Ossian jej nedal moc na výber. Bolo by to v poriadku, keby sa jej po chvíli rezignovaného čušania predsa len nezačínala zmáhať neistota. Tajne dúfala, že sa jej deprimujúcu atmosféru podarí trochu napraviť, no nedialo sa tak. Sentimentálne pozrela na karafu. "Túto som si priniesla ešte z domova. Je to tinktúra z jericha. Má u nás významné postavenie, hovorí sa, že ním Hati ukázal cestu v púšti mojím..." mrmlala si, ale hlas jej postupne vyhasol, keď sa trochu uvedomila Koexistuješ v tichu, hej? Čuš. Bola nešťastná. Sklamanie ju zase, ako mnohé prvky, privádzalo k spomienkam na domov, avšak tentoraz boli o to trpkejšie. Keď bola nešťastná, bola aj sentimentálna. A keď bola sentimentálna tak jej to mlelo.

Pomaly si uťahovala okolo karpu vlhký obväz, poriadne, aby jej pevne držal. Nad jeho odpoveďou si s náznakom zúfalého úsmevu ticho odfrkla. Na jednej strane to znelo z možno až absurdne, na druhej strane keď sa zamyslela, asi by to tiež nepovedala hocikomu. Tiež azda jemu, Laile - aby sa nepovedalo. Možno Caligovi či Rue. "Nuž...je to vlastne vaša zásluha," odvetila potichšie. "Ďakujem."
Obviazanie nohy nechal na ňu a asi sa tým Salōmē trochu uľavilo. Nešlo vlastne nevyhnutne o to, aby sa mu vyhla, skôr sa nechcela cítiť ešte nemožnejšie, než už sa jej za túto noc podarilo. Naopak, skôr si chcela trochu polepšiť tým, že by spravila niečo na oplátku. "Viete, že si môžete urobiť pohodlie?" obzrela sa za ním, ako tam sedel a krátko po ňom prebehla očami. Neťahala ho sem preto, aby tu sedel v pozore, kým si ona bude naprávať rany. "Zranili ste sa?" posunula karafu bližšie k stredu, v náleve ešte okolo podivnej rastlinky plávali dva obväzy. Už sa ho na to síce zbežne pýtala v horách, no Hati vedel, čo všetko mohol v tom čase adrenalín zatlačiť do úzadia.

Teraz keď tu boli, vlastne začínala trochu tápať v tom, čo s časom. Toho mali asi tak koľko chceli, lenže Salōmē pri svojom impulzívnom pozvaní nestihla ukuť nijaký program. Asi tu chcela len prosto existovať, byť si mentálnou oporou, pretože si predstavovala, že v Ossianovej prítomnosti aj ticho malo svoj obsah. Preto jej aj predstava, že tu budú čo i len bez slova rozjímať neprišla nekomfortná či trápna. To však bolo jej stanovisko, čo ak to jej návšteva vnímala úplne inak? Jej sa ľahko hovorilo, keď bola doma. Už druhý raz za túto noc ho svojím rozhodnutím dotiahla do nejakej situácie, s ktorou sa bude musieť chtiac-nechtiac vysporiadať? Tak...tak to nechcela.
Ucho jej cuklo za jeho slovami a venovala mu zmierlivý pohľad. "Prosíme ťa, vyslyš nás," šepla. Našťastie toho mala v hlave dosť, než aby si myslela, že hovoril na ňu. Medzitým sa dala do práce uvoľniť zátku, ktorú však celú nevytiahla. Naopak si ju jemne pridržala, zistiac, že sa jej to ľavou zdravou labkou robilo trochu ťažšie, zatiaľ čo zubami vyťahovala bandáž von tak, aby sa z nej vytlačila prebytočná tekutina spať do fľaše. Až potom sa ozval Ossian, ktorému už pri jej tichom miništrovaní muselo byť dlho. "To nič-" automaticky zaprotestovala, pravdu povediac s tým nerátala. V poslednom čase vlastne nerátala s väčšinou vecí, čo robil, aspoň v jej prítomnosti. V konečnom dôsledku ho však nechala. "Dnes už ste pomohli dosť." Joj. Hryzla si do jazyka, len čo to povedala. Nevyslovila to nijak namosúrene no i bez toho jej rýchlo došlo, že to mohlo znieť ako výčitka. Zbytočná výčitka, predsa jej bolo jasné, ako sa cítil a hlavne prečo tak jednal. Ona by sa na jeho mieste zachovala rovnako, chránila by každého. Len nie seba. A načo aj? "Tak-tak som to nemyslela," sklopila uši. "Rozhodli ste sa správne. Iba som nechcela, aby to bolo potrebné."

To už začínalo znieť viac ako Bellanna - výhovorky. Neviem, nechcela som, nemohla som blá blá blá... Veci sa vo svete tejto vlčice proste len tak DIALI, ona za nič nemohla, proste sa stalo a ostatní tomu museli všetci rozumieť. To bol ostatne možno aj Salonkin najväčší problém s ňou, náramne dlho jej trvalo sa v Kulte naučiť držať hubu a krok. A ani jej syn, uctievajúci mamičku, sa nazdal byť lepší.
"Všetko je," súhlasila stroho. "Všetko so všetkým súvisí a ja nepochybujem, že aj tvoje prehrešky budú zásadnou súčasťou Jeho plánu." A čo vznikne z mozaiky, keď bude kompletná? V tejto chvíli pravdepodobne veľký červený nápis "Never farebnej ženskej!"
"To ťa však nezbavuje zodpovednosti. Ak napadnutie alfy ospravedlňuješ tým, že všetko je súčasťou božieho plánu, sama zo seba robíš boha." S takouto logikou by si predsa každý mohol robiť, čo chcel, pokiaľ len na každý hanebný čin otlačil pečiatku "Hatiho plán". Nebolo ich miestom bezdôvodne rozhodovať o živote a smrti druhých, vonkoncom nie mesiáša. Keby chcel Hati Nirixa mŕtveho, urobil by to inak a v tejto chvíli by z neho zostala len spomienka. Miesto toho dal Salōmē príležitosť situáciu zvrátiť, čím dal jasne najavo, že Bellanna nekonala správne.

Privítanie Bellanny zo strany Rue sa jej videlo akosi priveľmi entuziastické. To sa jej samozrejme nepáčilo, no rovnako to nemienila poctiť nejakou reakciou. Našťastie nebola tak malicherná, aby v tejto situácii dala prednosť takejto banalite, hoci predstava vplyvu, ktorý mohla na mladú Bellanna mať bola alarmujúca. Práve keď to s Rue začínalo vyzerať tak sľubne, nechýbalo nič iné, než sa bratríčkovať s nejakou spodinou-!
Radšej sa sústredila na misiu, ktorá ju čakala. Hati jej dal šancu svoje chyby napraviť, to nesmela premeškať. Nasledovala Bellannu v tesnom závese, sama sa snažila zachytiť Cielov pach. Už boli blízko, obrysy dodávky zosnulého sudcu šlo rozoznať pomedzi obmrznuté kmene stromov. Salōmē spomalila a zamyslene sa zamračila. V akejsi nevídanej konštelácii hviezd čoskoro dospela k názoru, ktorý vyhovoval nie len jej, ale aj Bellanne. "Počkaj tu," prikázala jej. Načo by ju tam ťahali? Ako deviant tu nemala ani len byť, jediný dôvod prečo to v tejto chvíli milosrdne prehliadala, bolo, že našla toho Ciela a šokujúco s tým aj urobila niečo rozumné. Teraz sa však museli sústrediť na jeho dolapenie, hlavne sa postarať o to, aby znovu nezdrhol. Terén im čo do kamufláže dvakrát neprial, avšak kde Salōmē bola aspoň mrštná ako lasica a sfarbením medzi stromami toľko nekričala, Bellanna jej prišla nenápadná asi ako alegorický voz. Ešte aby sa tomu Cielovi nakoniec nerozhodla pomôcť - áno, Bell nebola jediná, kto tu očakával od tej druhej nejakú búdu. Ego však Salōmē znemožňovalo cítiť sa pri nej ohrozene.
"Odrežeme ho od hraníc, bude treba si to trochu nadísť," oslovila Rue a rovno jej pokynula nech sa spolu pohnú od Bellanny preč. Krátko po mladej prebehla očami, akoby jej niečo napadlo. "Aký máš pocit z toho, že by si ho skúsila spacifikovať prvá? Budeš ho schopná nezabiť? Chceme ho živého," blysla po nej zelenými očami. Rue v nej nebudila dojem, že by chcela byť nejakou mníškou, mala energie na rozdávanie. A 'energia' bol ešte jemný spôsob ako to podať. Pokiaľ šlo o tréning, Salōmē zastávala praktický prístup. Toto síce nebola nijaká hra, no možno to tak bolo len lepšie. Lepšie pre Rue, aby ju mohla motivovať prejavená dôvera. Napriek tomu, že situáciu nemienila podceniť, ak tu Cielo skutočne bol, chcela by si pozrieť, ako by im mal aj tentoraz uniknúť. "Nadídeme si to a keď ho zbadáš, vyrazíš. Pokús sa ale dostať čo najbližšie bez toho, aby si ťa všimol. Ja budem v zálohe, keby sa niečo zvrtlo alebo by chcel ujsť. Len sa zamysli, či sa dokážeš ovládnuť, je to dôležité," nadvihla na ňu obočie vlastne celkom vľúdne. Hecovať ju nechcela, nie ak mohlo hroziť, že by sa niečo spackalo.

Bolo to zvláštne rozhodnutie, čo si začala uvedomovať keď prechádzali katedrálou a studené kamenné chodby ich viedli dolu schodmi až do katakomb. Zvyčajne robila všetko preto, aby sa cudzinci tomuto miestu vyhli a práve kľukatá cesta v podzemí zvyčajne odplašila väčšinu tých, ktorí sem zablúdili. Dalo by sa argumentovať tým, že Ossian nebol cudzinec, to mu však stále nedovoľovalo prístup do krypty. Ostatne Salōmē hodlala toto pravidlo ešte vždy dodržať a možno bolo ďalšou poľahčujúcou okolnosťou to, že na tohto vlka sa mohla ako na jedného z mála spoľahnúť, že to bude rešpektovať tiež a prah neprekročí. Rovnako, ako že o krypte nikomu nevyzvoní. Nebolo od veci aby sa naučil, kde ju v prípade núdze mohol nájsť, hoci to nebol presne ten dôvod, prečo ho sem teraz ťahala.
Vlastne si sama nebola istá prečo, možno mala pocit že sám nemal kam ísť keď tam tak skormútene čučal, možno práve ona teraz nechcela byť sama v tichosti, i keď jej to tak zvyčajne vyhovovalo - pravdepodobne to bola nejaká kombinácia týchto dvoch vysvetlení.
"Tu bývam, dá sa povedať," skonštatovala, keď sa po zdolaní poslednej série schodov na konci chodby ukázalo clivé teplé svetlo. "Nachádza sa tam krypta môjho rodu. Preto vás prosím neprekračovať vyznačený prah." Od neplánovanej návštevy Marion sa nechala poučiť a posvätnú hranicu krypty vyznačila suchými olivovými vetvičkami. V chodbe pred miestnosťou však bolo stále dostatok miesta i tepla takže sa za to, že svoju vzácnu návštevu odparkovala vo dverách príliš nehanbila.
Aj tak sa za ním čochvíľa vrátila, iba čo si z police vzala širokú zaštupľovanú karafu. Obsahovala matnú žltkastú tekutinu a akési zošuverené klbko listov, drevená zátka vo vnútri nálevu držala zafixovanú bandáž. S týmto sa vrátila do chodby k Ossianovi a opatrne sa zviezla na zem.

Nestávalo sa často, že by sa Salōmē chodila po mesta bezcieľne. Ak nemala dôvod opúšťať kryptu, ostávala pekne-krásne v nej pri svojich kostičkách a modlila sa. Pravda, podľa tohto tvrdenia by sa dalo ľahko usúdiť, že žila spôsobom akéhosi samotárskeho odľudu, no opak bol pravdou. Hoci totiž vychádzala len za povinnosťami, bolo ich neúrekom, preto sa skutočne nemusela obávať, že by ju nuda pochovala v katakombách zaživa. Rovnako teraz presne vedela, kam ísť a čo robiť, respektíve pevne verila, že ju čuch neklamal.
Po úspechu, ktorí zožala s Caligom, dalo sa možno povedať aj s Rue, sa vlčici zachcelo rozšíriť svoj pozitívny vplyv na ďalších členov a po kom inom by siahla, než po ďalšom deviantovi? Mimo Erory sa tu koniec koncov nachádzali už len traja: Bellanna, Aiduin a Lazarow, teda nebolo vôbec ťažké si vybrať, keďže mala Smrtihlávka s každým z trochu uvedených nejaký beef. Vlčica, ktorú mala teraz v merku nepatrila k najsociálnejším bytostiam, aspoň tomu dosiaľ nič nenasvedčovalo a dopátrať sa jej pachu nebolo najjednoduchšie. Teraz si však bola už celkom istá, že ju stopa viedla správne.