Príspevky užívateľa

Jej silueta sa v lúči svetla takmer stratila. Pomaly vystúpil spomedzi stromov. Jeho kroky boli tiché, no isté, ako tie, ktoré vedú vlka, čo pozná svoje územie do poslednej vône.
Zastavil sa na okraji paseky a nechal pohľad preletieť po svetle prelievajúcom sa medzi vetvami. Prekročil posledný koreň a vykročil pomedzi trávu. „Valencia,“ oslovil ju, keď bol už nablízku. Jeho hlas bol tichý, ale zreteľný.
Zastal pár krokov od nej a chvíľu si ju premeriaval. Sadol si oproti, ani nie príliš blízko, ani nie s odstupom. Tak akurát, aby ukázal, že prišiel ako niekto, kto chce počúvať. Bol tu, ako sa dohodli. Potom na chvíľu zmĺkol a len ju pozoroval, ako keby jej chcel nechať priestor, kým sa nadýchne a začne rovno k veci, bez omáčok naokolo.

Zathrian si Mornie chvíľu len mlčky prezeral. Jej slová zapadli do skladačky, ktorá sa pred ním začínala pomaly formovať. Nie dokonalá, nie úplná, ale už s jasnejšími obrysmi. „Rozumiem,“ povedal nakoniec ticho. Nie je ľahké hovoriť o veciach, ktoré sme roky držali pod kožou. A je ešte ťažšie priznať si, že sme niečo zamlčali, hoci s najlepším úmyslom. Prešlo mu hlavou... sám o tom niečo vedel z vlastnej skúsenosti. Jeho hlas bol pokojný, ale vážny. Už sa v ňom nelesklo to predchádzajúce napätie.
„To, čo si prežila, je súčasťou našej minulosti. A ak Azaryn niekam smeruje, musí ju poznať... aj s chybami, ktoré sa kedysi neurovnali. Nehľadám vinníkov len preto, aby som mohol ukazovať zuby. Chcem vedieť, kde sa svorka zachvela, aby som zabránil, aby sa to stalo znova.“ Na okamih sa zadíval niekam do prázdna, ako by premýšľal nad tým, koľko iných jaziev svorka ešte ukrýva pod srsťou. „O tom paroháčovi… ešte sa porozprávame niekedy. Mám istý dojem, že viem, kto to je." oboznámil ju a vrátil sa pohľadom k nej. Tentoraz už menej tvrdý, viac zvažujúci. „Zatiaľ ti ďakujem, Mornie. Za odpoveď, za pravdu... Aj to je odvaha.“ Potom sa otočil mierne bokom, akoby jej tým chcel dať priestor. Dával najavo, že "výsluch" skončil. Ale jeho uši ešte stále ostávali vztýčené, pripravené zachytiť čokoľvek ďalšie, čo by sa rozhodla povedať. No z jeho strany to bolo všetko. Pokial by sa však chcela rozprávať o niečom inom, o niečom príjemnejšom, nerobilo by mu to problém.

Zathrian na chvíľu sledoval mladého panovníka, akoby sa chcel uistiť, že jeho slová skutočne dopadli tam, kde mali. A keď zaznelo jednoduché „Rozumím a beru to na vědomí“, krátko prikývol. „To mi stačí,“ odvetil. Stroho, ale nie chladne.
Opäť sa rozhliadol po okolitej krajine, akoby si v duchu odpočítaval, koľko ešte z tejto sezóny zostáva pred jesenným obratom. „Na turnaje sa pripravíme po svojom. A ak sa z nich má stať niečo viac, dáme vám vedieť.“
Pri zmienke o Gha’ayel a vlčatách sa jeho pohľad na okamih zmenil z pragmatického na osobný. Jemne sa mu stiahli kútiky očí, hoci inak zostával pevný ako predtým.
„Očakávam, že ma budete informovať.“ jednoducho prikývol, nemal k tomu čo viac povedať. Bral to ako samozrejmosť, ako slová, ktoré ho len mali uistiť, že panovník na to myslí. Napokon sa pristavil pri návrhu ohľadom kontaktnej vlčice. Jeho hlas zostal pokojný, ale pevný. „Kto bude sprostredkovávať styk medzi našimi svorkami... Porozmýšľam nad tým. Je to rozhodnutie, ktoré si nevyžaduje unáhlenosť.“ Jeho sestra nie je nástrojom. Ale... ak by sa sama rozhodla pre Panovnikov ľud, potom bude ideálna voľba. Krátka pauza, potom dodal: „Odo mňa je to rovnako tak všetko. Vyprevadím Vás." kyvnul napokon, s ponukou odprevadenia v bezpečí až k hraniciam, aby si niekto z ich členov nezmysel, že si len tak otestuje panovníka Nihilu. To by nebolo zrovna ideálne.

Zathrian sa Panovníkovi ešte raz zadíval do očí. Nebol to pohľad provokatéra, skôr pohľad niekoho, kto sa naučil neveriť slovám, pokiaľ za nimi nestojí čin. „Nimlóg je skúška, nie hra,“ povedal s rozvahou, no dôrazom, ktorý v jeho hlase zvyčajne sprevádzal rozkazy. „Ale ak do tej doby preukážete, že ste viac než len výrečná autorita, mohla by sa Vaša prítomnosť ukázať ako užitočná.“ V boji nepomáha povesť, iba drapy, zuby a rozhodnosť. Na chvíľu sa odmlčal, akoby zvažoval ďalšie slová, a nakoniec sa mu na perách objavil mierny, takmer nezreteľný úškrn. „A hoci Azaryn nepoľuje v sprievode cudzích svoriek často, niekedy je dobré vidieť, ako sa iní bijú o život.“ povedal svoje myšlienky nahlas. Predpokladál, že rovnaké alebo aspoň podobné slová odzneli aj v Arrakisovej mysli a tak nebolo potrebné čo skrývať.
Keď zaznela poznámka o verejných klaniach, Zathrian na krátky moment prikývol, tentokrát s istým záujmom.
„Popravde, tá myšlienka nie je až tak vzdialená realite. Už istý čas plánujeme obnoviť naše Jesenné turnaje. Boli súčasťou našej tradície, no môj predchodca im nedával veľkú váhu. Chcem ich skúsiť zaviesť, no najskôr v rámci svorky. Uzavreté klanie medzi našimi najlepšími, kde pôjde o česť aj postavenie. A ak o to niekto zvonku prejaví vážny záujem... nuž, možno by sa z toho mohla stať verejná udalosť. Tak ako Váš ples.“ prezradil o čosi viac o jeho svorke a jeho plánoch, síce to bola len taká malá odbočka. „No...uvidí sa. Do jesene sa toho môže ešte mnoho udiať." dodal.
Na chvíľu sa pozrel bokom, smerom, kde sa za obzorom tiahli hranice jeho zeme. No keď zaznela zmienka o Darine, na ktorú sa pýtal, jeho pozornosť sa prudko vrátila späť. Jeho výraz ostal pokojný, no pozornejší. „Moja sestra je tvrdohlavá, silná a nezlomná. Má moju dôveru. No zároveň je...“ na sekundu sa odmlčal, „...vlčicou, ktorú si neviete nárokovať ako korisť.“ Jeho hlas nebol hrozivý, ale vážny. Jednalo sa predsa o jeho sestru a jeden by si možno pomyslel, že môže byť lahko zahnany do kúta, ak sa postaví jeho sestra na stranu Nihilu. Ach...jemne si povzdychol.
„Nepoviem Vám a už vôbec nie jej, koho má milovať. Nie je mojou vecou kontrolovať jej srdce. Ale ak sa k nej priblížite ako k diplomacii – ako k nástroju, ako k spojeniu – nebude to ona, kto si to odnesie. Bude to Vy.“ Chcel sa vyhnúť tomu, čo predtým Zathrian spravil s Ghaa'yel, síc ešte nevedel ako to s nimi dvoma napokon skončí... Nenal k tomu ešte čo viac dodať. Čo ďalej budú preberať? Nemal na panovníka zatiaľ žiadne ďalšie otázky. Spojenectvo, sa zdá, zatiaľ neruší.

Zostal stáť. Letmo pozrel na Darinu, ktorá odchádzala. Zaujímalo by ho, čo také sa mohlo udiať, no komu by nedošlo, že stála za tým Ghaa'yel, ktorá rozčúlila jeho sestru. Ale ako? To bola otázka na potom. Stále stál. Ani o krok späť, ani o krok vpred. Jeho pohľad - ten pohľad vlka, ktorý prežil vlastné hranice i hranice iných, sa uprel na Ghaayel. Neuhýbal. Ani keď naňho zasyčala. Ani keď padli slová, ktoré by zrazili nejedného.
Jej hnev doňho udieral ako údery pazúrmi - nie fyzicky, ale presne tam, kde ešte stále nedokázal zabudnúť. Na ňu. Na to, čo spolu prežili. A na to, čo mohlo ešte byť, no nikdy nebude. Jeho hlas bol tichý, a predsa ostrý ako čepel kosy: „Hrdý?“ zopakoval. „Nie, Ghaayel. Nie som hrdý. Ale nie som ani špina. A ak sa ti zdám ako krysa… možno by si si mala položiť otázku, prečo sa ti niekto ako ja predtým nestal cudzím a rozhodla si sa byť so mnou.“ Nepohol sa. Nešiel k nej. Ale ani sa neotočil sa na odchod.
„Nikdy som neklamal o tom, kto som. Ale ty si sa rozhodla počuť len to, čo si chcela. Nechcela si mňa, chcela si svoju predstavu. A keď si zistila, že tá predstava má tiene, otočila si sa chrbtom. A dobre. Na to máš právo.“ Jeho pohľad sa zjemnil, avšak asi nie z lásky. Z úprimného zármutku. „Ale o našich deťoch takto nehovor. Nie preto, že by som si ich zaslúžil vidieť. Ale preto, že oni si nezaslúžia byť zbraňou v tvojich ústach.“ Nechcel aby sa bránila tými drobcami, ktoré za nič nemohli. Odmlčal sa. Hlboko sa nadýchol. „Neprišiel som sa hádať. Neprišiel som ťa presviedčať. Prišiel som pozdraviť teba, aj naše vlčatá.“ nemohla mu v tom zabrániť. Jeho hlas zostal pokojný, no v ňom sa objavila tvrdosť, ktorá nebola hrozbou, bola rozhodnutím.
„Nemusíš ma vítať. Nemusíš ma počúvať. Ale nezabrániš mi pozrieť svoje deti, Ghaayel. Neprišiel som ti ich vziať. Ani im nič nahovárať. Len… sa pozrieť. Ako sa majú...“ Otočil pohľad smerom, kde sa mohli nachádzať. Tie, ktoré nosila pod srdcom, keď ju naposledy držal. Možno ho vtedy ešte milovala. Možno už nie. Možno ani nevie, čo cíti teraz.
Zathrian cúvol o krok... nie od nej, ale do priestoru medzi minulosťou a tým, čo ešte ostáva z toho, čo nebolo dopovedané.
„Zbohom, Ghaayel.“ Slová zneli ako bodka. Ale skutok, ktorý nasledoval, hovoril inak. Nechcela ho tu, tak odíde. Pomaly, potichu, kráčal preč z nory. Nie preto, že mu to prikázala, nie pre ňu, nie pre seba. Ale pre tie oči, ktoré sa práve teraz hrajú, a ktoré musia vedieť, že ich otec prišiel, aj keď nebol vítaný jeho ex partnerkou.

„Áno, riskujem,“ povedal jednoducho, bez výhovoriek. Jeho pohľad ostal upretý na Darinu, bez výčitky, ale s vážnosťou. „No spojenectvo som uzavrel z určitých dôvodov, ktoré boli nevyhnutné.“ povedal len. Vtedy bol v alfovaní nový, nikto ho neučil, ako to má robiť, čo je správne a Feier mu nechal svorku tesne pred zimou, kedy sú časy najhoršie. Bál sa. Bál sa že opäť budú terčom tulakov, že opäť im umrú členovia za následky krutej zimy. Chcel sa poistiť. A zároveň... Ghaa'yel, chcel mať prístup k nej, k svojej milovanej, bez zábran. No pochopila by to jeho sestra? Odmlčal sa.
Možno to maju v krvi, hm? Heltyr de Zereas… vedieť, kedy konať, aj keď je to nebezpečné. Ale aj to, kedy zastať, či kedy sa stiahnuť? Možno nemal byť nikdy alfom. No osud mu tak nadelil.
Zastrihal ušami, keď spomenula ich strýka. „O Hariuhovi viem,“ povedal tichšie. „Ako by som len nemohol vedieť keď spálil polovicu tela vlčici z Azarynu.“ Síc to nevedel na sto percent , popis ktorý mu Mornie dala si hneď spojil s ním. S jeho strýkom. Jeho hlas sa na chvíľu zmenil, stvrdol. „Neverím mu. A nechcem, aby si dopadla ako on. Aby si sa raz predo mnou postavila a ja by som v tebe už nevidel svoju sestru. To by som... nezvládol.“ priznal. Ťažko to išlo z neho von, no priznal si to i nahlás.
Jeho pohľad potemnel, keď vyslovila svoje rozhodnutie. „Zostávam v monarchii.“ Zathrian od nej na chvíľu odvrátil pohľad, no nebol v ňom hnev. Jeho tvár ostala pokojná, no v očiach sa zračilo niečo, čo sa slovami vyjadriť nedalo. Napätie, možno aj sklamanie, že sa k nemu nevrátila, tak ako si prv myslel. Nie hnev, nie pohŕdanie... len tiché prijatie niečoho, čo sa mu nepáčilo, no už to nemohol zmeniť. „Rozumiem.“ prehovoril napokon. Hlas mal tichší, hlbší. Nevedel čo viac k tomu dodať. Na chvíľu stratil slová. Nepozeral sa na ňu. Nechával si to prejsť hlavou.

Zathrian zostal chvíľu ticho, jeho pohľad sa však moc nezmäkčil. Mornine slová mu v hlave vírili ako dym z dávneho ohňa – ten zápach starých rán, čo nikdy neboli očistené. Prečo s tým Feier nikdy nič neurobil? Okrem toho asi tušil o koho ide. Stretol sa raz s čiernobielym vlkom. Otázka je či mal na hlave to červené parožie.. Tým pádom by sa jednalo o jeho strýka. Ach.
„Viem, že to bolo dávno,“ povedal napokon pomaly, zamyslene, „a verím, že si prešla peklom, ktoré si nechcela ďalej priživovať. Ale Mornie… neodpustíme tým, ktorí prekročili naše hranice len preto, že sa odvtedy Zem niekoľkokrát otočila okolo Slnka.“ povzdychol si potichu. Jeho hlas nebol tvrdý – bol vážny. Hlásil sa v ňom vodca, no zároveň aj vlk, ktorý cíti, že bol zanedbaný nie len čin, ale aj pravda. „Mohol zasiahnuť niekoho iného. Niekoho mladšieho. Slabšieho....“
„Nie som tu, aby som ťa súdil. Ale ako alfa som zodpovedný za to, čo sa vo svorke deje, aj za to, čo sa kedysi zamlčalo. Povedz mi… vedel o tom bývali Alfa?“ to by ho už len zaujímalo. Ale by sa s tým vysporiadal Feier, či dokonca Raymond? Ako dávno to vôbec bolo?

Zathrian sa ticho usmial nad Popelovým odhodlaním. Bolo v ňom niečo osviežujúco úprimné — to detské zúrivé presvedčenie, že nabudúce to už vyjde. Že zlyhanie je len medzi-zastávka. A hoci to nevyšlo, jeho reakcia ho presvedčila viac než akýkoľvek úlovok.
„To rád počujem,“ prikývol len, keď vlča zamumlalo svoje odhodlanie a rozhodnutie ešte zostať. „Znieš ako niekto, kto sa naozaj chce zlepšiť. A práve takých svorka potrebuje.“ Zathrian sa už otočil na odchod, ale predsa sa ešte zastavil a na okamih pozrel naň cez plece. Nič viac už nedodal, len si pomyslel: Tá vetva ho naučila ťa viac, než by čakal. Jeho vnútorný tón bol mierny, ale v očiach mu zaiskrilo pobavenie. Bez ďalších slov sa vydal naspäť medzi stromy, kam mal namierené už predtým, hoci mu to medzitým úplne vypadlo z hlavy. No možno to tak malo byť. Dnešný deň nebol o tom, čo mal pôvodne v pláne. Bol o niečom omnoho dôležitejšom... o prvom kroku jedného malého vlčaťa.

Zathrian sa na krátku chvíľu zastavil pred norou, mlčky a bez pohnutia, akoby sa snažil naladiť na to, čo ho čaká. Slová, ktoré mu cestou panovník Nihilu naservíroval, v ňom zanechali hlboké zárezy. A predsa – neprekvapili ho. Nie celkom. Ghaayel mala oheň v srdci, a ten oheň zrejme zhorel do popola, keď ho naposledy odmietol. No i tak... i tak prišiel. „Pôjdem za ňou,“ prehovoril napokon ticho, bez tvrdosti, ktorú pri ňom Arrakis tak často vídal. „Ak o moju prítomnosť nestojí, pochopím to. Ale nemôžem ju len tak obísť a tváriť sa, že sa nič nestalo.“ V jeho tóne nebolo obhajoby, len číra povinnosť – voči nej, voči tým deťom, ktoré ešte nevidel, a možno aj voči sebe samému.
Na chvíľu sa zadíval panovníkovi do očí, akoby hľadal, či sa medzi nimi vznáša niečo nevyslovené. Potom prikývol. „Zdržím sa len toľko, koľko mi dovolí.“ Potom sa krátko nadýchol, akoby chcel ešte niečo dodať, ale nakoniec to prehltol. Otočil sa k vchodu a vykročil k nore – s rovnakou odvahou, s akou kedysi kráčal vpred k nepriateľom. No teraz to bolo iné. Toto nebola bitka, ktorú si mohol vybojovať silou. Toto bola rana, ktorú si spôsobili navzájom. A on vedel, že Ghaayel sa bude brániť. Možno ho vyženie. Možno mu ublíži. Možno bude mlčať. Ale musel ju pozdraviť.
Pokojne, krok za krokom, zmizol v tme vchodu. Možno bol pripravený, možno len chcel veriť, že je. „Darina,“ vyslovil potichu, keď zbadal svoju sestru, ktorá tu tentokrát držala stráž. V hlase nemal pýchu alfy, iba čisté uznanie a vďačnosť. Prikývol jej. „Som rád, že si tu.“
Až potom spočinul pohľadom na nej. Na Ghaayel. Srdce mu udrelo o rebrá, keď sa ich pohľady stretli – ak sa vôbec stretli. Nevedel, či ho hneď zbadať chcela, alebo či predstierala, že ho nevidí. No nestiahol sa. Urobil pár krokov k nej, pomaly, neútočne. Bol to prístup vlka, ktorý vie, že vstúpil na cudzie územie. „Ghaayel,“ oslovil ju napokon potichu, o niečo nežnejšie, než plánoval. „Prišiel som...“ Slová sa mu v hrdle zlomili, nedokončil vetu. Lebo v skutočnosti nevedel, s čím presne prišiel. S výčitkami? S ospravedlnením? S túžbou vidieť ju znova – i keď už možno nepatril do jej sveta? Len tam stál. A čakal, či mu dovolí prehovoriť ďalej alebo ho hneď na mieste zakusne do krku.

Zathrian ostal chvíľu ticho, sledoval svoju sestru, ako sa usmiala a odvrátila pohľad, akoby tým chcela skryť viac než len slová. Vedel, že úsmev u Dariny nie vždy znamenal pobavenie. Mohol to byť štít, obrana, aj spôsob ako niečo nenápadne obísť. Jeho uši sa jemne pohli dozadu, no nevyzeral podráždene – skôr vnímavo.
„Panovník? Hm...“ neprekvapilo ho že sa naň pýta. „Je mladý. Inteligentný, to určite. Vie, ako sa správať na verejnosti. Vie, čo má povedať, keď sa naňho pozerajú oči svorky. Charizmatický… áno, je. Ale charizma nie je všetko, Darina.“ Obrátil pohľad späť na ňu, hlas mal pokojný, no pevný. „Čo si o ňom myslím? Zatiaľ si len postupne robím obraz. V takýchto situáciach je lepšie neveriť prvej maske, ktorú ti niekto ukáže.“ Naznačoval tým niečo? Asi skôr áno... ale kto vie čo si z toho jeho malá sestrička vyvodí.
Jeho uši sa mierne pohli, keď spomenula vzťahy medzi svorkami. „Áno. Azaryn a Nihil k sebe majú teraz bližšie.“ Prímerie. Spolupráca. Ale blízkosť nie je to isté ako dôvera... Viac sa k tomu nevyjadroval. Sú časy, kedy sa spojenectvá tvoria z núdze, nie z úprimnosti. A svorka ako Azaryn si nemôže dovoliť veriť hocikomu.
Keď ho drcla jemne plecom, neustúpil, no jemne sa usmial. Jeho tvár ostala pokojná. „Aj ja som rád, že ťa vidím.“ povedal. Nebola v tom strohosť, skôr zdržanlivá úprimnosť. Ale nebude to stačiť. Na to, aby jej znova veril... to potrvá. Odišla. Všetci odišli. Neobviňoval ju priamo – ale jej prítomnosť v ňom otvárala spomienky, ktoré len ťažko vybledli. Boli len vĺčatá keď sa to stalo...nemal by jej to vyčítať.
Pri mene druhej sestry Faunalyn sa mu jemne stiahlo hrdlo. „Faunalyn?“ zopakoval, mierne prižmúril oči. „Nepočul som o nej. Snáď sa jej niečo nestalo.“ mal mierne obavy po tejto informácii...avšak potom si uvedomil že sa Darina vyhla jeho otázke...alebo len nepokračovaa naschvál? „Darina.“ Jeho hlas bol síce pokojný, ale rázny. „Ako sa majú rodičia? Neodpovedala si nič. Iba to o Faunalyn. Zakrývaš tým niečo?“ Neznelo to ako obvinenie. Ale ako konštatovanie. Ako od vlka, ktorý bol už priveľa krát obídený pravdou. Dôležité pre neho nebolo len to, čo mu povedala – ale aj to, čo zamlčala.

Zathrian na chvíľu zodvihol pohľad k obzoru, akoby v diaľke mohol nájsť odpoveď. „Lov na nimlóga nie je niečo, čo sa dá pripraviť za noc, to je vám asi jasné. Ten tvor sídli dosť blízko na to, aby sme ho nemohli ignorovať, ale zároveň dosť ďaleko, aby sme si jeho existenciu nemuseli denne pripomínať. Možno koncom leta – Naučiť sa ho efektívne poraziť...“ Hovoril vecne, no zároveň akoby pre seba. „...to by bolo viac než len užitočné a predišli by sme tým prípadnej hrozbe.“ Bola by to lekcia, pre celú svorku. Najmä pre nových členov.
Na krátky moment mu pohľad skĺzol späť k panovníkovi, no hneď nato sa vrátil k neutrálnemu bodu pred sebou. Pravda je, že myšlienka pozvať Arrakisa na podobný lov sa mu už mihla mysľou – nie zo slušnosti, ale preto, že by ho zaujímalo, ako by sa nihilský panovník v skutočnom boji osvedčil. No bolo ťažké povedať, či ich dočasné spojenectvo pretrvá až tak dlho. Dovtedy sa mohlo zmeniť veľa – priveľa. A preto sa k tej myšlienke nevracal. Zatiaľ.
Vrátil svoj pohľad na panovníka. Zathrian sa jemne pousmial, keď prišla reč na ples. „Museli ste sa nadrieť, to vám neberiem. Nie je ľahké postaviť niečo také, držať to celé pokope a zároveň sa nezblázniť. Viem si predstaviť, že to bola výzva aj pre skúseného organizátora – nie to pre niekoho, kto nie je zvyknutý na takéto spoločné stretnutia.“ Potom sa krátko zasmial – nebolo to posmešné, skôr tiché pobavenie. „Neviem si predstaviť...že by Azaryn niečo také pre všetkých usporiadal“ potriasol hlavou, akoby si tú predstavu len na sekundu dovolil pripustiť. Priam až zvláštna predstava. Svorka čo nenavidí celý svet sa chce zrazu priateliť - jeden by sa čudoval. Bola to len pobavená poznámka, ktorú zo seba dostal aby trochu odlahčil ich stretnutie. Boli tú sami a nemuseli sa tváriť až tak formálne.
„Mimochodom...čo vy a moja sestra?" spýtal sa napriamo, keď už boli pri tejto téme. Nemohol si nevšimnúť ako obaja títo vlci prejavovali o seba záujem. Toho by si všimol aj slepý, najmä keď sa jednalo o jeho sestru. Žiarlil? Asi áno. Prečo? Lebo nemal od sestry takú pozornosť ako vlček pre ním...to bol asi ten dôvod.

Zathrian sa mierne zamračil, keď Mornie odpovedala – váhavo, neurčito, a predsa v jeho ušiach zaznel podtón, ktorý sa nedal prepočuť. Bol to zvláštny druh neistoty. Nie tá, ktorá pramení z nevedomosti, ale skôr tá, ktorú si vlci vyberajú, keď sa rozhodnú nehovoriť všetko. Či si toho všimol bolo otázne. Zathrian si sadol, no stále ju sledoval rovnako sústredene. Vetrom sa zachveli konáre najvyššieho stromu nad nimi, ale on ostal ticho ešte pár sekúnd, akoby čakal, či predsa len nepovie viac. Keď však ďalšie slová neprišli, prehovoril znova, tentokrát s tichšou, no chladnejšou vážnosťou: „To, že si nie si istá, že možno z Přízračných... nestačí.“ Pomaly, takmer nebadane sa mu napol chrbát, jeho pohľad sa však nezmenil – stále to bol ten prenikavý, pokojný pohľad vlka, ktorý si spája kúsky do väčšieho celku. Ale ak naozaj bol z ich svorky… potom niekto prekročil viac než len hranicu. Nie len tú fyzickú, ale aj tú medzi rešpektom a útokom...to ešte netušil že sa jedná o jeho strýka.
Na chvíľu sa odmlčal. Vzduch medzi nimi sa naplnil ťaživou váhou významu. Potom dodal: „Pamätáš sa ako vyzeral?Prečo to urobil?“ rozhodol sa že ako alfa pritvrdí na Mornie. Mal by vedieť pravdu, no nie? Takto si o chvíľu bude každý robiť čo chce kto chce s jeho členmi svorky a to nemôže dopustiť...V jeho vnútri sa už začínala skladať mapa: Mornie. útok. zranenie. potlačený hnev. a svorka, ktorá o ničom nevie. Myslel si, že si hrozba? Že mala niečo, čo chcel? Jeho vnútorný hlas bol stále pokojný, no nepatrne sa zatemnil. Alebo bola Mornie len slabší kus na zlom mieste? kládol si v mysli otázky, chcel aby sa Mornie viac rozrosprávala...tento konflikt sa stál dávno, predpokladál...hnevalo ho že sa to neriešilo z vlády Feiera. Že kašlal na to...
„Nezáleží na tom, či si pamätáš meno. Ale záleží na tom, že si to pred nami zatajila. Ak sa niekto odhodlal ublížiť členovi Azarynu a ešte si dovolil odísť bez následkov… je to už aj môj problém, ako problém alfy, nie len tvoj.“ Dýchol cez nos, zadržal vzduch, akoby sa snažil potlačiť narastajúce napätie v hrudi. „Nechcem, aby si na to zostala sama, Mornie. Ale musíš sa rozhodnúť, či mi povieš viac. Inak pravdu budem musieť hľadať sám.“ dodal ..

Zathrian sa na Popela pozeral celú dobu — sledoval, ako sa snažil napodobiť jeho pohyby, ako zápasil so svojím nadšením, ako sa napriek všetkému snažil konať rozvážne.... Keď bažant vyletel a vlča sa za ním rozbehlo, len s jemným povzdychom sledoval, ako sa korisť vzďaľuje v oblakoch peria a náhleho bažantieho kriku.Neprišiel však hneď s výčitkou. Nezdvihol hlas. Nehneval sa. Iba pomaly prešiel k Popelovi, ktorého drobná postava teraz stála v tráve s ušami sklopenými a pohľadom zaboreným do zeme. Zathrian zastal kúsok od neho, chvíľu nič nehovoril.
Prehovoril nakoniec pokojne: „Nemôžeš čakať, že prvý lov bude dokonalý. Vieš, čo bolo dôležité?“ Na chvíľu sa odmlčal, čakal, či Popel zodvihne pohľad. „To, že si sa pokúsil. Že si sa snažil kráčať potichu, že si pozoroval vietor, že si hľadal správny uhol. Spravil si veľa správnych vecí. A jednu chybu.“ Jeho hlas bol priamy, ale nie tvrdý. „Zabudol si, že pri love nesledujeme len korisť, ale aj cestu k nej.“ Zathrian sa trochu sklonil, až bol takmer v Popelovej výške. „Tá chyba bola hlasná. Nie trvalá. Z každého omylu sa dá niečo zobrať, poučiť sa, ak máš rozum.“ Odtiahol sa, postavil sa späť a rozhliadol sa po okolí. „Skúsime to znova, niekedy. Dnes si nechytil bažanta... ale zajtra možno áno. A raz budeš vedieť prísť k koristi tak, že o tebe ani tráva nešepne.“ povzbudivo sa na vlča pousmial. „Na dnes myslím, že to stačilo. Porozmýšľaj o tom, čo si sa naučil,... nabudúce ti to pôjde určite lepšie.“ dodal. Čakal ešte na odpoveď od Popela, keď tak by sa už pobral preč, síce už zabudol, kde mal predtým namierené, no nemal na pláne celý deň robiť pestúnku.

Pre Zathriana si poprosím magický predmet, viac poviem v ticketu.