Príspevky užívateľa

Nečakal nejaké vrúcne privítanie ani nič podobné. Vlastne čakal presný opak, že sa otočí na päte a odíde odtiaľ čo najďalej. Vyzeral, že by to tak chcel, lenže pravdepodobne tu zaúradovala Heltyrácka hrdosť a tak zostal stáť na mieste. A možno mu len chcel dať šancu. Nevedel ako hlboko má zakorenené vlohy po svojom otcovi. No keď už bol pri ňom, akosi nevedel ako začať. Bolo mu blbé hovoriť o rodine, keďže pravdepodobne vďaka nemu teraz obaja žiadnu nemajú. Ah jaj.
,,Nechcel som to," vyšlo z neho priškrípane, až si musel odkašlať aby neznel, ako by mu niekto privrel gule do zveráku. Vzchop sa Nereus pre boha. Zhlboka sa nadýchol a následne vydýchol, aby si utriedil myšlienky. ,,Nebudem ťa dlho zdržiavať, len chcem, aby si vedel, že ak budeš niečo potrebovať, môžeš sa na mňa obrátiť," povedal takmer na jeden nádych a čakal na jeho reakciu. Pravdepodobne ho pošle do riti, ale jeden nikdy nevie.

Keď sa vĺča skľudnilo, Nero uvoľnil svoj postoj. Nemalo viac zmysel zastrašovať dieťa, no ak by vedel čítať myšlienky, určite by to malá schytala oveľa viac ako len napomenutím. Na jej šťastie to ale nevedel. ,,Mala by vás lepšie vychovávať," zamrmlal si popod nos. Moc sa nestaral, či ho šteňa počuje alebo nie. ,,Čo tu vlastne robíš?" zavrčal a poobhliadal sa okolo. Mohlo sa tu potulovať veľa dravcov, ktorí by si veľmi radi pochutnali na malej jednohubke ďaleko od pohľadu dospelých. To sa má naozaj starať ešte aj o toto?
Teraz už ale šteňa nebolo samé. Hlavným cieľom ale bolo dostať ho späť pod dohľad rodiča. Lebo niekto si tu očividne robí deti a potom sa na nich vyserie. A on tu má robiť potom babysitterku. No to isto! AK raz stretne otca týchto malých pankhartov tak mu pretiahne gule krkom. To si mohol byť istý. ,,Ideme za matkou," oznámil vlčici tvrdo. Bolo mu jedno jej námietok. V najhoršom prípade ju zoberie dozubov a k nore odvlečie vlastnoručne.

Samozrejme, že nemohla vedieť, aké sú igniské povahy. Nežila vo svorke tak dlho ako on. Vlastne ju možno poznala len z počutia, ak vôbec. Ignis bol nechvalne známy svojou averziou voči tulákom. Za posledné obdobie sa ale veľa vecí zmenilo a pravdepodobne sa ešte veľa zmení. No to teraz nebolo podstatné.
Téma ich rozhovoru sa konešne otočila na ňu a tak sa Nereus už nemusel hanbiť pozrieť sa jej smerom. Možno to vážne bol jeho anjel, ktorý ho mal zachrániť pred zlými myšlienkami. Samozrejme, ak by na anjelov veril. ,,Určite si musela vidieť veľa zaujímavých miest a spoznať veľa vlkov, neverím, že to je nudné," potriasol záporne hlavou. Ah, čo by on dal za to, keby mohol cestovať krížom-krážom po krajine a spoznávať krásy okolia. Lenže on musel byť zavretý tu, vo svorke. Nemohol si užiť ani detstvo, ani dospievanie. Vždy bolo všetko o tom, ako bude raz viesť svorku, ako sa musí správať, aby neurobil hanbu svorke a rodine. Áno, tej rodine, ktorá ho opustila a z ktorej nezostalo už nič. Obetoval svoj život pre nič. ,,Rozprávaj mi o tých miestach," požiadal ju jemne a posadil sa.

Že vyzeral chutne? Vedel, že nehovorí o jeho pevnej postave ani načechranej srsti na krku. Neučarili jej jeho oči ani zvodný úsmev. Táto vlčica bola divná. Tak strašidelne divná, že mal chuť odísť. Hneď! Lebo len veľmi silná voľa držala vlčicu za hranicami kultu a túha po mäse a ešte takom čerstvom mohla veľmi ľahko zahodiť všetky zábrany. ,,Raz sa aj tak dozviem všetko," vyhlásil hrdo, no stavil to na strategický ústup. Nech už sem prišiel s akýmikoľvek myšlienkami, mal sa príliš rád, aby skončil medzi zubami tejto potvory. V kulte boli naozaj len blázni a vyšinutí vlci. Musí ignis chrániť a za žiadnych okolností nesmie nikto vstúpiť do mesta. Lenže, ako tomu zabrániť?
,,Bolo mi potešením," zavrčal sa vlčicu pred ním a cúvol pár krokov vzad. Neodvážil sa jej obrátiť chrbtom. Až keď bol v bezpečnej vzdialenosti, otočil sa a klusom sa hnal od mesta čo najďalej.

V nore bolo teraz veselo. Teda, pre Nera to bolo skôr nervydrásajúce než veselé, ale keďže cítil nejakú úctu voči svojej sestre, snažil sa nekomentovať to otravné pišťanie šteniat, ktoré mu útočilo na ušné bubienky. Neznášal deti. A týmto časom ich znenávidel ešte viac. Potreboval však so sestrou prebrať jednu vec. Celkom podstatnú vec. Aj to bol dôvod, prečo po dlhšom čase zavítal do nory svorky. Samozrejme svoje rozhodnutie oľutoval takmer ihneď, no nemohol to odkladať na neskôr. Vĺčatá potrebovali výchovu a oni nemali žiadneho učiteľa a teda táto podsta bohužiaľ padla na plecia práve jemu. Snažil sa jej zbaviť ako prišlo, no svorka s ním veľmi nechcela hovoriť. Hlavne Shiranie, ktorú sa snažil požiadať o pomoc. Keby mohla, práskla by pred ním dverami. Našťastie oni nemajú dvere.

Povzdychol si. Dokonca sa zasmial. Strojene, nasilu. ,,Čudovala by si sa, aké zaťaté sú igniské povahy. Veď pozri na mňa," pokrútil hlavou. Samozrejme, že ho mohli nenávidieť do konca ich životov. Určite to tak aj urobia, hoci možno navonok prejavia aspoň mierny rešpekt. Nikdy však nebude Vodcom. Tým vodcom, akým chcel byť. Na to bolo príliš neskoro. ,,Ako sa darilo tebe? Nevideli sme sa od plesu," premostil na inú tému, pretože Amayi sa určite nechcelo poslúchať jeho reči stále dookola a jemu sa ich nechcelo stále dookola opakovať. Bol z toho unavený, chytala ho migréna a to si teraz nemohol dovoliť, pretože zima sa blížila a oni potrebovali nachystať zásoby, ktoré nemali a teraz, keď bola svorka početne menšia a navyše tu boli aj vĺčatá. Bude to tuhá zima, ktorá na severe dokáže brať životy.

To šteňa v sebe malo riadne veľa drzosti a to sa Nerovi vôbec nepáčilo. Nie v jeho pozícii a nie za týchto okolností. Bolo jedno, čie vĺča to bolo, ak by musel, vyťahal by ho za kožu na krku, ak nie niečo horšie. ,,Šteňa," varovne zavrčal a pomaly prešiel okolo nej, pričom sa jej stále pozeral do očí. Ceril pri tom zuby a z hrdla sa mu dralo vrčanie. ,,Radím ti naučiť sa správať rýchlo," nadradene zdvihol chvost a nespúšťal z tej malej oči. Možno by mala Freya námietky, no ona nebola v pozícii, kedy mohla rozhodovať. Ak nenaučí svoje štence disciplíne, urobí to on a to by sa jej vôbec nemuselo páčiť. Nenávidel tú šteňaciu hlúposť. Opovrhoval ňou, hoci on sám bol prednedávnom v obdobnom stave. To už ale bola veec zhltnutá minulosťou. ,,Kde máš mamu?" opýtal sa ostro. Možno by aj Freyi mohol dať nejaké to poučenie, že si nemá púšťať faganov voľne po území, keď sa nevedia správať. Nehody sa stávajú a veľmi ľahko.

Bol blízko nory. Nie žeby tam mal v pláne ísť, no cítil potrebu skontrolovať okolie svorky. Na to bol predsa celý život pripravovaný. Jeho psychický stav však stále nebol nič moc. Predsa len bol mladým, dosť mladým aby viedol svorku akou bola táto, s tradíciami, so zásadami. Nemal sa o tom s kým poradiť. Otec tu nebol, matka tiež nie, strýko Darach odišiel a za jeho ženou liezť nebude, to rozhodne. Ray bol približne v jeho veku a Freya? Tá mala teraz problémy sama so sebou. Pri tých starostiach, čo mal teraz na pleciach akosi prešiel fakt, že sa jej narodili šteňatá. Možno by za normálnych okolností aj zúril, možno by niekoho zmlátil, no takto proste nechal veci také, aké sú. Nepotreboval si pohnevať jedného z mála členov rodiny, ktorá mu ostala. Aj to bol dôvod, prečo sa plazil na malou chlpatou guľou, ktorá voňala ignisky. Nepochybne to bolo šteňa jeho sestry a taktiež nepochyboval o tom, že tu vôbec nemala byť. Preto sa plížil pomaly, ako správny lovec. Ešte aj vietor mu fúkal oproti, hoci malá mala dosť slabý čuch. Prikradol sa k nej zozadu a pevným hlasom zavrčal. ,,Prechádzka?" pozdvihol mierne pysk a postavil sa nad vĺča.

Všetko bolo nahovno. Po rozhovore s Amayou síce trošku menej, ale aj tak bolo všetko na... . Jeho rodina v podstate zbalila kufre a odišla kade ľahšie. Matku si usmrtil, otec skapal sám a sestry, ktoré toľko ľúbil sa na neho vykašľali. No krásny to život. Nikto sa preto nemohol čudovať, že mal posledné dni, ba dokonca týždne náladu pod psa. Veď svorka sa mu vyhýbala. Teda až na pár odvážlivcov, ktorý ním doslova opovrhovali. Nuž dajme tomu, že už mu to bolo viac-menej jedno. Zvykol si na tie bodavé pohľady a ani to ho nedonútilo odísť z rodnej svorky a nechať ju napospas. Možno by sa jej bez neho darilo lepšie a možno nie. Pravdu teraz nemal chuť skúmať.
Jeho pohľad však zaujal tmavý vlk. Poznal ho, bol to jeden z Darachových synov, rovnako ako Darius a teda boli nejako pokrvne príbuzný. Ako? To bolo na jeho chápanie vtedy príliš zložité a teraz sa už nemal koho opýtať, aj keby chcel. Opatrne prišiel k vlkovi, samozrejme tak, aby o ňom vedel už z diaľky. ,,Hej," oslovil ho opatrne. Vlastne ani nevedel, čo má povedať. Možno sa otočí a ujde, no za pokus to stálo. Boli predsa rodina.

Povzdychol si, no predsa len zdvihol pohľad a ukradomky ho venoval svojej spoločníčke. Určite o ňom niečo počula. Bola to predsa vec verejná. Vlastne by ho to prekvapilo, ak by sa o tom nehovorilo. Veľká vec sa to udiala za hranicami ignisu a vtáčiky čvirikali. ,,Možno ty nie, ale ostatní mi vyčítajú viac než dosť," odvetil jej trpko. Bolesť hlavy bola na dennom poriadku a aj teraz sa schyľovalo k jednej poriadnej migréne. Chcel odísť, začať odznova, no nemohol. Nemohol tu nechať svorku napospas osudu, keď jej dal tú najväčšiu daň, akú mohol. Prešiel ceremoniálom. Stal sa oficiálnym členom iginsu a tiež rodu, ktorý ale teraz už nič neznamenal. Veď bol jediný, kto sa ním pýšil. ,,Všetko išlo do sračiek Amaya. Všetko... ," mal by jej hovoriť o slabostiach svorky? Nie, určite nemal. Lenže bola prvou vlčicou, čo sa mu nevyhla a ešte sa s ním aj chcela rozprávať. V jeho očiach to bolo zoslanie z neba. A možno bola anjelom, veď krídla na to mala. A určite aj auru.

,,Neplánujem sa zatiaľ lúčiť zo životom," zavrčal ostražito a pohodil hlavou, aby odhrnul ofinu z čela. Prešľapol z laby na labu. Bol trochu nervózny, no znažil sa to nedať najavo. Ušnice sa mu hýbali zo strany na stranu, pretože sa snažil zachytiť aj ten najmenší zvuk. Možno ich tu bolo viac a táto potvora bola len návnadou, ako ho vlákať do ich pazúrov. Ak mal byť úprimný, nebol to práve najlepší výber. ,,Nevedel som, že ste prešli na obety svojmu božstvu," sykol a podvihol pysk. Bol predsa väčší, svalnatejší. Musel by si vedieť poradiť aj s takou vlčicou, ak by bolo nutné. Alebo nie? No ak to začali praktikovať tak sú všetci v prdeli. Stretnutie s ňou malo úspech. Zabudol na svoje problémy ohľadom svorky a prvý raz cítil pocit, ktorý by bežné šteňa definovalo ako strach. Samozrejme by to nikdy nepriznal, ako správny chlap.

Keď sa pred ním objavila tá vlčica, vedel, že to nie je dobré. Členovia kultu boli známi tým, že nemali zľutovanie nad nikým a preto si musel dávať fakt veľký pozor, kam šlape. Hranica kultu bola veľmi tenká a prejsť ju by ho stálo život, tým si bol istý. ,,Potreboval som sa prejsť," odpovedal vlčici nebojácne a švihol chvostom. Dnes by nebol zrovna najlepším bojovníkom. Stále si liečil rany po boji aj tie, čo sa mu urobili na duši. Dnes by bol dobrá návnada a pravdepodobne nič iné v ňom ani táto vlčica nevidela. Sálalo z nej niečo, čo nevedel popísať no nútilo každý jeden jeho chlp zježiť sa. Bolo ti divné, lebo takto sa ešte nikdy necítil. ,,Myslel som, že vy sa nemôžete baviť s nikým," začal opatrne. Absolútne netušil na akom postavení je a či vôbec nejaké majú. Aspoň mal príležitosť o tom niečo zistiť.

Očividne si z neho vyššia moc robila srandu viac než dosť, lebo netrvalo dlho a ocitla sa pri ňom. Bola presne taká, ako si ju pamätal. Vznešená, tmavá so zaujímavými krídlami. Stále mu pripadala pekná, aj keď on sám nevedel, čo to znamená. Nevedel čo cíti a vzhľadom na jeho terajšiu náladu, bola starosť o tieto pocity fakt na poslednom mieste. ,,Ahoj," precedil nejako medzi zuby a snažil sa vyhýbať jej pohľadu. Radšej by bol teraz na mieste zomrel ako by mal trpieť tými pohľadmi plnými odsúdenia a zrady, ktoré mali všetci igniskí a Nerovi sa zdalo, že aj všetci vlci naokolo. Akoby jeho čin bol niekde vyvesený a každý sa na neho mohol prísť pozrieť a následne si do neho kopnúť. Aj on sám sa snažil presvedčiť, že predsa o nič nešlo. Že jeho matka bola rovnako zlá ako tulák, čo prechádzal ich hranice alebo ako niekto, kto zhanil rod. No nedokázal to! Bola to vlčica, ktorá mu dala život a on jej ten jej vzal.

Dielo bolo dokonané. Jeho matka už viac nebola medzi živými a on sa stal vrahom a alfou zároveň. Nuž nemusel ani hovoriť, že to svorka nezobrala veľmi dobre. Všetci na neho zazerali, opovrhovali ním, dokonca i jeho vlastná rodina sa mu otočila chrbtom. Nechcel si to priznať, no vo vnútri bol zlomený. Ako mal byť alfou svorke, ktorá ho neznášala? Ako im mal povedať, že teraz nastanú lepšie časy, než tie za Justice? Veď svoju svorku si ctil. Odmala bol učený a vedený k tomu, že bude raz vodcom. Odmietal sa tak skoro vzdať. Musel im dokázať, že stojí za ich dôveru. A že je oveľa viac schopný viesť svorku, než tí dvaja blázni, ktorých považoval za rodičov. Ignis znovu povstane a bude ešte silnejší než pred tým. Každý sa ho bude báť a vlci ich budú uctievať. Nuž pach mu zavial do nosa neznámy. Bola to vlčica, vlčica, ktorú už raz stretol. Na plese. No ani na ňu nemal dnes náladu.

Jeho mozog si stále nepripúšťal vážnosť situácie, do ktorej sa dostal. Jeho matka ho vyzvala na súboj na život a na smrť. Neverila jeho schopnostiam viesť svorku a radšej by ho obetovala, akoby mu ju mala odovzdať. No aj keď k nej neprechovával nejaké veľké sympatie, stále to bola jeho matka. Vlčica, ktorá mu život dala, mu ho chce vziať kvôli svorke. Miešali sa v ňom emócie, jedna horšia než druhá, no pomaly ale isto opraty preberal hnev. Hneval sa na ňu, že jej kázania o rodine a diplomacii neplatia, pokiaľ sa nejednalo o jej rodinu. Vtedy sa očividne veci riešili na starý dobrý Heltyrácky spôsob. Matka po ňom vybehla, no nie tak ako minule. Ukradomky jej pozrel na ucho, z ktorého toho veľa nezostalo po ich poslednej výmene názorov. Nikdy ťa nemala rada Nereus. Vždy ťa chcela vidieť mŕtveho, len tvoj otec to nedovolil. Hlas v jeho hlave mal pravdu. Nikdy nebol obľúbeným dieťaťom, no teraz si začal uvedomovať, že bol len nutnosťou, ktorú Justice musela v svojom živote pretrpieť.
Pomaly krúžil okolo nej a čím ďalej tým viac sa mu myseľ zatemňovala od hnevu. Nedokázal myslieť čisto. Zradila ho. Jeho vlastná krv. Jeho matka. S hrdelným zavrčaním sa na ňu vrhol, bolo mu jedno či trafí alebo nie, bolo mu jedno, či ju teraz na mieste aj zabije. Zaslúžila si to. Mieril na oblasť jej pleca s papuľou rozdľavenou naširoko a s ohňom v očiach.