Príspevky užívateľa

Potreboval chvíľu osamote. Potreboval vstrebať fakt z toho, čo urobil. Bol nahnevaný. Nahnevaný sám na seba, na matku, na sestru, na každého, kto mu skrížil cestu so zlým úmyslom. Krv v ňom vrela a on nepovažoval za rozumné, držať sa v takejto nálade v blízkosti svorky. Ešte by došlo k ďalšiemu úrazu a to by mu ostatné členovia pravdepodobne neodpustili. Nuž bolo to prvý raz, čo vlka zbavil života a schytala to práve jeho vlastná matka. Bol to pocit, ktorý spôsoboval úľavu, slobodu, no zároveň ho neuveriteľne zväzoval a drtil vnútornosti. Jeho telo nebolo pripravené na takúto záťaž. Na vraždu. Aj to bol dôvod, prečo sa zatúlal tak ďaleko od domova. Práve k hraniciam kultu, o ktorom toho naozaj veľa počul. Veľa zlého. Vedel, že za hranice ísť nemôže, inak by to bola jeho istá smrť, no on sám sa ešte nerozhodol, či chce teraz umrieť &a ukončiť svoje trápenie alebo ďalej žiť s týmto pocitom.

Samozrejme, nikdy by si nepriznala vlastnú chybu a už vôbec nie pred svojim dieťaťom. Nebolo pochýb, že sa v tomto ich názory na vec líšili, však posledné čo chcel bolo pobiť sa tu s vlastnou matkou. Ak ho tak nenávidí, mala ho zabiť kým ešte mala čas a príležitosť. Teraz sa bude brániť.
Vyštartovala po ňom ako raketa a keďže neboli od seba nejako extra ďaleko, bolo takmer nemožné sa tomu vyhnúť. Preto sa jej podarilo pretrhnúť tenkú kožu na krku, no žiadne brutálne zranenie to nebolo. Dostatočne ho však nasrala, aby jej útok opäťoval a preto kým ona sa venovala jeho krku, on chňapol zubami po najbližšej veci, ktorá bola v dosahu, po jej uchu. A bolo mu jedno, hoc by ho aj odtrhol.

Čo by to bolo za deň bez trocha drámy a čo by bolo oveľa viac prekvapivejšie, keby sa táto dráma neodohrávala práve vo vedúcej rodine. Áno, prešiel už istý čas, odkedy jeho matka opustila hranice svorky a povedzme si úprimne, bolo to tak lepšie. Nie žeby ostal jej odchod nepovšimnutý, no už to tu nepáchlo po kvetinkách. Aj preto bol veľmi prekvapený, keď sa tu zčista-jasna objavila a dokonca, keď ho vyzvala na súboj. Toľko guráže od nej nečakal a musel uznať, že ho prekvapila príjemne. ,,Ignis ničíš ty tým svojim mierom! Zničila si všetko, čo otec vybudoval!" vyceril na ňu zuby a z hrdla sa mu ozvalo tiché zavrčanie. ,,Naozaj chceš bojovať so mnou?" opýtal sa posmešne. Samozrejme mala viac skúsenosti, no on bol silnejší a momentálne aj o dosť vyšší, taktiež reflexy neboli vekom otupené. ,,Splním ti teda tvoje posledné želanie," či bol pripravený zabiť matku alebo nie, o tom ešte sám nevedel. Nemohol však odmietnuť takúto výzvu ani sa z nej nijako vyzuť. Nechcel ju v skutočnosti zabiť. Iba jej ukázať, kde je jej miesto.

Opäť raz jej trápne vyhrážky. Absolútne sa nestotožňoval s názorom, že by svorku viedla čo i len prijateľne, nie to ešte dobre. ,,V tom prípade treba urobiť malé zmeny vo vedení," zavrčal sa svoju matku a vyceril zuby. Neplánoval jej nijak zvlášť ublížiť, no jej pohľady či vyhrážky sa od neho iba odrážali. Už nebol malým a naivným šteňaťom, ktoré ju potrebovalo. Hoci stále túžil po uznaní, tentoraz mieril oveľa vyššie než k matkiným nohám. Jeho cieľom bola svorka. Sám sa jej vodcom mal stať, pretože tak si to otec želal, no odmietal sa pozerať na to, ako mu jeho budúcnosť ruinuje Justice svojimi kvetinkárskymi názormi.
,,Nechcem ti ublížiť matka, no nedovolím ti takto zhaniť našu svorku, na ktorej si otec tak zakladal," povedal, hoci k otcovi stále necítil o nič väčšie sympatie než doteraz. Však do kontextu sa mu to teraz hodilo. A bol pripravený urobiť čokoľvek, aby dosiahol čo si zaumienil.

Nečakal, že by to tí dvaja vedeli vyriešiť normálnou cestou ako dvaja rozumní dospelí. Však vôbec nečakal od svojej matky takého detinské správanie, akým sa ho teraz snažila vychovávať. ,,Od teba by som čakal viac," povedal a ohrnul nad ňou nos. Neučila ho snáď, že veci sa majú riešiť? A najlepšie rozhovorom? A teraz sama koná tak, ako jeho stále odúčala. Nuž byť vodcom znamenalo mať zodpovednosť a nech sa snažil ako chcel, nedokázal na svoju matku pozerať rovnako.
,,Si zbabelá a skrývaš sa za vlastný chvost. Priznaj si, že nedokážeš viesť svorku!" zavrčala a vyceril zuby. Momentálne mu bolo jedno, že vlčica, ktorá stojí pred ním mu dala život. Bola pre neho len nutnosťou v jeho živote a každým jej ďalším činom ju nenávidel stále viac a viac. No odmietal si priznať, že on bol tým, kto medzi nimi vytvoril takúto obludnú priepasť. Aj za to mohla ona a nik iný len ona.

Vedel, že jeho matka je blízko. Cítil ju rovnako, ako ona cítila jeho a rovnako dobre sa i počuli navzájom. Prečo teda chodiť okolo horúcej kaše a chodiť okolo seba po špičkách, keď sa okolo nich dusno dalo krájať. ,,Matka." Oslovil ju pokojne a mierne, hoci istý chlad z jeho hlasu mohlo byť cítiť.
Klamal by, ak by povedal, že sa na ňu nehnevá kvôli tomu, čo urobila tak váženej svorke, lenže vedel, že na matku nesmie kričať, ak niečo chce dosiahnuť. Možno to bol len chvíľkový skrat, predsa len už nebola najmladšia. Možno len chcela urobiť dojem. Bol ochotný si ju vypočuť, ak by mu dala nejaký rozumný argument, prečo konala tak ako konala. Dokonca tu bol s úmyslom danú vec vyriešiť a vrátiť sa k starým koľajám, presne tak, ako boli učení. ,,Porozprávajme sa." Nebola to požiadavka, skôr príkaz, pričom tón jeho hlasu zostal rovnaký. Červené dúhovky však vypaľovali v bielej srsti rôzne tvary, ako si ju prezeral.

Tu to všetko začalo. Tu prišiel na svet. Tu sa jeho malé pľúcka prvý raz nadýchli chladného októbrového vzduchu. Prvý raz tu pocítil ťažký a hlavne reálny život. A teraz tu bol a toto miesto v ňom nevyvolávalo nič. Ako správny dospievajúci vlk, ktorým lomcovali hormóny, aj teraz bol mrzutý a absolútne bez nálady. Nejako sa mu zunoval život v tejto svorke. Už to nebolo to, čo bývalo. Alebo to bolo tým, že bol vtedy malé šteňa a všetko bolo také úžasné? Nuž po smrti otca veci stratili iskru. A on potreboval v živote aspoň náznak vrušenia. Nie, že by matku nepovažoval za hodnú viesť svorku, práve naopak, však ona všetko riešila diplomaticky. Žiadne vybavovačky s tulákmi, žiadne boje o potravu či spory s Prízačnými. Všetko šlo tak dokonale hladko, až mal pocit, že žije v nejakom sne, z ktorého sa nevedel zobudiť. Jediné čo vedel bolo, že to bola riadna nuda.

Po odchode jeho príjemnej spoločnosti znova osamel a bolo mu tak dobre. Pohľadom skontroloval svoje sestry, ktoré si teraz užívali s nejakými podradnými tulákmi a tiež zablúdil aj na matku, ktorá si zjavne užívala konverzáciu s jednou jej priateľkou zo svorky. Nereus jej meno zachytil len okrajovo a teda ho úplne nevedel. No jeho chvíľka netrvala dlho a čoskoro mu cestu skrížila biela vlčica. Musel sa veľmi ovládať, aby nad ňou neohrnul nos a nepobral sa kade ľahšie. V duchu si však hovoril, že sa musí určite trápiť, že jej kožuch svieti na kilometre a že by si určite priala mať ho rovnako čierny ako on. ,,Zdravím." Precedil medzi zuby a nevenoval tejto vlčici žiadnu ďalšiu pozornosť. Možno odíde, ak si ju nebude všímať a nebude ho otravovať.

Tak nejak nevedel, ako na ňu má reagovať. Len pokýval hlavou, že rozumel a stále ju vníma. Bol aj on zvedavý na tento cirkus? Možno trochu áno, no určite by sem neprišiel len preto, aby videl, ako to tu vyzerá a čo majú ostatní oblečené. On tu bol z politických dôvodov a hoci to znelo rovnako nudne ako to aj bolo v skutočnosti, aj tak neľutoval, teda aspoň zatiaľ svoju účasť na tomto plese. ,,Je veľmi prekvapivé, že toľko vlkov po kope vie udržať mier a harmóniu." Podotkol sucho. Hrozba číhala odvšadiaľ. Či už zo strany iných svoriek alebo aj od tulákov, ktorými sa to tu hemžilo jedna radosť. Museli byť opatrní a nenechať sa vyprovokovať pre úplne zbytočnosti a to bolo hlavne v jeho prípade dosť ťažké. Mal však napamäti, že naozaj nestál o hanbu pre svoju rodinu a svorku a že následný konflikt by mal príšernú dohru.
,,Som Nereus Heltyr de Zereas, mimochodom." Otočil na ňu celú svoju pozornosť a hrdo vystrel hruď. To že bol vysoko postaveným členom ignisu zatiaľ neplánoval zmieňovať, pretože hoc bola táto konverzácia suchá ako jazero na púšti, mal z nej celkom dobrý pocit a možno by sa dobrá nálada vlčice mohla nalepiť i na neho.

Ženské. Naozaj toto mu teraz chýbalo, keď riešil oveľa dôležitejšie problémy. Matkine nálady ho začínali vytáčať, no nemal teraz čas nad nimi rozmýšľať. Veď preboha bol len šteňaťom? Prečo by mal myslieť na to, ako raz bude viesť svorku. Ak ju samozrejme bude viesť a jeho matke neprepne a nedá ju nejakému náhodnému pocestnému, alebo rovno nejakému špinavému tulákovi s bielou srsťou. To by už pravdepodobne neprežil a stala by sa nejaká vražda. Aká? To bolo otázne.
Keď už jeho matka teatrálne odišla povzdychol si. Povedal jej pravdu a za pravdou si stál, hoc by pre ňu mal aj umrieť. Alebo trpieť matkine nálady. To bolo takmer to isté. Každopádne teraz sa opäť mohol venovať tomu, čo robil pred touto krátkou návštevou.

Príjemný letný deň. No vlastne, nebol ani príjemný, pretože horúčava bola neznesiteľná a jemu sa v čiernom kožuchu parilo snáď všetko. A to nehovoriac o tom, že by sa najradšej kúpal niekde pri jazere. No na blbosti nebol čas. Nie teraz, keď sa musel dostať do formy a svojej žížalej forme pridať čo najviac svalov. A hoci sa tento sen zdal byť vcelku ľahko splniteľným, jemu sa to vôbec, ale že vôbec nedarilo. Stále postavou pripomínal chrta, pretože bol vysoký. Jediným rozdielom bolo, že jeho laby boli prirodzene hrubé. Samozrejme by asi stačilo trochu menej cvičiť, lenže hoc aj deň bez tréningu si tento mladý vlk nedokázal predstaviť. Bola to jeho droga, jeho hormón šťastia a jediný zmysel bytia. Nič sa nevyrovnalo pocitu, keď si išiel vyrvať pľúca od námahy a jeho svaly boleli od nadmernej záťaže. A on sa stával silnejším, obratnejším a vytrvalejším. Matkine tréningy mu už nestačili a preto sa vyberal čím ďalej tým viac mimo územia svorky nachádzať stále nové a nové možnosti. Aj to bolo dôvodom, prečo bol práve tu. Odbehol si sem a mal v pláne pokračovať ďalej do hôr. Nebolo tam tak teplo a v lete to bolo naozaj úžasné miesto na skúšanie svojich limitov. No teraz si dopriaval krátku pauzu, aby doplnil kyslík do krvy a nechal telu trochu si uľaviť, zatiaľ čo sa kochal okolitou prírodou.

Nero sa pousmial a pozrel sa na sestru. ,,To by bolo fajn." Áno, určite by Gaiu nevyhnal, keby sa rozhodla vrátiť domov. Bola jeho sestrou rovnako ako tie dve ďalšie a teda muselo by sa stať naozaj veľa, aby u neho nemala vyhradené miesto. Ak totiž zbabelo utiekla a zradila rod i rodinu, vtedy by ju musel pripravit o život. A on sám nevedel, či by to dokázal. A naozaj nechcel zisťovať, kam až jeho oddanosť vie zájsť. A samozrejme tým nechcel desiť svoje sestry, pretože ani u nich si nebol istý vernosťou a oddanosťou, ktorú vyžadoval. ,,Musím sa vrátiť späť, čaká ma tréning." Oznámil jej úsečne, zatiaľ čo sa snažil maskovať svoje myšlienky. ,,Rád som ťa videl Verd a keby niečo, neváhaj za mnou prísť." Dodal ešte než pohol kostrou a odkráčal smerom do lesa, kde pravidelne trénoval.

Pamätal na svoju časť dohody a teda Dariovi mal priniesť niekoho, kto ho bude vedieť trénovať v dobrého bojovníka. Táto úloha nebola taká ťažká. Hoci Ignis to má s bojovníkmi celkom biedne, vedel úplne dokonalo, kto by mladému vlkovi mohol odovzdať svoje skúsenosti a ešte sa aj čosi priučiť. ,,Sľúbil som ti tréning a svoj sľub dodržím." Pozrel na neho popod ofinu, ktorá mu už nepríjemne padala do čela a nebyť jeho hrdosti, pravdepodobne by si ju už vytrhal. Následne na to vstal a prešiel pár krokov pred Daria, ktorému teraz stál čelom. Presne tak. On bude tým, kto sa mu postaví a kto bude dbať na jeho tréningy, pretože je to potrebné pre dobro veci. ,,Ukáž čo v tebe je a ja sa pokúsim ťa príliš nezmlátiť." Povedal výsmešne a na tvári sa mu objavil povestný úškrn, ktorý nikdy neznačil nič dobré. Samozrejme, že ani teraz nie. Mal v pláne Daria potrestať za každú jednu chybu, ktorej sa dopustí, len aby ho naučil chyby nerobiť. Raz mu to totiž môže zachrániť život.

Prvý raz pocítil obavy v momente, keď si dotyčná všimla, že na ňu pozerá. To bolo hanby. Bolo predsa neslušné zízať na cudzieho vlka a obzvlášť neslušené zízať na cudziu vlčicu. A hoci sa cítil mierne zahanbene svojimi spôsobmi, nedal to na sebe poznať, tak ako vždy. ,,Pekný večer." Opätoval jej pozdrav, keď sa už dostala na jeho úroveň. Nečakal, že by sa s takouto vlčicou mohol dať do konverzácie, preto nevedel, ako má reagovať. No nakoniec to nebolo až také zlé, ako očakával. Neprišla za ním, aby ho urazila či vytkla mu tieto hrozné spôsoby. Naopak, začala rozhovor vcelku priateľskom duchu i keď bola staršia o pár rokov určite. ,,Nemám veľmi v obľube takéto veci. Keby tu nemusím byť, strážil by som doma hranice." Povedal jej síce bez štipky emócií, ale nie nejako nevrlo. Cieľom bolo predsa spoznávať nových vlkov a nie robiť si nepriateľov. Navyše mal takto možnosť prezrieť si vlčicu z oveľa bližšej perspektívy a musel uznať, že aj takto na blízko z nej vyžarovala nejaká aura, ktorá v ňom budila záujem. Ten sa však nuloval jej prvotnými spôsobmi. ,,Čo priviedlo sem teba?" Pokračoval v konverzácii a snažil sa znieť nenútene. Predpokladal, že si nemusí lámať hlavu s vykaním, pretože ak by bola nejako vyššie spoločensky postavená, začala by s tým ona.

Len tam tak sedel na okraji skupiny a sledoval dianie naokolo. Nebolo to tu príliš záživné a z postrkovania, ktoré mu uštedrili náhodný okoloidúci ho už všetko bolelo. Jedinou výhodou bolo, že vďaka svojej výške tu prevyšoval minimálne polovicu vlkov a tak mal pekný výhľad a nemusel zo seba robič šaška, aby niečo videl. To bolo hlavným dôvodom, prečo si všimol vlčicu, ktorá sa odrazu zniesla z neba. Samozrejme, že mu to nemohlo ujsť. Vlci s krídlami boli veľmi vzácni a bolo to len druhý raz, čo sa mu podarilo nejakého vidieť. S tým prvým si totiž nakopali zadky. Aj napriek mesačnému svetlu ale videl, že vlčica oplýva práve tým, čo on tak veľmi preferoval. Nádhernou tmavou srsťou! Ak by bol možno o čosi starší alebo skúsenejší v týchto veciach, pravdepodobne by cítil istý záujem. No tento cit mu bol cudzí a tak jediné, na čo vedel myslieť bol tichý obdiv. Nepotrpela si na róby ani na zbytočné čačky a kvetinky v srsti a on mal pocit, že s touto vlčicou by bolo vhodné sa aj zoznámiť. No zatiaľ na ňu len bez sloav zízal a neodhodlal sa k žiadnemu kroku.