Príspevky užívateľa

"Vieš čo, kiež by to nefungovalo, kiež by," rezignovane sa zasmial, stále hľadiac Anukiho smerom. Kiež by hlasy v prvom rade nikdy nepočul, nie túto noc, ale ani nijakú inú noc predtým. Aj keď to bolo teraz oveľa lepšie. Smel ich vidieť, smel na nich hovoriť, odpovedali mu. Predovšetkým vedel, kto sú zač.
"Avšak slovami Anukiho," s malou dušičkou pozrel na Miriam. Stále si uvedomoval, ako si to takýto pozostalý mohol vyložiť a čakal jednu do zubov. Nebohému vĺčikovi však mienil urobiť po vôli, to bolo to najmenej. "Že si tou najlepšou sestričkou na svete. Mrzí ho, že s tebou nezostal na celú zimu, no Hati ho prišiel odviesť za vašim ockom." Bolo by na mieste dovtípiť sa, že Miriam mala aj otca, že sa nepočala z ducha svätého. Ale či Abraxas mohol tušiť, kde ten bol? O Kulte zas tak dobrý prehľad nemal, hlavne nie o tom, kto bol ako spriaznený. Jej otec mohol byť stále niekde tu, možno Alexei? Nie vlastne počkať, to bol jeho otec. Skoro by zabudol. Možno ten druhý čierny, ako sa volal, Bocian? Teda nebyť Anukiho slov, k tejto informácii by sa len tak nedostal.

Pozor na vec, momentálne by ho vlčica mohla s istým úsilím presvedčiť o tom, že od mesta skutočne neprišiel, čo by bolo Abraxasovi večnou škodou. Keď už chodil, kam nemal, to najmenej čo mohol spraviť, bolo vrátiť sa pred svitaním domov. Zmätene potočil hlavou a ozaj sa sám zamyslel, či hovoril dobre. Zase sa pre istotu obzrel za mestom. Stále tam bolo, ani sa nehlo. Také náročné otázky, už si nemohol byť ničím istý, ach! "No...hej, to by som prosil," zamrmlal. "Kým prestane byť tma, musím vziať roha." Aspoň to ešte bol schopný držať na pamäti. Zatiaľ.
"Však ale zlatí sú, čo-" ohradil hviezdičky, keďže tu nestál v pozícii akéhosi zákonného zástupcu. To sa však už jeden z malých útočníkov vyštveral na jeho chrbát a Abraxas za ňou s širokým úškrnom vytočil hlavu. "Ahoooj krpec! Chceš sa voziť, čo?" zasmial sa a nechal si hviezdičku, nech si po ňom lozí, ako si zachce. "Ešte som nevidel takých svietivých špuntov. To si nepredstavujem, jak musel svietiť tatko-" hútal polohlasne, no určite nie dosť diskrétne nato, aby ho nebolo počuť. "Však mňa tiež neudržali v poslušnosti a tu som, fungujem uplne na parádu." Veru on na výchovu veľké nároky nemal, kde by ich bol aj v roku života nabral, že?
Očividne jemu modrí špunti za tú reč stáli, no nakoniec sa nad ďalšou otázkou predsa pozastavil. Niečo o sebe? To sa ho asi ešte nikto nepýtal. V Kulte o ňom každý viac-menej vedel a podrobnejšie detaily než to, že bol Lailiným deckom už nikoho nezaujímali. Mal z toho cítiť azda ľútosť? Veď ani on sám seba moc nezaujímal.
Zhlboka sa nadýchol a spustil: "Abraxas." To bolo celé. Čo mal ešte povedať? Kto bol?? Najprv žmurkol jedným okom, potom druhým. "Abra-Abraxas sa volám," odkašľal si.

S pekelným vypätím sa mu podarilo udržať si pozornosť ešte nejakú tú chvíľu, dostatočne nato, aby si ju vedel vypočuť. To sa nedalo tvrdiť o poslednej dušičkovej omši, kde bol ešte k tomu celkom triezvy. "Uh..." v tvári sa mu zračila neistota, konečne zas dvihol hlavu z vody a poobzeral sa, akoby bol z neba spadol. "Došiel som odniekiaľ určite," skonštatoval mierne rozospatým hlasom. Jej otázka ho prinútila zamyslieť sa nad tým, či si bol vlastne vedomý toho, ako sa dostať domov. "Prišiel som...očkaj-" postavil sa a vykročil zas do trochu hlbšej vody, ťahajúc za sebou čoby ropnú škvrnu nečistoty, aby sa zorientoval. "Stade," spokojne prehlásil, ukazujúc nosom na siluetu mesta.
"Priam bohovsky," zazubil sa, naťahujúc sa vo vode ako mačka, než sa do nej opäť slastne ponoril. Vlastne bol rád, že ho tu niekto našiel. Nemal šajnu, o koho sa jednalo, no zjavne mu to nejako netrhalo žily. Každá spoločnosť, čo nejačala od zúfalstva mu zlepšila náladu. Česť výnimkám. Vynoril sa a konečne venoval viac pozornosti aj iskrivým...čomusi, čo sa tu naokolo motkalo a štuchalo doňho. "Tí raráškovia sú tvoji?"

Abraxas cítil voči tejto akcii zvláštny nával vzdoru. Vedel, že tu musí byť a to mu na nálade vôbec nepridávalo. Ten pocit mohol pochádzať z toho, že ním pomaly ale isto začínala plieskať puberta, no väčší význam by pripísal tomu, ako prebiehalo posledné hromadné podujatie. Topenie, krik, plač. Šepkané vyhrážky utopených detských hláskov v hlbinách krvavej vody. A v závere rodičia, ktorí nad tým všetkým nehli ani brvou. Srandy kopec. A hoci teraz nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tu malo niečo podobné zopakovať, už len to, že ich sem mama dotiahla mu stačilo na to, aby bol odutý.
Neduživo mľaskal, jednak mu to bolo akosi pochuti, no keby tým pocuchal nervy niekomu z okolostojacich, noc by mu to neskazilo. Vždy keď sa náhodou započúval do slov vlka vpredu, ktorého vlastne nepoznal, po pár sekundách mu akosi skĺzla pozornosť niekde úplne inde bez toho, aby si to vôbec všimol. A možno bolo dobre, že dvakrát nevnímal, lebo rozprávanie o mŕtvych bolo čosi, čo aj v jeho prípade vedelo dvihnúť žlč. Teraz už áno, keď vedel, koľko nešťastných duší sa neustále s kvílením preháňalo po území Kultu. To mali byť všetko tí "bezbožníci"? Alebo tak skončia nakoniec všetci ako tu stoja, lebo o ich duše v skutočnosti nijaký Hati nemá záujem, ak tam hore vôbec niekde bol.
Podchvíľou sa zahľadel hore na zatiahnutú nočnú oblohu a riadne sa pritom zaklonil, akoby si snáď chcel stiahnuť hlavu z krku. Oči mu nudou klipkali a ani to úplne nepredstieral, hoci sa rozhodne nesnažil byť diskrétny. Papuľa sa mu v záklone otvárala čoraz viac a viac. Keď všetci po kúskoch zarapotali nejakú kravinu o vyslyšávaní, vyšlo z neho teatrálne zachrápanie.

"To znie ako dobrá motivácia, prečo neplakať," zazubil sa. Rozhodne tu teraz svoju "maminku" nemal za potreby. A vôbec, ich vzťah bol od ceremoniálu prinajlepšom vlažný. Nedôveroval jej, priam jej až celkom nerozumel. A vo vnútri ho to trápilo, vediac, ako nerád ju videl nešťastnú.
Ďalej sa však viac venoval neviditeľnému šidlu, hoci teda nič proti Miriam. Po jej prvej poznámke len plano strihol uchom, nebola by prvá ani posledná, kto si to myslel. Vlastne si to o sebe neraz myslel aj on sám, moc sa za to ani nehanbil. Keď spomenula nejakého brata, spozornel a krátko po nej hodil pohľadom, než pozrel späť na Anukiho. "Aha tak bráško," skonštatoval a uši my empatiou mierne klesli. "To máš blbé. Te-teda v dobrom...mrzí ma to."
Na chvíľu sa zamyslel hľadiac na vĺča, ako s očakávaním pokukuje po ňom a hneď na to po vlčici. Bol to trochu risk, vedel to. Ľahko by to mohla pochopiť ako veľmi nepekný žart, no bol rozhodnutý to skúsiť. Lebo ak nie, ak by mu verila, mohlo by byť z toho aj niečo veľmi fajn. "Je niečo, čo by si chcel segre odkázať, Anuki? Vieš, ona ťa nepočuje, tak jak ja," navrhol mu kamarátsky.
"Hmmmm," malý sa urputne zamyslel, akoby sa mu z toho mala hlava zavariť. "Že je to najlepšia sestrička na svete. A že ma mrzí, že som s ňou neostal celú zimu, veľmi som chcel ale Hati ma odviedol za ockom."

Bolesť v tvári akoby sa mu začala stupňovať, výraz sa mu krivil, ani čo by sa roztápal na slnku. Nie že by o slnku Abraxas niečo vedel, uhm. Kútiky sa mu roztiahli a triasli sa čoraz silnejšie, bolo jasné že sa chystal rozplakať na plné obrátky. Abraxas sa nervózne obzrel, akoby tu snáď hľadal týpkovu mamu, ktorá by ho vedela dať dokopy. "Boli sme bratia! Bratia-!! Veril som ti a ty si-" vratko sa rozkričal, z očí sa mu spustili slzy ako hrachy a celý roztriasol. "Kamoš ja ale fakt netuším o čom točíš, čestné!" zúfalo mu skočil do reči. "Nemám brata, okej moja sestra by možno niekoho vedela zmýliť ale celkom určite je to sestra! Ja ti pomóžem, pofúkam, šecko ale sa ukľudni, hej-" rozkvákal sa a sadol si rovno pred neho. Nejakým zázrakom vlk zmĺkol a snáď prvý raz pozrel priamo na Abraxasa. Párkrát sa zhlboka nadýchol a sťažka preglgol. "To je ono, tak, dýchaj," skúsil ho povzbudiť. "Ako sa voláš?"
"M-Morgan," šepol.
"M-Morgan. Super, dobre," horlivo prikývol. Tak už sa k niečomu dopracoval.

Bol teraz príliš zádumčivý na to, aby si nejaké drzé správanie pripúšťal. Ostatne, s Abraxasom bolo vo všeobecnosti ťažko dostať sa do konfliktu. Zmetene naklonil hlavu do strany. "Hm? Jaj toto-" svitlo mu, že hovorila o tej srande, ktorú našiel v knižnici. Už aj celkom zabudol, že ju tam má. "Nejde to dolu. Ak chceš skúsiť šťastie, vybesni sa," mykol plecami a mierne sa uškrnul. Hoci vzápätí tú výzvu mierne oľutoval, keďže slečna sa tvárila tak, že by mu bola schopná tú handričku strhnúť z hlavy aj s kožou. O taký peeling Abraxas teda nestál.
Potom však mierne sklonil hlavu na úroveň výšky toho malého, čo tam pobehoval. "A kto je tvoj kamoš?" Otázka bola adresovaná Miriam, on sa však stále díval iným smerom na kohosi, koho nikto normálny vidieť nemohol. Vĺčik si ho všimol tiež a zamával chvostom. "Ty ma vidíš! Aj ty si šiel s Hatim? Lebo ja som ho videl, prišiel si po mňa!" pochválil sa mu a priskočil bližšie. Nad tým blbnutím sa musel usmiať, hoci trochu smutne. "Som Anuki!" predstavil sa. "Anuki," zopakoval Abraxas.

V hlave sa mu toho dialo mnoho. Rozhodne sa nedalo tvrdiť, že by nebol po zážitkoch tejto noci otrasený, najmä kvôli chudákovi Morganovi. Trápilo ho, čo všetko tam videl a počul a mal zlú predtuchu, že až si niekde doma v kľude sadne, pospomína si aj na mnohé ďalšie veci, ktoré sa dozvedel, ktoré mu tak skoro nedajú spať.
Bolo toho mnoho, s čím sa musel teraz vysporiadať, no na druhej strane...nemohol poprieť, aj keď sa mu to maličko priečilo, že mu dnešná noc priniesla aj istú dávku úľavy. Teraz už vedel, odkiaľ hlasy skutočne pochádzali a možnosť aj skutočne vidieť ich vlastníkov ho výrazne schladila. Vedel tiež, že nech už boli zvuky akékoľvek, nemohli mu fyzicky ublížiť. Aj keď by niektorí z nich zrejme chceli.
Keď podchvíľou podvihol hlavu, v neveľkej diaľke zbadal dva vlky, pričom v tejto chvíli ešte nemal ani šajnu, ktorý z nich je živý, alebo či sú obaja mŕtvi alebo nie. Malé vĺča roztopašne poklusávalo okolo mladej vlčky. A keďže vĺčat tu, okrem seba a Sabriny, ktorí sa už aj tak obaja vytiahli riadne do výšky, dedukoval, že minimálne krpec už bude po smrti. Maličko mu z toho zovrelo hrdlo. Smrť je smrť, je smutná vždy. No predstava, že tu zhynulo malé deco bola o to smutnejšia. Aspoň že teraz vyzeral spokojne.

Keď čosi hrejivé napálilo do jeho boku, Abraxas len lenivo odsunul hlavu do opačnej strany, než skadiaľ prichádzalo ono štuchanie a neduživo mľaskol. "Mama ešte nijeee..." zamrnčal, akoby sa snáď duchom ocitol späť doma. Nebol zas až tak mimo, len si nadľahčoval situáciu, ktorej však na druhej strane tiež celkom nerozumel. No nič zlé mu to nespôsobovalo, tak to ani príliš neriešil.
"Veď už som odišiel," zamrmlal si mierne zmetene popod nos, pričom cudzinku nevzal vôbec do úvahy a opäť zložil strapatú hlavu do vody, tak, že mu siahala takmer k očiam. Avšak na jeho obhajobu - mohol si ľahko myslieť, že to naňho zas rozprával ktosi zo záhrobia. Našťastie sa toho po uplynulých udalostiach už príliš neľakal, hoci ho to zväčša ani moc netešilo.
Až o pár minút neskôr mu oko zašlo k brehu, kde akási svetlá postavička otvárala a zatvárala papuľkou a vychádzali z nej zvuky. A trvalo mu ďalší moment uvedomiť si, že boli adresované jemu. Keď mu to došlo, v duchu sa azda aj trochu zľakol. Ako dlho tu už bola? Pomaly žmurkol najprv jedným okom, potom druhým a vyfúkol podvedome do vody ďalšie bublinky. Počul, že niečo hovorila, to hej. Len chudák nedával pozor a tak netušil, čo na to povedať. Rozhodol sa teda počkať, až mu povie niečo iné. Teraz už si dá pozor.

Ťapkal po kamenistom brehu rieky a v hlave sa mu nič nedialo. Čo bolo celkom prekvapivé, najmä prihliadnuc na fakt, že bol niekde, kde s najväčšou pravdepodobnosťou nemal byť. To Abraxas v podstate vedel, respektíve o tom počul, no bol akosi patologicky neschopný vziať si to k srdcu. Darebák ani len nijaký plášť neukradol, jednoducho z mesta odkráčal, lebo však čo.
Dobré bolo, že už dlho nepočul nijaké hlasy, vlastne tu na tom bolo dobrého veľa ďalšieho - čistá voda, veľa stromov, a celkovo príjemnejšia atmoška než v meste. Celé to bolo iné. Pravda, možno by si toho vedel užiť viac, alebo možno pre hlas svedomia naopak menej, keby mu nemotalo hlavu. Zožral v meste niečo čudné, už si ani nepamätal čo to bolo, no napriek tomu sa vôbec nesťažoval. Zrazu to mal v hlave krásne poupratované.
Keď sa pomalým tempom dopracoval až k okraju pobrežia, ani tam inštinktívne nezastavil. A nezastavil, pokým mu voda nevliezla do nozdier, až vtedy konečne urobil otočku. Vo vode sa neocitol od ceremoniálu, a aj to vtedy sa ťažko dalo nazvať vodou. Nebola to dobrá skúsenosť, ba dosiaľ pravdepodobne najhoršia. Žiadne spomienky z toho ho však teraz nezaplavovali, žiadne zvuky z hlbín ani pocit sťahovania pod hladinu. Vrátil sa bližšie k brehu, kde mu plytčina dovolila zvaliť sa na dno a bohapusto si do vody začal nosom robiť bublinky.

Vlk sa tváril neprítomne, možno až mierne vyšinuto a hľadel kdesi skrz neho. Abraxas sa mal na pozore, nikde toto indivíduum predtým nevidel, no ani mu teraz nenapadlo riešiť, že by bol na pôde Kultu nejaký vlamač. Také veci do jeho hlavy zatiaľ nepatrili.
"Ale prečo?" hlesol cudzinec. Nevyzeral, že by ho to fyzicky nejako trápilo, hoci sa mu v očiach perlili slzy. "Prečo si to spravil?"
Zamračil sa a so starosťou v očiach celkom vyliezol spod stola a bližšie k vlkovi. Znepokojený bol stále a to riadne, no to, že ho mohol vidieť mu značne prospievalo. Napriek tomu, že ho tu nikdy v živote nevidel, mu bol niečím povedomý.
"Ja-ja som to nebol, neublížil by som," zmätene zahabkal. "Nezavoláme niekoho? Lebo ako fakt že krvácaš, škaredo." Opatrne sa k nemu priblížil, keď sa však skúsil dotknúť jeho labky, prešiel priamo skrz a na dlážku. Zježil sa od strachu a hneď si ju stiahol späť.

Abraxas si šmejdil v neporiadku knižnice, zvedavo ňuchajúc všetko prítomné. Dalo by sa povedať, že sa u neho začínal formovať celkom talent na stopovanie, aj navzdory tomu, že to v meste šlo iba sťažka. Celkom ho bavilo učiť sa identifikovať práve tú širokú paletu pachov, ktoré mimo mesta nik nepoznal, a ktoré ho najmä nemuseli pri vetrení zaťažovať. O tomto pravda mladý kulťan nič nevedel.
Postupne sa dostal až k zapratanému stolu, z ktorého visela ďalšia kopa smetí. Díval sa hlavne na zapratanú dlážku pod ním, nevedno, čo presne ho tam tak zaujalo, no na moment zabudol na všetko ostatné. O to viac ho vydesil skormútený hlas, asi pár metrov za jeho chrbtom: "Len som chcel ísť domov." Abraxas vykopol zadnými ako splašený kôň a vrhol sa pod stôl, stiahnuc tým čosi visiace zo stola. Bola to akási jemná handrička, zachytená na jeho čele. Len čo sa zvrtol čelom ku hlasu, inštinktívne si siahol labou k očiam, aby sa toho zbavil. Šatka však zanovito ostala na jeho tvári, akoby sa s ňou bol narodil. Vyplašene otvoril oči.
Uprostred knižnice sedel vlk. Nižší, jemne bucľatý, no čo si na ňom všimol ako prvé, na hrdle sa mu čerila veľká rana. Pri týchto situáciách už ani nedúfal v to, že by majiteľa hlasu smel aj vidieť, no práve teraz mu to veľkú radosť nespôsobilo. Chvíľu sa len triasol na mieste, než urobil drobný krôčik vpred, ešte vždy však pod stolom. "Krvácaš," zmätene hlesol.

Rozhodne mu dobre padlo počuť niekoho sa takto od srdca zasmiať. Nebol to vlastne zvuk, ktorý by počúval často, pravda, zlatou výnimkou tu bola jeho Sabrinka. A tak, nech už bol donedávna akokoľvek nervózny, aj Abraxas teraz trochu pookrial a rehotal sa spolu s Omarou, až temer zabudol, čo mu bolo smiešne.
"Čo-? Jasné určite!" súhlasil a veselo zamával chvostom. "A ty si ako jaké postavenie, ty môžeš ku hraniciam?" sadol si, aby sa mimovoľne poškrabal za uchom. Často ho svrbeli, nepochybne tam mal nejaké blšky.

Keby tak mal normálne oči, bolo by na nich vidieť, ako sa rozžiarili, keď mu Sabrina prehodila kus látky cez chrbát. "Uuuu-ááá najvelebnejšia!" zajasal. "Prečo sme mesiáča nevideli v niečom takom? Budil by väčší rešpekt, keby holý nechodil-" dodal, snažiac sa vylúdiť snobský tón. Skôr to však znelo, akoby nachladol.
"V tomto tu by som mohol stáť na streche veľkej budovy a dívať sa dolu do ulíc, vieš ale - tak fajnovo!" Vybral sa medzi poprevracané regály, zvedavo prehrabujúc zaprášené zvyšky tovaru. "Rýchlo, musíme odieť aj teba-" pokračoval, no vzápätí vetu nedokončil. Medzi látkami sa mihla akási povedomá textúra. Pozastavil sa nad tým a hneď na to, bez veľkého premýšľania zalovil nosom, aby sa k predmetu vrátil. Keď ho našiel, čosi ho však pošteklilo na nose. Chlpy.
"AAAAAA!" doľahol k Sabrine jeho vresk, keď sa ukázalo, čo tam vlastne našiel. Bol to kožuch. S rukávmi a golierom a gombíkmi, no predsa to bol chlpatý huňatý kožuch. Aj on by taký mal, keby sa raz za čas bol aj očesal.

Už mu nebolo treba dvakrát hovoriť, len čo za sebou začul matkine kroky, vytrelil za Sabrinou. Z toho, čo tu vystrájali mal Abraxas vlastne trochu zmiešané pocity. Aj keď nerozumel prečo, už stihol zachytiť, že denné svetlo svetlo bolo v ich svorke akýmsi tabu. A čo ako bol naň zvedavý, bál sa, že mamička by s tohto mohla byť nešťastná. Nechcel jej prikladať, nie keď vedel, že sa aj s otcom občas pohnevali a to jej určite nerobilo dobre. Vlastne z nej väčšinu času nemal pocit, že by bola práve šťastná. Alebo sa tak možno len tvárila, no Abraxas týmto veciam nerozumel. Chcel byť dobrým synom, no teraz chcel byť aj dobrým bratom-ach!
Možno, keby si túto morálnu rozpravu ušetril na neskôr, nebol by sa potkol na chvoste svojej sestry. Labka mu nedobre doskočila na hranu schoda a už aj letel dolu. Našťastie nie tak hlboko, aby si stihol nejak výrazne ublížiť, no dosť na to, aby na prízemí preletel cez vykývané dvojkrídlové dvere na ulicu, kde sa rozpleštil.