Príspevky užívateľa

Keby náhodou Sabrine nestačila prítomnosť len jedného citlivého týpka, na scénu sa konečne dostavil jej brat. S ľahkým elegantným meškaním - jednak preto, že tušiac, čo sa bude diať tu byť nechcel, možno dokonca ešte menej než Duiny. Pre neho totiž predstavenie nekončilo tým, že by odsúdený dodýchal, to bol ešte len začiatok. A on bude vedieť, že ho Abraxas dokáže počuť a pôjde k nemu a bude mu revať do ucha o svojej žene a deťoch. Preto druhým dôvodom, jeho meškania bolo, že sa na toto kultúrne podujatie potreboval náležite pripraviť a táto príprava mohla byť povšimnuteľná na spôsobe, akým pri každom kroku vliekol pazúre po zemi. Na svoj príchod tak chtiac-nechtiac upútal štipku pozornosti, ako kovboj, ktorý pri vstupe do salónu štrngoce ostrohami.
Obišiel celý dav zozadu, aby nikomu nezavadzal, až zameral svoju sestru v spoločnosti modrého okrídlenca. Aspoň táto zostava bola dobrá. So sklopenými ušami si sadol rovno medzi nich, jeho výraz v tvári bol napriek všetkému, čo do seba napchal, pochmúrny a vážny. Keby sa nebol hanbil, najradšej by Aiduina potiahol za krídlo a prehodil si ho cez seba ako deku. Potom si uvedomil, že on hanbu vlastne nemá a tak ako pomyslel, tak aj urobil.

Krkavec zase po stý raz poskočil, zatrepotal nekoordinovane krídlami, technikou pripomínajúc skôr sliepku a po patetických ani nie dvoch metroch sa opäť zniesol do vlhkého machu. Vyskackal na krivoľakých behákoch na skalku a dychčal. Ako pes, s otvoreným zobákom a vyplazeným jazykom, isto by tak ohúril nejedného ornitológa.
Navzdory úsiliu, ktoré by sa tretej osobe mohlo zdať deprimujúce sa však v skutočnosti Abraxas celkom dobre bavil. Nový dar, ktorý v sebe prebudil mu za posledné mimoriadne stresujúce obdobie doprial rozptýlenie, ba až hobby, ktoré zúfalo potreboval. Možno by mal mať o to väčšiu motiváciu zotrvať za hranicami mesta, potom čo sa prihodilo Sabrine, dávať na ňu pozor, nespustiť ju z očí. A nech je mu padre svedkom, že to tak po väčšinu času aj robil, ticho čakajúc, kedy s ním sestrička stratí trpezlivosť. Tú však strácal aj on - nebolo to len o tom, byť tam. To nestačilo, nič čo mohol urobiť nestačilo, ako už sa presvedčil, riziko, ktorého sa teraz obával najviac na svete sa jednoducho nedalo potlačiť, čo by zaň aj život položil. Ergo, mladý vlk sa musel obracať po alternatívnych spôsoboch, ako si udržať aspoň zlomok zdravého rozumu.
A tak utekal, nie noc čo noc, no i teraz utekal, cibril si mágiu aj letovú (ne)schopnosť, aby si aspoň na pár hodín prečistil hlavu. Musel prejsť úctyhodnú diaľku, aby ho únava dokázala priviesť na iné myšlienky. Únava a čosi navyše. Možno si tento vzletný stav mysle a pretrvávajúcu pachuť na koreni jazyka už podvedome spájal s pachom niekoho, kto, pevne veril, dokázal pôsobiť skoro rovnako omamne. Na druhej strane sa sám sebe divil, že mu ešte celkom nevyfučala z mysle. Až v poslednej tretine cesty si uvedomil, kam mal od začiatku namierené. Bol za tým osud? Hati?? Nah.
Celý našuchorený sa otriasol a s tým aj premenil nazad, popadnúc tak na skalku, ktorá bola rozmerom naozaj súca iba pre toho krkavca a tak sa z nej veľmi rýchlo odpratal. Cítil ju tu. Mohol by kráčať, až kým by ju necítil viac a viac ale to mu z nejakého dôvodu prišlo neodôvodnené. Možnože sa nepremenil celý, ale vtáčí mozog mu ostal, boh vie. Zhlboka sa nadýchol a spustil ponad vrchy:
"GEPPETTO! GIOVANNI! GIACOMO!"

Jméno postavy: Abraxas
Jakým předmětem byla postava začarována: sněženkou
S kým a kde hrála: self post v domoch + ruinách v kotline s Madox
Kolik postů ve hře přibližně odehrála: 1 self post + 1 v ruinách
Krátké shrnutí příběhu: Abraxas si pričuchol a premenil sa. Dá sa povedať, že ho to trošku prekvapilo, tak si túto zmenu životného štýlu šiel nechať prejsť hlavou niekde za mesto, až sa dostal do kotliny, kde jeho pozornosť upútali ruiny, pripomínajúce mesto.
Dopad na postavu: K stretnutiu s Madox sme sa herne zatiaľ nedostali takže v tomto ohľade žiaden. Aj bez toho si však túto príhodu rozhodne zapíše za uši a rád ňou v budúcnosti privedie niekoho do rozpakov. Taktiež prišiel na to, že ako ženskej mu to sekne.

Ako obvykle nemal potuchy, kam mal namierené. Jeho náhly únik z mesta nebol o tom, že by sa teraz teraz vlk...či vlastne vlčica potrebovala ísť vyplakať niekde v súkromí do húštia, no rozhodne nezaškodilo si prevetrať hlavu. Núkala sa otázka, či snáď v meste, alebo keď už aspoň v blízkosti mesta vari nebolo dosť priestoru na takú činnosť, avšak Abraxas si ako obvykle robil čo chcel. Sám zo svojej metamorfózy nemal tak ťažké srdce, ako by možno bolo očakávané, veď čo tam po nejakom pohlaví, že? On sa predsa cítil so sebou komfortne, nech by sa ocitol aj v tele sliepky. Vedel však aj toľko, že tieto progresívne myšlienky by asi v Kulte neleteli a tak než by ho jeho sestra zasvätila do starostí a radostí ženského života, radšej si to šiel najprv niekde dobre premyslieť.
Bolo mu akosi ľahšie do kroku, celý si prišiel voľaký pružnejší, no možno to bolo len napätím.
Keď mu cestu skrížila veľká mláka roztopeného snehu, nepremeškal príležitosť konečne sa na seba poriadne pozrieť. Iste, nenarástli mu týmto rúž a očné tiene, no nebolo ťažké si všimnúť ako sa zjemnili rysy jeho kedysi ostrej tváre a mocných čeľustí po otcovi. Slečna to však stále bola od oka nebezpečná, aj by sa jej mile rád prihovoril keby sa nebol kukal sám na seba. Uznanlivo zapískal, vytáčajúc hlavu raz do jednej strany, raz do druhej, až keď sa chystal so svojím odrazom konečne rozlúčiť, všimol si na vodnej hladine odraz ešte niečoho. Podivná sivá silueta v pozadí, tak neprirodzene týčiaca sa pomedzi stromy, skoro ako...ako mesto! Žeby sa bol nechtiac už aj vrátil? Chytro vyskočil na rovné nohy a vetril. Nie, v meste nazad nebol, ale budova tam skutočne stála. No keď už tu bol, hádam by taký objav len tak neobišiel, že? Zvedavo zastrihal ušami a vydal sa tam.

Pomaly a neochotne sa od Ossiana odlepil a opäť sa z viditeľným sebazaprením pozrel na nebožku. Ešte vždy ním mykali vzlyky, no už bol podstatne tichší, len sťažka poťahoval nosom a podchvíľou tuho zažmúril oči, aby sa dal trochu dokopy. Jeho úsilie do istej miery však narušil mesiáš, ktorý dorazil na scénu a taktiež nevyzeral, že by sa cez túto udalosť chystal preniesť s takou gráciou ako Ossian. A keď bude Nirix plakať, tak Abraxas bude plakať s ním!
Trasľavo sa nadýchol. "Bola na moste...bola v tieni, bola-" musel to povedať takto, o tom, že bola Zan na slnku za predpokladu, že by ju to ukrátilo o nejakú milosť, nemohol povedať ani slovo. Hoci ťažko povedať, či mu toto niekto žral, na moste toho tieňa totiž veľa nebolo. "A spadla," hlas sa mu znovu zatriasol a utrel si slzu. "Prepadlo sa pod ňou-"

"Prečo som stále tu?"
Oh nie. Nie nie nie nie, to predsa nepočul. Nesmel, nechcel to počuť. Zaniyah-!
"Kde má byť ten miesac?"
Abraxas už dlho nepochyboval o pôvode hlasov, ktoré k nemu večne doliehali, no keby predsa, teraz sa mu opäť naskytol dôkaz o tom, ako to skutočne bolo. Dôkaz, o ktorý on však neprosil! Opäť zažmúril oči a začal vzdorovito krútiť hlavou. "Prosím nie..."
"Len za to, že som sa dotkla slnka...vždy som v neho verila-" hlas vlčice, ktorá tu bola ale nebola, začínal naberať na váhe.
"Nie, prestaň!" On ju neprijal, skutočne ju trestal! A za čo?
"Poslal sem aj moju rodinu, že hej? Tyran! Nenažrané hovädo, pre ktoré nič nie je dosť-!"
Mladému vlkovi sa podlomili nohy, len-len že sa nešmaril o zem. "Prosím...prosím nie, utíš sa, teraz nie, nechcem-" zachripel. Celý sa roztriasol, zhrbený, uši aj chvost stiahnuté, akoby bol chorý. Bol strnulý, srdce mu v hlave zbesilo búšilo a napriek tomu ju stále počul. Čo si však bolo najľahšie všimnúť, bolo ako dýchal - či skôr nedýchal. Hyperventilácia mu rozpínala hrudník, fučal a hvízdal s papuľou dokorán a napriek tomu mal pocit, že nijaký vzduch nenachádzal.

Až mierne zhovievavo sa zasmial mesiášovej poznámke a viac sa tým nezaoberal, iba švihol chovstom. Jemu to ani neúctivé neprišlo. Napriek tomu, že už nemal moc nárok na to, aby sa s ním jednalo v rukavičkác ako s deckom, keďže vo svojich takmer dvoch rokoch deckom ani nebol. Ale čím dlhšie strpenie s ním Nirix bude mať, tým lepšie, že? On to s ním koniec-koncov nemyslel ani v najmenšom zle, proste sa s ním bavil tak, ako mu huba narástla - bez potreby sa nad tým stresovať. Na to mal lepšie dôvody.
"Skúšal si spať?" uškrnul sa a ochotne ho nasledoval. "A to sa pýtam reálne, na to ti ja recenziu nedám." Veru, mesiáš by tu nebol jediný zo zlou životosprávou. V spoločnosti Abraxasa bol práveže najskôr tým zdravším.

Nuž každému sa najviac pýtalo na rozum to, čo k nemu malo najbližšie. Abraxas počul hlasy zo záhrobia, teda metódou voľnej asoiciácie s hlinou došiel k hrobu. Bola to malá násobilka. Ostatne ani ono zahradničenie mu nebolo tak vzdialené, či skôr ten výsledok, ktorý si pod zahradničením predstavoval. To ho práveže náramne zaujímalo!
"Hiii dobre ty," nadchol sa a vzápätí mu hlas padol o oktávu nižšie. "A čo zaujímavého pestuješ? Netreba ti helfnúť?" Mladík sa dal okolo neho krúžiť ako hladný žralok, hoci nič záludné nemal zalubom, mohlo to pôsobiť trošku výhražne. Holt cítil motiváciu-
Našťastie Duinyho pred jeho záujmom ktosi, alebo skôr čosi zachránilo. Keď dokončoval kružnicu, nakrátko zbystril, keď sa v jeho periférnom videní čosi pohlo. Malé čierne, ledva si to všimol. No Abraxas mal náramne rád malé veci, čo mu hralo do karát, keďže pri jeho výške bolo malé všeličo. Vrátanie mesiáša. Potočil hlavou rovnako, ako bytosť, ktorá na nich nesmelo pokukovala spoza rohu. "Awwwww," vydal zo seba, mávajúc chvostom a ešte sa trochu zhrbil, snáď aby nepôsobil tak desivo. Zas mu zrovna konštruktívne neodpovedal, hoci mu to trochu priomínalo hviezdičky, ktoré so sebou nosievala Pepe. Nie až tak vzhľadom, skôr celkovým dojmom.

Uplynulé udalosti v Kulte Abraxovo mentálne zdravie skúšali ako na rektorskom termíne, ak sa to, čo sa mu dialo v hlave skoro od narodenia dalo nazvať mentálnym zdravím. Kde sa však jeden dostal na dno, aspoň tam sa domnieval, že sa ocitol, dalo sa tam občas nájsť aj niečo cenné. Niečo, čo by mu pomohlo odraziť sa od toho dna zas bližšie k hladine. Ťažko povedať, či to, čo tam dole našiel bolo dobré či zdravé, ale našiel to - pomalý vstup do rezignácie. Všímal si, že kedykoľvek sa pokúsil zatlačiť krutosť sveta do strany, jeho akcia sa stretla s oveľa nepríjemnejšou reakciou. Už na to viac nemal energiu a tak nastavoval držku aj ďalším prípadným ranám osudu. Robil pritom tú jednu vec, ktorú mohol robiť vždy, sviatok-nesviatok a snoril. Preto snežienka, ku ktorej si tohto večera pričuchol, nebola zďaleka prvou.
Telom mladíka preletel akýsi záhadný pocit tepla, prečesol ho od nosa až ku špičke chvosta. Keď pominul, vystriedal ho klasický chlad skorej, veľmi skorej jari, ba priam neskorej zimy a po chrbte mu v kontraste o to nepríjemnejšie prebehol mráz. Abraxas so záujmom naklonil hlavu, stále viac-menej nerušene hľadiac na rastlinku, uvažujúc, či práve nebol svedkom botanického objavu. Pri tak náročnej myšlienke predsa nemohol len tak sedieť, musel sa poškrabať - áno. Vtedy si všimol, že niečo bolo preveľmi inak.
"ČO TI-!!" niekde sa nad ľudskými sídlami ozývalo kikiríkanie, tu v Kulte jeden musel rátať s tým, že ticho hmlistých ulíc občas pretne Abraxasova nadávka. Teraz si šiel oči vyočiť, vyskočil na rovné nohy a sám si všimol, že aj tie boli akési iné. Cítil sa ale necítil sa. Cítil...ženskú. "Hati..?" ozval sa tónom rodiča, ktorému decko ukradlo klúče od auta.

S úškrnom sa spolu s ňou chvíľu díval na zelenú labku, až kým ich rozhovor znova nepreťal nejaký ďalší pútavý faktor- "Čooo, hada? Máš hada? Ukáž hada!" znova sa napružil, ako v túto noc už po niekoľký krát a vyrazil na rovné nohy, obchádzajúc si s nosom pri zemi, akoby mal jej maznáčika každú chvíľu vystopovať. S takým niečím sa veru často nevídal, zblízka nikdy. Hady sa rady vyvaľovali na slnku a nebyť Kultských zákonov, Abraxas by sa tam mile rád vyvaľoval s nimi.
Keď bez nálezu okolo vlčice opísal celý kruh, vrátil sa presne tam, kde začal. Nevedomky jej svojím pátraním doprial tú chvíľu ticha, ktorú by mohla využiť na zamyslenie nad onou bolestnou, akokoľvek nevinnou, otázkou. A Abraxas sa nad jej odpoveďou zamyslel tiež. Dvihol hlavu od zeme a spočiatku na ňu ani hneď nepozrel, hľadiac niekam pomimo. Vĺčik nebol nijakým géniom, ostatne bol mladý no zrejme ani víly sudičky by nevideli v jeho budúcnosti matematického analytika. Emóciám ale rozumel, vlastne ťažko povedať odkiaľ, keďže mali jeho rodičia citový rozsah čajovej lyžičky. Vedel to, cítil to, možno preto, lebo v ňom sa tiež už teraz odohrávali emócie, ktoré ešte do hlavy odrasteného vĺčaťa nepatrili. Nevravela mu pravdu.
Otočil sa k nej s akýmsi novoobjaveným kľudom, pretože rozmýšľal, na tvári ten istý melancholický úsmev, akým ho počastovala Erora. Donútilo ho to spomenúť si na výkriky, ktoré už veľakrát počul a neunikol pred nimi ani v bazéne. Aj keď sa ho teraz dospeláčka pokúsila uchrániť pred bolestnou pravdou o tom, aký svet v skutočnosti bol, on to už bohužiaľ vedel. Respektíve o tom vedel viac než kdektoré decko. Nežral jej to, trpela. A keby bola niekde tam, odkiaľ pochádzali všetky tie bolestné výkriky, kričala by spolu s nimi. Bolo mu z toho smutno, no než aby sa z toho rozplakal, rozhodol sa oplatiť jej to rovnakou mincou a nechať si svoju bolesť pre seba. Nezvyklé na dieťa snažiť sa takýmto spôsobom ušetriť dospeláka, no nerobil by to prvý raz. Ak ho ona nechcela zarmútiť, prečo by to mal spôsobiť on jej? To si predsa nezaslúžila!
Jediný háčik bol ale v tom, že na rozdiel od nej nebol dosť silný na to, aby všetko zamaskoval, preto šlo na jeho hlbokom nádychu šlo počuť, že sa trochu chvel a oči sa mu zaleskli, než sa zmohol na slovo. "Len aby," zazubil sa, aby to zakryl a zašvihal chvostom. "Ale si super, takže sa ja s tebou budem rozprávať," vysúkal zo seba. Znovu sa k nej primotkal a bez veľkého ostychu sa k nej pritúlil, sám to potreboval.

Abraxas práve posedával kdesi na rohu a bohapusto si mocnými tesákmi prečesával strapatú srsť na pleci. Čosi ho tam statočne omínalo, no niet divu, keďže bol zaručene celý zablšený. Do ulice bol otočený chrbtom a tak, keď zaznelo jeho meno, cukol sebou, div si nič nevyšklbol a uprel prázdne biele oči za hlasom. "Heej, čau mesiáš!" uvoľnene ho pozdravil a pobúchal chvostom po asfalte. Neohrabane sa vytiahol zase na nohy, nutno podotknúť že v tejto chvíli už do svojej nemalej výšky. Trochu zafŕkal, než vykročil, aby si spomedzi rezákov vytriasol zachytené chlpy. Rozhodne to bola doba, čo by mal priestor hodiť reč s miestnym pánom vedúcim. Prvý a dosiaľ posledný raz tomu tak bolo na ceremoniáli, ak sa to dalo vtedy nazvať rečou. "Jak nám to kultí? Nejaký si zvadnutý, či?" kamarátsky naklonil hlavu a doklusal až k nemu.

Abraxas nehľadel na vlčicin nepokoj, respektíve nie na jej obavy. Akákoľvek výraznejšia reakcia z jej strany nabádala vĺčika k tomu, kopírovať až znásobovať jej energiu. Nemohol tu predsa len tak posedávať, hoci už nebol zas úplné decko, v hlave sa mu toho veľa nezmenilo. Hmýril sa, prevažoval z jednej labky na druhú a s viditeľným pobavením sledoval, ako sa potkýnala o vlastné slová.
"A čo by si tak stíhala? Čo si stíhačka?" rapotal si, vzápätí sa jej však opäť podarilo získať si jeho pozornosť, keď sa dala rozprávať o ľuďoch. Priplichtil sa ešte trošku bližšie, možno až príliš blízko na niečí vkus a uši, do ktorých ešte celkom nedorástol natŕčal ako dva satelity. Možno by bol jeho matke niekedy dopriaty takýto pohľad, keby mu aj ona niekedy porozprávala aj niečo zaujímavé!
"Uáááu to znie hnusne!" zajasal s užasnutým širokým úsmevom. Pri jej ďalších slovách sa poobzeral okolo, akoby tu snáď chcel ešte nejakých ľudí zbadať. "A za kieho tu už potom nejsú? Tí ľuďovia! A tie budovy, to postavali oni?" vyzvedal a to sa ešte len rozbiehal. Takéto novinky! To musel povedať Sabrinke! Ako už celkom zabudol, že mal dnes v noci vlastne depresiu, zlatá Erora ho z toho vytiahla.
Keď skončila, so zatajeným dychom mu pohľad skĺzol k jej extra končatinám. Vlastne si nebol stopercentne istý, čo si o tom mal myslieť. Ono to celé znelo ako sci-fi a to bolo hrozne husté ale...akosi sa mu nepáčilo slová 'skúšali, čo všetko vydržím'. Robili jej zle? Takej príma tetke? Zamyslene sa prikmotril až k nej a bez ostychu jemne podobral jej prednú zelenú labku tou svojou. "To máš jak spolubývajúceho, kerého nosíš stále so sebou," pouškrnul sa, no keď na ňu hore pozrel, úsmev mu trošku povädol. "Nebolelo to?"

Napriek svojmu pasívnemu stanovisku, keďže na nijaké iné nemal momentálne energiu, vo vnútri ešte stále panikáril. Nechcel si to pripustiť, nerozumel tomu. Prečo? A to si myslel, že spomedzi všetkých, práve on, čo poznal smrť zo svojho vlastného unikátneho uhla dosť dôverne, bude niečo takéto znášať lepšie. Figu borovú. Pravdu povediac, teraz na svoje schopnosti vôbec nemyslel a zrejme to bolo aj dobre, pretože s prihliadnutím k tomu, čo od zosnulých už pobral, smrť nebola žiaden piknik. Všetko, čo teraz vnímal bolo chladnúce ochabnuté telo, ktoré v ňom vzbudzovalo pocit totálnej bezmocnosti. Ona nechcela ísť. Ostatne, ani nemala chcieť, nikto by nemal, no obraz toho, ako sa Zaniyah otočila k nemu a osud ju beztak stiahol ku dnu mu nemizol z očí. Nechcela.
Hlas Bellanny registroval, no reagoval až po chvíli. Ledabolo si utrel slzy a zdvihol hlavu, bezradný, zraniteľný pohľad upretý na vlčicu v tieni. "Ona-ona..!" zašklbali ním vzlyky, než sa opäť pozrel dolu a to mu bohato stačilo, aby sa slzy spustili znovu. Vlastne jej nemal čo povedať. Opäť sa o ňu oprel, snažiac sa hlbšie dýchať, nejako sa utíšiť ale márne.
Ossianovi spočiatku nebol schopný povedať vôbec nič, ostatne to, že sa sám vyhrieval na slnku mu bolo srdečne jedno. Mal pred ním chrániť telo vlčice? To mu vlastne vôbec nenapadlo, no keď to starší vlk spomenul, v momente sa toho chytil. On v tom možno taký duchovný význam nevidel, respektíve tomu doteraz celkom neporozumel, no čokoľvek dobré by teraz pre ňu mohol urobiť, urobil bez ďalších otázok. Striaslo ho, keď mu na chrbte pristála plachta, rýchlo však k sebe vlčicu potiahol, aby ju pri sebe schoval. Pravdaže, celá sa do toho tieňa nemohla zmestiť. Abraxas túto výpomoc od Ossiana poňal skôr ako gesto materinskej lásky a vlastne by to bolo to najmaterinskejšie, čo doteraz zažil, že? Otáčajúc hluché ucho významu jeho slov, teraz mu totiž stačilo, že pri ňom bol aj niekto, z ktorého sálalo nejaké teplo. "Boha, padre-!" zaúpel uplakane a než mu jeho nemienená mentálna podpora stihla zdrhnúť, bez najmenšieho ostychu sa k nemu pritisol, div mu hlavu celú nevopchal do kapuce.

tw: panikárim nad smrťou (?)

Naprázdno preglgol a nespustil z nej zrak ani na sekundu. Nestávalo sa mu, že by bol natoľko sústredený, no skutočne ho v jednej chvíli premkol strach. Vyzerala, že skočí. Ani si sám nebol istý, kde tú domnienku tak rýchlo nabral, možno počnúc tým, že ako kulťanka iste vedela, že tam nemala čo robiť. Možno jej už tým pádom bolo všetko jedno. No i keby bola práve hlboká noc, to napätie by ho pravdepodobne stále neopúšťalo, či už to bola empatia alebo nejaká zlá predtucha.
Keď zahabkala, Abraxas krotko zvesil uši, aby si nepomyslela, že ju tu prišiel cepovať. Tu skutočne nemohla mať lepšieho svedka. "Klidek, pohoda. Ja nejsom bonzák," chlácholivo sa pousmial a bez veľkého premýšľania urobil krok vpred - za hranicu tieňa. Ostré ranné slnko vykreslilo jeho strapatú srsť vo farbách, aké na sebe nespoznával, viečka sa na moment prižmúrili, keď mu slnečné lúče podráždili zrak. Zadné nohy mal ešte stále v tieni. "Kukáš? Včul sme v tom spolu. Tak icinkaj," naoko uvoľnene kývol nosom, nech ide k nemu. Ešte stále bol nervózny, no to, že mu venovala pozornosť mu dodalo trochu istoty, že sa strachoval zbytočne.
Skutočne mu padol kameň zo srdca, keď urobila krok k nemu. Tá úľava, zlatý dobrý pocit podpísaný zamávaním chvosta trvala asi tak sekundu. Možno dve-tri, lebo keď pod vlčicou zahučal drobiaci sa betón, sotva na to stihol reagovať. Keď sa jej však nohy podlomili, krv mu stuhla v žilách. "Pozor-!!" vyhŕkol, no než to stihol dopovedať, bolo neskoro. Čo sa to...ako sa to vôbec-? Neveril tomu, čo práve videl. V jednej sekunde tam stála, vyrážajúc k nemu a bol za to rád, hneď v druhej mu srdce bubnovalo ako už dlho nie a on celkom bez dychu upaľoval pod most k zamrznutej rieke. Prosím, buď v poriadku.
Roztrasene zaflekoval na ľade, zadné nohy sa mu šmykli, no nič z toho si nevšímal, proste sa k nej nejako doplazil. Ležala tam celkom bezvládne, na bielej ľadovej pukline, no nič sa pod ňou neprelomilo. "Nie nie nie nie," polohlasne modlikal a hrdlo mu skrúcalo. Razom bol pri nej a začul, ako sa puklina začala šíriť. V duchu zaklial a chňapnúc ju za kožu na zátylku ju odtiahol ku brehu. Cítil ako mu chladla okolo zubov, zatiaľ čo sa v jeho očiach začínala kopiť horúčava.
"Prosím nie, nerob toto, šecko len ne toto, notak prosím," hlas sa mu začínal lámať, labky sa mu triasli, vlastne sa úplne celý triasol. Priložil jej hlavu k hrudi a počúval, okrem vlastného ťažkého dychčania však vôbec nič nepočul. Zaťal zuby a z očí mu vytryskli slzy. Tragické ticho preťal vzlyk a hneď na to ďalší, hlasnejší. Ani nevedel, ako sa volala. Do prdele, však nevedel ani, že tu žila! Keby prišiel skôr, keby jednal rýchlejšie, tak možno-! Vydal zo seba trasľavé zavytie a len tam pri nej ležal, labami jej obopínajúc hrudník, tisol sa k nej, akoby to snáď malo ešte urobiť nejaký rozdiel. Bola preč. A slniečko na nich oboch svietilo, sušilo mokré cestičky po slzách.

O tomto čase by mal samozrejme spať. Takže samozrejme nespal. Ostatne, ako už bolo zvykom, nebol si úplne istý, kedy spal naposledy. Nie to ešte, aby si pamätal, či bol vtedy deň alebo noc. Raz za čas ho proste niekde náhodne vyplo. Prechádzal pomedzi tienisté zasnežené ulice, slnku sa vyhýbal, no ani mu nejako netrhalo žily. Vlastne sa mu celkom páčilo pozrieť sa hore, kde sa týčili strechy rozpadaných budov a vidieť modrú, podstatne svetlejšiu, teraz ráno vlastne temer bielu oblohu. Vyzerala prívetivo. No to nebolo nič preňho, už to tak nejak akceptoval. Boli tí, čo si takéto počasie užívali naplno, bytosti svetla, ako Giuseppe a potom bol on - podľa jej slov z inej hviezdy. A bez ohľadu na to, ako to vtedy princezná Nihilská myslela, sa nad tým musel pousmiať.
Rád by ju znova videl. Ostatne, kto nie, keď sa na ňu hľadelo tak dobre? Myšlienky ako tieto mu prinášali pokoj, boli tak krásne normálne, jeho veku primerané. Čo ako ho fascinovali bizarnosti tohto sveta, klamal by tvrdiac, že nikdy nezatúžil po tom byť normálnym pubertiakom kdesi tam vonku. Aj teraz nad tým premýšľal, toto počasie tie predstavy rozhodne podporovalo. A ako moľu k žiarovke ho lákalo na perifériu, smerom k mostu. Nene, nebudeme dráždiť hada, pomyslel si prekvapujúco triezvo, keď zastal kúsok pred zlomom tieňa, aby sa ho slnko stále nedotýkalo. Keby si tak chudák uvedomil, ako statočne sa svojej vratkej mentálnej pohody teraz držal...mohol by túto chvíľu viac oceniť. Pretože bola prchavá ako acetón.
Krátko nato jeho oči zamerali na moste akýsi pohyb. Než by stačil akokoľvek zareagovať, uvedomil si, že ona machuľa zo desať metrov od neho bola vysokou tmavou vlčicou. Či bola z Kultu? Asi, pravdu povediac by to s istotou nevedel potvrdiť, no vzhľadom na to, že stála celkom bez ostychu na slnku by bol radšej, keby nebola. "Uhm...hej?" hlesol v malom zmätku, keď si konečne prestával stáť na vedení. "Hej cica, tam by som nestál," zavolal za ňou, nie príliš nahlas, len dosť na to, aby ho počula. Nechcel zbytočne pútať pozornosť, vediac, že ktosi iný by nemusel mať jeho pochopenie. Bolo tu niečo iné, čo sa mu nepáčilo. Mal v paži celé slnko, vo vzduchu viselo niečo iné, čo ho s uplynutím každej sekundy začínalo znepokojovať. Hrobové ticho. V zlomku sekundy mal pocit, akoby mu srdce skĺzlo do žalúdka. Nie, to sa ti len zdá, určite to tak nie je-

"Choď a povedz jej to," s širokánskym blaženým úškľabkom mu odvetil. "Choď a povedz mojej máti, že dačo nezrobila poriadne. A ver mi, že by som bol prvý, kto ti potom prinesie klinček na pohrab. Čestné," doložil, behajúc očami po Ossianovej tvári, zachytávajúc každú mikroreakciu, každé nepatrné prižmúrenie viečka, či potočenie uška dozadu. Na svoju životosprávu mal vlastne Abraxas prekvapujúco ostré zmysly. Bolo to to reakčné centrum, kde bol ten problém.
"Mmmm, no toto sa nám velice lúbi, čos' teraz zapotil," sprisahanecky na neho mrkol, a nápadne sa vôkol seba obzrel pri slove "nám". Popravde, nebol zas až tak mimo, aby hneď čakal, že mu to Ossian bude veriť. No možno práve preto na tom túžil stavať a ešte mu trošku poštekliť neuróny. "Tak kto tu ozaj spí na omši zosnulých, há? A jako ja nechcem byť pes ale žiadneho z nich som na tej omši neočul. Asi mali lepšie veci na práci, lebooo inak nikdy nie sú...celkom ticho." Strašne si prial, aby sa mu pri týchto slovách mohlo na pozadí zablýskať, aby sa pritom Ossianova tvár odrazila v jeho pustých očiach, žiaľ tu s ním Hati asi neťahal za jeden povraz.