Príspevky užívateľa

Pstruh bol naozaj zvedavý. A bol iný – nielen tým, ako prišiel na svet, ale aj tým, ako vnímal svet okolo seba. Najskôr však jeho prvá otázka – s kým má mláďatá. Na chvíľu sa pousmiala, keď spomenul, že „sa to môže stať“. Zdálo sa, že sa nad tým zamyslel. „S vlkom menom Iska,“ odpovedala jemne. „Je pre mňa veľmi dôležitý.“ Ale pri jeho ďalších slovách už úsmev trochu zmizol. Zamyslela sa nad tým, čo povedal o svojom pôvode. Nechápala tomu ani ona... No chápal tomu vôbec niekto? Bol niekto kto tomu rozumel? Vedel to vysvetliť?? Hm. „Ani ja tomu úplne nerozumiem, ako sa to stalo,“ priznala. „Možno je to naozaj zázrak. Alebo niečo, čo presahuje naše chápanie. Možno existujú sily, ktoré dokážu zmeniť to, čo považujeme za nemožné.“ kameň plodnosti... Kto vie odkiaľ ho tí dvaja vyhrabali. Bolo to zvláštne... Keby verí v niečo také ako v diabla, možno by si myslela že svoju dušu zapredali vymenou za niečo tak zvláštne ako spojenie dvoch rovnakých pohlaví...no do toho vrtať nechcela. Na chvíľu sa odmlčala a opäť si ho premerala, len tak. Rozmýšľala .„Ale na tom, ako si sa narodil, nezáleží tak veľmi ako na tom, kým sa staneš. A ty už teraz ukazuješ, že chceš vedieť, chceš chápať… To je dobré.“ usmiala sa na neho.
Lenže potom prišla tá druhá časť. Apokalypsa. Eirlys sa zamračila. Došlo jej že myslí tým oveľa niečo horšie než si prvotne myslela. Prižmúrila oči, v jej vnútri sa ozval nepokoj. Od koho to má? Kto mu to vštepil do hlavy?
„Odkial by si nabral niečo také…“ začala opatrne, jej hlas už nebol taký mäkký ako predtým, mierne ju to vydesilo. „Kto ti povedal, že príde apokalypsa? A že sa dá zachrániť len tým, že niekto "prozrie"?“ Mala pocit, že sa v ňom odohráva niečo, čomu nerozumela. Apokalypsa… to nebolo niečo, čo by len tak vzišlo z detskej mysle. To bolo učenie. Niekoho učenie.
„Viem, že svet je drsný,“ dodala opatrne. „Viem, že sú veci, ktoré môžu spôsobiť skazu. Ale to, o čom hovoríš… máš pocit, že si v ohrození? Že je v ohrození aj niekto iný?“ Jej srsť sa nepatrne zježila. Niečo tu nesedelo. Od koho sa to dozvedel? A prečo mal pocit, že svorka nepomôže?

Eirlys sa pri jeho otázkach trochu zarazila. Nečakala, že sa do tejto témy ponoria tak zhurta, a úprimne si myslela, že Pstruh už o takých veciach aspoň niečo vie. Chvíľu hľadala správne slová, pohľadom utekala do strán, a potom si povzdychla. No, niekto mu to povedať musel. Avšak k téme ako je možné že sa on vyhliahol z kameňa nemala moc tucha čo povedať. Bol to akýsi zazrak ktorému ona sama nechápala.
„Vieš, Pstruhu…“ začala opatrne, „…nie je to žiadne čary máry. Je to… prirodzené. Keď sa dvaja vlci – vlk a vlčica – majú radi a chcú spolu mať mláďatá, tak…“ Zahryzla si na chvíľu do jazyka, snažiac sa nájsť čo najjednoduchšie vysvetlenie bez toho, aby tp začalo byť divné. „…trávia spolu veľmi blízky čas. A pri tom… hm… ak sa ich telá spoja tým správnym spôsobom, môže sa stať, že vlčica začne čakať mláďatá.“ Pohľadom rýchlo skontrolovala, ako na to Pstruh reaguje. „Nie je to nič, čo by si musel chápať hneď. Niektoré veci pochopíš časom. Ale je to prirodzené – nie je to žiadna mágia alebo kúzlo.“ Na chvíľu sa odmlčala, potom dodala s jemným úsmevom: „To, že si sa spolu so súrodencami narodili dvom otcom z kameňa, je to ťažké chápať...no môžeme to brať ako nejaký zázrak...“ navrhla. Bolo to vskutku zvláštne, až by sa jej rozum nad tým pozastavil ale neveriť ohľadom toho Adainivi a Ikkemu, to by si nedovolila. Navyše pri tej podobnosti hm.
Na chvíľu sa zamyslela nad tým, čo povedal o Bohu. Bolo na ňom niečo zvláštne, možno to bola tá jeho horlivosť, ktorá ju nútila zamýšľať sa nad vecami, nad ktorými by inak len mávla labou. „Veriť v niečo väčšie, než sme my sami, je dôležité,“ povedala potichu s uznaním. „Možno tomu hovoríš Boh, niekto iný tomu povie Osud… Ja osobne verím v našu svorku. Verím, že ak budeme držať spolu, zvládneme všetko – aj apokalypsu.“ netušiac akú apokalypsu mal na mysli, určite jej nanapadol ten najhorší scenár keďže sa tvárila tak pokojne. Nevedela o čom to hovorí, kde to slovo apokalypsa vôbec nabral a prečo by vôbec mala prísť, no brala to len tak, že si Pstruh zle vysvetlil pár nejasností zo svojho života. Už len to že sa zrodil inak ako napríklad jej vlčata mu mohlo pomotať hlavu... nešťastne...Na chvíľu zaváhala a potom sa k nemu jemne naklonila, aby ho ňufákom poškrabkala za uchom. „A sám nikdy nie si. Máš nás. Aj keby sa ti zdalo, že ťa nikto nepočuje, ja ťa počujem.“ jej materský inštinkt by sa teraz najradšej staral o každého strateného vlka a medzi to patril aj Pstruh. Cítila sa povahovo trochu iná, trochu kľudnejšia.

Cyranovo nadšenie ju zahrialo pri srdci. Bolo to už dávno, čo cítila takú úprimnú radosť z rodinného stretnutia. V jeho prítomnosti sa vždy cítila o niečo ľahšie – akoby z nej na chvíľu opadli všetky starosti. No keď sa začal pýtať, jej úsmev trochu povädol. Pohľad jej skĺzol k zemi, k vlastným labám, akoby tam hľadala správne slová.
„Vieš…“ začala ticho, trochu neistá, „vlastne som si nikdy nemyslela, že by sa mi niekedy stalo niečo také. Byť matkou. Vždy som si myslela, že mojím poslaním je chrániť svorku, bojovať po jej boku… Ale teraz…“ Pohľadom sa vrátila k Cyranovi a na tvári sa jej zjavil jemný, melancholický úsmev. „Teraz vo mne rastie nový život. Tri malé duše. Moje mláďatá.“ chcela byť matkou, už ako malá chcela mať poriadnu vlastnú rodinu no nemyslela si že bude mať také šťastie. Nebojila sa toho, čo ju čaká. Vie, že Iska bude stáť pri nej a že svorka ju podrží. Už nebude len Eirlys. Bude matkou. Súčet nevie, či je na to pripravená... Pozrela sa na neho, jej pohľad bol vážny, ale plný dôvery. Vedela že aj on bude stáť pri nej, keď to bude zapotreba. Dúfala že to zvládne.

Eirlys sa najskôr prekvapene pousmiala, i keď jeho poznámka bola vskutku trochu strašidelná..., no v jej očiach sa mihol náznak pochopenia. Mladý bol ešte zvedavý, svet pre neho skrýval veľa otázok.
„Neboj, nezožerú ma zvnútra,“ odpovedala jemne, no s náznakom pobavenia v hlase. „Sú vo mne v bezpečí, rastú pomaly a keď príde ich čas, prídu na svet. Nie je to strašidelné… aspoň pre mňa nie. Je to zvláštne a občas trochu ťažké, ale viac než čokoľvek iné je to krásne. Každý ich pohyb, každý malý záchvev mi pripomína, že tam sú. Že nie som sama.” Na chvíľu sa odmlčala, pozorujúc mladého vlka, ktorý pred ňou stál. Cítila z neho akýsi zmätok, možno bolesť, a najmä neistotu? Niečo také. Nechcela naňho tlačiť, ale ak mu mohla nejako uľaviť, chcela to skúsiť.
„Pstruh…“ oslovila ho ticho, jemným hlasom, „vieš… nikdy som nemala dôvod veriť v niečo také ako Boh. Necháp ma zle, neodmietam to. Len… som sa nikdy necítila, že by som to potrebovala. No poznala som vlkov, ktorí v niečo verili. Niektorí verili v predkov, iní v sily prírody… a ty veríš v Boha.“ nechcela aby sa cítil odstrčený. Pozrela sa do diaľky, akoby hľadala správne slová. „Myslím si, že každý z nás potrebuje niečo, čo mu dá silu. Niekomu ju dáva svorka, inému jeho rodina… a tebe možno Boh. A to je v poriadku. Každý máme svoju cestu.” Pohľadom sa vrátila k nemu. „Ale ak máš pocit, že ťa tu nik nepočuje, že si sám… nie je to pravda. Možno ťa nepoznám, ale si jeden z nás. Azarynčania vždy držia spolu. Ak by si niekedy potreboval, aby ťa niekto vypočul… som tu.” Nechala jeho slová vo vetre, nečakajúc okamžitú odpoveď. Možno to nepotreboval. Možno potreboval len vedieť, že na tom svete nie je úplne sám. A možno ju úplne odmietne. No za pokus to stalo. Ako starostlivá matka chcela teraz pre každého všetko to najlepšie, nemohla sa hnevať ani len na mravca.

Eirlys stála vo vode rieky, jej labky ponorené po členky v chladivom prameni. Iska stál oproti nej, ich pohľady sa stretli a na okamih akoby sa zastavil čas. Voda jemne prúdila okolo nich, no ona vnímala len jeho. Keď sa ticho usadilo medzi stromami, Eirlys sa zhlboka nadýchla a začala hovoriť.
„Iska,“ prehovorila ticho, no jej hlas bol pevný. „Dnes ti sľubujem, že budem stáť po tvojom boku v dobrých i zlých časoch. Budem tvojou oporou, keď sa ti bude dariť, a tvojou silou, keď ti svet bude klásť prekážky. Sľubujem ti vernosť a lásku, ktorá nepozná hranice, a podporu na každom kroku našej spoločnej cesty.“ Urobila malý krok vpred, až sa ich čelá jemne dotkli. V tom dotyku cítila teplo, dôveru a hlboké spojenie, ktoré medzi nimi rástlo každým dňom. Na okamih zatvorila oči a nechala ten pocit preplniť jej srdce. Keď sa odtiahla len natoľko, aby mu mohla pohľadom spočinúť na tvári, vytiahla spomedzi krídiel malý náramok. Šupiny na šnúrke sa trblietali v jemnom svetle a oranžové korálky vo farbe jej očí sa zaleskli ako iskry v rannom slnku. Ponúkla mu milo tento svadobný dar. „Toto je môj dar pre teba,“ zašepkala. „Nech ti pripomína tento deň a všetko, čo sme si sľúbili. Nech je symbolom našej sily, našej jednoty a našej lásky.“ Zostala stáť pred ním, s labkami ponorenými vo vode, srdcom plným lásky a dušou pokojnou, pripravenou kráčať po jeho boku až do konca dní. Teraz bol na rade on. Trpezlivo vyčkávala.

Eirlys sa zamyslela, keď počula Iskove slová o mineráloch. Zaujalo ju to, a hoci ešte nemala úplne jasnú predstavu, začala sa premýšľať o rôznych možnostiach. „Minerály... to je pekný nápad,“ povedala so zamysleným úsmevom.
Zamračila sa sustredene, keď sa jej myšlienky začali točiť okolo týchto mien, ale čoskoro sa na Iska opäť usmiala.
„Myslím, že máme ešte čas na to, aby sme im vybrali tie správne... A určite budú krásne, nech už sa rozhodneme pre čokoľvek,“ dodala s dôverou v hlase, že všetko sa vyvinie presne tak, ako má.

--> z úpätia

Eirlys sa jemne usmiala, keď si Iska pritisol tvár do jej srsti, a nežne mu olízla uško. „Myslím, že aj svorka nám určite pomôže.“ povedala pokojne a potom sa zamyslela.
„Hmm...A čo mená?“ spýtala sa, už už rozmýšľajúc dopredu, keď pokračovali v pomalom kroku. „Máš už nejaké nápady, alebo budeme musieť počkať, kým ich uvidíme, aby sme vedeli, čo im pristaneme?“ Pýtala sa ho s jemným nádychom zvedavosti. Sledovala ho očami, aby zistila jeho reakciu, pričom sa jej srdce tešilo na spoločnú budúcnosť, ktorá sa im pomaly vykresľovala.

Eirlys sa na Ariu ešte raz milo usmiala, jemne sklonila hlavu na znak rozlúčky a trochu zavrtila špičkou jej dlhého chvosta. „Rovnako sa budem sa tešiť.“
Otočila sa a vykročila späť do lesa, jej kroky boli pomalé, no vyrovnané. Vietor sa pohrával s perím na jej krídlach, keď sa obzrela cez plece a dodala: „Dávaj na seba pozor, Aria.“ S týmito slovami zmizla medzi stromami, zatiaľ čo jej silueta postupne splývala s tieňmi lesa. Bolo to pekné stretnutie. Vlčí a bola milá, kto vie či aj ostatní Prízrační sú takí...

Lesné ticho prerušoval len zvuk jej krokov, keď sa pomaly blížila ku kamennej lúke. Cítila únavu — každým dňom sa jej telo stávalo ťažším a pohyby pomalšími — no túžba vidieť brata ju hnala vpred. Nebol to tak dávno, čo počula, že sa prebral z akéhosi svojho dlhého spánku. Chcela ho vidieť.
Zazrela ho, ako sedí na okraji lúky, hľadiac do diaľky. Na chvíľu sa zastavila a len ho sledovala. Jeho prítomnosť ju vždy upokojovala. Boli síce rozdielni, no ich puto bolo silné. Nakoniec prehovorila, jej hlas bol tichý, no plný tepla: „Ahoj, Cyrano.“ Urobila pár krokov bližšie, no nezabudla si dať pozor, aby jej ťažké telo nezakoplo o kamene. Keď sa dostala k nemu, s úsmevom si sadla vedľa neho.
„Ako sa cítiš?“ v jej očiach sa zračila úprimná radosť.
Chvíľu mlčala, len sa dívala na hory. Potom si povzdychla a sklonila pohľad k zemi. „Počul si o tom že budem matkou? A ty strýkom?" čakala na jeho reakciu, nevediac, čo povie. Aj keď boli súrodenci, nikdy si nebola úplne istá, ako takéto správy prijme.

Eirlys naňho najprv len prekvapene hľadela, akoby ju jeho slová úplne zaskočili. Očami prebehla po jeho mladej postave, po napätých svaloch a vzdorovitom postoji, no keď si vypočula celú tú spŕšku, na jej tvári sa objavil najprv zmätok, ktorý sa pomaly menil na pochopenie. Bol mladý. Rozrušený. A zjavne plný hnevu, ktorý potreboval niekam nasmerovať.
Na chvíľu sklopila pohľad k zemi, akoby premýšľala, čo povedať, a potom sa na neho znovu pozrela, v očiach kúsok ľútosti, no zároveň aj odhodlania. „Nie je to tým, že by som veľa jedla,“ povedala pokojne, bez stopy hnevu v hlase. Keby jej to povie pred týždňom, kedy to ešte nemala na 100% potvrdené, určite by po ňom vybafla za to aký je nezdvorilý a možno by to veľmi dlho rozdýchavala... Nechala tie slová na chvíľu visieť vo vzduchu, aby mal čas ich spracovať. „Nosím pod srdcom tri mláďatá. A to so sebou prináša isté… zmeny.“ Jemne pohnula chvostom a urobila krok bližšie, no zachovala si dostatočný odstup. „Držíš hladovku asi z nejakého dôvodu. Ale viem, že hnev, ktorý cítiš, nepatrí mne. Ak ti niečo leží na srdci, Pstruh, mal by si to povedať niekomu, kto ťa vypočuje. Dusenie hnevu v sebe… to ti len ublíži.“ snažila sa k nemu hovoriť ako mamina. Vedela o jeho treste...asi každý vedel.
Naklonila hlavu a jej hlas bol stále tichý, mierny. „A… o tom Bohu. Kto je? Nikdy som o ňom nepočula.“ Spýtala sa nakoniec, dávajúc mu priestor, aby si vybral, či jej chce odpovedať, alebo len odísť.

Eirlys sa pousmiala nad Ariinými slovami a na chvíľu sa zamyslela. „Možno to nie je naivita, ale len viera v to, že veci môžu byť krásne. A to je cenné.“ Jemne pohla chvostom, akoby chcela dodať svojej myšlienke dôraz. „Niekedy je tá dlhá cesta dôležitejšia než cieľ. A ak si na nej našla inšpiráciu, tak to stálo za to.“
Pri zmienke o príbehu ju zaujato naklonila hlavu. „Budem si ho musieť niekedy vypočuť. Rada by som vedela, aký osud si pre Prízračných vymyslela.“ Žmurkla na ňu hravo, no potom jej pohľad skĺzol k oblohe. Čas pokročil a žalúdok jej pripomenul, že má pred sebou ešte jednu povinnosť.
„Som rada, že sme sa stretli, Aria. Ale musím ešte vyraziť na lov. Možno sa ešte niekedy uvidíme.“ Naklonila hlavu v priateľskej rozlúčke, a keď sa obrátila na odchod, ešte sa obzrela cez plece s krátkym úsmevom. S týmito slovami mala na plesne sa rozbehnuť medzi stromy, pripravená splniť svoju ďalšiu úlohu, no dala jej ešte priestor na slová. Nechcela len tak zmiznúť.

Eirlys kráčala po Iskovom boku, každý jeho opatrný krok jej pripomínal, aký je pozorný. Keď zopakoval to číslo, sama si to potichu zopakovala, akoby tomu ešte celkom neverila. „Je to zvláštne, však? Ešte ani neviem, ako budú vyzerať…aké budú... a predsa ich už milujem.“ Jej hlas bol tichý, no naplnený nežnosťou. Pri jeho poznámke o nebezpečenstve sa jemne pousmiala. „Tak to sa asi budem musieť naučiť trochu krotiť…“ Zažartovala, no vedela, že to myslí vážne. A teraz, keď niesla novú zodpovednosť nielen za seba, ale aj za ich maličké, brala to naozaj vážne.
Keď jej olízol čelo a nazval ju najsilnejšou vlčicou, ktorú pozná, srdce jej zovrela zmes lásky a vďačnosti. Jemne sa k nemu pritúlila a na chvíľu len kráčala mlčky, vychutnávajúc si jeho blízkosť. Potom sa k nemu otočila a pozrela mu do očí. „Vieš, keď som sa dozvedela, že budem mama… bála som sa. Ale teraz, keď si tu so mnou… Viem, že to zvládneme. Že to zvládnem. Lebo ty budeš pri mne.“ Jeho posledné slová ju rozosmiali, ten jemný, mäkký smiech bol plný lásky a radosti. „Ak budú mať tvoje oči a huňatú srsť, budú nádherné.“ Pošepkala a na chvíľu sa opäť oň oprela. „Naša malá rodina…“ Tá predstava ju napĺňala teplom a pokojom.

--> Nora

Eirlys sa na Isku nežne usmiala a jemne ho šťuchla nosom do pleca. „Som v poriadku, Iska. Sľubujem.“ Na chvíľu sa oňho oprela bokom, aby ho upokojila. „Nebola to dlhá cesta, a chcela som ti to povedať osobne.“ V jej hlase bola tichá neha, no potom zvážnela.
Na jeho slová ohľadom toho že sa vrátia domov, len tíško súhlasné a s úsmevom prikývla. „Inak, bola som za Achillom. Liečiteľom. Prezrel ma… a povedal, že čakáme asi tri vlčatá. Možno viac, možno menej, nevedel presne určiť.“ Na moment sa odmlčala, akoby si ešte sama zvykala na tú myšlienku. „Vraj je všetko v poriadku, ale budem musieť byť opatrná. Žiadne prudké pohyby, skákanie, a hlavne… žiadne vrhanie sa do nebezpečenstva.“ Venovala mu významný pohľad, ako by ho uisťovala, že si na to bude dávať pozor. „Porod môže prísť o mesiac a pol, možno o dva. A keď sa to bude blížiť, Achill chce, aby som ostala u neho v jaskyni, aby ma mohol sledovať a byť pri začiatku pôrodu.“ Hlas mala mäkký, no trochu napätý. Bola to pre ňu nová skúsenosť, nevedela, čo čakať. „Vraj to bude dlhé… a môže to trvať celé hodiny. Ale sľúbil, že urobí všetko, aby mi pomohol a aby to bolo čo najrýchlejšie a najmenej bolestivé.“ Potom sa k nemu pritisla o niečo viac, hľadajúc v ňom oporu. „Budem chodiť na kontroly každý týždeň, aby sa uistil, že je všetko tak, ako má byť.“ Pozrela mu do očí, v ktorých hľadala rovnakú silu a odvahu, akú sa snažila nájsť v sebe.

Eirlys pozorne počúvala každé jeho slovo. Keď spomenul, že odhaduje tri vlčatá, zatajila dych a na okamih sklopila pohľad k svojmu bruchu. Tri… zopakovala si ticho v mysli, akoby sa snažila ten počet uchopiť. Pomaly prikývla, akoby si to ukladala v mysli.
Jeho ďalšie slová prijala so sústredeným výrazom. *
„Žiadne vrhanie sa do nebezpečenstva, jasné…“ zopakovala a v hlase jej bolo cítiť štipku pobavenia. „Iska by bol rád, keby som to počula častejšie.“ Dodala s jemným úškrnom, no potom sa jej tvár znovu zvážnela.
Keď spomenul, že pôrod môže trvať celé hodiny, trochu sa napla, ale jeho uistenie ju upokojilo. Jeho slová o tom, že je mladá a zdravá, jej dodali aspoň trochu istoty. Nakoniec len mlčky prikývla...
„Budem tu chodiť každý týždeň. A…“ potvrdila mu slová a zároveň zaváhala, pozrela sa mu priamo do očí a v jej pohľade sa miešala vďačnosť so štipkou neistoty. „Ďakujem vám, Achilles. Som rada, že tu budem mať niekoho, kto vie, čo robí.“ Na chvíľu zavládlo ticho, potom sa pousmiala. „Asi je načase začať sa na to všetko pripravovať. Iska bude mať čo počúvať, keď sa vrátim.“ prehovárala s pozitívne naladenou mysľou. Tešila sa. „Už asi nemám žiadne otázky... Keď tak sa vás o týždeň opäť spýtam." s úsmevom na tvári už od radosti nevedela čo skôr. „Ak je to teda všetko, pôjdem to oznámiť Iskovi." napokon sa rozhodla. Už už by aj bežala za ním- no žiadne prudké pohyby!

Meno postavy: Eirlys
Akým predmetom bola postava očarená: žiadnym
S kým a kde hrala: zvolanie svorky Zathrianom; nora
Koľko postov v hre odohrala: 1 post
Krátke zhrnutie príbehu: Zathrian s Achillesom zvolali svorku, aby oznámili čo sa im stalo – vymenili si telá po napití z rieky Cayny.
Dopad na postavu: V podstate nič moc, len malá paranoja piť z rieky Cayny; mierne vydesená tým, čo vlastne mágia dokáže....je tehotná, takže kvôli tomuto sa radšej bude teraz zdržiavať na území svorky a nikde inde aspoň nejaký čas... Kým sa všetko nevráti do normálu.