Príspevky užívateľa

v tele Fäoline! (akcia)

Mierne kyslo stila pysky, keď sa ani jej nedostalo bohvieako šťavnatej odpovede, no nemračila sa. Bude si musieť vystačiť taktiež s tým jedným menom, čo poznala. Nuž a náramne by jej bodlo, keby mala aspoň šajnu, kým bol ten vlk, s ktorým práve rozprávala, no nemôžeme chcieť všetko, že? "Unavila? Prosím ťa-" sebavedome mávla labkou, ako odhadovala k persóne Fäoline, ktorú si pomaličky maľovala podľa toho mála, čo o nej už vedela. Alebo aspoň, čo sa jej osvedčilo pri rozhovore so Zathom. "Len sa prispôsobujem tvojmu tempu." Viac by ju teraz potešilo, keby vyhlásil závod, miesto toho, aby sa jej vypytoval.
Aby sa vzoprela prípadnému podozreniu, hoci preň v tejto chvíli nevidela dôvod, pridala do kroku, až sa ocitla kúsok pred ním. Stále však dosť blízko na to, aby si vedela odvodiť jeho smer. "Takto si si to predstavoval? Chytíš ma za chvost a budem ťa ťahať?" provokovala ho, v nádeji že sa ako chlap naserie a pridá konečne do kroku. To už sa aj sama divila, kde sa v nej nabrala toľkáto replika. Nebudeme si klamať, celkom sa zabávala tým, že konečne dostala príležitosť stvárniť niečo iné než poslušnú veriacu.

Len čo sa ocitla na skalke ďalej od brehu, vynímala sa na temnom húští v pozadí ako prskavka, len ju odfotiť. Skutočne sa nestávalo často, že by sa našla v tak pokojnom duševnom stave, ako práve teraz. Zrejme sa tak nestalo nikdy, od chvíle, čo bola súčasťou Kultu, k tej téme by bolo však zbytočné spadať znovu a znovu len aby si pokazila náladu. Možno schopnosť prežívať chvíľu pokoja teraz tak živo, bola tiež jednou z tých vďačností, ktorým sa nedávno naučila. Predsa len toto kedysi bolo pre ňu štandardom.
Keď do seba vtiahla pár chladných dúškov vody, slastne privrela oči a nemyslela chvíľami vôbec na nič. To bolo možno ešte vzácnejšie, jej myseľ bývala večne ako rušná tanečná sála plná vravy a intríg, zrazu akoby si v nej všetci posadali k stolu a našli v tichu spoločný mier. Všetky herecké roly - jedna chladná, iná zvodná, iná naivne priateľská. Pre každého veriaceho jedna a keď sa utíšili, možno sa v tomto štádiu štiepenia osobnosti dalo ešte dúfať, že sa na utíšenej vodnej hladine odrazí skutočná pôvodná Lesley.
S hlbokým nádychom sa usadila na kameni, celkom nevedomá, že tu práve iná pôvabná slečna robila to isté. Nesnažila sa to vedieť, nerobila predsa nič zlé. A keby ju tu chcel ktosi aj rovno zastreliť - na tak krásnom mieste sa možno ani neurazí.

v tele Fäoline! (akcia)

Rozhodla sa na jeho slová už len pevne kývnuť hlavou. Očividne sa trafila aspoň blízko toho, čo tu od bolo očakávané, až jej bolo vtipné, že Zathrian povedal "správne". Akoby vedel. Robila to správne a z toho mala nepochybne radosť. I keď sa stále jednalo o pretvárku, je dosť možné že aj táto rola sa jej páčila viac, než čo stvárala v Kulte. Ani toto jej nebolo prirodzené, hoci to snáď mohlo byť predpokladané od pretvárky, inak by sa nemusela pretvarovať, že? Navyše viazané na kostým, ktorý jej ktovieako dlho vydrží. A keby nebola Lesley natoľko pohrúžená do svojich bosoráctiev, možno by sa na moment aj zaľakala toho, že hercovi s toľkými tvárami mohla jedného dňa zmiznúť jeho vlastná...
"Iste," odvetila a keď sa alfa pohol ďalej, vduchu si vydýchla. Nie že by sa bála, popravde aj keby mala nakoniec skončiť bárs aj roztrhaná Azarynom, stále by to bolo stokrát dôstojnejšia smrť, než pomaly a útrpne zhniť v Kulte, nechať svoju krásu ovädnúť a splynúť s tieňmi. Zapísala si za uši, kde ho bude môcť v najbližších hodinách očakávať, aby sa mu pre istotu vyhla a nápodobne sa vybrala vlastnou cestou.

Mávla chvostom, stále upierajúc svoj pohľad na jej kamarátku a zhovievavo sa pousmiala. Isteže jej to nežrala, bolo ale zvláštne, že jej to Bella nepovedala na rovinu. Po chvíli však zhodnotila, že sa zrejme len bála negatívne vyjadriť či akokoľvek nespokojne reagovať v prítomnosti ostatných, ktorí by jej to mohli mať dosť ľahko za zlé. Hoci sa však snažila, moc dobrú pretvárku teda nevystrúhala.
"Pravdaže," odvetila mäkko a tvár odvrátila zase k bazénom. Ostatní členovia sa medzitým skonsolidovali a onedlho boli obe vĺčatá oodvedené k okraju, odkiaľ ich následne Ossian a tá Salome, ktorej tiež nič dobré z očí nekukalo, hodili do vody. Na oboch boli očividné, že to nemienili odfláknuť, pričom to nijako neuľahčili ani tomu malému mrzákovi. To len svedčilo o ich nízkosti, samozrejme, že by sa Kult mile rád zbavil slabého článku. Byť tak hodená ona v ich veku, takmer celkom určite by neprežila, dočerta veď ani teraz nevedela poriadne plávať a nôžky by jej na dno pravdepodobne nedosiahli. Predsa bola teraz tu, a nebyť toho, že to tu celé túžila z duše sabotovať, bola si dobre vedomá aj toho, že jej duchaprítomnosť by bola Kultu osožná, mať tak k tomu zlomok motivácie.

Lesley sa pravdaže ukázala medzi prvými, na dochvíľnosti si už dlho zakladala. Bol to tak prostý a pritom tak efektívny spôsob ako vyzdvihnúť svoju serióznosť vo svorke. Tentoraz však, hoci si počínala správne, toto predsavzatie prišlo s istým výkupným. Nechcela tu byť, na druhej strane, ona nechcela byť nikde, kde mala byť posledného vyše roka.
Nebolo tomu našťastie už tak, ako kedysi, keď bola ešte plachým citlivým dievčatkom - v tom čase by jej pohľad na skutočnú popravu privodil azda infarkt a už ceremoniály vĺčat jej boli účinným prostriedkom na to, ako nebyť schopná v noci zaspať. Dnes už cena života v jej očiach tragicky upadala, nechcela byť zlá, aspoň sa o to nesnažila, prišla však na to, že ak sa chcela v živote niekam dostať, plakať nad každou rozbitou šálkou nemalo cenu. Dnes tu umrie vlk, minimálne jeden. Umrie však tak isto, ako umreli v okovách Kultu mnohí predtým a ešte umrú aj mnohí ďalší. Snáď by sa tie krvilačné potkany jedného slnečného dňa vyzabíjali navzájom.
Nebol to nepríjemný pohľad kvôli Cielovi či Omare, dokonca ani kvôli ich deťom. Zlé to vnímala výlučne voči sebe samej. Už dosť dlho vedela, čo všetko tu bolo v stávke, načo by to musela na vlastné oči sledovať? Jedno vĺča je unesené a títo magori ho majú hneď nárok popraviť? Fajn. A kde je jej nárok? Jej pochmúrny pohľad skĺzol z Nirixových očí k jeho hrdlu...

Jméno postavy: Lesley
Jakým předmětem byla postava začarována: vodou
S kým a kde hrála: self post na cone, cayne a troskách othamu
Kolik postů ve hře přibližně odehrála: 3ks self post na troch miestach
Krátké shrnutí příběhu: Lesley sa napitím vody z rieky Cony prevtelila do Fäoline, ktorá v tej chvíli pila z rieky Cayny, čím sa náhle ocitla na mieste v Noreste, kde nikdy predtým nebola (ako čerstvo povýšená na apoštola už smela opustiť mesto ale ešte si všetko neprešla). Keď predýchala stratu svojej najsamkrajšej tváre, pokúsila sa zorientovať, až sa jej podarilo doraziť pozdĺž rieky k troskám Othamu, ktoré si pamätala ešte z krutej zimy. O tomto čase ju zastihlo svitanie a ona sa prvý raz od zajatia v Kulte odvážila vystaviť sa slnečnému svetlu, keďže sa vďaka prevleku konečne nemusela báť odhalenia. Pekne sa tam vyhrievala, než sa na základne pachu, ktorý niesla Fäoline rozhodla vybrať do Azarynu.
Dopad na postavu: Na pohľad nevýrazný ale pre Lesley nezabudnuteľný prelomový zážitok, keď sa jej po rokoch v temnote konečne bez strachu dotklo slniečko a rozhodne v nej podnietilo ešte viac motivácie kuť plány ako si vybojovať svoju slobodu.

Jméno postavy: Lesley
Jakým předmětem byla postava začarována: vodou
S kým a kde hrála: na Igne so Zathrianom, v ihličnatom lese s očarovanou Verdandi
Kolik postů ve hře přibližně odehrála: 4 na Igne, 4 v ihličnatom lese
Krátké shrnutí příběhu: Podľa pachu Fäoline, ktorý si Lesley od plesu spájala s Azarynom sa rozhodla skúsiť šťastie a prekročiť hranice svorky, kde však narazila sa Zathriana. Alfa ju trochu vyspovedal o tom, čo tam robí, Lesley však svoju novú rolu zahrala dosť hladko na to, aby sa bez vzbudenia podozrenia dostala ďalej. Vďaka ich krátkemu rozhovoru si potvrdila nie len členstvo Fäoline v Azaryne ale tým, že zistila ako sa vlčica volá si overila aj tušenie, že sa skutočne jednalo o dcéru Bellanny.
Postupovala po území ďalej, až narazila na Rufusa, ktorého telo však práve obývala Verdandi, ktorá sa tiež napila začarovanej vody. Verd jej s motívom odplaty po nájazde v krutej zime navrhla ísť sa nažrať zo zásob svorky k nore a tak vyrazili. Rufovo správanie prišlo Lesley trochu zvláštne no zatiaľ na nič neprišla. Vyrazili dosť pomaly keďže ani jedna z nich netuší kam idú.
Dopad na postavu: Užila si krásny slnečný deň v nejakej normálnej svorke - 10/10. Precvičila si herecké zručnosti, teoreticky sa dá povedať, že niečo vyšpehovala, tieto informácie jej však budú osožné najskôr len pre osobnú spotrebu, keďže Kultu by sa nemuselo páčiť, ako sa k nim dostala. Ak by si tým však niekedy mohla u kohokoľvek šplhnúť, určite si spomenie. Napríklad u Bellanny, ktorej môže s ťažkým srdcom zdeliť, že jej dcéra sa pridala k Azarynu. (možno jej táto hra umožnila zvítať sa s Verdandi a dokončiť, čo načali v zime ale herne sme sa tam žiaľ do 16.3. nedostali)

Jméno postavy: Lesley
Jakým předmětem byla postava začarována: žiadnym
S kým a kde hrála: Kettu, bazény
Kolik postů ve hře přibližně odehrála: 1
Krátké shrnutí příběhu: Lesley sa účastnila ceremoniálu vĺčat, kde sa opäť tradične stretla so svojou kamarátkou Bellannou - čo však netušila bolo, že to bol zas preoblečený Kettu. Pristavila sa pri nej, aby jej bola mentálnou oporou (a pripomenula jej aké je to v Kulte hrozné!).
Dopad na postavu: Keďže v priebehu hry (do 16. 3.) neprišla na to, že v skutočnosti rozpráva s niekým iným a ich rozhovor dosiaľ ani nikam neviedol, dopad v podstate žiaden.

Čo snáď vedel ktorýkoľvek Hatiho blbec o bohu, čo vedel o svätosti či nebesiach, ak nikdy ani nevidel to, čo stálo teraz pred ňou. To, ako sa lesk mesiaca na odrážal na jej vlhkej srsti a posielal jemný svit ďalej, tvoriac okolo jej celučkej bytosti striebornú svätožiaru. Po chrbte jej prebehol mráz, keď Majdin hlas zaznel znovu, ako ju poznala a milovala, tak vedela čo za nával emócii sa dral na povrch. To samozrejme platilo pre ne obidve, lenže Lesley sa toho až bála. A to bolo teraz, potom, čo ich na to stretnutie s Helenkou už snáď trošku pripravilo, zmiernilo šok, v opačnom prípade by tu azda obe na mieste omdleli. I tak sa však trápila, nevedela kam s tou tiažou, nechcela vidieť Majdalenku plakať, nech to bolo akokoľvek od šťastia. Toľko energie už venovala umeniu ovládať sa a nič necítiť, len preto, aby sa teraz tá pevnosť zrútila v priebehu minúty. Namáhavo pokrčila obočie a pokrútila sa hlavou, tak či tak už sa jej ale prvé slzy predbiehali dolu tvárou. Nerob to, nedramatizuj, už takto to bolí. Očividne aj priveľa radosti škodilo.
"Nekecaj-" fňukla cez silený, nalomený úsmev. Ich prvé slová po odlúčení v cynickom kontraste. Ona sa zmenila, už nevládala a najviac sa bála toho, či vôbec vládala ešte milovať. Bolo toho skrátka priveľa. "Nepredlžuj to," zalapala po dychu, labky sa jej menili na čistú želatínu, už nechcela čakať na predslov, už sa jej chcela konečne dotknúť!
Kým sa Majda zaoberala darčekom na privítanie, ešte aj materialistke ako Lesley to bolo na výsosť jedno. Zavrávorala prvý krát, jej krok vratký a neistý ako keď sa srnča prvý raz postaví na nohy. Zadné trochu zapracovali, tie ešte fungovali, len ju nejako, bárs aj nosom po zemi dostať ku nej. Ani posledný krok za veľa nestál, ten už ale skončil v mäkkom, hoci mokrom objatí Majdalenky, ktorej sa lajdácky hodila okolo krku. Ani poriadne nerozumela, čo jej to bedákala pomedzi snežienky, možno by jej ani bez nich nerozumela cez tlkot vlastného srdca. Nepotrebovala ich však na to, aby ju bez varovania zasiahol tak obrovský žiaľ, stačila k nemu len stotina predstavy o tom, ako tu vílku chtiac-nechtiac nechala samu. "Odpusť mi to, odpusť Majduška-" rozplakala sa jej, celá roztrasená.

v tele Fäoline! (akcia)

Váhavo mávala chvostom, prešľapujúc okolo druhého okrídlenca, než konečne vyrazili. Možno ho to ešte viac chudáka provokovalo, keď podchvíľou vyzerala, že sama vykročí a nakoniec z toho nikdy nič nebolo. Nechcela byť vedľa neho trápne nastúpená, snáď by bolo badateľné, že nebola schopná ísť sama. Mohla blafovať, iste, a dúfať, že sa jej kamarát nakoniec predsa len ako poriadny chlap ujme vedenia, lenže na toho koňa nechcela vsádzať.
Navyše - prečo by s tým on mal mať nejaký problém? Vari tiež nevedel? Prečo by nie? A prečo sa tak vyjavene kukal na vlastné krídla? Nápadne to pripomínalo jej vlastný výraz ešte dnes nad ránom pri rieke. Nad predstavou, že by práve narazila na podobného nešťastníka, než bola ona sama sa Lesley v duchu náramne bavila, no nesmela to dať na sebe znať. Aj tak to bola stále len vtipná predstava.
"Nič také ohromné, hlavne hliadka na hraniciach," bez váhania prehodila, navyše sa táto jej storka zhodovala s tým, čo už povedala Zathovi. Ako tak šli, zavše po ňom hodila očkom. Možno to bolo z jej strany zvláštne, povedala si však, že by si to v prípade potreby vedela obhájiť. Vodca sa jej na hraniciach ako člena vlastnej svorky vypytoval ako na imigračnom, možno to tu bolo tak normálne. "Je ti dobre? To musel byť tvrdý tréning, keď sa tak ťaháš, s kým si bol?" Aha! Otázka na meno! Dôvodom však nebola snaha si svoje podozrenie potvrdiť - potrebovala neborka nachytať do pamäte nejaké mená členov, ak tu chcela prežiť.

v tele Fäoline! (akcia)

Rázne zavrtela hlavou, pomaly dospievajúc k persóne, ktorú by si pri vlčici v ktorej práve parazitovala, najskôr predstavila. Najviac podľa žiarivého príkladu jej matky, hoci sa Duiny ukázal byť pravým opakom, lenže Duiny s ňou žil v Kulte. A bol to samec. Maminkin usmrkanec, nech s ním mala akokoľvek pozitívny vzťah, bolo tomu tak. Pravda, Lesley to tak najviac vyhovovalo. Ale dcéra, ktorá by zamierila práve k vlkom, ktorí zavraždili jej babku? Bola si istá, že Bellanna tento príbeh rozprávala svojím deťom na dobrú noc, než spáchala, čo spáchala. Jej modrá milenka bola plná jedu. A Fäoline, ktorá ju podľa tohto rozhodnutia musela nenávidieť, nebude iná. "Už to tak neberiem. Mama nás mala v paži, prečo by som sa ja cítila zle sa svoju slobodnú voľbu?" Jej tón sa stretol s rovnakou strohosťou, akú mal v hlase Zathrian. Keby tu bola Lesley sama za seba, oprela by sa do jeho slov so zdvorilou, nežnou vďakou za jeho ohľaduplnosť. Pravda, ani to by stále nebola skutočná Lesley.
"Kontrolovala som hranice, keď som v diaľke zazrela pár tulákov, tak som šla ich smerom, aby sa pratali. Práve odtiaľ idem," miesto toho, aby to zamietla pod koberec tupým prikývnutím sa jeho otázky chytila, aby pôsobila čo najprirodzenejšie.

v tele Fäoline! (akcia)

Aj Lesley bola potešená odpoveďou, na ktorej dokázala stavať. Mohla sa pýtať a viac sa o tunajších vlkoch naučiť bez toho, aby to vyzeralo podozrivo. Minimálne teda nie tak podozrivo, než keby sa vypytovala alfy. Ten jej koniec koncov veľa priestoru na otázky ani nedal. Našťastie pre 'Rufusa' si tieto otázky ešte ušetrila, pretože jej krátko na to povedal čosi ešte šťavnatejšie.
Strihla uchom a podvedome prebehla pohľadom po okolí. "Vážne? Vieš, že máš pravdu, vlastne aj ja som celkom hladná," pokývala hlavou a podišla bližšie, čakajúc, že vyrazí. Veď ju mohol priviesť k jedlu, to je super! Dokončí to, kde jej drahé sestry neuspeli, už len pre pocit zadosťučinenia. A potom im o tom všetkým porozpráva a z chuti sa na tom zasmejú, a Majdalenka ju bude vychvaľovať-! Nemala ani šajnu, kde je nora, takže vlk, ktorý tam mal práve namierené akoby jej padol priamo z neba!

v tele Fäoline! (akcia)

Vlk sa nad jej otázkou na otázku pozastavil a Lesley sa zľakla, že zadrela. To je predsa fuk. Už si to povedala, tak sa toho drž. Dôležitejšie, než teraz kŕčovito prehodnocovať každú vetu sa jej videlo sebavedomie. Musela sa predať, to čo predávala už bolo druhoradé. Nesmela sa začať potkýnať o vlastné slová. "Verím, že nie," odvetila prosto a miesto toho, aby si to razila ďalej dala radšej vlkovi možnosť k nej prísť, hoci z toho nemala nejakú strašnú radosť, než aby si pomyslel, že sa mu chcela vyhnúť. Neušlo jej, ako ju alfa pretínal pohľadom, no nedala sa - jej pohľad bol rovnako suverénny, len menej autoritatívny. Snažil sa ju zastrašiť? Možno. Mala sa ale nechať? Toť otázka. Zatiaľ sa držala zlatej strednej cesty, nebyť drzá ale ani si nedať skákať po hlave. Ak bola Fäoline Bellanninou dcérou, ťažko by si ju predstavila ako niekoho submisívneho. Najmä ak mala tie gule na to sa pridať ku svorke, ktorú jej matka z duše nenávidela.
Nad jeho otázkou zastrihala ušami a pohľad jej na moment uhol k horizontu za hranicami. Obočie jej mierne pokleslo, než sa obrátila späť k nemu. "Dobre. Som tam, kde mám byť. Svorka mi dáva to, čo by som inde nezískala," skonštatovala pevne a kývla si nad tým hlavou.

Bola by ti hanba na tri zimy, keby sa Lesley pravidelne neukazovala na každučkom verejnom podujatí Kultu, i na tých, ktoré nemali povinnú účasť. Bola vždy v prvom rade, aby na ňu každý dobre videl a uznal, že bola jedným z pilierov tunajšej komunity. Teraz už sadalo celkom bezpečne tvrdiť, že po tom vyše roku bola jej miestna reputácia a postavenie v spoločnosti pevne zaistené, čo bolo jej najväčším úspechom, ako aj hanbou. Mať dobré postavenie medzi bláznami.
Ceremoniál však chcela, tak ako naposledy stráviť po boku niekoho, kto nemal také šťastie. Ak by však chcel niekto podvihnúť obočie nad tým, že by sa zahadzovala niekým ako Bellanna, práve pri tejto príležitosti sa to dalo obhájiť tým, že sa len snažila predísť podobnému faux-pas, akého sa modrá takmer dopustila minule. A tak sa elegantným poklusom vydala priamo k nej, obchádzajúc ju poza chrbát ako tieň, než zastala tesne po jej boku. "Bell, všetko v poriadku?" Otázka to bola skôr rétorická, jej kamarátke už od pohľadu dobre nebolo, no Lesley sa tomu nedivila. Vlastne bola tajne rada, že túto tradíciu ešte vždy odmietala.

v tele Fäoline! (akcia)

So záujmom naklonila hlavu, sledujúc chovanie vlka pred ňou. Nejaké brutálne sebavedomie z neho nesršalo, čo možno Lesley poskytlo trochu viac istoty. Predsa len bola na ňu ľahšia spoločnosť, ktorá si o sebe veľa nenamýšľala, hoci to by bol stále len dohad, na ktorý sa nesmela príliš spoliehať. Pán azarynčan si prehliadal krídla, akoby ich snáď videl prvý raz v živote. No to asi ešte nič neznamenalo, nie? Lesley nad tým v zamyslení prižmúrila oči a váhavo prikročila bližšie.
Pekný deň, hm? Ako stvorený na tréning." Čo to meleš, 'stvorený na tréning'? Vari len nechceš trénovať! Napriek tomu, že Kulte noc čo noc predstierala oveľa hanebnejšie záujmy než zdravý životný štýl, pri tom, čo teraz povedala si pripadala ešte hlúpejšie. Najskôr preto, že ešte stále len hádala, aké to vôbec bolo byť členom tejto svorky. Byť členom akejkoľvek normálnej svorky.

Potrebovala hovoriť, mala toho toľko na srdci, toľko toho, na čo sa potrebovala spýtať, vysvetliť, uistiť sa ale vzlyky nechceli poľaviť a nútili ju lapať po dychu. "Mysle-le-la som, že vás tam-! Keď som sa vrátila, nikoho tam nebolo, nikoho..." znova jej pri tej spomienke vytryskli slzy, hoci sa ich snažila rýchlo utierať. Namáhavo sa nadýchla a na chvíľu zavrela oči, stále stískajúc Helinu labku, div sa jej neodkrvila.
"Zobrali ma, keď som bola chorá, zobrali a už ma..." potiahla nosom a pohľad jej na chvíľu uhol. Čo všetko jej chcela povedať? Chcela sa vyžalovať, konečne sa niekomu priznať, aké to bolo celé hrozné, koľko si vytrpela, no na jej vlastné počudovanie, asi mala Helen príliš rada na to, aby ju tak zarmútila. Bolo by to iné, keby sa po tomto zvítaní mohla s nimi vrátiť kdekoľvek to bolo, odkiaľ prišli, ale nemohla, musela sa vrátiť nazad to tej nočnej mory, o ktorej by jej rozprávala. "Som teraz v Kulte," priznala, akoby sa hanbila. I bez detailov to bola ťažká pravda, ktorá sa nedala ničím prifarbiť, nech premýšľala akokoľvek tuho. Všetko, čo chcela povedať bolo - Chcem ísť domov. Chcem ísť konečne s vami, Helenka, vezmi ma domov - prosím...tým by však zbytočne zlomila srdce im obom.

Zamračila sa a podchvíľou vystrčila strapatú ušatú hlavu spoza kríkov, aby sa presvedčila o tom, že je sama. To, že bola jej nevesta rovno pod nosom ukrytá pod vodou si na žiarivej hladine samozrejme nevšimla. Mesiac aj temné pozadie pečatili každú vlnku tak neoblomne, že by si nič nemohla všimnúť, ani kedy sa tesne pod vodou skrývala samotná Lochnesska.
Zvedavo sa prizrela vecičke, ku ktorej krovie vlniace sa v nočnom vánku v pravidelných intervaloch prepúšťalo mesačný svit a dávalo o nej znať. Lesklé srdiečko nespoznávala ale ten náramok...ten poznala, akoby tam našla odťatú vlastnú končatinu. V hrudi sa jej čosi nepríjemne zachvelo. Tak tu skončil jej posledný odkaz svetu o jej osude? Niečo, na čo mala rodené právo len jej milovaná, ktorá ho stvorila? To si zas niekto pošťastil obsmŕdaním v tábore, kde nemal čo hľadať. Takéto bolo jej podozrenie, navzdory tomu, že sa práve sama chystala do tábora vrátiť. Možno preto, že v také šťastie-nešťastie, aby sa náramku zmocnila spomedzi celého sveta práve Majdalenka, Lesley neverila.
Len to chmatne, za trest hádam vezme aj to srdiečko a rovno jej to odnesie, ak ju v tábore objaví. A bude mať niečo na privítanie, ha! Než by ale stačila tento geniálny plán obrátiť v realitu, bola prichytená pri čine. Lesley v panike chmatla náramok, srdiečkom sa nedala zdržovať a svetelnou rýchlosťou sa odrazila, že zdupká. Hneď na to však prudko zabrzdila, prv, než by sa ukázala svetu, lebo spoznala, kto na ňu kričal. Viečka sa jej roztiahli dokorán a chvíľu len stála, ešte vždy s náramkom v zuboch, obrátená k pobrežiu, odkiaľ hlas pochádzal. Hlas, ktorý ju ešte dodnes mátal v snoch, ktorý jej takýmto tónom nebol adresovaný nikdy, nikdy v živote. Snáď najbližšie tej zlobe boli spomienky na to, ako sa kedysi vílka v slabej chvíli oduševnene ponosovala nad vlkmi Azarynu. Práve táto spomienka konečne cukla jej kútikmi dohora, vytláčajúc spod viečok slzy, ktoré sa tam pomaly začínali zbiehať, no ešte ich nebolo dosť.
Chcela všetko pustiť a bežať jej naproti, ale nohy akoby jej zarástli do zeme. Majduška na ňu prskala všetky nadávky, na aké si len dokázala spomenúť a Lesley bolo samej smiešne, ako i tie v tejto chvíli zneli ako najkrajší ľúbostný sonet. A tak len stála, čakajúc so zadržaným dychom, snáď až zadržaným tepom, kedy sa cez kríky prederie jej rozhorčená osudová.