Príspevky užívateľa

"Ach, to je skvelé, ďakujem vám," nadšene pokývala hlavou. Aký asi bol v súčasnosti vzťah medzi Ossianom a mesiášom? Vzalo ju to k časom, kedy sa nebránila nápadu ich proti sebe čisto teoreticky poštvať, no od kázne sa nazdávala, že by to bolo len márnou snahou, keďže Nirixova nedôvera voči prevzdelaným nováčikom zrejme klesla. Hoci jej bolo Ossianove zanietenie proti srsti, na ich možnej súhre začínala vidieť aj pozitíva. Nirix nemal čas ani vybavenie na to, ju v niečom zaúčať, respektíve už ju naučil všetko, čo sám vedel. A toho nebolo veľa. Teraz si však predstavovala, že pri priebežnej snahe by sa za ňu azda jednej peknej hnusne neslnečnej noci Ossian prihovoril. Nepochybovala však, že ju to bude stáť ešte veľa práce.
"Vyhľadajte ma, kedy uznáte za vhodné. Budem vás očakávať," s týmito slovami skočila na tú rímsu, kde sa ešte pred dnešným neblahým stretnutím fintila, zašvihala chvostom a skočila na druhú stranu do chodby, kde ako bludička zmizla v tme. "Nech vás Hati sprevádza."

Keď podchvíľou privrela oči, rozmaznávajúc sa omamnou vôňou, myšlienky jej začínali blúdiť. Príjemné, krásne ale jedovaté ako sama táto rastlina. Teraz by prisahala, že navlas takto jej voňala aj Majdalenka, no krutou pravdou bolo, že to netušila. Už si poriadne nepamätala jej pach. Pamätala si jej úsmev, pestré odlesky jej krídel a to ustavičné kvákanie. Čo ak si o pár rokov nebude pamätať už ani to? Načo jej vôbec boli spomienky, ak by v nich vílka nezostala? Možno sa aj niekedy dostane na slobodu, pocíti teplo slnečných lúčov, no ale čo z toho? Čo z toho, keď ich nebude môcť zdieľať s ňou? Zase jej zovrelo hrdlo, musela rýchlo rozlepiť oči a zažmurkať, aby sa vrátila do reality. Už na toto miesto nechodievala. Spočiatku jej bolo bezpečným útočiskom, no teraz sa už aj naň viazalo priveľa nepekných spomienok na desiatky preplakaných nocí, div sa tu neutopila vo vlastných slzách. Aj keď tu bolo stále nádherne, aj teraz sa ukázalo, že tu nemohla ostať pridlho na to, aby si na to spomenula.
"Zvykneš si aj ty," odvetila potichu, trochu zastretým hlasom. "Považuj to tu za svoje, dobre Duiny? Ešte sa mi nestalo, že by som sem prišla a už tu ktosi bol. A nezabudni ukázať aj mame," usmiala sa. Pozviechala sa zo zeme a vrátila sa hlbšie do miestnosti, ďalej od okraja. "Oh," nastražila uši za jeho nápadom. "To mi nikdy nenapadlo," pousmiala sa. "Znie to ale ako krásny nápad. Už si to niekedy skúšal?"

Zhovievavo sa naňho usmievala, veď koniec-koncov, nič než zhovievavá s ním ani nemohla byť. Bolo to až smiešne, hoci pravda, aj ona by bola riadne vyhúkaná, keby, podľa jeho slov prestala byť videná len tak z ničoho nič. Vlastne, Lesley by asi bola hotová, keby si ju druhí prestali všímať. Aspoň vo všeobecnosti. Tu v Kulte by jej vlastne taká neviditeľnosť mohla zachrániť - ach panebože! Bože, kde už tá mohla byť, keby k tomu sprostému plášťu prišla skôr-!! Nie...nie, možno nie. Ibaže by sa zmierila s tým, že by ju už nikdy nikto neuzrel a ktovie, či by sa tak dalo žiť. No srdce jej stislo už len pri tej predstave, že by sa smela aspoň raz beztrestne prebehnúť po slniečku. Smiešne bolo akurát to, že sa všetky Ossianove starosti v konečnom dôsledku točili kolo jeho imaginárneho kamaráta.
Povzdychla si, aby sa striasla týchto myšlienok a opäť sa vrátila do reality. "Veď ste si vlastne pomohol sám," trochu trpko sa zasmiala a mykla plecom. Čosi jej však za tým napadlo. A bol to dobrý nápad, hoci sa jej doň príliš nechcelo. "Napadá mi ale...keby ste cítil potrebu mi to vynahradiť, čosi by sa našlo. A možno by to aj sám Hati ocenil," potmehúdsky sa naňho usmiala. "Pravda, ak by ste si našli pre mňa kúsok voľného času. Veľa som totiž premýšľala nad vašou kázňou pre pamiatku zosnulých a možno by sme sa mohli niekedy stretnúť, aby ste ma naučili o Hatim možno trošku viac? Len trošku, ak máte čas," zamrmlala a zaklipkala belasými očami. Možno ho aj preto Hati tak vehementne "trestal" - lebo sa jej dostatočne nevenoval, no to je nápad! Všetko to do seba zapadá.

Spokojne sa vystrela a pozametala huňatým chvostom kapotu auta, keď ocenil jej bravúrne zahraný entuziazmus. Na chvíľu nastalo ticho, pričom Lesley iba s neurčitým úsmevom kukala po okolí, akoby tam niekde mala napísaný ťahák. Vskutku ale, keď spomenul mesiáša jej čosi zaujímavé napadlo. Čosi, čím by mohla trošku zamiešať karty osudu v Kulte, ktovie.
"Oh-" hrklo v nej, akoby to náhle chcela vysloviť, no zastavila sa. Chcela, aby si Ossian všimol jej vnútroný konflikt. Pozrela na svoje labky a zanovito pokrčila čelo. "Viete, uhm...te-teraz, keď spomínate mesiáša, niečo mi napadlo, ja-" zahabkala a než by pokračovala obzrela sa do oboch strán, či boli skutočne sami a potom sa k nemu primrvila bližšie. "Asi by som vám to nemala hovoriť, ale chcela by som sa ozaj niečo viac naučiť...buďte opatrný s tým, čo navrhnete mesiášovi," šepla mu do uška. "Nedávno som s ním hovorila, zdal sa byť...znepokojený tým, že ktosi mimo Kultu zdieľal naše vierovyznanie. A povedal mi čosi, čo mi celkom nedávalo zmysel, najmä teraz, po rozhovore s vami." Opäť mu pozrela do očí. "Môžem vám veriť, Ossian?" Aká to naivná otázka.

So záujmom natrčila uši. Bolo počuť, ako jej Nirix kúsok po kúsočku otváral okienko do svojej mysle, kam by teda mile rada nazrela. Poznať jeho skryté starosti a slabosti, to bolo niečo pre Lesley. Hneď čosi šťavnatejšie, než to večné pusté kvákanie o viere a Hatim. Ešte vždy však samozrejme pôsobila uvoľnene, ako také ružové lekno na čírej hladine.
"Ach tak oni poznajú Hatiho?," začudovane stiahla uši. "Vari sa len nejedná o nejakých podvodníkov, Hati predsa vieru zasial iba v našom meste, preto ho postavil, že?" Áno, iste. V duchu sa celkom zabávala na tých bludoch, ktoré jej kedysi povedal a teraz mu ich smela dať skontrolovať ako slovo pánovo na zlatom podnose. A pritom, ani za slovo vzatej ateistke, akou bola Lesley, jeho domnienky nedávali zmysel. Načo im boli apoštoli, ak by Hati chcel vieru udržať v tajnosti? A čo za boha by to vôbec bolo, že by nechcel viac veriacich po celom svete? Teda Nirix, aspoň sa naučte lepšie si vymýšľať, uškrnula sa v duchu, bezpečne skrytá pod tým nevinným starostlivým výrazom.
"A čože je niečo zlého s našou mládežou? Nevšimla som si. Ak je niečo s čím dokážem pomôcť, viete, že som k dispozícii. S čímkoľvek," nežne sa usmiala a priložila labku k tej jeho, keď už sa na ne toľko díval.

Na to, ako sa pozastavil nad jej záhadnou poznámkou nereagovala. Rozhodne nemala v pláne sa mu teraz vyrozprávať o svojej mŕtvej priateľke, o nej dokonca ešte nepovedala ani Bellanne, šetrila si to na moment, kedy by jej to bolo aj k niečomu prospešné. Rýchlo po ňom hodila pohľadom. "Nebude to problém. Potom vám ho prinesiem nazad," odvetila a vzala si ho k sebe.
Pravdu povediac nemala nijakú chuť teraz trepať o viere. Teda nie že by ju to inokedy nejako náramne bavilo, no obzvlášť po uplynulých napínavých momentoch by ocenila aj nejakú tú chvíľku-dve mimo Ossianovej prítomnosti. Nebola už vystrašená, ani nahnevaná, len sa jej jednoducho nežiadalo. No dievča musí robiť, čo môže. Ach jaj.
"Môžete mi povedať čokoľvek, čo vám leží na srdci, neobťažuje ma to," upokojujúco sa naňho pousmiala. A vlastne, keby sa jej sám perspektívny kazateľ vyspovedal, nemala by nič proti. Znelo to ako vskutku zaujímavé privilégium, hoci sa obávala, že by zahŕňalo viac vykonštruovaného kvákania o Hatim, než nejakých šťavnatejších informácii. I z toho sa však mohla čo-to naučiť. "Prečo by vás Hati trestal, ste predsa vzorným veriacim?" chlácholivo namietla.

Tvrdou pravdou bolo, že práve Bellanna, ktorá čo ako bola sympatická, stále sa až tak dobre nepoznali, no bola v Kulte snáď jedinou osobou, do ktorej si Lesley trúfala vložiť čo len zrnko nádeje, že sa zachová správne. Tá dôvera pramenila celkom prosto zo skutočnosti, že sa jednalo o dospelú, pevne dúfajme samostatne zmýšľajúcu vlčicu, ktorá ešte nestrávila toľko času pod škodlivým vplyvom náboženstva. A možno by to niekomu prišlo absurdné, no to, že sa pred časom pokúsila o zneškondnenie vlastnej alfy nevztýčilo v Leslinej mysli nijaké červené vlajočky. Ak by sa o to isté pokúsila tu, nijako by si to u nej nepokašľala.
Bellannine slová chvály ju znenazdajky vzali na miesto, pred ktorým sa práve tejto noci pokúšala uniknúť. Tak láskavo sa na ňu usmievala, nepoľavilo to, no keď modrá zaváhala s vhodným prirovnaním, Lesley v tú ranu presne vedela, aké slovo mala na jazyku. Oči sa jej mäkko zaleskli, akoby dojatím no keď sa jeden bližšie prizrel, nebola to náhodou...bolesť? A možno niekomu, kto nepoznal celý kontext napovedala, že jej ono zamlčané slnko chýbalo. I to bolo svätou pravdou, no Lesley zašla teraz v spomienkach ešte o kus ďalej, než boli len prosté slnečné dni slobody.
"...s každým vychádzajúcim slnkom pomyslím len a len na teba - už ťa nikdy nebudem musieť hľadať, pretože pokým bude slnko svietiť, budeš tu so mnou aj ty.“
Hlas Majdalenky jej zarezonoval v ušiach, ako keby stála priamo za ňou. Mala pocit, akoby jej náhle srdce zovreli kombinačky, len-len že sa zdržala sĺz. Zrazu celý svet, akoby už tak nebol dosť šedý stratil ešte tú ostávajúcu farbu. Ako mohla prijať tieto slová, hoc aj myslené kamarátsky, keď boli tak blízke tomu, čo jej vravievala jej milovaná? Bellannino krídlo na svojom chrbte zrazu pocítila ako pichľavú deku. Cítila sa, akoby si zaslúžila radšej poriadne zmoknúť. A aký to bol pre Lesley vzácny, raritný pocit, cítiť sa previnilo.
Tieto pocity však nemohla nijako vyjadriť, nenáležalo jej to. Musela sa udržať v roli pokojnej a usmievavej bútľavej vŕby, nič iné nepovažovala za produktívne a tak ani ten úsmev počas celej tejto citovej horskej dráhy neustal. Prestaň sa tak cítiť, proste prestaň, nie je na to čas. Prestaň cítiť... Chytro nastražila uši čomukoľvek ďalšiemu, čím mohla modrá odpútať jej pozornosť. "Ah pravdaže, tiež ju mám rada," spokojne prikývla.

Meno postavy: Lesley
Akú rolu postava v akcii hrala: osloboditeľ (trošku obeť :D)
S kým a kde hrala: Ossian, Botanická záhrada
Koľko postov ( cca) celkovo pre akciu hrala: 7-8
Krátke zhrnutie príbehu: Ossian zakliaty plášťom sa pokúšal s Lesley nadviazať kontakt, aby ho odkliala, prostredníctvom posúvania kvetináčov a na smrť ju vydesil. Potom mu svitlo a preukázal sa náramkom, ktorý bolo vidieť keď si ho sňal. Keď z neho plášť opadol, zľakla sa ho a šľahla mu palicou
Dopad na postavu: Lesley sa oboznámila s prítomnosťou magického klacka (odmena za akciu z apríla) a svojou schopnosťou s ním niekomu šľahnúť. Keďže to bolo zaslúžené, nie je za to trestne stíhaná. Ponúkla sa, že Ossianovi opraví náramok. Mierna psychická ujma.

Palica dopadla na zem a Lesley ju v zmätku odstrčila za seba ďalej, akoby tým snáď mala zahladiť stopy o tom, že ho práve praštila. Sama ešte bola celkom zadýchaná, pravdu povediac, to že tu Ossian zrazu bol neznamenalo úplne koniec všetkým hrôzam. Iste, bolo fajn, že už vedela s kým mala dočinenia, no tento vlk nebol nejakým jej bezpečným prístavom. A jeho 'vysvetlenie' tomu tiež moc nepomohlo.
"Plášť? Nijaký som nevidela - ach Hati, ja som vás udrela prisilno," zahabkala zmätene aj previnilo. Hneď na to jej však docvaklo, o čom to mlel. Tak tie dvere a kochlíky, to bol všetko on? To celkom zmiernilo jej vlastný pocit viny. "Ja-ja vás teraz vidím, dobre?" pokúsila sa to uviesť na pravú mieru, no tam už do toho ťahal modlenie. Pajác. Potom vyrazil do preč a zase sa vrátil, Lesley iba bezradne sedela na zadku, hľadiac tam a späť naňho i na náramok. "Ukážte," spozornela a mierne sa zamračila. Jedno očko bolo pretrhnuté. "Viem to opraviť, raz ma to niekto...naučil," pri tých slovách jej tón akosi potemnel, keď sa jej vlastné slová zopakovali v hlave.

Neisto prešliapla, ani len netušila, že Ossian stál kúsok od nej kým hľadela na náramok ako zhypnotizovaná. Ktovie, čo očakávala, azda, že ten prízrak už pred ňou stihol skonzumovať sivého kazateľa a teraz tu toto vygrgol. To bola myšlienka, akej sa vlčica momentálne už bola aj ochotná chytiť a bežať s ňou a bežala by rýchlo. Našťastie, či možno aj nanešťastie túto hypotézu nestihla uplatniť, krátko na to ju totiž ktosi oslovil, dokonca menom, ktoré už si ledva pamätala, že ho vôbec má. Hlas za ušami ju z vnútorného zmätku vytrhol tak náhle, že nedokázala konať inak, než čisto inštinktívne. Hlavou jej šklblo za hlasom a s hlavou letel neodvratne aj papek. Nemala čas si uvedomiť, že vidí Ossiana, videla len nejakú čiernu šmuhu za sebou a pár očí pripomínajúcich žeravé uhlíky a prásk! - šľahla mu silno a úmyselne kres papuľu palicou.
"Ossian!" skríkla napol zhrozene, napol rozhorčene, keď jej vedenie konečne začalo trochu stíhať. Kde sa tu do pekla vzal?? Spravil toto vari naschvál? "Čo to- Koľko máte rokov?!" zaúpela, no počujúc jeho ďalšie slová sa sama preľakla, že ho tak ovalila. "Ossian-" riekla už mäkšie, stále znepokojene.

Kým Ossian premýšľal, Lesley si k sebe opatrne pritiahla paličku nasledovateľku. Nič iné nemala bližšie, tak musela prekusnúť to, že bola pravdepodobne niečím posadnutá. Čakala čo bude a hoci sa stále triasla, pokúšala sa v sebe nájsť ešte nejakú vôľu sa brániť, alebo aspoň kričať. To si ale radšej šetrila, bála sa robiť krik, aby tým ešte neurýchlila svoju záhubu.
Keď k nej niečo malé šuchlo, zase sebou šklbla a zacúvala - už však nemala kam a temer sa postavila na zadné. Papek schmatla do zubov a civela na miesto, kde videla čosi letieť. Bolo to teraz z časti zahalené trsom púpavy a trvalo ešte celkom chvíľu, než vôbec zvážila priblížiť sa k tomu. Bola presvedčená, že sa jednalo o návnadu. Stačí, že sa toho chytí a cvak! Netušila, čo za cvaknutie by to bolo a čo by jej spôsobilo no netúžila to zistiť. Na druhej strane, načo by príšera potrebovala návnadu? Veď Lesley sa nikde neskrývala, keby ju niečo chcelo zdrapiť, kým bola schúlená v kúte malo na to všetky príležitosti na svete. Opatrne sa pozviechala a po špičkách vykročila vpred. Nemala veľmi možnosť sa od predmetu vzdialiť tak, ako by chcela, no predsa okolo neho opisovala malú kružnicu. Palicu si niesla pevne zo sebou. Keď popošla o kúsok ďalej, pod púpavou sa ukázala akási hnedá kožená šnúrka s perím. Kde už to len videla. Váhavo zastala a zamračila sa. "O-Ossian?" šepla placho, stále civiac na náramok.

Letela z jednej strany na druhú ako živé striebro, doslova sa odrážala od stien. Všetko, čo jej k tomu stačilo bolo, že stále počula za sebou niečo šušťať. Snáď netreba spomínať, že mozog jej teraz fungoval inak, než normálne. Skôr, než by si všimla, že palica zastavila, spozorovala čosi iné a zafklekovala ako formula. Dvere boli zase otvorené. Ibaže teraz už sa Lesley príliš bála k nim vrátiť, mohli by sa zabuchnúť znova a ešte jej niečo uťať. Alebo sa to zlé zlo mohlo skrývať za nimi a čakať, kým za ním polezie.
Najpravdepodobnejšia jej však prišla tá najhoršia možnosť - že to vliezlo zase nazad do miestnosti. Už ju to nepustí von. Čo to má byť, čo s ňou len bude?! Oči mala vytreštené, srsť naježenú ani čo by ju potriasla elektrika a už jej nenapadlo nič iné, než proste zaliezť do kúta. Tam sa skrčila pod trs akýchsi veľkých listov a celá sa triasla.

Vzadu to opäť za šušťalo a ďalší kvetináč tresol na zem. "Ooookej, okej, okej, okej okej, okej, okej-!" začala si pre seba splašene ševeliť, aby sa upokojila, kým razantne pridala do kroku. Stále však nechcela vyslovene bežať, akoby sa bála, že to niečo potom vyštartuje za ňou. A aj vyštartovalo. Než stihla prekročiť prach, dvere sa jej zatresli pred nosom, až jej zavialo dlhou srsťou. Tep úbohej vlčice začínal rapídne stúpať. Zvrtla sa na päte a uháňala od dverí preč, najlepšie k nejakej stene, kde ju nič nemohlo prekvapiť. Než by však zastala, všimla si ešte čohosi - akejsi obyčajnej palice, ktorá sa ťahala po zemi za ňou. Ako taká odťatá ruka z mrtvoly. Normálne by to Lesley až tak nerozhodilo, no teraz jej strachom IQ kleslo na úroveň koňa, ktorý sa bál vlastného tieňa. A keď znova bezhlavo vyštartovala, kus dreva sa rovnako ako tieň pohol za ňou.

Zrejme to bolo celé len v jej hlave, no v miestnosti razom zavládlo hrobové ticho. Ako pred búrkou, ako ten moment v hororovom filme sekundu predtým, než sa stane niečo desivé. A hoci tým Lesley očakávala jumpscare, nijak ju to pred ním neobrnilo, lebo toto nebol film. Teraz už bola ostražitá, možno až priveľmi. Chlpaté uši mala natrčené ako satelity a keď zaznelo ďalšie trenie kochlíka po múre, rýchlo sa cukla a uskočila. Srsť na krku sa jej začínala dvíhať.
Nanešťastie nemala veľký záujem o to prísť tejto záhade na kĺb, skôr chcela od toho všetkého preč a hodiť to za hlavu. A keď jej došlo, že ju tu vlastne nik nedržal, presne to sa rozhodla podniknúť. Z hlboka sa nadýchla a nonšalantne vykročila smerom k otvoreným dverám.

Keď okolo nej zašušťal porast, ištinktívne sa obzrela. No bolo to krátko a tak blízko, že sa nazdala, že to bol asi len jej chvost, alebo závan jej chvostom. Tak si z toho nakoniec nič nerobila a pokračovala v činnosti. Beztak v meste už videla veľa podozrivého a desivého, postupne sa to naučila odventilovať natoľko, že mohla byť až mierne nevšímavou. Nebyť však toho, strach by sa na nej podpísal oveľa výraznejšie.
Krátko na to ju však vyrušil zvuk terakotového kochlíka, ktorý sa s tichým vrznutím posunul po rímse a zletel na zem, kde sa rozbil na pár kusov. Lesley opäť dvihla hlavu a podozrievavo prižmúrila oči. Nikde nikoho nevidela, ani prievan tu nemohol byť toľký, aby pohol kvetináčom. Váhavo zoskočila a šla sa prizrieť bližšie. Potom sa opäť narovnala a prebehla miestnosť pohľadom. Dúfala, že si z nej len nejaké decká robia srandu.