Príspevky užívateľa

Sabrina fňukala pomerne nešťastne a slzičky jej padali po tvári, vlastne si nemusela dať záležať aby vyzerala veľmi ublížene. Chcela niečo zakvíliť, plakať a tak, ale miesto toho potiahla nosom a váhavo pozrela bokom. " Musím priznať, že mám celkom rada schovávačku." súhlasila a povzdychla si so starosťami veľkej baby. " Čo je toto?" spýtala sa upierajúc pohľad na kovovú konštrukciu. " A tamto?" pozrela trocha bokom na polo trávnatý, polo betónový povrch s akousi kovovou, možno trocha drevenou lávkou s dvomi rozšírenými časťami na koncoch, jedna bola vysoko vo vzduchu. Sabrina tam pomaličky išla a šťuchla do tej vysokej časti, ktorá následne pod ej tlakom padla na zem a zdvihla sa druhá. " Oh pri Hatim."

Nečakala absolútne podobnú reakciu a ani nečakala, čo sa stane s okolím. Jediné čo si uvedomila bolo, že pocítila ostrú pálivú bolesť na líci a zamrazene zastavila. Zarazene stála, cítila ako jej stekali pramienky krvi po tvári. Zrenice mala teraz široké, nos ohnutý, šklbala ním ako ublížený králik a ústa sa jej krivili. Zafňukala, popotiahla nosom aby potlačila plač, hoci sa jej to nepodarilo. To čo bolo?
Sabrinkine oči sa zaleskli a ústa s jej čoraz viac triasli Zafňukala ešte raz. Bola šokovaná a zľaknutá, no jasne! Veď jej sekol po ksichte, za čo to bolo?

Čakala aspoň nejakú reakciu, aby vedela, že to nevidela sama? Nuž možno, ale zdalo sa, že to vysokého okrídleného obra nijak neserie. Nevydržala to. " VIDEL SI TO?!!" vykríkla polo nadšene, polo udivene, v podstate len zhučala a vybehla na pieskovisko. Neuvedomovala si, aká dokáže byť intenzívna a neuvedomovala si tak ani následky ktoré tým možno spôsobí ako bola psychická ujma na zdraví a pri tom čo Caligo stváral teraz pri kovových tyčiach, tak vďaka psychickej ujme možno aj fyzická.

" Au!" posťažovala sa a následne sa zachichotala - zľahka narušene ale nevyliezala. " Nehráš sa a predsa si ma našla." upozornila ju preveľmi víťazoslávne, keď jej čierno-biela hlava vyrazila prudko z kríkov. Kývala chvostom, čo v poraste nebolo vidieť, bolo to však počuť. Vlčica bola troška staršia, len troška a vyzerala skoro ako ona, boli ako dvojičky! To však samozrejme nebolo možné rpetože Sabrinin jediný súrodenec bol jej najdrahší braček Abinko a bude navždy jediným súrodencom, je tak? "Sabrina, teší ma. Teraz hľadám ja, máš 15 sekúnd. Ideme, 1, 2, 3..." Začala odpočítavať so zavretými očami a rátala prv rýchlo, potom však spomalila, aby mala šancu sa schovať. " 8, 10, eh 9, 10, 11.." šoková terapia bola najlepšia terapia, takého bola mladá vlčka názoru a nemožno ju odmietnuť. " 13, 14, 15- IDEM!" sprudka otvorila bledé oči

Sabrina zbadala pozoruhodne vyzerajúceho jedinca, ktoré samozrejme už zahliadla skôr, neodvážila sa však s ním ísť rozprávať. Vyzeral ako z inej planéty a jej sa to náramne páčilo. Plížila sa v tieňoch, skoro sa až plazila, až zostala celkom nehybne čakať, keď okrídlený vysoký, naozaj vysoký vlk zastavil a čumel nechápavo na piesok. To ho tak rozhodilo? Ona to zaručene videla oveľa skôr, to je predsa jasné, ona všetko vidí skôr. Pootočila hlavou rovnako ako on, kopírujúc jeho pohyby. Aký bol zamyslený. To by tak bolo, keby ho teraz znenazdajky vyľakala dáka obluda. ako tá čo bola v nemocnici. Alebo stačil iba dáky prízrak, och ako by len pozorovala ako sa zľakne. Uprene si predstavovala túto situáciu, nadšene vycenila zuby a ani si len neuvedomila, že jej svietili ako pod UV lampou Svietili jej i oči a nepatrne sa jej zjavili na tvári vzory ako maminke, ale to by si všimol iba niekto kto ju videl. Bol to krátky okamih a ona s napätím pozorovala ako sa pred vlkom mihlo čosi, čo nevyzeralo ako z tohto sveta. Nevidalo to zvuk, len sa to objavilo a zase zmizlo. Sabrina skoro až zhíkla. Panebože. Pán Hati na nebesiach, ona je veštec!

"Hihi" zasmiala sa Sabrina keď zacítila pach Aiduina kdesi na moste a dala si záležať aby ho dobehla. " Aiduiiin" zapískala prv a až keď zistila, že mu nestíha, rozhdola sa pre zmenu neznieť ako narušená. " Aiduin počkaj, prosím počkaj!" Povedala práve prosím? Utekala po moste až sa to ozývalo, vôbec nie ľahko ako mohla." Aiduin vieš že mi neujdeš, ja ťa nájdem" varovala ho predposledný krát a utekala ďalej aby ho dostihla. Dúfala, že neodletí preč. Vlastne- bavilo ju strašiť ho, ale celkom si užívala jeho prítomnosť a obával sa, že kvôli poslednému zážitku s ňou nebude chcieť tráviť čas.

Tancujúc naprieč poschodím nákupného centra ako správna nákupná maniačka, sa roztancovala za Abraxasom, ktorý už bol odetý- čo ešte nevedela, že je nelegálne, ale čo oči nevidia, to srdce nebolí. " Och keby taký mesiáš nosil, tak iste, pán velebný by bol tak rešpektovateľný, že až. Pravdu hovoríš Abinko." A preveľmi sa potešila, keď chcel braček aj ju zabaliť do tanečnicovej róby. Medzitým premýšľala. " Ale nie, vieš si mesiáša predstaviť ako tanečnicu? On nie je tanečnica." namietala, tu však miestnosť prekryl výkrik. Prv sebou trhla, potom sa potešila z možných hrôz, ktoré sa možno dejú a skoro až nadšene priskočila k bratovi. " Čo sa robí Abink- AAAAA!" zhrozila sa i ona a zostala bez slov zamrznuto stáť. Pomaličky sa odvážila labkou štuchla do nebohej kožušiny a následne odskočila dozadu, div neprepadla cez zábradlie. " Myslíš," šepla. " Myslíš, že ho poznáme?"

"Po nábreží koník beží koník vránýýý" ulicami sa ozýval spev mladej vlčice, hopsajúcej po betónových obrastených múroch nábrežia priamo pri rieke. Na okolí sa zdalo nebolo nikoho a vlčka veselo bezstarostne tancovala pod mesiacom, kráčajúc naprieč noci v uliciach mesta. Prvotný šok z posledných udalostí a pripomienka, že i ona si musí dávať pozor kam strká nos, už viac menej pominuli a tak neohrozene bádala vo všetkých kútoch a len tak blbla. Bolo vidieť, že sa nudí, hoci bola veselá a dobre naladená, nevedela čo so sebou. Kdesi v rohu započula akési šustnutie a strčila hlavu do škáry. Čosi maličké ju zašteklilo, čosi ju skoro hryzlo a utekalo to von. Čierna vlčica prirodzene utekala za tým, avšak bola príliš pomalá. Otriasla sa a opäť začala cupkať a spievať " Po nábreží Sabi beží,"
Odkiaľsi vybehla ďalšia myš. Malý hnedý tvor, možno to bola tá istá, ktorá predchvíľou Sabrine ušla, vlčica bola tentoraz ale šikovná. Netrebalo veľa a drobné zvieratko sa jej hompáľalo v zuboch

Podozrivé zvuky hrabania donútili malého potomka diabla aby všetko patrične v tichosti, nenápadne a precízne preskúmala. Pach rozhrabanej hliny sa niesol všade možno a Sabrina potmehútsky ale potichu cupitala za zdrojom. Ukryla sa v húští pomerne nahustených prazvláštnych rastlín s listami väčších rozmerov a určite pri tom vydala nejaký zvuk, listy zašušťali, ale ona to tak chcela. Aspoň si ju vlčica všimne. Sabrina trávila najviac času s Abraxasom a otravovaním Duinyho a preto síce vlčku registrovala, nikdy sa s ňou však asi nerozprávala. Bola tmavá ako ona a vlastne- vlastne si boli istým spôsobom celkom podobné. Sab sa ešte nerozhodla či sa jej to páči alebo nie. AK mladá vlčica venovala pozornosť zvukom a zbystrela, mohla si medzi listami všimnúť dvoch ľadových očí, ktoré na ňu s napätím a zvedavo hľadeli.

Meno postavy: Sabrina
Akú rolu v akcii hrala: Obeť?
S kým a kde hrala: V nemocnici najprv s Aiduinom a Salome, potom aj s Nirixom a Bellannou
Koľko postov: dokopy asi 8
Krátke zhrnutie: Sabrina išla do nemocnice postrašiť Aiduina, vymyslela si príbeh o strašidle, krátko na to však stretli Salome, ktorá mala vďaka predmetu vzhľad beštie. Sabrina a Aiudin zostali na smrť vystrašení a utekali preč. Keď odchádzali z nemocncie, započuli hlas Bellanny a išli za ňou ( tímto vchádzajú do druhej hry Masky v mlze, v tesnej blízkosti prvej hry) kde sa stretávajú s vykonaním trestu Bellanny po napadnutí Nirixa.
Dopad na postavu: Sabrina je zdesená že sa jej výmysel preukázal skutočným, plus, začína mať pochopenie pre Aiduina a je jej ho troška lúto.

Vedela že Hati bol všemohúci boh, to bolo všetko pekné a trebalo teda k nemu chovať asi úctu, na to si okolie celkom potrpelo. Na omšu prišla ale preto lebo musela. A to teda ešte nevedela aká to bude strašná nuda. Predsa sa však mladá vlcica rozhodla byť veľmi vzorná a splniť si svoju kulťanskú povinnosť. Snažila sa hltat sliva sivého vlka, ktorý prednášal čosi o Hatim a znel veľmi odhodlane. Bola to nuda a počúval sa jej ťažko, snažila sa však udržať svoju pozornosť tým že si predstavovala si kázateľa ako prednáša o to teatrálnejšie. Pozornosť a vzorne správanie však dokázala udržať iba do momentu, kedy jej pohľad nespočinul na zaspávajúcom Abraxasovi. Nepozeraj sa naňho. Varovala samu seba a snažila sa nasilu držať hlavu otočenú vpred, keby mohla tak sa od námahy i spotí. Kútikom oka však stále letmo zachádzala k bratovi a keď sa z neho ozval znudeny chrapot, Sabrina vyprskla od smiechu omnoho hlasnejšie než chcela.

Vlčka sa bezradne obzerala. Aši to tak bolo, že si to vlcica zaslúžila, ale Duiny predsa tvrdil niečo iné. Čo by robila keby toto urobí niekto jej matke? Musel to byť hrozný pocit. Odrazu jej prišlo ľúto že sa s mamou dlho nerozprávala a odcudzila sa jej. Aj keď bola stále nahnevaná. Nebola si tak celkom istá čo teraz robiť. Duiny prosí aby mohol Bellanne pomôcť a oni sa tvária že je to strašné. Bohvie čo sa tu udialo. Mala však veľmi zmiešané pocity a tak keď so stiahnutými ušami kráčala bez slova k Sālomē, ospravedlňujúco pohliadla na chudáka Aiduina. Iste, rada mu robí zle ale pochopila že je to dobrák. Trocha zbabelý ale dobrák a teraz k nemu vôbec neboli privetiví. Rozmýšľala čo by robila keby sa takto správali k Abraxasovi. Dobila by som ich ako hadov. Pomyslela si s ohromným presvedčením a keď sa priradila k tete, skúmavo a opatrne pohliadla na zúboženú vlčicu s krídlami snažiac sa vyčítať čo sa stalo.

Príšera pred nimi im nechcela dovoliť odísť. Hovorilo to hrozostrasnym hlasom priamo k Aiduinovi a vyhrážalo sa mu to. Sahrinu zarazilo v chrbte, keď ju to označilo ako neter. Vypúlila neveriacky oči a zostala nemo stáť, chcela i niečo povedať ale hlas sa jej zasekol v hrdle. Buď jej ta príšera zožrala tetu a teraz si ide po ňu. Alebo zúbkovia zožral mŕtve telo jej tety. Alebo má druhu tetu ktorá je príšera. Alebo ju to chce zlákať a tvári sa že je to jej teta. Sabrine sa mykol kútik, bála sa. Srdce jej búšilo ako divé, boli v úzkych. Čierna vlčica napokon predsa našla toľko sily alebo odvahy aby sa rozbehla vpred, vrazila príšere do ramena, čím ju odsotili. Hoci nebola veľmi silná, moment prekvapenia hral na jej stranu. "Duiny rýchlo utekajme!!!!" Vykríkla a zbesilo bežala cez chodbu, dúfajúc že bledý vlk ju nasleduje. Keby ho to zožralo, chýbalo by jej že by si ho už nemohl doberať.

(Už snáď končím s touto časovou slučkou xd )

Čierno-biela vlčica sa zachumlala do matkinej srsti, div sa nestratila. To samozrejme nebolo možné, pretože Laila nemala takú dluu srsť ako mal napríklad ich otec. Nebolo to podstatné, v prvom rade bola zahrabaná a po dlhom čase našla v matke bezpečie.
"Videla som príšeru" zafňukala q napriek frustrácii si uvedomila, že jej to len sotva bude veriť. "Takú naozajstnú, nie takú vymyslenú. Tam." mladá vlčka sa nemohla veľmi na nič iné iba aby ukázala smerom ktorým prišla. Nejakú nemocnicu odtiaľto samozrejme nebolo vidieť.
Nebola si istá ako matka zareaguje, možno si bude myslieť že je hlúpa. Ale Sab videla čo videla a navyše nebola sama.
"Aj Ai. Aj Aiduin ju videl." Keď skončila s krátkym zhrnutím, oprela si hlavu o Lailine rameno a veľmi ublížene pozerala bokom za seba.

Sabrina utekala domov po mimoriadne náročnej noci. Emočne bola vyčerpaná a vlastne mala chuť plakať, alebo niekomu jieco odkusnúť. Bolo to v podstate jedno, bola frustrovaná sama so svojej predstavivosti a navyše bola svedok niečoho čo bolo brutálne, nerozumela to a jej nou menovaný kamarát sa z toho asi zasype. V Sabinej hlave sa toho aktuálne dialo hrozne veľa. A ešte ju aj poslali preč. Ju.
Na kraji domov kdesi v uličke zbadala Lailu. Veľmi sa s rodičmi nerozprávala po tom čo ich skoro utopili a po tom čo videla len tie ich hrozné stúpajúce nároky na ich živiť. Hnevala sa a hrala formu. Predsa však bola stále dieťa a preto keď Lailu zbadala ozvala sa v nej vsetka zmes emócii a čierna vlčica sa s plačom pricapila na hnedú ako lepiaca páska.
"Maminka,"