Príspevky užívateľa

Abraxas sa ako na zavolanie dovalil k nim. Určite bol citlivejší než bola ona, ale ona zas bola citlivá v iných oblastiach však? Nič menej jej nevadila prítomnosť ani jedného z emočne horšie rozložených parťákov a keď saAbi prikryl Duinyho krídlom, re pocit bezpečia, Sabrina sa trocha ľútostivo, no na to, že bola na poprave až príliš zvesela usmiala a pritisla sa k bratovi. Nie k bratovi. Pritisla sa medzi nich, pod krídlovú strechu a lebkou chytila Abiho za šiju. " Abinkoo," chlácholivo mu oblízla sestersky líčko a vypočula si, čo chcel Duiny povedať. Vlastne rozprával rozumne, čakala, e bude iného názoru a bola rozhodne rada, že sa zhodli. Nie uplne možno, to však nevedela. Chcela mu odpovedať, avšak tu sa spustila vrava. Rozprávala i Omara, toľkej drzosti. No tfuj. A rozprával ten zločinec a jej teta odrazu zasiahla! To bolo čosi. " Raz to budem robiť." povedala chlapcom a zvyšok diania pozorovala so zatajeným dychom.

Jméno postavy: Sabrina
Jakým předmětem byla postava začarována: žiadnym
S kým a kde hrála: Aiduin, Miriam
Kolik postů ve hře přibližně odehrála: 1 xd ( vrámci hry 2 ale po deadline)
Krátké shrnutí příběhu: Sabrina začula Miriam šialane zamilovanú do Aiduina a začula Aiduina ako sa ju snaží zdesene poslať do preč. Ako správna kamarátka sa do toho vložila a zachránila ho, formou absolútneho súcitu s Miri a prehováraniu jej do duše, že jej niekto ako on za to nestojí, keď nedokáže pochopiť jej city. Vykreslila Duinyho ako najväčšie hovado, ale urobila to preto, aby si z neho uťahovala.
Dopad na postavu: Sabrina mala velmi velkú zábavu na večer a neuveritelne si užila trocha Duinyho poškádliť. Zároveň sama o sebe zistila, že sa jej ulavilo, že o Miri Duiny nemá záujem a že možno troška aj žiarlila. Pretože sú kamaráti samozrejme

Sabrina napäto čakala, s ušami napriahnutými dopredu, nasávajúc každú informáciu, ktorú bola schopná zachytiť. Najviac vnmajúc to, čo vravel ujo mesiáš a to čo vravela sama Salome s tým druhým, sivým veštcom. Akého názoru bola Sabrina? Keby to objektívne zrhnula, tak by možno k záveru ani nedošla. Bolo to predsa tak komplikované. No ale tento obvinený niekoho uniesol a nevrátil ho. Nevedela si predstaviť, keby musela žiť odlúčená od rodiny a v hriechu! Verila v Hatiho milosrdenstvo natoľko, že dúfala, že jedného dňa dá tej nebohej Sapphire znamenie, aby opäť našla cestu kam patrí, privedie ju sem a čo najdôležitejšie- nestrestá ju za nevedomosť, pretože za to mohol zlodej, ktorý tu teraz stál a čakal na smrť. Vyslovujúc slovné spojenie trest smrti z úst mesiáša bolo neisté, zvlášť, keď doplnil, že sudca nikdy nebol.
No haló? Však more to dáva zmysel. Aj ona to vedela. Mesiáš bol ten, ku komu Hati prehováral a ten, ku komu prehováral sa nikdy nestane popravcom alebo sudcom, pretože jeho smer bol jasne stanovený. Ale sa rýchlo učím, však? No, mamička, to by si čumela, keby si sa o to trocha starala. Odfrkla si popod nos. Aj ona raz bude popravcom, ak jej Hati neukáže inak, tak to slúbila Salome. A slúbila tiež, že sa bude snažiť byť dobrá aby bola na tej polici keď sa pominie, a snažila sa, naozaj sa snažila! Nič menej s popravou toho darebáka súhlasila a i keď ju netešilo vidieť zbytočné krvi preliatie- predsa nikoho nesmelo naozaj tešiť vziať život, bolo to nevyhnutné a bola to nevyhnutná robota, v záujme vyššej moci! Och ja som taká múdra. No bola názoru, že mesiáš by stanovisko mal mať rozhodnejšie. Keby ona bola- ach netáraj, nastala by revolúcia v sekunde ako by sa stala mesiášom. Holt niektorí z nás sú nepochopení dnešnou spoločnosťou.

Počula ako sa za ňou ktosi prikradol a keď sa obzrela, zazrela jej belavého kamaráta- Duinyho. Och- preňho to nemohol byť príjemné, bol citlivejší, to sa vedelo. "Čo si myslíš?" šepla k nemu a trocha sa prikradla bližšie a nachvilu sa prikrčila, aby nerušila priebeh súdu.

Hati predsa poznal jej dušu, poznal ju a vedel, že by sa nikdy k nemu vedome neobrátila chrbtom. Vedel, že toto robila len preto, aby sa zachránila. Však? Však? Alebo- alebo sa mala ihneď otočiť a bojovať zaň? Znamenalo to, že v ťažkej chvíli na Hatiho zanevrela a stratila v neho vieru? Nie to nie, to by ona neurobila, toto všetko bolo preto, aby sa zachránila predsa. Modlila sa k nemu. Modlila sa k nemu.
Slzy ju pálili v očiach a zostala celkom bez slova, keď ho počúvala. Chcela aby prestal vravieť tie veci, aby jej dal pokoj. Chcela ísť domov. Prosím chcem ísť domov!
"Boh stojí pri nás, keď o to stojíme my. A pokiaľ v to neveríš a nazývaš sa veriacim- nech veríš v čo chceš, je mi ťa ĽÚTO" povedala teraz už nie nasrane ani s hnevom, vo svojej podstate ho tým vystríhala a povedala to so všetkou vážnosťou. Úzke zreničky, skenovali vlka pohľadom a čosi v Sabrine premýšľalo, kam mieriť, aby mu prekusla jugulárku. Čo ak by však zostala uväznená v tomto chráme utrpenia naveky?

Sabrina sa v podstate o vieru zaujímala prevažne v duchu, sama si utvárala závery a sama nad ňou premýšľala, keď bola s inými, nemala na to čas, no i tak vkladala bežné pobožné frázy a výroky do konverzácii, kým iní kulťania v jej veku či o málo starší sa na to zvysoka vykašlali. V podstate bola vzorové pobožné decko, len troška moderné! Pri príležitostiach ako bol tento však rozhovor bralsa vážnejšie a preto sa nezdráhala pýtať aj veci, ktoré by si bola inokedy nechala pre seba. " Asi rozumiem." potvrdila napokon miesto konštatovania toho, že je škoda, že si zobral Salominu matku Hati k sebe, avšak bola by tiež veľká škoda, keby Salome nikdy neprišla.
"Budem silná, to mám po fotrovi." povedala kus drsňácky a možno si chcela aj odfrknúť, ale neurobila to. " Aj on bol popravca." bol, už nebol. Čo ak ju nenechajú robiť popravcu, pretože si pomyslia, že pôjde v jeho šľapajach a nebude dostatočne kvalitná na to, aby sa udržala- nielen tam ale vôbec aby si udržala vieru k Hatimu. Bolo vôbec správne, aby bo otec deviantom? Devianti predsa museli urobiť niečo, čím si Hatiho pohnevali, či stratili vieru a to sa prestalo smrťou? Niežeby ho chcela vidieť na poprave, ale prečo sa tváril, že je v poriadku sa takto znížiť a odvrátiť tým hlavu od Hatiho?
Odmlčala sa, a chvíľu ostala vážne zamyslená, prehrávajúc si v hlave, čo jej teta vysvetlila. " Čo ak si len myslím, že dokážem ísť s plánom, ktorý pre mňa Hati má, ale keď na to príde, zľaknem sa a- Stalo sa ti to niekedy Salome? Zaváhala si?" čierna vlčica zastrihala ušami a bielu papuľku mala napriamenú rovno na Salome akoby bola mikrofón.

"Šššt nevyrušuj Aiduin." umlčala ho a vskutku si túto provokáciu belavého vlka, ktorý to vzal osobne, napriek tomu, že musel vedieť, že Sab preháňala, užívala. Holt bolo to tak. Naničhodník lámal ženské srdcia ano. A Sabrina kdesi v hĺbke duši zaplesala, že takto Miriam odmietol pretože predstava, že by sa pozerala na to, ako neuveriteľne sladko zamilovane by si tí dvaja hrdličkovali, to nie. Fuj. Duiny bol jej kamarát, KAMARÁT a toto so žiarlivosťou samozrejme nemalo rozhodne čo robiť. No predsa pociťovala istú satisfakciu.
"To prejde Miriam. Každá bolesť raz prejde. Len to pusti von, nemaj strach, všetky sme občas hlúpe keď príde na lásku." chlácholila ju a pri tom ako počula samú seba trepať tieto veľmi presvedčivé hlúposti mala čo robiť, aby udržala vážnu tvár. " Ja to s ním vybavím, pohovorím si s tým darebákom a ty si zatiaľ oddýchni, zaslúžiš si to." povedala až veľmi nahlas, zdôrazňujúc slovo darebák a následne sa vybrala za Duinym a smrtelne vážnym pohľadom kývla aby okamžite išiel s ňou preč- na koberček!!!

Mal pravdu, bola hlupaňa, ktorá si nedávala pozor a stála tu v slnečnom chráme a bude navždy zmarená. Hoc sa modlila k Hatimu o odpustenie, každou minútou čo tu bola sa jej hriech, utrpenie prehlbovalo a ona, Hati ju stresce. Možno oslepne, keď bude na tomto mieste pridlho, možno, možno. ani nad tým nechcela premýšlať. Hlupaňa.
"Hati strestá tých, ktorí vztiahli ruku na jeho deti." odsekla, snažiac sa tie znepokojivé, desivé desivé slová ignorovať, nepripúšťať si ich. " Byť tebou mám strach." Hlas sa jej zatriasol, čo nebolo veľmi presvedčivé. Aj ona ho mala. Doposial tvrdila, že sa božieho hnevu nebojí, pretože boh miluje svoje deti, ale miluje aj tie ktoré tak zhrešili? Je zatratená. Cítila, ako ju pálili oči od sĺz, ale ešte nedovolila, aby vyplávali na povrch. Prosím nájdite ma niekto

Mala chuť ho zbiť strašným spôsobom. Ak sa k nej priblíži bližšie, dá mu takú facku, že mu dá stenu druhú! Neprestávala ceriť zuby, hoci to bolo všetko, kam sa s nejakou obranou dostala. Na to ako veľmi vedela rozprávať, teraz nebolo čo by povedala, nebolo čo odlahčovať, pretože to bolo veľmi zlé aj na ňu. Trocha pysky povolila, keď spomenul slnečné svetlo. Ani netušil ako moc veľký pocit viny to za ňou zanechalo a ako sa premáhala vedená strachom, aby zostala v pokoji.
"Neviem, bude tebe vadiť, keď si ťa za toto nájdu a tvoje kúsky končatín budú chytať prach po všetkých kútoch Norestu?" odsekla vlčica.

Nevedela čo presne čakala, že sa stane, možno bolo naivné myslieť si, že sa zľakne, že ju pustí, že ho rozptýli, že od šoku zdochne ale moc jej to nepremýšľalo. Bola výrazne ovplyvnená svojim strachom a hnevom zároveň. Ešte vždy udržiavajúc myšlienku mesiaca na stene miesto slnka, ohrnula pysk, ceriac drobné ostré zuby.
Bude mať pôvodný stav keď ju pustí. Alebo, keď prestane vládať. Hoc trocha prichádzala na chlp svojej mágii, aj ked sama stále nevedela, či je skutočná.
"Tak už mi nehovor." sykla. Ano, za všetkých okolností musela niečo odpapulovať a adrenalín ju priviedol k jedinej myšlienke na uchopenie a to bolo zrovna ako ju nazval " drahá"

"Nie." Cukla sebou vlčica, keď ju obviňovali zo lži, aj keď v skutočnosti nevravela pravdu o svojom strachu. To o jednom skutočnom bohu áno, pretože Skoll nebol ako Hati. Bol nečistý, pokušiteľ. Hati bol možno bohom mesiaca no jeho moc bola prítomná vždy a všade.
"Viera založená na strachu nie je skutočná." Trvala na svojom a srsť na chrbte mala nezvyčajne zježenú. Srdce jej divo bilo div nedostala infarkt. Nebolo jej vôbec po vôli tu byť, bála sa čo jej môže urobiť pretože no povedzme si, nemala kam ujsť a to pohľadom preskenovala všetky možné otvory. Musel ju pustiť on? Ako to docieli? Otočila sa tvárou tvar nie sivému fanatikovi ale oltáru, oku so slnkom, s tým obrovským slnkom. Bolo jej zo seba zle. I keď sa modlila len a len k Hatimu a chcela odtialto vyviaznut živá tak aby bola ten najlepší veriaci aký chodil po zemi- to bolo jej predsavzatie v tejto chvíli. Ako dlho trvajúce bude otázne.
Občas sa zjavujú veci, ktoré si predstavujem. Spomenula si, ako raz hovorila Duinymu o svojej mágii a preťala obraz slnka pohľadom. Ani TY nie si skutočný. Ako by sa vlkovi teraz páčilo keby v jeho chráme bol vysvätený mesiac- Hati miesto slnka? Ako by sa to páčilo Skollovi? Úpenlivo hľadela na stenu, jej oči takpovediac žiariac na ružovo spolu so vzormi po mame. Toto jej však nevadilo. Pretože I keď nebolo pochýb že ona bola príčinou, vlk nebude vedieť čo sa v skutočnosti deje že?
Ilúzia v Sabrinej myslí sa tentoraz prekonala a možno cielene robila čo vedela, po prvý krát, I keď si neuvedomovala tak celkom jej podstatu. Slnko na chráme vymenil obraz mesiaca, bledého a chladného, z ktorého žiarila Hatiho moc.
"Kde je tvoj Boh teraz?"

Buď vôľa tvoja, všemocná Hati a vyslyš moje prosby. Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame- zbav nás zlého. odpusť mi, pretože som zhrešila, mojou vinou, mojou vinou, mojou preveľkou vinou. Prosím teba všemocného pána, nezatracuj moju dušu. Preto prosím aj vás, duše, ktoré stoja po tvojej pravici, i zosnulých predkov čo položili život pre nášho pána- modlite sa za mňa.
Akoby ju mal sivý vlk prekuknutú odzhora dole, nech sa snažila ako chcela, budil v nej dojem, že dobre vedel, čo jej spôsobil. A možno stále blafoval, skúšal to, možno preventívne, možno nemohla poľaviť. A nepoľavila. Dokončujúc svoju možno aj žalostnú modlitbu, kedy tak moc prosila Hatiho o silu i odpustenie, uprela ľadové oči na vlka. " Je len jeden Boh a ten vedie naše kroky. Nebojím sa. Ani jeho, ani teba." odpovedala. Bála sa oboch. Toho kam to tento vlk ešte dotiahne a toho ako ju Hati stretá. Preto sa v duchu opäť obrátila k svojim modlitbám a prosila. Vždy si myslela, že nie je tak pobožná akoby matka chcela, no možno keby počula teraz jej myšlienky, azda by bola aj hrdá.

Starať sa o svoje veci, bola vec, ktorá nebola tak celkom od veci a na ktorej by mala Sabrina rozhodne popracovať. Pre Aiduinovo šťastie, na nej nepracovala a tak keď v okolí nákupného centra, kam chodievala rada precvičovať tanečné kroky( ako vtedy s Abraxasom, hoci po nájdení vlčej kože a pátraní po naháčovi sa istým podlažiam vyhýbala) započula hlasy, skoro až výkriky, ktoré neboli dvakrát šťastné, neváhala a vydala sa za nimi. V hlase rozpoznala Duinyho a síce sa nezdalo, že mu ide o život, bol dostatočne zúfalý. Po ceste sa ešte nerozhodla, či mu pomôže a či bo trocha potrápi, a keď dorazila na miesto a počula posledné vety - Nechoď ku mne bližšie a Ty ma nemáš rád?, zapochybovala, či sa vôbec vedela správne rozhodnúť. Dorazila a nestačila sa čudovať. Chudák Aiduin bol v " spároch" tmavej vlčice Miriam, presne tej Miriam, ktorá pohŕdala Sabrininým detinským správaním a tvárila sa ako drsňák a presne tá tu teraz pobehovala ako splašené kura a opúšťala sa, zdalo sa dokonca že pochytila nákazlivú diagnózu, takzvané Osabrinenie.
Sabrina sa pousmiala, i v duchu i navonok a rozhodla sa z toho už napohľad zábavného večera vyťažiť to najlepšie. A zároveň Duinymu možno troška pomôcť, pretože nevyzeral vôbec ale vôbec šťastne. Ach som to ja ale samaritán.

"Netráp sa drahá! Nevieš že on nemá rád nikoho?" priskočila k Miriam vešajúc sa jej okolo krku, ako stará kamoška čo ju chce ubrániť od toxického vzťahu.
"Aj predomnou stále uteká! Môžeš to skúšať a skúšať a skúšať..." pozrela veľavýznamne na bledého vlka a podvihla obočie, akože ho súdila. " A skúšať a skúšať a potom! Potom ešte raz skúšať. Než ti dôjde, že tohto vlka nedoženieš. Nespútaš. Nemáš nádej. Ušetri sa trápenia, sestra. Niet čo robiť. A myslím, že je to nákazlivé." šepla tajupne, ohovárajúc. " Videla si? Abraxas bol v jeho blízkosti a ja som si teda všimla, že sa na ňom niečo zmenilo a on úplne stratil všetky city. No veru, on možno stratený nie je a ja ho napravím, ale Aiduin? Veď pozri, No, pozri!" ukázala naň. " Aiduin! Veď ty vôbec nerozumieš tejto krehkej bytosti a čo teraz musí prežívať!"

Bolo to spontánne jednanie, alebo úmyselné nabádanie k tomu aby hrešila? Provokácia? Vedel to? Ak to vedel, potom ju hodlal fyzicky i psychicky trestať, lebo určite mu muselo byť jasné, že sa nemôže teraz priznať. Akoby odtiaľto vyšla naspäť? Kto by ju zachránil? Uvedomovala si, aká diabolská manipulácia toto v skutočnosti bola. Čierno-biela vlčica v sebe prekusla nechuť a pohla sa smerom k oltáru, súhlasiac tým s modlitbou. Kto nepoznal jej výrazy v tvári a prejav, by nemusel v sklenom ohľade vidieť nič špeciálne, bol však na jej pomer mŕtvolný.
Prichádzajúc k oltáru kútikom oka pozrela na slnko na stene chrámu a vovnútri povzdychajúc sklonila pokorne hlavu. Hati, ty jediný na nebesiach, prijmi moju vieru, posväť sa meno tvoje, príď v kráľovstve života večnom, ktorom vládneš. Cítila triašku v nohách, aj keď bola nepatrná, dúfajúc, okom nepozorovateľná.

Jeho slová v Sabrine iba tak šumeli, ozývali sa a zdalo sa, že ich ani toľko nevníma, pohľad mala zaujatý, pripomínajúci tranz. Všetko čo hovoril sa jej zlievalo v hlave a moc nepobrala čo tvrdil o najvernejšom služobníkovi a božej odmene, znameniam. Verila na znamenia? Ako kulťan musela, predsa Hati dával znamenia, nielen veštcom, s ktorými rozprával ale každému z nás. Toto bolo znamenie? Snívalo sa jej to? Cítila sa na to až moc prítomne. Vidí ťa. Povedal jej akoby chcel v Sabrine snáď vyvolať ešte horší zlý zlý pocit a ostatne sa mu to podarilo. Keby mohol, oblial by ju pot. Mrazilo ju v chrbte. Aj teba vidí. A strestá ťa, Hati si po teba príde ty kacír. Povedala v duchu, no uvedomila si, že je možno, že tu teraz Hati vôbec nebol, že ju v tom nechal, pretože nemohol zasahovať do Skollovej ríše. A možno ju ani nechce zachrániť, možno na ňu zanevrie. Ona nechcela aby zanevrel. Spomenula si, čo jej hovorili doma, že najväčšou skúškou bolo veriť v Hatiho moc aj vtedy, keď sa zdala byť neprítomná. A ona sa v sebe pokúsila nájsť toľko odvahy, aby sa presvedčila konať tak. Hati je so mnou. Hati je vždy so mnou.
"Vidí nás predsa všade. Vždy a všade." odpovedala snažiac snažiac sa znieť pokojne, zatiaľ čo jej to odporné oko na stene hľadelo do duše.

<----- mrtvy les

Vstúpiť do čiernej diery nebol asi najmúdrejší nápad, ktorý by mal vlk inštinktívne dostať. O tom aký to bol v skutočnosti otrasný nápad však zistila až keď jej oči zalial prvú lúč svetla. Inštinktívne ich pri silnom náraze zavrela, prižmúrila a až po pár sekundách si uvedomila priestor v ktorom stála. Zostala zaskočená, nehýbala sa, celá stuhla. V miestnosti podobnej ako kostol v meste jej prvé a ako jediné do oka udrel oltár, s výjavom akého zjavenia, možno božieho, a s obrovským symbolom slnka nad ním. Slnko. Nie. Kde to dočerta som? Cez horné okná presvitali slnečné lúče a padali na zem, i tam kde Sabrina stála. Vlčica stála ako obarená, tep sa jej nebezpečne zrýchlil, zrenice zúžili upierajúc vyľakaný pohľad na symbol slnka na stene, ktorý a jej vrýval do pamäti. Nestávalo sa, že by sa skutočne niečoho bála, no teraz bola zhrozená aj z vlastnej hlúposti.
Kam sa to nechala zaviesť?
Čo to vidí, na čo sa to pozerá a ako sa dostane preč? Zhrešila, zhrešila, stojí v Skollovom chráme a Hati ju za to potrestá, jej duša bude navždy zmarená.
Kto je ten vlk, ktorého stretla? Nehovoril o Hatim, doteraz si myslela že áno. Kto to bol? Dostane sa odtiaľto vôbec?
Byť v božom chráme, zasvätenom najväčšiemu zlu, aké existovalo, Skollovi, jej prišlo ešte ako horší prehrešok ako by sa len zo zvedavosti pozrela na slnečné svetlo. Je stratená.
Nemohla sa však teraz zrútiť, možno ten vlk ešte nevedel, že bola v skutočnosti kulťan telom i dušou, a jej duša náležala od narodenia Hatimu. Preglgla. Nebolo to tak zlé, mohol si myslieť, že bola len v šoku z tolkej slávy. A tak Sabrina prekusla strach, v čom jej pomohol adrenalín a neuhla ani len zo svetla, ktoré ju tak odporne hrialo na srsti. Nie, malo hriať ale jej prišlo, že ju skôr mrazilo. Už nikdy nikdy sa nepozrie na slnko. Chcelo sa jej plakať.
" Páni, myslela som, že klameš." povedala zaskočene, upierajúc pohľad na slnko na stene. Vysmievalo sa jej. " Ako ako ti boh ukázal ako sa sem dostať? Čo si urobil, aby si toho bol hoden?"