Príspevky užívateľa

Zathrian si všimol, ako panovník švihol chvostom — tiché, ale zjavné gesto nespokojnosti. Takže ho neuspokojila Zathrianova neochota hovoriť o číslach. No nech si hľadá odpovede inde. Azaryn si svoje tajomstvá chránil a Zathrian ich nemienil rozdávať za pár prázdnych slov. Prišlo mu že on dáva panovníkovi viac, než Arrakis jemu a tak sa zdržiaval tejto odpovedi.
Panovníkova zvedavosť ohľadom nimlóga ho však neprekvapila, už na plese prejavil záujem sa zhovárať o tomto tvorovi. Zaujímalo by ho, či niekedy príde aj k tomu ich spoločnému slovu Nimloga. Zathrian sa mierne pousmial, sklonil hlavu a na okamih sa zahľadel do plameňov spomienok, ktoré boli akoby stále čerstvé. Pach krvi, dunivé rany kopyt, rev… „Je to stvorenie, ktoré si zasluhuje rešpekt. Omnoho väčší než hociktorý z nás. Na jeho stopovanie sme sa pripravovali dlhé dni. Stopári sledovali jeho pohyb cez hory, učili sa jeho zvykom, hľadali slabiny. Nie je to obyčajný jeleň...“ Zathrian sa na okamih odmlčal, spomienky v ňom zarezonovali. Pomalým pohybom sa zadíval na Arrakisa. „Nimlóg je samotár. Drží sa horských oblastí, kde sa cíti bezpečne. Počas dňa sa ukrýva v hustom poraste, no najaktívnejší je za súmraku a v noci. Má výborný sluch, no zrak… ten už na tom nie je najlepšie. A čo je zaujímavé… neživí sa rastlinami. Loví zver. Často ho priťahuje pach krvi.“ Na chvíľu stíchol, premýšľajúc o tom, ako málo podobných tvorov Norest skrýva. Možno bol tento jediný svojho druhu. „Nie je to tvor, ktorý by ohrozoval svorku pravidelne. Skôr sa drží pri vodných zdrojoch a tam, kde je dosť koristi. No ak sa cíti ohrozený, môže byť veľmi agresívny.“ oboznamil ho. To bolo asi tak všetko podstatné čo mu mohol o tom povedať. Nebola to informácia o svorke, takže tu sa mohol vyrozprávať. Nechal slová doznieť v tichu. Nebolo treba nič dodávať. Nimlóg bol viac než len korisť. Bol to protivník, ktorý preveril silu, odvahu a vernosť Azarynu.
Keď sa panovník spýtal na ples, Zathrian sa mierne pousmial. „Ples? Rád sa ukážem na podobných udalostiach. Spoznávať nové tváre, počúvať, čo sa kde šepká… vždy sa tam dá niečo dozvedieť. Organizácia bola pôsobivá. Rovnako tak aj ten nový ceremoniál, ktorý vám pribudol.“ Ten naozaj upútal jeho pozornosť. Vskutku dobrú nápad. Na okamih sa zamyslel a pohľad mu padol na prítok Igny, kde sa voda lenivo plazila cez kamene. „Aby som pravdu povedal… ples mi priniesol viac než len zábavu.“ dodal. Nechal slová visieť vo vzduchu, akoby skúšal, či ich panovník chytí. Neplánoval mu rozprávať o Gha’ayel, no predstava, že by Arrakis hádal, ho trochu pobavila. „A čo vy?“ spýtal sa napokon. „Ples bol vašou udalosťou. Splnil vaše očakávania?“ pýtal sa, predsa len určité mal panovník nejakú predstavu o tom, ako to bude prebiehať a bol zvedavý či si svoje ciele splnil.

Zathrian prižmúril oči, no jeho výraz zostal pokojný, takmer kamenný. Len v uhle jeho uší a miernom napnutí svalov sa skrývala zdržanlivá reakcia na Darinine slová. Hoci ho jej ostrosť neprekvapila — bola to predsa Darina, taká bola vždy —, predsa len ho niečo vo vnútri mierne pichlo. No neukázal to. Nikdy nič neukazoval.
„Dotkla?“ zopakoval po nej s jemným náznakom irónie v hlase. „Nie, Aleth- ehm. Darina. Už dávno ma to prestalo baviť.“ Uvedomil si že ju nazval inak ako by mal. Pohľad mu skĺzol k horizontu, akoby tam hľadal správne slová, no napokon sa len zhlboka nadýchol. Keď znova prehovoril, jeho hlas bol pokojný, no v jeho podtóne bola skrytá ostrosť. „Len som nečakal, že sestra, ktorú som nevidel roky, bude na plese dávať prednosť inej spoločnosti. Ale... chápem. Panovník je predsa len dôležitejší.“ znel možno trochu urazene? Áno. Možno aj žiarlil. No raz jej to odpustí...mal ju predsa rád, bola to jeho sestra. Ticho, prerušované len vetrom a vzdialeným šumom mora. Potom však, akoby chcel to napätie odhodiť bokom, krátko prikývol na jej poznámku o jeho malej bojovníčke. „Sassafras má guráž. Drzosť tiež,“ odvetil sucho, no v hlase mu zaznela hrdosť na Azarynsku členku. „Sám som rád za takého člena.“ dodal. Zathrian sa Darine zadíval do očí, skúmajúc ju, akoby sa snažil odčítať, čo sa za nimi skrýva. Napokon prehovoril hlbším, pokojnejším hlasom: „A čo ty, Darina? Čo je nové mimo Norestu? Ako sa majú... rodičia? Ostatní?“ Pýtal sa priamo, bez zbytočných slov, no v jeho tóne bola cítiť skutočná zvedavosť. Možno aj čosi, čo sa dalo považovať za starostlivosť — hoci ju nikdy nevedel správne vyjadriť.

Úvodný prejav

Alfa stál na vyvýšenom mieste, kde naňho dopadalo posledné teplé svetlo dňa. Jeho pohľad prešiel po zhromaždených členoch svorky, po ich očiach plných očakávania a po trojici mladých vlkov, ktorí dnes mali prekročiť hranicu detstva. Plameň, Popel a Pstruh – mláďatá, ktoré pred rokom urobili prvé kroky v tomto svete, dnes prejdú skúškou, ktorá ich poznačí naveky.
„Drahí Azarynskí vlci. Dnes sme sa tu zišli, aby sme boli svedkami povýšenia, či možných pádov…“ prehovoril Zathrian pevným hlasom, ktorý sa niesol tichým lesom. „Každý z vás pozná hodnotu svorky. Nie je to len spoločenstvo tiel, ale prepletenie osudov, krvi a prísahy. Dnes tieto tri vlčatá dokážu, že si miesto medzi nami zaslúžia – tak, ako sme to robili my, tak to budú robiť všetky generácie po nich.“ Spravil krátku pauzu, aby nechal jeho slová dopadnúť na prítomných.
„Plameň a Popel – dvaja bojovníci, ktorí dnes ukážu, že sa neboja vyliať pot a krv, že majú silu chrániť nás všetkých. Ich zápas nebude o nenávisti, ale o odhodlaní. V boji spoznajú svoju vôľu a my spoznáme ich. Keď oheň očisty pohltí ich tiene, ich minulosť zmizne a ostane len to, kým sú dnes – noví bojovníci, naši bratia.“
Jeho ľadovo modré oči sa presunuli na Pstruha. „A ty, Pstruh... Tvoja cesta je iná. Kým ostatní sa učili hrýzť a bojovať, ty si sa učil vône bylín, ako sa hojí rana... Dnes sa však presvedčíme, či naozaj rozumieš tomu, čo to znamená byť liečiteľom. Liečiteľ nesie váhu mnohých životov, musí stáť pevne, keď ostatní padajú. Ak dokážeš prejsť skúškou, ak presvedčíš Valenciu aj všetkých nás, že máš istú labu a jasnú myseľ, potom sa pred tebou otvorí cesta nového poslania a dôvery.“
Zathrian si zhlboka vydýchol a jeho pohľad sa vrátil k svorke.
„Tento rituál je iný, než tie, ktoré sme za posledné roky vyskúšali a ja dúfam, že sa stane našou tradíciou, že nezmizne v prachu zabudnutia. No jedno viem isto – vy traja dnes nebudete len skúšaní. My všetci budeme svedkami vašej premeny. Či už budete bojovníkmi alebo liečiteľmi, od dnešného dňa budete našimi rovnocennými členmi. Tak vykročte – vaša budúcnosť čaká.“
Jeho slová sa ponorili do tlmeného ticha, prerušovaného len pukotom ohňa a šepotom vetra. Predpokladal že oponenti/protivníci sú už nachystaný a ceremoniál sa mohol začať.

Zathrian stál na okraji trosiek, kde sa prítok Igny ticho plazil pomedzi kamene, jeho prúd slabý po dlhej zime. Vietor sa opieral do holých konárov, no on ho sotva vnímal. Oveľa viac ho zaujímal príchod jeho sestry. Dariny. Aletheii. Prvý raz ju uvidel len nedávno, na nihilskom plese — hoci o nej vedel už dávno. Vyrastala mimo Norestu, ďaleko od svorky a ich domova. Keď ju na plese zazrel, jeho pohľad, na okamih čakal… čo vlastne? Že sa k nemu prihlási? Miesto toho mu nevenovala moc pozornosti, akoby bol iba obyčajný cudzinec. Celú noc sa točila okolo panovníka Nihilu, až to pôsobilo, akoby mu liezla do zadku. Samozrejme, nikdy by jej to nepovedal do očí. Ale videl to. A teraz tu bola. Prečo? Keď začul jej hlas, pomaly sa otočil.
„Zdravím, Aletheia“ pozdravil ju sucho, bez náznaku vrelosti. Stále si ani len nezvykol na jej nové meno. Takmer naň zabudol. Prešiel pohľadom po jej postave, akoby v nej hľadal odpovede, ktoré mu nedala na plese. „Prekvapuje ma, že si ma vôbec spoznala. Na plese si sa tvárila, akoby si ani nevedela, kto som.“ Neznelo to ako výčitka, skôr ako konštatovanie. Pristúpil bližšie, no stále si držal odstup. Jeho modré oči sa do nej vpíjali, pátrali po dôvode, prečo ho vyhľadala teraz. „Tak? Čo ťa sem privádza? Azda si si konečne spomenula, že máš brata?“ Možno prišla kvôli Azarynu. Možno sa chcela pridať do svorky. To by ešte dokázal pochopiť — krv je krv, nech je akákoľvek riedka. No niečo mu napovedalo, že dôvod je iný. A možno sa mu ten dôvod vôbec nebude páčiť.

Zathrian sa díval na Arrakisa, sledujúc každý jeho pohyb, každý náznak emócie v očiach nihilského panovníka. Táto ich dohoda bola nečakaná, ale priniesla so sebou isté... výhody. Možno boli obaja alfy, obaja hrdí vodcovia, no teraz stáli na prahu niečoho, čo sa mohlo zvrtnúť na akúkoľvek stranu. „Vaša veľkorysosť je, samozrejme, vítaná,“ prehovoril napokon, pomaly a uvážene. Myšlienka, že jeho potomkovia budú vyrastať v Nihile, mu stále nesedela. Ale aspoň bude pri nich. Bude vidieť, ako rastú. Ako silnejú. „Som rád, že mi umožníte byť pri tom. Predpokladám, že oceníte, ak vyrastú silní, odhodlaní a pripravení brániť to, čo je ich — tak, ako to robíme my.“ Povrchne sa pousmial, no vo vnútri mu myseľ neprestajne pracovala. Bol si vedomý, že toto všetko je len hra o moc. Arrakis sa chcel "bratříčkovať", no len do chvíle, kým to bude preňho výhodné. Keď sa ho nihilský panovník spýtal na počty Azarynu, v očiach sa mu mihlo pobavenie.
Nemyslím si, že je nutné zaoberať sa presnými číslami, prešlo mu hlavou nenútene, akoby to bola len bezvýznamná otázka. „Povedzme, že nás je dosť na to, aby sme si ustrážili svoje územie a vyriešili problémy, keď na to príde.“ Krátko sa odmlčal, premýšľajúc. Azaryn nikdy nebol o veľmi veľkých počtoch. Každý člen mal svoje miesto, každý vlk bol vychovaný k tomu, aby sa stal som z časti bojovníkom. Jeho pohľad sa na okamih odvrátil, akoby sa pozeral niekam do minulosti. Spomienky sa vynárali jedna po druhej — vôňa krvi v teplom vzduchu, dunenie labiek po prachnivenej zemi bez vody, ozvena bojových pokrikov, keď lovili Nimloga. To prekliate zviera…!
„Mimochodom, minulé leto,“ začal pomaly, akoby len náhodou menil tému, „sme podstúpili ten spomínaný lov. Dlho sme sa naň pripravovali. Celý Azaryn stál bok po boku. Nimlog, stvorenie s červeným parožím, bol zdatným protivníkom. Dal nám zabrať viac, než sme čakali.“ Hlas mu potemnel, keď si spomenul na krvavé šrámy a bolesť, ktorá sa niesla svorkou. Začal mu rozprávať o love, veď aj preto tu bol? O Prízračných mu zatiaľ stačilo to čo vedel od Arrakisa. „Niektorí z nás mu len o vlások unikli...no porazili sme ho. Azarynská húževnatosť sa ukázala byť silnejšia.“ Nechal slová doznieť v tichu. Pozoroval Arrakisa, či ho to zaujalo, no jeho vlastné myšlienky sa neprestávali krútiť okolo toho, čo tento rozhovor znamenal. Vzťahy medzi svorkami boli krehké a ani teraz nemohol vedieť, čo presne má Arrakis za lubom. Aspoň jedno vedel určite — Azaryn nikdy nepadne na kolená. Ani pred ním, ani pred nikým iným. No, každopádne čakal prípadne otázky ohľadom toho tvora ktorý mohol byť pre niekoho len legendou.
A k tým Príznačným- Pri zmienke o Přízračných jeho pohľad potemnel. „Samozrejme, o našej dohode sa nikto nedozvie. Bolo by krajne nevýhodné, keby sa k nim dostalo, čo o nich vieme, alebo čo si o nich myslíme. Osobne nemám záujem ich podceňovať, no...“ naklonil hlavu na bok, „musím priznať, že vaša zmienka o Roihovi ma pobavila. Kto by si nespomenul na ten fiasko pri zapálení vatry? Ak mal ten vlk predstavovať silu a rozum Přízračných, potom by sme sa ich asi nemuseli "báť"...“ zaspomínal si na ony trapas. Bol rád že to jeho členovia zvládli a boli na tom s prezentáciu lepšie ako ich susedia.

Zathrian cítil, ako sa mu žalúdok stiahol, keď počul jej slová. Požiadala ho o niečo, čo by zo všetkého najradšej urobil — vzal by ju k sebe, ochránil ju, postavil by sa celému svetu, keby bolo treba. Ale nemohol. Nie po tom, čo urobil. Nie po tej prekliatej dohode s Arrakisom. Pozrel jej do očí, tie jeho boli na okamih plné bolesti a konfliktu, no rýchlo ich zatienil obvyklý kamenný výraz. Neuhol pohľadom. Nemohol. Musel to zahrať tak, aby ju ochránil. Aby si nemyslela, že ju nechce.
„Ghaa'yel…“ začal potichu, jeho hlas bol hlboký, no tentoraz v ňom nebolo tej pevnosti ako zvyčajne. „Vieš, že by som ťa vzal. Keby som mohol…“ Odmlčal sa, hľadajúc správne slová, niečo, čo by dávalo zmysel. „Azaryn nie je bezpečný. Nechcem, aby si sa ocitla v strede našich konfliktov. Tuláci, Prízrační… Každý z nich by ťa mohol využiť proti mne. A to nemôžem dopustiť.“ Nakrátko sklopil pohľad, akoby sa snažil premôcť vlastnú slabosť, potom sa na ňu pozrel znova. „V Nihile si v bezpečí. Tam ťa aspoň nikto nebude hľadať kvôli mne. A ja… budem prichádzať, kedykoľvek to bude možné. Nenechám ťa v tom. Nenechám vás v tom samých.“ Bol to klam, aspoň teda tá prvá časť. Nenávidel sa za to. No Ghaa'yel nemohla vedieť pravdu. Nemohla vedieť, že dal svoje vlastné mláďatá do hry o moc. Že ich existencia bola podmienkou mieru. A ak by ich vzal do Azarynu, porušil by dohodu — a prišiel by o všetko. O ňu. O nich. O svorku.
„Prisahám,“ povedal napokon potichu, sklonil hlavu k jej čelu a jemne sa o ňu oprel. „Nájdem spôsob. Nájdem cestu. Ale teraz… prosím. Dôveruj mi.“ vyzeral že mu na nej veľmi záleží, a že aj veru záležalo. Na moment sa chcel vykašľať na Arrakisa no potom si spomenul na svoju sestru ktorá sa okolo neho obšmietala. Nevedel kam smerovať. Porušiť dohodu aj keby chcel, za koho by potom bol? Veril by mu potom vôbec niekto že dokáže byť spoľahlivý? Stalo mu to za to takto klamať Ghaa'yel? Bolo to len pre jej dobro... On to nemyslel zle...pre Ghaa'yel to myslel len v dobrom. No bude to aj ona vidieť tak ako on?

Zathrian sa na Mornie zahľadel, jeho prenikavé oči sa na okamih zúžili, akoby vážil jej slová. Nepatrne naklonil hlavu, sledujúc ju so zvláštnou zmesou záujmu a pochopenia.
„Možno,“ odvetil ticho, no v jeho hlase nebola ľútosť, skôr zamyslenie. „Ale sila nie je len v mágii. Ver mi, videl som vlkov s ohňom v žilách, čo padli rýchlejšie než tí, čo sa spoliehali len na vlastné tlapy a rozum.“ Chvíľu medzi nimi nechal rozhostiť ticho, akoby skúmal, či by mal pokračovať. Potom sa pohnul o krok bližšie, jeho pohľad sa prižmúril. „Ale ak hovoríš, že sa niekto menil v horiaceho vtáka…“ slová sa mu v hrdle zadrhli, no jeho hlas ostal pevný. „Kto bol ten, proti komu si stála?“ Jeho tón nebol dotieravý, skôr vecný – ako vlk, ktorý zbiera stopy a spája si kúsky príbehu dohromady. Vedel, že Mornie mohla mať dôvody, prečo o tom nehovorila, no Zathrian nebol typ, čo by nechával otázky visieť vo vzduchu. Ak niekto ublížil členovi Azarynu, chcel to vedieť.

Zathrian si Popela mlčky premeriaval, keď sa mladý vrhol do akcie s nadšením, aké dokázalo len vlča. Na jednej strane cítil hrdosť – malý mal elán a odhodlanie, čo boli cenné vlastnosti. Na druhej strane… bol netrpezlivý. A netrpezlivosť bola pri love najväčším nepriateľom.
Bez jediného slova vykročil za ním, jeho kroky boli tiché, no pevné. Nechcel Popela hneď zastaviť. Nechal ho ísť vpred, sledoval ho – ako sa pohybuje, ako si volí cestu. Až keď sa k nemu priblížil, prehovoril tichým, no dôrazným hlasom:
„Popel…“ oslovil ho, nech upúta jeho pozornosť. „Máš pravdu v tom, že čakať večne nemôžeme. Ale lov nie je len o rýchlosti a sile. Je o pochopení. O načasovaní... nezabúdaj na to." Zastavil sa a sklonil hlavu o niečo nižšie, aby boli ich pohľady v jednej rovine. Nechcel ho odradiť – chcel ho naučiť. Jemne sa pousmial, nie priveľmi, len letmo. „Niekedy vedieš, inokedy čakáš na správny okamih. Ale ak sa ponáhľaš… stratíš svoj cieľ.“ Otočil sa k vetru, na okamih zavrel oči a nechal ho prebehnúť po srsti. Potom otvoril oči a uprel pohľad späť na Popela.
Naznačil hlavou, aby ho nasledoval – pomaly, potichu, s očami upretými na pohyb trávy a tichý šelest krídel kdesi v diaľke. Nešlo len o lov. Išlo o trpezlivosť, o pochopenie momentu. A Zathrian bol odhodlaný naučiť Popela viac, než len bežať za korisťou.
Stopoval. A pravdepodobne stopoval aj Popel, určite by to chcel po ňom a povedal mu nech to robí. Nechal ho kráčať vedľa seba aby ho mal na očiach.
Onedlho na to už zbadal aj zdroj zvuku - samca bažanta - farebného s krásnym perím na chvoste. Mlči čakal či si ho aj Popel všimnite... A nechal mu priestor na akciu. Snáď si len pamätá jeho nedávne slová a bude konať tak ako vravel...

1. Valentínska hra - ukončené
• Meno postavy: Zathrian
• Akým predmetom bola postava očarená: žiadnym
• S kým a kde hrala: Lesley; rieka Igna
• Koľko postov v hre odohrala: 4 posty
• Krátke zhrnutie príbehu: Pri rutinnej obhliadke hraníc narazil na "Fäoline", s ktorou prehodil pár slov, no neprišiel na to, že by sa jednalo o niekoho iného.
• Dopad na postavu: V podstate žiadny, kým nejak od pravej Fäoline nezistí, že si vymenila telo (žiaľ hračka odišla tak neviem vôbec, či na to príde (i keby som chcela, nevadí), inak by pátral po cudzinke, s ktorou sa rozprával. No možno by si myslel, že ju ešte zastihol v "normálnom" stave a nie vymenenú, pretože Lesley to dobre zahrala.

2. Valentínska hra - ukončené
• Meno postavy: Zathrian
• Akým predmetom bola postava očarená: žiadnym
• S kým a kde hrala: Jessica; Smaragdové údolie + Jaskyňa
• Koľko postov v hre odohrala: 5 postov + 2 posty
• Krátke zhrnutie príbehu: Zathrian narazil na "Asphodelle" s tým, že mu povedala, že sa necíti dobre a chce sa ísť vyvetrať na prechádzku. On ako starostlivý alfa nesúhlasil a radšej ju zaviedol za Achillesom do jaskyne - nebol tam a tak ho išiel zohnať. Nariadil Delle aby ostala v jaskyni, kým sa Achilles nevráti.
• Dopad na postavu: Znova zatiaľ žiadny. Beta mu prišla zvláštna, nesprávala sa tak ako zvyčajne, no domyslel si, že to je kvôli únave a tomu ako sa necíti dobre. Na zvolaní svorky si však uvedomí, že sa zhováral úplne s niekým iným, ešte k tomu s nejakou tuláčkou...ktorá im šlohla bylinky.

3. Valentinská hra - ukončené
• Meno postavy: Zathrian
• Akým predmetom bola postava očarená: vodou
• S kým a kde hrala: Achilles; rieka Cayna
• Koľko postov v hre odohrala: 5 postov od napitia z rieky, inak 7
• Krátke zhrnutie príbehu: Potom ako sa Zath vrátil naspäť do jaskyne za Achillesom, so zámerom ho trochu viac spoznať, ako každého nového člena – najmä ako nového liečiteľa, sa tak sa vydali na prieskum bylín. V skratke -prebehol dialóg, dostali sa k rieke, kde sa napili...a vymenili si telá. Rozmýšľali nad tým ako sa z toho dostať, skúšali sa znova napiť...nič. Rozhodli sa ísť za betou.
• Dopad na postavu: Zath bol vytočený, zažíval chaos v hlave, cítil sa frustrovane. Bola to situácia, s ktorou sa snáď nikdy nezmieri. Nevedel, čo mal so sebou robiť. Určite mu to poškodilo ego, keďže z alfy sa stala zrazu omega... dosť ťažko to znášal.

4. Valentínska hra (pokračovanie tretej hry) - rozohraté
• Meno postavy: Zathrian
• Akým predmetom bola postava očarená: vodou
• S kým a kde hrala: Achilles a Asphodelle; Syslí háj
• Koľko postov v hre odohrala: 4 posty
• Krátke zhrnutie príbehu: Dohodli sa s Achilleom, že pôjdu hneď od Cayny za Betou, aby im poradila, ale teda najmä musela byť o tom oboznámená, keďže sa jednalo o pravú labu alfy. Chceli to však zanechať v tajnosti, Delle ich donútila to oznámiť.
• Dopad na postavu: Bol vytočený, že napokon musel ustúpiť, lebo si nebol istý, či mu tá výmena tela nepošahala aj samotné vedomie a tak dal radšej na Asphodelline slová a išiel to oznámiť celej svorke.

5. Valentínska hra (pokračovanie štvrtej hry) - rozobraté?
• Meno postavy: Zathrian
• Akým predmetom bola postava očarená: vodou
• S kým a kde hrala: zvolanie svorky - Tae'ha, Sassafras, Cyrano, Achilles, Eirlys, Pstruh; nora (pred norou)
• Koľko postov v hre odohrala: 2 posty
• Krátke zhrnutie príbehu: Zathrian zvolal spoločne s Achillesom svorku, aby ich oboznámil o ich výmene tiel. Vyžadoval reporty od členov, či sa stretli s niečím podobným, prípadne či nevedia ako to zvrátiť.
• Dopad na postavu: Zathrian si vďaka reportu od Sassafras uvedomil, že predtým ako sa premenil sa stretol s Jessicou v tele Asphodelle, i keď presne neprišiel na meno daného tuláka. To ho samozrejme rozčúlilo (snažil sa to nedať najavo, neskôr sa pôjde vyventilovať pravdepodobne) a určite sa pokúsi nájsť toho kto narušil ich územie. Bez trestu sa nezaobíde. Zároveň tak cítil potupu a bude mu veľmi dlho trvať sa vyrovnať s touto situáciou.

6. Valentínska hra (pokračovanie piatej hry) - ukončené
• Meno postavy: Zathrian
• Akým predmetom bola postava očarená: vodou
• S kým a kde hrala: Achilles; Vežové hory
• Koľko postov v hre odohrala: 8 postov
• Krátke zhrnutie príbehu: Achilles sa pokúšal vytvoriť "liek" na toto ich prekliatie. Medzi tým prebiehal dialóg.
• Dopad na postavu: Myslí si že Achilles naozaj našiel liek na zvrátenie tejto divnej mágie, čo im vymenila telá, keďže sa po druhom pokuse z napitia liečiva všetko vrátilo do normálu (a.k.a koniec akcie). Achilles si tým získal jeho malú úctu a pravdepodobne bude ešte veľmi dlho uvažovať nad tým všetkým čo sa stalo v poslednej dobe. Trochu to nezvládal...a prispeje to k zmene jeho charakteristiky.

V tele Achillesa

Zathrian sa na chvíľu zamyslel, pozorujúc Achillesa, ako s pokojom pripravuje liek. Každé jeho slovo malo svoju váhu, aj keď sa jeho pohľad nezmenil a zostal stále tvrdý. „To, čo navrhuješ, môže mať zmysel,“ povedal Zathrian pomaly, jeho hlas vyjadroval vážnosť. „Pokiaľ to bude slúžiť na to, aby sme si udržali poriadok a disciplínu vo svorke, zvažim to. Uvidí sa.“ dodal. Robil veľa zmien vo svorke poslednú dobu, to však Achilles žiaľ netušil. Pomaly ale isto formuje svorku tak ako by chcel, no ide to ťažko s tými členmi čo vo svorke má...preto sa nesmie nikam ponáhľať.
Pozrel sa na liek, ktorý mal teraz pred sebou, a pomaly sa usmial, aj keď jeho úsmev nebol zreteľný. Zathrian sa postavil a naklonil sa k lieku. „Musí to fungovať...“ dúfal pri pohľade na kôru s vodou. Snažil sa veriť, že sa im to podarí... No to o čo sa Achilles pokúšal mohlo byť celkom zbytočne, to im však nebolo známe.
Venoval Achillesovi pohľad, ktorý vyjadroval rozhodnosť. „Napijeme sa." prehovoril a vzápätí sa napil tak, aby to bolo zarovno s Achilleom.

V tele Achillesa

Zathrian si na chvíľu sklonil hlavu, jeho myseľ sa ponorila do ticha, zatiaľ čo jeho telo si udržiavalo chladný a vyrovnaný postoj. Počúval Asphodelle, premýšlal, no aj keď jej slová mali svoju váhu, v jeho vnútri rástlo napätie. To, čo hovorila, malo zmysel — panika a nedôvera medzi vlkmi by mohli spôsobiť nezvratné škody. Avšak predstava, že bude musieť ustúpiť a prijať jej názor, ho nezmierňovala. Chvíľku nad tým rozmýšlal, nad jej slovami. Po niekoľkých dlhých sekundách, počas ktorých sa zdalo, že celý svet stíchol, sa konečne rozhodol prehovoriť. Jeho hlas bol pokojný, no pod povrchom sa skrývala tichá frustrácia, ktorú dokázal skryť.
„Myslím, že máte pravdu,“ začal s týmito slovami napokon- pomaly, akoby zvažoval každé slovo. Ak budeme naďalej zatajovať pravdu, môže to mať ďalekosiahle dôsledky. Panika a nedôvera sa stanú nevyhnutnými. A ak sa tieto zmeny týkajú nás, je len otázkou času, kedy sa niečo podobné stane aj iným.
Pohľad mu skĺzol k Achillesovi, no potom sa vrátil k Asphodell. „Je to krok, ktorý mi nie je príjemný, ale nemôžem ignorovať vaše slová. Máte pravdu, musíme informovať svorku skôr, ako sa z toho stane niečo, čo nezvládneme. Musíme konať, kým sme ešte schopní kontrolovať situáciu...“ dostal zo seba napokon svoje myšlienky tak, aby zneli vážne no bez hnevu, ktorý sa v ňom búrlil. Zathrian sa na chvíľu odmlčal, jeho tvár zostala nezmenená, aj keď v ňom stále cítil ten skrytý hnev. „Možno som zmenou tiel ovplyvnený viac, než by som chcel priznať... A preto vám teraz dávam priestor rozhodovať. Ak je to vaša rada, budem ju počúvať. Kým máme jasné smerovanie, nech to rozhodnete práve vy.“ Jeho pohľad bol stále prísny, no v tom nebolo nič znepokojivé. Len formálny tón, ktorý sa mu podarilo udržať, nech to vo vnútri bolelo akokoľvek. No...a mohol sa vydať zvolať svorku, pokiaľ už nikto z nich nemal k tomu čo dodať...Aká to potupa len bude! Snažil sa to bez povšimnutia ostatných rozdýchať.

Zathrian sa na okamih zastavil vo východe z jaskyne. Jeho silueta sa na chvíľu stratila v tieni neďalekých stromov, no skôr než úplne zmizol, ešte sa otočil cez plece. Pohľad mal ostrý, prenikavý — ten druh pohľadu, ktorý sa zarýval hlboko pod kožu a nútil k opatrnosti.
„Odpočívaj, Asphodelle,“ prehovoril ticho, no v jeho hlase bola autorita, ktorá nepripúšťala odpor. „Achilles sa o teba postará. Verím, že sa čoskoro budeš cítiť lepšie… svorka ťa potrebuje silnú.“ Dodal. Chvíľu ju ešte sledoval, akoby čakal na nejakú reakciu, no potom sa bez ďalších slov obrátil a stratil sa v tme chodby. Jeho kroky boli tiché, takmer nepočuteľné, no stále mu to nedalo — v mysli mu vírilo podozrenie. Niečo tu nehralo — a on musí zistiť čo.

V tele Achillesa

Zathrian ticho počúval Achillesove slová, jeho výraz zostal nehybný, ale v jeho očiach sa zračila súhlas. Chápal, čo mal Achilles na mysli. Vlk, ktorý nemá úctu k starším, nie je pripravený na to, aby sa stal silným členom svorky. A Pstruh bol práve takým príkladom. Už príliš dlho ho nechávali, aby robil problémy.
„Súhlasím,“ odpovedal Zathrian formálne, jeho hlas znel chladne a rozhodne. „Nevychované vlčaťa nikdy nebude schopné vstať na skutočné miesto v hierarchii, kým sa nenaučí, že za silu a pozíciu sa platí. Každý post je len dočasný, pokiaľ sa neudrží krvou a úsilím.“
Zathrian sa naklonil trochu dopredu, pozorne sa zahľadel na Achillesa. „Myslím, že ceremoniál, ktorý nás čaká, im otvorí oči. Možno nie všetkým, ale tým, čo sú ochotní sa naučiť. Vždy je ťažké pripraviť mláďatá na realitu života vo svorke. Nezostanú už len vlčatami, je čas, aby sa stali plnohodnotnými členmi.“ zhodnotil..
Zameral sa na bylinky, ktoré Achilles miešal. „Dúfam, že tento liek bude účinný..." Dodal.

V tele Achillesa

Zathrian si ticho vypočul Sassafras a jej slová, jeho zrak sa občas zahľadel na jednotlivých členov svorky, ktorí boli prítomní, ako sa snažil spracovať informácie. Napriek tomu, že mu táto situácia nebola úplne cudzia, zmiešané pocity, ktoré ho zaplavili, si nemohol dovoliť ukázať pred ostatnými. Všetko sa muselo riešiť s rozvahou a profesionalitou.
„Ďakujem, Sassafras, za tvoje hlásenie,“ prehovoril, jeho tón bol formálny, autoritatívny, no bez náznaku rozhorčenia. Pohľadom prešiel po prítomných členoch svorky, zameral sa na ich oči, čím dal najavo, že očakáva, aby všetci sledovali situáciu s rovnakou vážnosťou. „Vyzerá to, že magická výmena tiel, o ktorej hovoríš, nie je prvým prípadom, ktorý sa v našich radoch udial. Táto udalosť nás však opäť upozorňuje na to, že v našich radoch môže byť viac, než len to, čo vidíme na povrchu...“
Zastavil sa na chvíľu, aby nechal svoje slová rezonovať, jeho pohľad sa vrátil k Sassafras, akoby ju chcel ešte raz preskúmať. Ak sa to stalo raz, nemali by tento jav ignorovať. Zathrian sa na chvíľu odmlčal, v jeho očiach sa zračil vnútorný konflikt, ale pred svorkou musel zostať silný a nezaujatý. „Pre túto chvíľu by som nechcel šíriť paniku. Verím, že sa táto záležitosť vyrieši...“ Na okamih sa pozastavil, keď sa mu v mysli objavila spomienka na to, čo Sassafras povedala o Bete. To čo si vybavil, že sa on sám rozpraval s niekým iným než s Asphodelle ho priam vytáčalo. Snažil sa zachovať pokojnú myseľ... „Ak niekto z vás zaznamenal ďalšie podobné javy alebo stretol niečo nezvyčajné, nech ma o tom okamžite informuje.“
Dodal to s konečnou autoritou a potom sa odmlčal, čím dal jasne najavo, že toto bola momentálne tá najdôležitejšia téma, na ktorú sa svorka musí sústrediť. Čakal, či sa ešte niekto ozve.

V tele Achillesa

Zathrian mlčal, nechal Achillesa hovoriť, zatiaľ čo jeho myseľ pracovala na plné obrátky. Každé slovo, čo padlo, bolo ako kameň hodený do hlbokých vôd — kruhy na hladine sa šírili a mizli v tme. Keď Achilles skončil, chvíľu bolo ticho. Len vietor sa preháňal pomedzi skaly, nesúc so sebou chlad hôr. Zathrian naklonil hlavu, akoby premýšľal.
Úcta… zopakoval si v mysli. Možno. Ale úcta bez strachu je len prázdne gesto. Vlci nie sú tvorovia dôvery. Sme predátori. Rozumieme sile. Rozumieme hierarchii. Úcta sa nerodí zo slov, ale z činov. Z bolesti. Z preliatej krvi. premýšľal. Avšak nemal potrebu tieto myšlienky povedať nahlas. Pohľad mal uprený do diaľky, akoby hľadel na niečo, čo Achilles nevidel. Len mlčky sledoval, ako Achilles pokračuje v práci. Nechal slová visieť vo vzduchu, nechal ich pomaly prenikať do kože, až do kostí. Nebolo čo viac dodať.
Nepotreboval viac slov, ich názory sa stretli v chladnej zhode, ktorá nepotrebovala ďalšie vysvetlenia. Jemne nadvihol obočie, keď Achilles spomenul zmeny, ktoré by vo svorke urobil. „Zmeny, hovoríte?“ naklonil hlavu mierne na stranu, jeho pohľad bol ostrý, prenikavý. „Povedzte mi, Achilles. Aké zmeny by ste vo svorke urobili vy?“ Sedel pri ohni a prizeral sa, pohľad mu skĺzol k bylinám a zmesi, ktorú Achilles pripravoval. „A… ako vam ide ten "liek"?“ V jeho hlase nebola netrpezlivosť, len tichý tlak, jemné pripomenutie, že čas beží.